Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja k tebe nepatrím! To ona... - 3. kapitola

16.12.2010 (20:45) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1477×

3. kapitola

Víkend bol zlý... a dobrý.
Zlý bol preto, že ma celé dva dni bolela hlava a ešte horší bol preto, že som sa skoro vôbec nevyspala. Vždy, keď som zatvorila oči, som videla jeho - čo mi potom už liezlo na nervy -, takže som mala fakt plytký spánok.
A dobrý bol preto, že aj keď som si to síce nechcela priznať, bola som rada, že ho mám stále pred očami.
Obávala, a zároveň som sa tešila, na pondelok. Bola som nervózna. V pondelok ráno som mala žalúdok ako na vode, a aj keď som si celý čas opakovala, že nemám dôvod na nervozitu - čo vždy zaberalo, - teraz mi to bolo len na dve veci...
Doslova som bola rozklepaná a to úplne bezdôvodne.
Teda, až tak bezdôvodne to zasa nebolo. Keď som sa v piatok vracala k mame, môžem odprisahať, že sledoval každý môj pohyb, vlastne aj keď som už k mame došla, vždy keď som niečo spravila, po mne šibol pohľadom.
Blbosť.
Čo by šibol, on na mňa skoro celú dobu čumel.
Ešte väčšia blbosť...
Začínam byť paranoidná. Za to, že som sa doňho, ja krava, zamilovala, len preto, že som si neviem čo myslela, neznamená, že aj on by na mne mal visieť pohľadom.
Vlastne to bolo v piatok skôr naopak, ja som z neho nevedela spustiť zrak.
Bože, ako sa ja pred ním môžem ukázať v škole?
„A možno si to nevšimol. Možno..." Skvelé, rozprávam sa sama so sebou... super.
A všimol si to. Nešlo si to nevšimnúť. Bola som nenápadná asi ako slon na jahode... vlastne môžem byť rada, že som tam neslintala, lebo srdiečka v mojich očiach museli svietiť ako neónové nápisy.
Nie, ja za ním dneska pôjdem, ospravedlním sa mu za to, že som naňho v piatok čumela ako somár na nové vráta, a život pôjde ďalej. Ja budem mať ďalší trapas do zbierky a on ďalšiu šialenú babu na zozname: Vyhýbať sa!
Na podobné diskusie som však už nemala čas. Rýchlo som schmatla jablko z kuchyne, hodila ho do tašky, z kúpeľne vzala lesk a utekala som plná nadšenia do školy.
Dúfam, že si ma nebude pamätať. Nech sa na mňa ani radšej nepozrie, ako vidieť, že si myslí, že som šialená.
Prosím.

Moje prosby zostali, tak ako vždy, nevyslišané...
Dokonca to bolo ešte horšie.
S Paige sme sa, tak ako vždy, stretli na rohu ulice a potom spoločne pokračovali v ceste do školy.
„No rozprávaj, preháňaj, čo sa potom dialo!"
A tak som jej celá nešťastná porozprávala celú sériu piatkových trapasov.
Jej ubezpečeniam, že určite to nebolo také strašné, som neverila. Vedela som svoje.
Na školskom parkovisku sa to hemžilo autami, ktoré vlastnili dostatočne starí a dostatočne prachatí jedinci a všetky moje obavy sa naplnili do poslednej bodky. Paige počula ako som si povzdychla, keď na nás z druhého rohu parkoviska mávala Nessie, a tak mi súcitne stisla ruku.
„Nepreháňaj. Bude to v pohode," zašepkala.
„Jasné. Veď okej, ja sa pôjdem zahrabať a úplná pohodička," prehodila som sarkasticky.
Nekomentovala to, ale kútiky úst sa jej zdvihli.
Vtipné... ale pointa mi utiekla. Nevadí, zvykli sme si.
„Ahojte," pozdravila sa Paige, keď sme k nim došli.
Sladký hlások, ešte presladenejší úsmev... tak toto nie, na toto ja nie som.
„Čaute," zaškľabila som sa. Paige do mňa drcla lakťom.
O-ou, začínam byť sprosto sarkastická. V mojom prípade to je veľmi zlé...
„Au," zašepkala som.
Paige moju poznámku prešla bez povšimnutia.
Začali sa rozprávať. Tuším o škole, ale tým som si ja viac-menej prešla v piatok, v tej menej trápnej časti večera, takže nezájem...
A ja som sa jak taká sprostá hus celý čas pozerala do zeme.
Vedela som presne o čo ide, ale nevedela som to zastaviť. Byť sprostá, to je proste môj spôsob obrany, a ja som mala po piatku dosť dôvodov na obranu. A možno fakt len preháňam... Ale toľko námahy, koľko som vynaložila, aby mi ten pohľad zostal na zemi a nepremiestnil sa na Jaspera, nevynaloží ani kulturista pri tréningu.
V tejto situácii bolo zvonenie doslova vyslobodenie. Jedno pozitívum bolo, že som nebola jediná, kto bol celý čas ticho. Jasper tiež mlčal, akurát, že jeho pohľad, ktorý som doslova cítila, nespočíval na chodníku, ale na mne.
„Stretneme sa na obede!"
Táto posledná veta mi vzala nádeje na pokojný deň.

„Môžeš mi vysvetliť, čo to bolo?" spýtala sa ma Paige na hodine, keď sme mali samostatnú prácu a učiteľ šiel bohvie kam.
„Čo konkrétne?" Hrala som nechápavú, aj keď som veľmi dobre vedela, na čo myslí.
„To prečo si bola ráno taká?"
„Aká?" Aj naďalej som hrala úlohu nechápavca.
„Ty vieš, čo myslím."
„Prepáč, ale teraz vážne netuším." Klamstvo ako svet, ale tento istotne neodvrátiteľný rozhovor, som chcela čo najviac oddialiť. Teraz neskôr, keď sa žiadny príliš veľký trapas nekonal, som vedela, že boli moje obavy v podstate neopodstatnené, a že som sa správala ako krava...
„Ja viem, že to je v tvojej povahe byť k ľuďom, ktorý majú istú šancu ti ublížiť, len preventívne hnusná, ale on si toto vážne nezaslúžil."
Teraz ma dostala!
„Čo?"
„Nevrav, že si si to nevšimla. Ja fakt nechápem, si z neho mimo už nejakú dobu, celý čas dúfaš, že sa objaví a keď sa objaví, hráš sa na bezcitnú. Jaspera ľutujem už teraz."
„Prepáč, ale ja fakt netuším o čom rozprávaš!" Už som bola naštvaná. Nemám rada, keď nie som v obraze, a teraz som fakt nebola... respektíve, keď mi niekto hovorí pravdu do očí. Fakt som bezcitná...
„Mohol na tebe aj oči nechať, len kebyže si si to nevšimla!"
Táto debata však skončila príchodom učiteľa do triedy. Pri ňom sa nikto neodvážil ani ceknúť. Po hodine na mňa hodila veľavýznamný pohľad a odplávala na ďalšie vyučovanie.
Paige som potom nevidela, mali sme sa, tak ako obvykle, stretnúť v jedálni.
Jedáleň - od dnes oficiálne zakliate slovo.
Počas dňa som celý čas rozmýšľala nad tým, čo hovorila a nad dnešným ránom.
Niekedy na štvrtej hodine som svoje správanie oľutovala, cvičila si previnilý pohľad a dávala sa dokopy.
Moje snaženie bolo úspešné, lebo do jedálne som vchádzala vyrovnaná, bez sprostej masky a v pohode.

Nessie mi zakývala, hneď po mojom príchode do jedálne. Paige už pri ich stole sedela. Na pol ceste som si uvedomila strašný fakt. Jediné voľné miesto pri tom stole je vedľa Jaspera. Paige mala na tváry sprostý úsmev, očividne si už dávno všimla to, čo ja až teraz.
Ja ju uškrtím! Potvora!
„Ahojte!" pozdravila som ich, tentokrát milo.
„Môžem?" spýtala som sa Jaspera. Istota, čo keď ma po mojom dokonalom výkone v piatok a dneska už nechce ani cítiť?
„Samozrejme." Usmial sa na mňa.
Neodpadneš. Neodpadneš. Neodpadneš.
Prečo musí byť práve on jediný chalan, z ktorého som mimo? To nie je fér!
„Pomarančová," podávala mi Paige minerálku.
„Myslela som si, že nebudeš chcieť nič okrem nej," uškrnula sa na mňa.
„Diky." Pomarančová minerálka, pre mňa droga s až čarovnými ukľudňujúcimi účinkami.
Paige ma pobavene sledovala, keď som si z nej dosť odpila.
„Lepšie?" Bolo na nej vidno, že má čo robiť, aby sa nezačala smiať.
„Ako inač."
„To je dobre." To, že na mňa žmurkla by nebolo zlé, keby to nespravila tak nápadne a keby sa hneď na to koketne neusmiala na Jaspera.
Skoro som sa udusila, keď mi zabehlo, ale ustála som to.
Ellie kľud, nerob zo seba debila!
Až na tento "incident" prebehol obed perfektne. Ja som bola zasa normálna a všetko bolo v pohode... Zatiaľ.

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja k tebe nepatrím! To ona... - 3. kapitola: