Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je aj láska návyková? - 44. kapitola

03.04.2010 (12:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 5129×

44. kapitola

Bella

„Kurva, čo tu ten plesnivý, škaredý, dementný, impotentný úchylák chce?“ zavrčala som.

Nemohla som uveriť tomu, že sa sem vôbec odváži prísť po tom všetkom, čo sa stalo vo Volterre! Magor!

„Ehm, ten Aro to je nejaký papagáj, nie? To sme sa kedysi učili na biológii, myslím,“ opýtal sa Rony a ja som na neho neveriacky hľadela. To snáď nemyslí vážne, či hej? Aro ako papagáj, tak to ma  ešte v živote nenapadlo. Všimla som si, ako Emmettovi začína cukať kútikmi. Po chvíli už to nevydržal a strašne sa rozosmial. A my všetci s ním, teda okrem Ronyho, ktorý chudák nechápal, čo povedal špatne. Určite si myslel, že urobí dojem, že si zapamätal niečo zo školy a my sa mu tu teraz smejeme. Síce som bola nasratá, ale ten zájeb sa proste nedal ignorovať. Pridala som sa k ostatným a mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Pred sebou som videla Ara s farebným perím, veľkým zobákom a krídlami. No, čo vám budem hovoriť – pohľad na nezaplatenie.

Ako prvý prekonal záchvat smiechu Jazz a začal dôležito vysvetľovať:

„Žiadny papagáj. Aro je člen upírskej kráľovskej rodiny – Tudorovcov...“

„Ja už nemôžem,“ prerušila ho Alice a chytila ešte väčší záchvat smiechu a ja samozrejme s ňou.

Tento krát som sa zlomila v páse a keby som mohla, tak by som revala. Tí dvaja urobili z tak vážnej veci takú komédiu, že až Volturiovci prídu, niekto z nás sa neudrží a začne sa rehotať.  A s najväčšou pravdepodobnosťou to budem ja. Najprv  papagáj a potom  tí Jazzovi Tudorovci, to je moc.

„Jazzi, to sú Volturiovci, nie Tudorovci,“ smiala sa Rose a postrapatila mu vlasy.

Alice sa stále nemohla prestať smiať. Síce sa snažila medzi salvami smiechu vysvetliť, čo videla, ale nemohla. Keď sme sa konečne všetci trochu ukľudnili a už sa len sem tam ozvalo nejaké uchechtnutie, pustila sa Alice do vysvetľovania.

„Volturiovci,“ dala dôraz na to slovo a s úsmevom sa pozrela na Jazza. „Volturiovci sa dopočuli o tom, koľko nás tu je a chcú sa o tom prísť sami presvedčiť. Samozrejme sa budú všetkých pýtať, či sa k nim nechcú pridať a možno sa pokúsia aj vyhrážať.“

„Čo? Vyhrážať? To si ako Aro myslí, že sa mi bude vyhrážať? To mu už fakt tá senilita lezie na  mozog, či iné časti tela?“ vrieskala som na celú obývačku.

Ts, vyhrážať sami. Len sa o to pokúsi a bude to jeho posledná vec v živote, ktorú urobí. Dúfam, že si chlapec nemyslí, že ho len tak nechám, aby sa vyhrážal niekomu z mojej rodiny. Len nech príde a ja ho veľmi rýchlo pošlem do miest, kde samu  asi príliš páčiť nebude. Teda, možno aj hej – neviem, aké má úchylky.

„Ešte nie je rozhodnutý. Stále nejako dúfa, že ty tu nebudeš. Síce netuším, ako na to prišiel,“ zamyslela sa Alice.

„Ehm... a môže mi to už  konečne niekto vysvetliť? Kto sú tí... to je jedno, ako sa volajú, teda, kto je ten papagáj a čo presne chce?“ ozval sa zjavne nasratý Rony.

„Ten papagáj,“ zasmiala som sa. Bože, ten chlapec teda vie, ako mi zlepšiť náladu. „Tak to je jeden magor, ktorí sedí už asi milión rokov na tom svojom blbom zadku vo Volterre, spolu so svojimi ešte blbšími bratmi a myslí si, že stačí, keď  sa na niekoho špatne pozrie a každý mu bude okolo toho zadku skákať,“ to som sa už nesmiala, teraz som sa poriadne dostávala do ráže.

Keby sa tu teraz predo mnou ten odporný „papagáj“ objavil, tak ho asi roztrhám na  milión malých kúsočkov a ešte sa pri to aj zasmejem. Ostatní na mňa len neveriacky hľadeli, len Emmovi samozrejme cukalo kútikmi.

„Aha, chápem,“ povedal Rony a všetky pohľady sa pre zmenu stočili na neho.

Ja som sa medzi tým zvalila na sedačku a začala si masírovať spánky.

„Kedy majú v pláne prísť?“ opýtala som sa už trochu kľudnejšie.

„Asi za 48 hodín,“ odpovedala Alice.

Kývla som a chcela sa opýtať ďalšiu otázku, ale z rohu obývačky sa ozvalo tiché mrmlanie. Pretože tam stál okrem Jazza a Ronyho aj môj Ed nedalo mi to a pozrela som sa tam. Tak toto bol fakt pohľad na nezaplatenie. Tí traja počítali, koľko je 48 hodín dní. Edward počítal na prstoch, Jazz bol ten, čo si mrmlal a Rony mal iba zamyslený pohľad. Bože, ja tu dnes určite zomriem. Čo som komu urobila?!

„O dva dni,“ povedala som nahlas s pohľadom upreným na tých troch.

„Koľko si hovorila, že ich bude?“ opýtala som sa Alice radšej ešte raz.

„Zatiaľ uvažujú o siedmych, ale nie je to konečné číslo. Ešte nie sú celkom rozhodnutí,“ zamračila sa Alice.

„Fajn, nás je tiež sedem, to by celkom išlo. Ach bože, prečo musí byť práve teraz Carlisle s Esme preč? Zase to budem musieť všetko  riešiť ja,“ mrmlala som si naštvane.

„Ja to kľudne vyriešim,“ povedal až príliš nadšene Emmett a začal predvádzať svoje svaly.

„To je dobrý nápad,“ usmial sa Rony.

„Zmlátime ich,“ pridal sa Edward.

Zložila som hlavu do dlaní s tým, že na to tu už nemám a začala radšej uvažovať, o čo presne tomu dementovi Arovi ide. Ak sa opováži čo i len zdvihnúť hlas, tak sa neudržím. V hlave som si predstavovala, že by som Arovi nakopala zadok a pravdu povediac sa mi tá predstava celkom začínala páčiť. Tí naši chlapi nie sú až tak blbí, teda občas. Dobre, dosť bolo srandičiek, teraz musím vymyslieť plán. V prvom rade potrebujem, aby som sa pri Arovi udržala kľudná a to bude nadľudský, teda nadupírsky výkon, keďže ma ten debil neskutočne vytáča už len tým, že existuje. Ďalšou vecou bude, že nepripustím, aby niekto z tejto rodiny odišiel do Volterry. To by im ešte tak chýbalo, pridať sa k tým magorom. A nakoniec... ty kokso, to je nápad! Že ma to nenapadlo skôr. Bože Bella, na to, že si upír, máš niekedy strašne dlhé vedenie. Zdvihla som hlavu a pozrela sa na Ronyho. Jasne som cítila ohníčky a hviezdičky v mojich očiach – čo to trepem - proste som tým nápadom bola nadšená.

"Rony?" prehovorila som na neho s úsmevom.

"Áno?"

"Tak ma niečo napadlo," šepla som, vstala, podišla k nemu a ruku mu položila na hruď.

Vtedy sa za mnou ozvalo vrčanie. Otočila som sa za jeho pôvodcom a zostala prekvapene hľadieť na Edwarda. Ten vyzeral byť ešte viac prekvapený ako ja.

„Čo... to?“ koktal.

Ja  som však presne vedela, čo to znamenalo, hlavne, keď som si uvedomila, čo som práve urobila. Bože, to moje trdlo žiarlilo. To je tak zlaté. Na nič som nečakala a skočila na neho. Asi to nečakal, teda, kto by to čakal, však? Že mu jedna trafená zamilovaná upírka skočí okolo krku. A tak sme sa obaja zrútili na zem. To mi však ani v najmenšom nevadilo, lebo som sa práve nachádzala niekde, kde som túžila byť najviac zo všetkého. Sakra, čo sa to so mnou deje? Tá láska mi teda poriadne zatemňuje mozog. No čo už, musím si na to zvykať. Len dúfam, že v tom nie som sama.

Edward

„Tak ma niečo napadlo,“ povedala Bella, podišla  k Ronymu a položila svoju ruku na jeho hruď.

Pred mojimi očami sa objavila červená clona a ja som sa len tak, tak držal, aby som po ňom nevybehol. Za to sa mi z úst ozvalo niečo, čo znelo ako vrčanie. Ty kokot, ono to fakt bolo  vrčanie. Bella sa otočila a prekvapene na mňa hľadela.

„Čo... to?“ koktal som.

Boli to jediné slová, ktoré som zo seba dostal, pretože v tom na mňa skočila Bella. Vôbec som to nečakal, ale tak už som si nejako zvykol, že od tej mojej prekrásnej upírky môžem čakať všetko. Počkať – mojej? Ako ma to vôbec napadlo? V poslednom čase sme boli stále spolu a väčšinu času sme strávili vášnivým sexom, ale bola skutočne moja? Chcel som, aby bola moja? Len moja? Predstavil som si, ako sa jej dotýka nejaký iný chlap. No už len predstava toho Thomasa alebo Ronyho, ako sa dotýkajú jej tela, vo mne vyvolávala vlnu zúrivosti a ja som pochopil, čo tá zúrivosť vlastne je – žiarlivosť. Ty vole, ja som ako regulérne žiarlil. Vo chvíli, ako som si toto uvedomil, som si pritiahol Bellu bližšie a prisal sa na jej pery. Bella bola jasne potešená mojim nápadom, lebo sa aktívne zapojila. Prerušil nás až Emmettov hlas.

„No tak decká, nechajte si to na doma,“ povedal a ja som len pobavene podvihol obočie.

Na doma? A kde sme potom teraz? Už som chcel položiť tú otázku, ale Bella ma nemienila pustiť, tak som si len vychutnával jej bozky. Snáď to niekto vyrieši za mňa. Ja som mal teraz iné veci na práci. Neprestávajúc bozkávať Bellu som nás zdvihol a o pár sekúnd som ju pokladal na posteľ. Netrvalo dlho a naše telá sa medzi sebou ovíjali a hrali spolu nádhernú symfóniu. Bože, kedy som začal byť tak hnusne presladený? To snáď ani nebolo možné, čo sa to so mnou za posledný čas stalo. Zo sebavedomého playboya Edwarda Anthonyho Masena, ktorý si vždy a všade užíval spoločnosť množstva krásnych žien, sa stalo zamilované čosi, čo nebolo už ani jeho slabým odvarom. Kde zmizol ten chlap? Kde zmizlo jeho sebavedomie? Tieto myšlienky mi vírili hlavou, ako som vnikal do Bellinho vláčneho tela. Rukami som hladil tie  krivky a moje ďalšie  myšlienky sa sústredili na obdobie, ktoré predchádzalo tomu, čo sa tu dialo. Na moju stávku s Jazzom, na moju bitku s Ronym, na stávky s Bellou, na môj prvý sex s ňou a na tie fantastické pocity, ktoré som vtedy cítil. Postupne som si prehral v hlave všetko, každú jednu chvíľu strávenú s ňou a tiež chvíle, kedy som s ňou nebol a vtedy mi to došlo. Kurva – ja si už neviem bez nej predstaviť život! Úprimne ma desila predstava, že by som ju chvíľu nevidel, že by som sa jej nemohol dotknúť a úplne najviac ma desila predstava, že by sa takto do nej ponáral niekto iný. Bolo mi jasné, že toto je ten cit,  toto je tá ospevovaná, v toľkých knihách opisovaná láska. Že ja som jej obeťou, no až príliš šťastnou obeťou. Že ma už vôbec neláka predstava iných žien, že mi stačí táto jediná.

Potešený týmto zistením som sa do jej tela ponoril hlbšie a užíval si jej vzdychy. Jej telo  sa pod mojím vzpínalo a ja som si to náležite užíval. Znenazdajky objavila nado mnou a rukami mi začala prechádzať po hrudi a popritom na mne jazdila. Bola tak dokonalá. Najlepšia milenka, akú som kedy mal a pokiaľ to bude záležať na mne, tak už bude aj jediná. Bol som si istý, že sex s ňou ma nikdy neprestane baviť.  Chytil som ju za boky a pridal som sa k jej pohybom. O pár krátkych chvíľ som pocítil, ako jej telo zachvátil orgazmus. To už som nevydržal a tiež som vyvrcholil. Keď naše vzrušenie opadlo, Bella sa mi schúlila do náručia. Nežne som ju hladil po vlasoch a vtedy ma napadlo, že som jej vlastne ešte nikdy nepovedal, čo k nej cítim. Ale veď ona mi to tiež nepovedala. Čo ak som len jej chvíľkovou zábavkou? Pozrel som sa na ňu. Pokojne ležala so zatvorenými očami a jemne sa usmievala. Predsa musí cítiť to čo ja, alebo nie? Rozhodol som sa – poviem jej to! Hneď teraz, kým stratím odvahu. Pobozkal som ju do vlasov a ona otvorila oči. Videl som to tam – bolo to tam a to ma posmelilo.

„Bella, ja...“ začal som a vtedy sa rozrazili dvere.

Do vnútra vbehla Alice nasledovaná Jazzom.

„Rozhodli sa prísť skôr,“ vyhŕkla a my sme obaja stuhli.

Zhrnutie od NeliQ

Zhrnutie od slecinky

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je aj láska návyková? - 44. kapitola: