Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je aj láska návyková? - 34. kapitola

30.12.2009 (13:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4711×

34. kapitola

Bella

„Ahoj Rony.“

Rony zdvihol hlavu a prekvapene sa na mňa pozrel.

„Ehm... ahoj Bella. Čo ty tu? Dúfam, že si neprišla kvôli...“

Pousmiala som sa. Na čo ten Rony hneď nemyslí. To je posledné, na čo by som mala teraz chuť – rozdať si to s ním. No vlastne by som na to nemala chuť už asi nikdy. Povzdychla som si.

„Nie, nemusíš sa báť. Skôr som prišla lebo... no proste... potrebovala by som sa s niekým porozprávať.“

Išlo to zo mňa ako z chlpatej deky, ale nemôžem na neho predsa vybafnúť, o čom sa chcem rozprávať. Stačí, že tu pobehuje a načúva tá malá štetka, ktorá si hovorí čašníčka. Videla som, ako minule pokukovala po mojom Edwardovi.

„Porozprávať? No jasné, nie je problém. A o čom konkrétne?“ opýtal sa Rony a ja som odrazu nevedela, čo povedať.

Kurva Bella, spamätaj sa. Haló Bells, tu zem, tu zem, ozvi sa!

„Nooo... môžeme sa porozprávať niekde, kde budeme mať viac súkromia?“ navrhla som.

Ronyho obočie vyletelo hore, ale potom prikývol. Úplne som videla, ako sa mu v hlave šrotuje tých zopár mozgových buniek a premýšľa, o čom sa s ním tak môžem chcieť rozprávať osamote. Vstal a vydal sa smerom ku svojej kancelárii. Keď som si spomenula, kedy som tam bola naposledy a čo sa dialo, prešla mnou vlna hanby. Ja a hanba? Ty kokot, je to so mnou ešte horšie, ako som si myslela. Rony vošiel do kancelárie a sadol si na stoličku. Zatvorila som dvere, aby nás nikto nevyrušoval a sadla si vedľa neho. Okolo nás sa vznášalo podivné ticho a ja som vôbec nevedela ako začať. Nakoniec to ticho prerušil Rony.

„Ehm... aj my povieš, o čom si sa chcela rozprávať?“

Sakra, takáto neistá som nebola ani pri svojom prvom sexe. No tak, ale Bella, už by to konečne zo seba mohla vydolovať, lebo tu vysedíte dieru v podlahe, kým to zo seba dostaneš.

„Ja... Rony... no chcela som sa rozprávať o... Edwardovi,“ hlesla som a Rony sa podivne pousmial.

Neviem prečo, ale mala som pocit, ako by tušil o čom chcem hovoriť. V jeho očiach bolo niečo... ale Bella nerozmýšľaj nad kravinami a už to zo seba vypoť!

„Tak o Edwardovi?“ opýtal sa Rony.

„Áno o ňom. Viem, že ste dobrý kamaráti, preto som prišla za tebou. Ja mám totiž taký malý problém...“

„Malý problém? S Edwardom?“ skočil mi do reči Rony.

„Ehm... no malý, ale kurva, čo to trepem, poriadne veľký problém! A vôbec neviem, čo s tým,“ vzdychla som.

Rony sa na mňa zamyslene pozeral, ale v očiach mu hrali iskričky. Prečo mám taký skurvený pocit, že vie viac ako ja?

„No a o aký problém ide?“ opýtal sa po chvíli a ja som chcela v tom momente vystreliť zo stoličky a zdrhnúť minimálne do Volterry.

Bože, ja mám teda nápady! Vôbec nechápem, prečo som sa rozhodla zveriť práve Ronymu. Normálne by som si o tom pokecala s Tanyou alebo s Alice, ale teraz, keď sa ani s jednou nerozprávam, tak ma nikto iný nenapadol. Tak dobre, čo môžem stratiť? Že by úctu, povesť a dôstojnosť? Hmm... jebať na to!

„No vieš Rony, ide o to, že som sa tak nejako, no fakt kurva netuším, ako sa to stalo, lebo mne sa nikdy ešte nič také nestalo, a keď hovorím nikdy, tak tým fakt myslím nikdy, no proste nejako som sa zamilovala do Edwarda,“ povedala som a čakala na Ronyho reakciu.

Úprimne som čakala, že sa teraz Rony rozosmeje, alebo niečo podobné, ale on ma prekvapil. Zdvihol ruku a položil mi ju na rameno, ktoré jemne pohladil. Bolo to také milé priateľské gesto. Bože, čo to tu trepem? Že milé priateľské gesto? Mne už tá láske asi vážne poškodila mozog. A keby len mozog.

„Bella, ja som to tušil už dávnejšie. Vlastne už odo dňa, keď sme boli spolu v tejto kancelárii a Edward vošiel do dverí. Tvárila si sa síce ako malý boh pomsty, ale v tvojich očiach bolo niečo úplne iné, aj keď ty si si to vtedy neuvedomovala. Potom prišla oslava Edwardových narodenín a tam sa to len potvrdilo. Som rád, že si si to konečne priznala. A teraz mi povedz, čo potrebuješ odo mňa?“ opýtal sa a ja som na neho zostala pozerať s otvorenou hubou.

To som k Edwardovi fakt niečo cítila už vtedy? To som bola taká priehľadná, že si to všimol dokonca aj Rony? A vtedy mi to došlo. Až teraz, keď som to počula takto od Ronyho a postupne prešla všetko, čo som prežila s Edwardom, tak som pochopila, že ho milujem asi od prvého stretnutia. Aj keď sme boli na seba ako mačka a myš, čo si myslím, že je až príliš slabé pomenovanie na to, čo sme robili, tak už vtedy som ho milovala. Ja som tak blbá. Fakt niekedy začínam pochybovať o tom, že som upír. Toto keby počuli vo Volterre, tak sa na tom smejú minimálne ďalších dvesto rokov. Ja Isabella Marie Swanová Volturiová Cullenová som sa neodvrátiteľne – kurva, čo je to za prijebané slovo – zamilovala do obyčajného človeka, kurevníka prvej triedy, čo fakt pretiahne všetko čo vidí – do Edwarda Masena. No a čo teraz? Čo vlastne chcem od Ronyho?

„Ja neviem Rony. Po prvé som to proste zo seba potrebovala dostať, a po druhé... ehm... myslíš, že by som u neho mohla mať šancu?“ opýtala som sa skôr, než som si tie slová mohla premyslieť.

Ty kokot, to bola teda otázka – či by som u neho mohla mať šancu – mne to už ozaj hrabe. Sedím tu, keby som človek, tak som už červená aj na prdeli, a pýtam sa či by som mohla mať šancu u najväčšieho kurevníka, čo poznám. Neviem, existuje blázninec aj pre upírov? Lebo ak hej, tak ma tam Carlisle určite pošle a zostane tam so mnou, aby mohol na mne robiť pokusy. Všimla som si, že sa Rony usmial. No jasné, veď kto by sa nad takou blbou otázkou nezasmial? No kto asi? Že by ja?

„Bella,“ začal. „Edward nie je taký kokot, ako na prvý pohľad vyzerá. No teda asi je, ale myslím, že odkedy stretol teba, tak sa zmenil. Mám taký pocit, že by si u neho mohla mať aj viac, ako len šancu, ale musíš sa s ním o tom porozprávať. Ja ti hovorím len to, čo si myslím. Ale určite by si to mala aspoň skúsiť.“

Rony si asi ani sám neuvedomoval, aký šuter mi teraz spadol zo srdca. Vlial mi do žíl – sakra, mám ja vôbec nejaké? – novú nádej, že by Edward mohol cítiť niečo také, ako ja. Konečne sa mi na tvári objavil úsmev. Mala som nádej, že by to mohlo dopadnúť dobre. Moja nálada sa zlepšila o sto percent, dokonca som už nebola ani naštvaná na Alice. A to všetko len vďaka Ronymu. Mala som chuť mu skočiť okolo krku, ale zmohla som sa len na tiché: „Ďakujem.“

„Nemáš zač Bella. Dúfam, že to dopadne dobre,“ odvetil a v jeho očiach sa podivne zaiskrilo.

„V to dúfam aj ja. Asi by som mala ísť domov,“ povedala som a postavila sa.

Rony sa tiež postavil a spoločne sme vyšli z kancelárie. Zastali sme pri bare, kde si Rony sadol na stoličku.

„Nedáš si niečo?“ opýtal sa, ale ja som už v hlave mala ospravedlnenie, ktoré som si pripravila pre Alice.

„Nie, ďakujem. Už pôjdem,“ odvetila som rozjarene a objala ho.

Ešte som mu dala priateľskú pusu. Zaslúžil si ju. Vtedy som započula za sebou kroky a doľahla ku mne nádherná vôňa. Tú vôňu by som si nikde nezmýlila s inou. Prudko som sa otočila a zostala hľadieť do prekrásnej tváre mojej lásky. Bože, ako slaďučko to znie, kilo cukru môže ísť do riti. Bola som príliš ohromená jeho prítomnosťou, takže som si až neskoro všimla jeho zamračenej tváre.

„Čo tu do prdele robíš s mojou Bellou?“ povedal a gánil na Ronyho.

Vôbec som sa nezamýšľala nad jeho slovami. Myslela som na jedinú vec, a to, že by som ho najradšej zatiahla na záchod a tam si to s ním poriadne rozdala. Znovu a znovu a znovu, no proste stále dookola. Vtedy ma napadlo, kam som mala namierené, tak som len podišla k Edwardovi a jemne ho pobozkala na pery.

„Ahoj Ed, nevedela som, že tu budeš. Škoda, že už musím ísť,“ šepla som a odkráčala preč.

Vyškerená jak lieskovec som nasadla do auta a vydala sa domov.

Zaparkovala som pri dome. Ešte som ani nestihla vystúpiť z auta, keď sa otvorili dvere a z nich vybehla Alice. Ani som sa nenazdala a už ma objímala, čo bolo dosť problematické, keďže som stále sedela v aute.

„Bella, prepáč mi to, prosím. Ja som bola tak blbá, prepáč,“ ospravedlňovala sa Alice.

Keď slovo prepáč zopakovala asi dvadsiaty krát musela som ju zastaviť.

„Alice, v pohode. Veď sa nič také strašné nestalo. Ani ja som v tom nebola tak celkom nevinne, tiež som reagovala prehnane,“ povedala som a pokúsila sa vymaniť z jej objatia.

Alice ma však ani náhodou nemienila pustiť.

„Alice, prosím ťa, môžeš ma pustiť? Rada by som vystúpila.“

Alice zdvihla hlavu a nechápavo sa na mňa pozrela. Chvíľu na mňa hľadela, ako by nevedela pochopiť, čo som jej práve povedala.

„Bože,“ povzdychla som si.

A toto má byť upír, ktorý predvída budúcnosť? No zbohom rodina. Konečne ma, asi po piatich minút nepretržitého hypnotizovania mojej tváre, pustila a ja som mohla  vystúpiť. Vtedy sa vo dverách objavila Esme a zvítanie sa opakovalo.

„Dcérenka, toto mi už nesmieš nikdy urobiť. Tak veľmi som sa bála,“ vzlykala.

Ty kokso, fakt som mala pocit, ako by som bola preč mesiac, alebo chcela spáchať samovraždu. Keď som konečne vošla do domu, vrhol sa na mňa Jazz a ja som si už myslela, že dnes isto niekoho z nich zabijem, roztrhnem, uškrtím, no proste niečo.

„Soráč Bella, ja som to fakt nemyslel zle, len vieš, Edward je...“

Ani som ho nenechala dohovoriť.

„Jazz, ja veľmi dobre viem, aký je, ale nechajte to všetci na mňa. Je to môj život, tak ma nechajte ho žiť.“

Jazz sa na mňa ospravedlňujúco pozrel a potom sa usmial. Ani sama neviem prečo, ale usmiala som sa aj ja. Moje prvotné podráždenie bolo preč a nahradila ho celkom dobrá nálada. Mala som pocit, ako by to ani neboli moje emócie, ako by som ich sama neovládala. No čo už, nechce sa mi teraz nad tým rozmýšľať. Chcela som sa zatvoriť vo svojej izbe a pekne sa vyvaliť do vane, no moja sestrička na to mala iný názor. Hneď ako som urobila prvý krok ma stiahla za ruku a odtiahla do svojej izby. Posadila sa na posteľ a odo mňa zrejme čakala to isté. Pomalým krokom som k nej podišla a zvalila sa oproti. Alice sa usmievala ako slniečko na hnoji a mne hneď došlo o čom sa chce rozprávať. Netrvalo ani päť sekúnd, kým a to potvrdilo. No čo Bells, si proste dobrá.

„No Bella, rozprávaj, čo Edward? Ako to je teraz medzi vami? Už si mu povedala, že si sa do neho zamilovala?“ vyzvedala a teraz som sa na ňu pre zmenu pozerala nechápavo ja.

Kurva, kto z nás dvoch tu predpovedá budúcnosť? Ja alebo ona? Prekrútila som očami.

„Alice, som si istá, že si to všetko videla, tak na čo sa ma to vypytuješ?“

Alice sa zamračila a nahodila výraz ublíženého malého šteniatka.

„Ja som si myslela, že by sme sa mohli porozprávať ako skutočné sestry. O chalanoch a tááák. Proste ako normálne holky,“ vzlykla.

Znovu som prekrútila očami a sestersky ju objala. Občas sa správa fakt ako malé decko. Bolo mi jasné, že pokiaľ ju chcem ukľudniť, tak jej budem musieť všetko porozprávať. S rozprávaním som skončila po troch hodinách, ale ten jej nadšený výraz stál za tú námahu. Konečne ma prepustila a ja som si mohla dať ten plánovaný kúpeľ. Už cestou do kúpeľne som zo seba vyzliekala oblečenie, ktoré som na sebe mala dva dni. Ponorila som sa do vane a vychutnávala si horúcu vodu obmývajúcu moje telo. K dokonalému šťastiu mi chýbala už len jediná vec – Edward. Predstavovala som si, že je tu teraz so mnou a pomaly mu rukami putujem po tej jeho dokonalej hrudi, postupne sa dostanem až k jeho... kurva Bella, začni premýšľať nad niečím iným, lebo sa tu ešte spravíš, napomenula som sa v duchu. Radšej som prestala myslieť na Edwarda ako na sexuálny objekt a radšej som premýšľala nad tým, čo mi povedal Rony. Uvažovala som ako, a kedy, to Edwardovi poviem. Aj keď sa to zdalo ako jednoduchá vec, tak pre mňa to bolo dosť zložité. Rozmýšľala som nad tým asi dosť dlho, lebo som zistila, že voda už vychladla. Vyšla som z vane, poutierala sa a začala si robiť niečo s tým vrabčím hniezdom na hlave.

Práve som si vychutnávala horúci vzduch z fénu, keď ku mne doľahli až príliš známe zvuky. Vychádzali z izby Alice a Jazza a mne bolo hneď jasné, čo sa tam deje. Sakra, to nemôžu byť potichšie? Kto má toto vydržať? Nestačí, že musím vydržať ešte niekoľko hodín, kým budem môcť byť s Edwardom? Oni sa mi rozhodli to ešte aj sťažovať? Keď sa do toho pridali rovnaké zvuky aj z izby Rose a Emmeta, myslela som, že sa zbláznim.

„Kurva, nemôžete byť pri tom potichšie?“ zvrčala som do útrob domu.

Z izby Alice sa ozval tichý smiech, avšak tie zvuky neprestali. Práve naopak, mala som pocit, že ešte pridali na intenzite. Prepla som fén na najvyššie otáčky, ale ani to nepomohlo, tak som ho vypla a zvalila sa na pohovku. Cez hlavu som si prehodila vankúš. Takto som vydržala až do rána, keď prišla za mnou do izby Alice.

„Bells, mala by si ísť sa obliecť. O hodinu začína škola,“ šepla.

Odhodila som vankúš a potešila ju vražedným pohľadom. Nezabudla som zavrčať a ona so slovom „prepáč“ vybehla z izby. Potom som už len počula výbuch smiechu. Najradšej by som ju zabila, ale čakalo ma niečo lepšie. Rýchlo som na seba hodila nejaké oblečenie a o dvadsať minút som už sedela v aute. Po príchode na parkovisko som hneď očami hľadala strieborné Volvo. Nevedela som sa dočkať, až uvidím jeho majiteľa, avšak Volvo na parkovisku nebolo. Vystúpila som a sadla si na lavičku, ktorú som okupovala aj včera. Netrvalo dlho a Volvo sa objavilo, spolu aj s jeho majiteľom. No bez majiteľa by to bolo asi divné, že? Edward zaparkoval, vystúpil a vtedy sa naše pohľady stretli. V jeho tvári sa objavilo niečo, čo som ani nedúfala, že tam uvidím – radosť. S úsmevom na perách sa vydal ku mne. Asi ani sám netušil, čo ten jeho úsmev so mnou robí. Mala som chuť ho znovu zatiahnuť do kabinetu a poriadne si to s ním užiť, avšak to bola len jedna z vecí, ktorú som mala chuť s ním robiť. Bolo toho oveľa viac, ale skôr, ako som si to stihla všetko v hlave prejsť, Edward prišiel ku mne.

„Ahoj,“ pozdravil.

„Ahoj,“ odvetila som a venovala mu žiarivý úsmev. „No čo ako si včera dopadol?“ vyzvedala som.

„Hmm... celkom v pohode,“ povedal, ale ja som mala pocit, že za tými slovami sa skrýva ešte niečo iné, ako to, čo som mala na mysli ja.

Na chvíľu zostalo ticho. Nevedela som, čo mu mám povedať, o čom sa s ním mám rozprávať. Je zvláštne čo so mnou tá láska porobila. Nikdy som sa necítila takáto neistá. Vždy som bola sebavedomá. Poznala som svoje kvality a poriadne som ich využívala. Ticho prerušil Edward.

„Akú máš teraz hodinu?“

Zamyslela som sa. Vôbec som netušila, čo teraz mám, a tak som musela zaloviť v pamäti. Pri Edwardovi sa mi totiž ťažko rozmýšľalo nad niečím iným, ako nad Edwardom samotným. Nakoniec som však v tom množstve myšlienok o Edwardovi, v najzadnejšom a úplne nepodstatnom kúsku mojej mysle, našla správnu odpoveď.

„Biológiu.“

Na Edwardovej tvári sa objavil snáď ešte väčší úsmev, pokiaľ to bolo vôbec možné a ja som sa pristihla, že na neho hľadím ako na svätý obrázok, i keď prirovnanie svätý a Edward, príliš nešlo dokopy.

„Aj ja mám biológiu.“

„Tak to je super,“ vyhŕkla som skôr, než som si uvedomila, čo som práve spravila.

Kurva, chovám sa ako pojašená puberťáčka a nie ako stovky rokov starý upír. Edward to však nekomentoval a ja som mu za to bola vďačná. Radšej som to rýchlo zahovorila.

„Tak... ideme?“

Edward prikývol a tak sme sa bok po boku vydali na hodinu. Cestou som si všimla neveriace pohľady, ktoré na nás hádzali niektoré holky zo školy. Sorry holky, ale ten je len a len môj, prihovárala som sa im v duchu. Najradšej by som si na neho dala značku – Robím to iba s Bellou! No čo, som proste majetnícka. Vošli sme do triedy a Edward si to namieril k svojej lavici. Chcela som si sadnúť na miesto, kde som sedávala s Alice, ale Edward ma chytil za ruku, a tým ma zastavil.

„Bella, nechceš si dnes sadnúť so mnou?“

Mala som chuť výskať ako malé decko, keď dostane lízatko. Hmm... keď hovoríme o lízatku – môj pohľad skĺzol k jeho rozkroku – celkom by som si jedno aj dala.

„Jasné,“ vyhŕkla som a posadila sa vedľa neho.

Celú hodinu som sledovala potajomky Edwarda a predstavovala si, čo s ním v sobotu budem robiť. Po skončení hodiny som absolútne netušila, o čom bola, ale za to som mala ucelenú predstavu o sobote. Vyšli sme z triedy a mne došlo, že ďalšiu hodinu spolu určite nemáme.

„Ja mám teraz fyziku a ty?“ opýtala som sa na chodbe.

„Ja mám ekonomiku,“ odvetil Edward akosi smutne.

Nechcelo sa mi od neho odchádzať, lebo už teraz mi jeho prítomnosť chýbala, ale bohužiaľ som musela. Nahla som sa k nemu a jemne sa mu obtrela o pery. Mala som v pláne sa otočiť a ísť na hodinu, ale Edward si ma pritiahol tak, že medzi nami nebolo ani kúsok miesta a lačne ochutnával moje pery. Moje telo zaplavila čistá túžba.

„Kabinet alebo záchody,“ šepla som medzi bozkami.

Edward na chvíľu odtiahol hlavu a očami prebehol chodbu.

„Záchody sú bližšie,“ hlesol a už ma na ne ťahal.

Hneď ako sa za nami zatvorili dvere ma pritlačil na stenu a rukami začal blúdiť po mojom tele. Bola som si istá, že ďalšiu hodinu nestihneme, a samozrejme mi to bolo úplne jedno.

Tento sex bol ešte lepší ako ten včera. Možno to bolo tým, že som sa rozprávala s Ronym a konečne som pochopila, čo k Edwardovi cítim, alebo tým, že proste k sebe patríme, teda aspoň si to myslím, lebo inak to už vysvetliť neviem. Vyšli sme až po zazvonení na prestávku. Na chodbe sme sa rozlúčili a ja som mala v pláne ísť na ďalšiu hodinu.

„Teda ségra, ty sa nezdáš. Vždy som vedel, že to máš rada, ale takto v škole na záchode. Tststs,“ škeril sa Emmett, ktorý sa objavil predo mnou.

Bola som skvelo uspokojená a fantasticky naladená, a tak som len povedala:

„Závidíš?“

Emmett sa uškrnul.

„Nie, ja len, či by si si to nechcela vyskúšať aj so mnou. Určite som lepší, ako ten človiečik,“ škeril sa.

Nechcelo sa mi rozoberať jeho strelené nápady.

„Nie, nechcela,“ odvetila som.

Úsmev na jeho tvári trochu pohasol.

„A to ako? To mi chceš povedať, že nie som pekný?“ opýtal sa a začal mi predvádzať svoje svaly.

Keby som ho nepoznala a nevedela, že si robí srandu, tak ho asi prerazím. No bola som si istá, že je to len ďalší z jeho vtípkov.

„Emmett, ty si tak pekný, ako cesta do školy o pol siedmej ráno.“

„To mal byť kompliment?“ opýtal sa nechápavo.

Len som pokrútila hlavou a otočila sa na odchod.

„No tak ségrička, fakt si to so mnou nechceš vyskúšať? Určite som lepší,“ kričal, že sa podaktorí študenti na neho otáčali.

Už som mu chcela na to niečo povedať, keď sa ozval iný hlas.

„Emmett  Cullen, ty hovado. Čo to kurva má znamenať?“

Zasmiala som sa potešená reakciou Rose. Tá mu tie vtípky hneď zarazí. Pokračovala som v ceste na ďalšiu hodinu. Celý deň som Edwarda nevidela. Stretli sme sa až v jedálni, kde sme už tak nejako automaticky sadli k stolu, kde sme sedeli včera. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Edward mi rozprával príhody s Jazzom a ja som mu na oplátku rozprávala nejaké príhody s Emmettom. Dosť sme sa nasmiali a ja som spoznala Edwardovu druhú tvár. Nikdy by som si nepomyslela, že ju má, ale Edward jej samé prekvapenie – hlavne v poslednom čase. Najviac ma mrzelo, že dnes s ním už žiadnu hodinu nemám a ešte k tomu mám o hodinu viac, ako on. Tak sme sa pred jedálňou rozlúčili, no rozlúčili je asi slabé slovo, prevetrali sme si trochu ústne dutiny, urobili ručnú obhliadku našich tiel, a každý sme sa pobrali svojou cestou s tým, že sa večer stretneme.

Po skončení školy som nasadla do auta a vyrazila domov. Celú cestu som rozmýšľala, či mu dnes mám prezradiť, čo k nemu cítim. Stále som si nebola istá, či to na neho mám len tak vybafnúť. Stále nerozhodnutá som vošla do domu. Esme sedela na pohovke a v dome bolo prekvapivé ticho.

„Kde sú všetci?“ opýtala som sa Esme.

„Emmett s Rose ešte neprišli zo školy  a tých dvoch nevybúrených som vyhodila z domu,“ povedala Esme úplne kľudne.

Ja som len vytreštila oči.

„Nevybúrených? Vyhodila z domu?“ pýtala som sa nechápavo.

Esme zdvihla hlavu a na perách jej pohrával úsmev.

„No veď Alice a Jazza. Už sa to tu s nimi nedalo vydržať a tak som ich poslala na nákupy. Nevieš si predstaviť, ako sa Alice tešila a Jazz sa desil. A ja mám konečne trochu kľud.“

Na Esme bolo vidieť, že si ten pokoj skutočne užíva a ja som ju v tom nemienila rušiť. Vybehla som hore do svojej izby, a vtedy som niečo pocítila. Prestúpil mnou taký skurvene blbý pocit.  Strach? Bolesť? Nevedela som to presne definovať, ale bolo mi jasné, že sa niečo stane – a dobré to určite nebude...

Zhrnutie od NeliQ

Zhrnutie od slecinky

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je aj láska návyková? - 34. kapitola: