Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Just true - 4. kapitola

04.03.2013 (11:00) • Melanie99 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1290×

Ahojte, naozaj ma mrzí, že pridávam kapitolu tak neskoro. V prvom rade je to preto, že som bola na chate, pokazil sa mi počítač, takže musím písať na bratovom, na ktorý mam obmedzený prístup... A k tomu všetkému sa mi z počítača vymazala aj celá táto kapitola, takže sa ju pokúsim prepísať. Melanie99

 „Mat. Vyhral som." Edward mal na tvári samoľúby úsmev a ja som si išla vytrhať vlasy od hnevu. 

„Dopekla! To nie je možné, vyhrať šestnásťkrát za sebou. Nenávidím ťa." Odula som sa a otočila som sa mu chcrbtom. Burácajúco sa zasmial a pošteklil ma na chcrbte.. Nechcela som sa smiať, ale nešlo to.

„Prestaň! Prosím, budem dobrá..." Po ďalšom záchvate smiechu ma konečne pustil. Usmievala som sa od ucha k uchu.

„Odplata." 

„To nemyslíš vážne. Ty máš teda výdrž, toľko prehier a stále sa usmievaš." Hodila som po ňom vanúš.

„Máš pravdu, si otrasný. Čo iné chceš robiť? Ísť si zabehať?" Zasmial sa mojej poznámke. Ledva prejdem po príjazdovej ceste, nie to ešte bežať. A to nemalo nič spoločné s mojimi zraneniami.

„Nechcem ťa zbierať po celom Forks," povedal s vážnym výrazom Edward.

„To nebolo pekné. Až taká nemotorná predsa nie som." Znova sa zasmial a ja som sa oprela o stenu s úmyslom, že idem spať.

„Prepáč mi to, vieš že som to tak nemyslel." Nemusela som ho vidieť, aj tak som vedela že sa na mňa uprene díva zlatými očami a v tvári má šťenací výraz.

„Buď ticho a radšej zapni nejaký film." Počula som zvuk zapínania mojej predpotopnej telky a začula som úvodnú skladbu z nejakého muzikálu. Edward bol zažratý do deja a imitoval jedenie popcornu. Len som sa usmiala a zadívala som sa do filmu. Nevydržala som dlho hore...

Edward

Bella sladko spala a mne sa na tvári usídlil ustarostený výraz. Nič som jej nepovedal, neopustil som ju, ani som pri nej nezostal. Všetko pokračovalo ako predtým, až na to, že teraz viem, že ju ľúbim. A som si istý, že to nie je obyčajná láska. Upíri milujú navždy. Bolela ma predstava, že jej to nikdy nebudem môcť povedať. Bála by sa, nevedela by ma brať inak. Nechcel som zničiť to, čo je medzi nami teraz. Radšej budem ticho trpieť, ako žiť bez nej.

Po hodine sa Bella začala preberať, a tak som sa opäť akože díval na film.

„Ako dlho... som spala?" Znela tak rozkošne rozospato, že som ju takmer na mieste pobozkal. Rýchlo som sa zatváril obviňujúco.

„Spala si celú hodinu, a ja som sa musel dívať na toto." Hlavou som ukázal na obrazovku, kde práve rozprávkové bytosti tancovali a spievali.

„Ty si vybral ten film. A mal si ma zobudiť..." Hlava jej spadla na vankúš, čomu som sa už musel zasmiať. S frflaním odišla do kúpeľne.

Medzitým som sa rozhliadal po jej izbe, hľadam som niečo o nej predtým, ako som ju stretol. Všade boli obrázky, ktoré zrejme namaľovala ako malá. Na stole bola fotka maličkej Belly a jej rodičov. Ďalej som videl knihy pohádzané všade po izbe. Našiel som tam niekoľko svojich obľúbených. Zaujal ma jej denník, ktorý bol strčený v zásuvke, ale vytŕčal. Počul som tiesť vodu, a tak som ho upírskou rýchlosťou vzal a začítal som sa. Boli tam zápisky od čias, keď mala Bella desať, až po dnešok. 

Strčil som si denník do tašky, že si ho doma prečítam. Po pár minútach Bella vyšla z kúpeľne. Bola zabalená v uteráku a ja som mal výhľad na jej dlhé nohy.

„Môžeš mi, prosím ťa, podať pyžamo? Zabudla som si ho vziať." Zavrel som ústa, musel som vyzerať komicky a rýchlo som jej podal pyžamo. Pousmiala sa a zase vošlado kúpelňe. Ja som sa nadýchol nepotrebného vzduchu a snažil som sa na ňu nemyslieť. Po chvíli Bella vyšla, už oblečená a ja som sa zase usmieval.

„Som hrozne unavená, prepáč mi, že sa ti nevenujem. Som to ja ale hostiteľ." S úsmevom som ju zakryl až po uši. Mohla by prechladnúť, a okrem toho, to pyžamo tiež nezakrývalo veľa.

„Mal by som už ísť domov, ráno pre teba prídem." Zamračila sa a radosť jej vymizla z tváre.

„Mám strach. Všetci budú mať otázky, ja na to nechcem myslieť." 

„Budem pri tebe, nikomu nemusíš odpovedať," snažil som sa ju uchlácholiť.

„Tak dobre. Aj tak sa neteším ta to vstávanie, zvykla som si na raňajky do postele." Zasmial som sa a zakýval sm jej od dverí. Keď som vychádzal z domu, Bella už spala.

Pobral som sa domov, kde ma čakala naša nová spoločníčka. Čo sa týka Sierry, neveril som jej ani nos medzi očami.Síce som nemohol nazrieť do jej myšlienok, ale stačilo mi jej podozrivé správanie. Niečo od nás chcela, a ja jej nesmiem dovoliť, aby ublížila mojej rodine. Súčasťou môjho plánu bolo, aby sa cítila prijatá. Nedám jej vedieť, že jej neverím, budem hrať jej hru. Každý okrem mňa si myslí, že vraví pravdu, ale niečo mi vraví že sa deje čosi zlé, a ona v tom nejde sama. Ostanem ostražitý, nedovolím aby sa dozvedela o Belle. O to isté som požiadal aj svoju rodinu, aby boli o Belle ticho. 

„A potom som zistila, že... Ach, ahoj Edward!" Sierra práve rozprávala mojej vysmiatej rodine nejakú zábavnú historku. Alice a Rose na nej doslova viseli, Carlisle nadšene načúval histórii jej života a Esme v nej videla novú dcéru. Jedine Emmett s Jasperom sa jej stranili, čo ma prekvapilo.

„Ahojte." Nepozdravil som priamo ju, vôbec som si ju nevšímal. 

Vo svojej izbe som premýšľal o Belle. Snažil som sa prísť na to, čo je na nej také zvláštne, čím si ma pripútala. Boli to jej prekrásne oči, v ktorých som sa utápal? Roztomilé červenanie, keď som jej zložil kompliment? Jemné, dlhé vlasy, za ktoré si skrývala tvár, radostný smiech, schopnosť rozosmiať sto rokov mŕtveho upíra? Bolo to všetko, jej osobnosť, každá jej črta ma k sebe volala. Toto všetko ale vyvažovala túžba po krvi, ktorá jej prúdi v teje. Každý úsmev, ktorý som jej venoval skrýval predstavu, ako z nej mizne život v mojich rukách. Bol som zo seba zhrozený, viem, že by som jej vedome nedokázal ublížiť. Lenže čo zmôže vôľa upíra voči volaniu ľudskej krvi? To som nevedel.

Bolo už ráno a ja som sa vybral vyzdvihnúť Bellu. Bola rozospatá a unavený pohľad svedčal o tom, že veľa nenaspala. Otvoril som jej dvere a pri sadaní si takmer znovu zaspala.

„Dobré ráno, Šípková Ruženka. Ako si sa vyspala?" Vrhla na mňa otrávený pohľad.

„Zle. Bolo mi teplo. Pri tebe sa mi spí lepšie, si studený ako ľad." Zastal som v kŕči, ale nedal som na sebe nič znať. Po príchode na parkovisku sa na mňa a na Bellu stočili všetky oči. Niektorí si šepkali, iní na ňu bez hanby ukazovali a rozprávali sa. Nevšímal som si ich a chytil som Bellu za ruku. Robil som to často, takže som nechápal, prečo si ruku vytrhla.

„Tu nie," sykla cez zuby a ja som sa opäť musel pousmiať. Mali sme spolu všetky hodiny, čírou náhodou.

V triede sme si sadli do poslednej lavice, bola jediná voľná. Istá Jessica mala vedľa seba voľno a okato ma vyzývala, aby som si prisadol. Ignoroval som ju a prisadol som si k Belle. Zazerala na mňa po zbytok hodiny, aj keď v jej myšlienkach sme sa venovali iným činnostiam... Znechutene som odvrátil tvár a snažil som sa vypnúť jej myšlienky. Bella zaujato počúvala profesora, a ja som sa uprene díval na ňu. Občas ju vyvolal a ja som jej rýchlo pošepol správnu odpoveď. Nazúrený profesor sa vždy vrhol na iného študenta, ktorý unavene odpovedal. Konečne zazvonilpo a ja som Belle aj cez jej protesty vzal učebnice. 

„Och prepáč, nechcel som." Nejaký chalan do nej na chodbe vrazil a ja som naňho takmer zavrčal. Pod mojím pohľadom sa stiahol a takmer onemel. Zakoktal ešte jedno ospravedlnenie a utekal preč.

„To bolo zvláštne." Bella sa za ním dívala a tak som sa znova pokúsil vziať ju za ruku. Tentoraz neuhla a za to som bol rád. Nejako sme zvládli ostatné hodiny, pri tých posledných mi už Bella zaspávala na ramene. Vzal som ju domov a uložil som ju do postele. Potom som sa vybral dolu k Reneé, ktorá pripravovala obed. Bella mala veľa jej čŕt, najmä v tvári. Mala jej úsmev a tvar očí, aj keď ich farbu zdedila po Charliem. Takisto aj vlasy. Reneé aj na svoj vek vyzerala neuveriteľne mlado. Usmial som sa na ňu a prisadol som si k stolu.

„Dáš si čaj? Kávu, vodu?" 

„Nie, vďaka."

„A nedáš si niečo jesť? Vyzeráš vyhladnutý." Zachechtal som sa a odmietol som. Vlatstne mala pravdu, nebol som na ove takmer dva týždne. Rozhodol som sa, že kým Bella spí, môžem na hodinku zájsť do lesa.

„Ospravedlníte ma, musím si ísť niečo vybaviť. O hodinu sa vrátim."

„Nezačínaj zase s tým vykaním, nie som zas taká stará. Som Reneé." Podali sme si ruky, podľa ľudského zvyku, a ja som vyšiel na čerstvý vzduch. V daždi ma nikto nevidel, a tak som utekal do lesa. Moje ústa naplnila životodarná tekutina a teplo sa mi rozlievalo po celom tele. Bol som už plný, ale smäd takmer neustúpil. Vydal som sa za Bellou. Bol som celý šťastný, že ju zase uvidím, a tak ma prekvapilo, že som počul, ako plače. Potichu, aby ma nevidela som nakukol do jej izby cez okno. Ležala schúlená na posteli a potichu plakala. Rýchlo som vošiel do domu a po krátkom pozdrave s Reneé som vošiel do Bellinej izby. Nevšimla si ma, len ďalej plakala a zvierala v rukách mobil.

„Bella..." prihovoril som sa jej ticho, ale aj tak sa strhla. Rýchlo si utierala slzy.

„Čo tu robíš?" Znela nahnevane.

„Myslel som, že si už hore... stalo sa niečo?" Hlas sa mi lámal, ako som bol nedočkavý dozvedieť sa, čo jej je. Chcel som ju objať a utešiť,, ale niečo ma držalo na mieste.

„Nič, naozaj. Len som smutná." Znova sa rozplakala, a to som už nevydržal a objal som ju. Schúlila sa mi na hrudi a zmáčala mi košeľu slzami. Hladil som ju po hlave a hmkal jej pomalú melódiu. Po chvíli sa upokojila a znova si zotrela slzy. Jednu zablúdenú, ktorú mala na brade, som jej zotrel sám. Pri tom dotyku sa na mňa pozrela a v jej očiach som zazrel záblesk. Položila mi ruku na rameno, a ja som už vedel, čo chce spravviť, ale nebránil som jej. Priložila svoje pery na tie moje a ruku mi vnorila do vlasov. Držal som ju jemne, ako nadrahší porcelán, a oplácal som jej bozky. Po chvíli začala lapať dych a odtiahla sa. V tvári bola červená.

„Prepáč mi to, neviem, čo robím... Ja som nechcela." Usmial som sa a znova som ju jemne pobozkal. Zavrela oči a usmiala sa.

„Neospravedlňuj sa." Znova sa ku mne pritúlila a ja som ju držal v náručí. Na jednej strane som bol neuveriteľne šťastný, lebo som vedel, že ku mne možno tiež niečo cíti. Na tej druhej mi ale hrdlo zvieral strach, že o ňu prídem. Tým som sa ale teraz nechcel zaoberať. V rukách som držal ten najväčší poklad, a nehodlal som sa ho vzdať. Bol tu ale ešte jeden problém, a to, že nie som človek.

Na druhý deň som prišiel pred Bellin dom a čakal som na ňu. Keď vystúpila z dverí, usmiala sa na mňa očarujúcim úsmevom. Celá sa rozžiarila a sadla si vedľa mňa.

„Vidím, že dnesk sa ti chce do školy viac ako včera." Pobavene som sa uškrnul.

„Máš pravdu, dnes je predsa krásny deň." S úsmevom sa obzerala okolo, nevenovala mi už ani pohľad. Bol som mierne zmätený, lebo na mňa nereagovala ani v škole. Uhýbala pohľadom a zase mi nedovolila, aby som ju držal za ruku.

„Bella, spravil som ti niečo?" Mrčail som sa, čo ju zjavne pobavilo.

„Nie. Len na teba dnes nemám náladu." Kútiky úst sa jej nadviihli a ja som vycítil nejakú lesť. Mykol som plecami a s potešením som pozoroval, že túto reakciu nečakala. Nevšímal som si ju, museli sme vyzerať komicky, keď sme sa tak navzájom ignorovali. Na ďalšej hodine som Bellu prichytil, ako ppo mne pokukuje. Len som sa usmial a po zvonení som počkal, kým bude trieda prázdna.

„Prečo si na mňa taká?" Otočila sa na mňa s výrazom nevinniatka.

„Aká? Správam sa k tebe úplne normálne."

„Tak prečo ma ignoruješ? Pokiaľ viem, to ty si ma včera pobozkala prvá." Očervenela ako paprika a ja som jej rýchlo vlepil na pery bozk. Bola zarazená, ale konečne sa začala usmievať. Po zbytok dňa ma držala za ruku a už ma neignorovala. 

„Prečo si bola dnes ráno taká zamĺknutá?" Stále ma to zožieralo, aj po ceste domov.

„Chcela som vedieť, či ti budem chýbať." To ma zarazilo a potešilo zároveň.

„A splnil som očakávanie?"

„Nadmieru." Položila mi ruku na líce a pobozkala ma. Stále som sa cítil ako v siedmom nebi. Nevydržala dlho z dychom, a tak som sa dotiahol, aby sa nadýchla. Asi je podozrivé, že tu takto stojíme pred Belliným domom, lebo som počul Charlieho kroky, ako sem mieri. Rýchlo som Bellu odtiahol a usadil na sedadlo. Spýtavo sa na mňa pozrela. Charlie vyšiel z domu a zakýval nám. Vystúpil som a bžeal som Belle otvoriť dvere.

„Ako si vedel, že sem ide?"

„Intuícia." Nahodil som falošný úsmev. Musím jej to povedať, a to hneď.

„Vadilo by tvojej mame, keby sme sa išli na chcvíľu previezť?" Bola mierne zarazená, ale pokývala hlavou a ja som znova nasadol. Bella si zapla pásy a ja som naštartoval. Mieril som k lesu, kde budeme mať pokoj. Vystúpili sme a ja som chytil Bellu za ruku. Vošli sme ku kraju lesa, kde svetlo presvitalo cez hustú zeleň.

„Čo sa deje? Prečo sme semm išli?"

„Chcel by som ti čosi o sebe povedať. Prosím ťa len o to, aby si ma vypočula." Tuho rozmýšľala a napokon prikývla. Chytil som jej ruku a položil som si ju na srdce.

„Čo cítiš?" Chvíľu sa pokúšala nájsť tlkot môjho srdca, ale bezúspešne. Nenechal som ju nič povedať a znova som si priložil jej ruku na tvár. 

„Necítim tvoje srdce." Hovorila to pokojne, tak som pokračoval.

„Máš pravdu. Necítiš ho, lebo nebije. Ja nie som taký, ako ostatní ľudia. Pred tým, ako budem pokračovať mi povedz, či to chceš vedieť. Ak máš strach a nechceš mať so mnou nič spoločné, zmiznem z tvojho života. Nemôžem ti to tajiť navždy."

„Povedz mi to." Hlas sa jej triasol. Nadýchol som sa.

„Môj život trval sedemnásť rokov. Skončil sa v roku 1918, keď som zomieral na španielsku chrípku. Vtedy sa skončil môj ľudský život. Na prahu smrti ma zachránil Carlisle. Poznáš ho ako môjho srdca. Zachránil ma pred smrťou tak, že mi do žíl vstrekol svoj jed. Jed, ktorý zapríčinil, že som sa stal tým, čím som. Upírom." Bella sa mračila a tuho rozmýšľala. Neodtiahla svoju ruku z tej mojej.

„Dúfam, že nežartuješ. Srdce ti nebije,. takže ti verím. Prečo si mi to nepovedal skôr?" Vôbec sa nebála.

„Nebojíš sa ma?" Bál som sa odpovede.

„Najprv mi povedz, prečo to viem až teraz. Jasné, že sa ťa nebojím. Keby si ma chcel zabiť, spravíš to už dávno, a vôbec by si ma nezachraňoval vtedy v lese." Onemel som od úžasu.

„Myslel som, že s krikom utečieš. Bella, ja som obluda. Monštrum, príšera zo starých povestí. Môj druh sa živí ľudskou krvou, sme stvorení na to, aby sme zabíjali." Stále som čakal na tú reakciu, na ten zlomový moment, keď si to uvedomí a utečie. Lenže ona tam len stála a čakala na vysvetlenie.

„Ale ty taký nie si. Neublížil by si mi."

„Ja a moja rodina zabíjame len zvieratá. Ľudia nie sú pre nás potrava." Usmiala sa, a ja som bol stále viac a viac začudovaný.

„A v čom to ako spočíva, byť upír? Zhoríš na slnku, zabije ťa drevený kôl, alebo čo?" Zsmial som sa.

„To sú len povery. Ak chceš, porozprávam ti o sebe. Len sa chcem ubezpečiť, že sa ma nebojíš." S otráveným výrazom si ma pritiahla a pobozkala ma.

„Nebozkávam v lese každého upíra, na ktorého natrafím." Objal som ju a pobrali sme sa k autu.

„Tak, čo by si chcela vedieť?" 

„Všetko! Povedz mi o sebe a svojej rodine." V tvári mala natešený výraz a ja som bol stále v šoku.

„No... Ako už asi vieš, je nás sedem. Carlisle, Esme, Rosalie, Emmett, Alice, Jasper a ja. Mňa, Rose, Emma a Esme premenil Carlisle, kkeď sme zomierali. Alice a Jasper si nás... našli." 

„Ako zomierali?" 

„Carlisle nevie, kto ho premenil, ale keď sa prebral, pokúsil sa sám seba zničiť. Nedokázal to. Od začiatku sa kŕmil len zvieratami. Po pár stovkách rokov ma našiel v nemocnici. Nevedel, ako sa to robí, ale chcel ma zacrániť. Prosila ho o to moja matka, ktorá to nezvládla. Zachránil ma a ja som sa od neho najprv odlúčil. Nechcel som sa zmieriť s tým, že ľudia nie sú potrava. Chcel som si užívať nový život, využívať možnosti. Po desiatich rokoch som sa vrátil. Potom Carlisle premenil Esme. Tiež ju našiel umierať v nemocnici. Skočila z útesu, lebo jej zomrel syn. Po jej prebudení sa tí dvaja dali dokopy. Po čase sa k nám pridala Rosalie. Carlisle ju našiel na chodníku, bola napadnutá a zomierala... Keď som ťa našiel, myslel som, že sa to stalo aj tebe, ale ty si prežila. Rose by nemala to šťastie, keby ju Carlisle nepremenil. Rose svoju upírsku podstatu nenávidí. Najviac neznáša to, že ju to pripravilo o možnosť mať dieťa, zostarnúť. V jej večnosti ju utešil Emmett. Našla ho v lese, ako ho zmrzačil medveď. Sama ho nedokázala premeniť, as tak ho s prosbou odniesla ku Carlisleovi. Ten dúfal, že Rosalie pre mňa bude družkou, ale s Emmettom to bola láska na prvý pohľad. Neskôr sa k nám pridalli Alice a Jasper. Alice si na svoj ľudský život nespomína a Jasper bol premenený počas Občianskej vojny."

„Páni. Carlisle... tvoj otec je hrdina. Všetkých vás zachránil.

„Áno, sme mu za to nesmierne vďační."

„Ale ako to funguje? V čom ste iní ako ľudia?" Stále bola zvedavá, a tak som znova rozprával.

„Po premene sa nám zmení telesná štruktúra. Naše telá sa zmenia na hmotu pevnejšiu ako titán. Sme nezničiteľní, extrémne silní. Každý znás by zdvihol hoci aj budovu. Čo sa týka mysle, je dokonalá. Máme vyvinuté zmysly, dokážeme stopovať, sme neuveriteľne rýchli. Všetko prispôsobené na lov koristi."

„Takže, ty si rýchly?" V hlase jej znela zvedavosť.

„Rýchejší ako zvuk."

„A... nemohol by si ma..."

„Zviezť?" Prikývla.

„Naskoč si." Otočil som sa chcrbtom a Bella ma objala teplými rukami okolo krku.

„Drž sa ppevne." Rozbehol som sa a Bella sa nadšene nadýchla. Míňali sme stromy. Pre Bellu to všetko musela byť rozmazaná šmuha, ale ja som dokonale vnímal každé steblo trávy. Zastal som uprostred lesa.

„To bolo úžasné." Usmievala sa od ucha k uchu. 

„Chceš niečo vidieť?" Zobral som skalu a vložil som jej ju do dlane.

„Stlač ju." Stisla ruku a od snaženia sa celá mračila. Vzal som jej skalu a medzi dvoma prstami som ju rozdrvil na prach. Zasmiala sa a vložila mi do rúk o dosť väčší kameň. Ten som rozdrvil tak ako ten predchádzajúci a Bella zvýskla.

„Ty si naozaj čudná. Mala by si kričať strachom a ty tu podávaš upírovi skaly, aby ich rozdrvil." Usmial som sa a znova som ju pobozkal. 

„Mali by sme ísť domov.

„A to dokážeš aj skočiť cez okno?"

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Just true - 4. kapitola: