Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja, či ona? - Prológ + 1. kapitola

20.02.2012 (11:30) • SisiMora • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1004×

Ahoj! Chcela by som sa poďakovať mojej kamarátke Kikuške, ktorá mi pomáhala spraviť prvý krok k mojej poviedke a pomáha mi aj naďalej. Ďakujéém. =)

Prológ

Moje oči naberali tmavší a tmavší odtieň, potrebovala som na lov. Súrne. Rozbehla som sa do lesa a zavetrila som. Skolila som pumu, jedným rýchlym pohybom som jej zlomila väz a zahryzla som sa jej do krku. Sala som tú sladkú tekutinu, ktorá mi toľké roky dávala silu a pocit nadradenosti. Keď v pume nezostala ani kvapka krvi, odhodila som ju zhnusene na zem.

Zavetrila som znova, ale namiesto pachu zveri ku mne dolahol pach upíra. Cítila som, že sa približuje, keď som ho zrazu začula za sebou.

„To bola moja večera,” povedal.

Otočila som sa. Bol to krásavec tak, ako každý upír, no bol niečím výnimočný, niečím zvláštnym ma priťahoval. Vzbudil vo mne záujem, a to sa zatiaľ žiadnemu inému, ani upírovi, či ľudskému mužovi, nepodarilo. Pozdvihla som obočie.

„Nevšimla som si, že by si mal tú pumu podpísanú, miláčik,” dráždila som ho. Potichu zavrčal.

„Je to moje obľúbené.” Zasmiala som sa.

„Tak to ma veľmi mrzí. Netušila som,” povedala som ironicky. Zasmial sa a ja s ním. Pozerali sme si vzájomne do očí a smiali sme sa, a mne napadlo predstaviť sa.

„Som Victoria,” povedala som a jemne som sa usmiala. Po mne nasledovalo ticho a neskôr, asi o takých dvadsať sekúnd som začula jeho hlas, ktorým vyslovil svoje meno.

„Som Edward.”

****

1. kapitola - Jeho rodičia

S Edwardom sme sa stretávali, chodievali von a dokonca aj na lov. Takto sa to tiahlo celé tri roky. Jedného dňa mi povedal, že ma zoberie ukázat rodičom. Niežeby som ich nevidela, párkrát som ich zastihla s ním pri love, pripadali mi milí... Bez zaváhania som súhlasila.

Ráno po mňa prišiel s volvom a zatrúbil. Ja, vyparádená ako dáma najväčšieho kalibru, som sa usmiala a začala som hľadať to posledné, čo mi chýbalo k dokonalosti. Moja voňavka, ktorú som akoby zázrakom niekam zapatrošila.

Keď som otvorila dvere, už tam stál s otvorenými dverami od auta na strane spolujazdca a pekne ma pozdravil.

„Ahoj, láska!” povedal a romanticky sa usmial.

„Ahoj!” povedala som s úsmevom a nahla som sa, aby som mu darovala sladký bozk na dokonalé pery...

Sadli sme si do auta a vyrazili sme. Zdalo by sa, že prešla len sekunda a už sme parkovali pred krásnym domom.

Jeho otec nás už čakal pred dverami. Bolo to zvláštne, ale mala som trému, no nakoniec som sa naňho pozrela, potom zase na zem a vydýchla som si. Keď som vyšla z auta, Edward bol už pri ňom a rozprával mu o mne. V rýchlosti svetla som sa k nim pridala a predstavila som sa.

„Dobrý večer, volám sa Victoria! Vy músite byť pán Carlisle Cullen. Teší ma.” Samozrejme, nemohol chýbať úsmev, ktorý som v sekunde uvidela aj na tvári pána Cullena.

„Teší ma, Victoria, som Carlisle.” Edward sa zasmial a ja som ho napodobnila. Pán Cullen ešte dodal: „Tak, môžme ísť do domu a predstavím ťa mojej žene.” A zase je to tu. Z jeho manželky som mala väčšiu trému. Viac než z vystupovania na javisku...

Vošli sme do domu a Edward ma chytil za ruku, v diaľke som uvidela pani Cullenovú, totiž slečnu. Pôsobila tak mlado, v duchu som sa usmiala a na tvári sa mi ukazáli moje biele zuby. Edward sa na mňa čudne pozrel, ako keby mi na pár sekúnd preplo, čo vôbec nie je pravda.

Za ten čas, čo sme sa na seba pozerali, sme vošli do miestosti s menom kuchyňa. Pani, totiž slečna Cullenová, tam stála a milo sa usmievala. Aj jej bolo vidieť jej prekrásne biele zuby. Zase som sa usmiala. Pristúpila som k nej a zase som sa chcela predstaviť, no ale pani Cullenová ma predbehla.

„Ahoj, ty si Victoria! Ja som Esme,” povedala a objala ma. Dala mi pusu na líce, takú falošnú, ako si dávaju pravé „dámy"...

Išli sme si sadnúť a zakecali sme sa. Témou bolo moje detstvo, odkiaľ pochádzam, ako dlho a kde študujem... Pokojne som odpovedala na všetky otázky.

„Tak rôzne, ale už od devätnástich rokov môjho premenenia, tu vo Forkse a už od malička tancujem, tak študujem na konzervatóriu neďaleko Forksu.” Pani Cullenová sa usmiala a povedala:

„Nech sa ti darí.”

„Ďakujem!”  Zasmiala som sa, až mi z úst vyletela malá kvapka sliny, ktorá doletela až na Edwarda. On si to našťastie nevšimol, ale začudoval sa. Celý čas sme sa smiali spolu s Carlislom a Esme. Smiali sa, lebo to asi tiež videli, no Edward si toho ani nevšimol. Len sa čudoval. Môj dôvod usmiatia bol, že som si spomenula na školu a na moju kamarátku Sue. Po dlhom čase sme sa upokojili a Edward ma po celý ten čas držal za ruku.

Ubehol celý večer, mohlo byť tak pol desiatej. Edward mi tak silno stlačil ruku, až ma to zabolelo, čo vôbec nedáva zmysel. Nás upírov nič nebolí! Potichu som sa ho spýtala, čo sa deje, zatiaľčo jeho rodičia sa smiali na tom, čo dávali v telke.

„Poď, ideme sa prejsť na vzduch,” povedal.

„Dobre, môžeme ísť,” odpovedala som a zdvihla som sa. No pred tým, ako sme odišli, si išiel zobrať niečo na prvé poschodie. Ja som ho počkala pred hlavným vchodom.

Edward:

„Dúfam, že nič nepokazím. Chcem, aby to vyšlo. Ešte nikdy som nerobil nič podobné, no ale mám taký pocit, že už je čas. Po tých troch rokoch čakania si myslím, že je tá pravá.”  Do kelu, kde som ju tak mohol položit. Takú dôležitú vec som stratiť nemohol, len to by mi chýbalo. Myslím, že je na chodbe v mojej bunde. Musel som ísť potichu, aby ma Vicky nevidela, lebo čakala pred hlavným vchodom a schody sú hneď vedľa.

„Ááá, mám ju. Hurá! A môžem ísť na to. Vyjde to, musí!”

Victoria:

Už bol dole, videla som, že si niečo strká do vrecka, no nezastihla som, čo to môže byť. Ale ani som sa ho na to neopýtala, nechcela som mu pokazit nejaké to prekvapenie.

Prechádzali sme sa po lese neďaleko domu. Neskôr sme prišli k veľkému a krásne modrému jazeru, kde bola položená deka a na nej jedna stolička, na ktorej bolo napísané Vicky. Prekvapene, ale zároveň milo som sa spýtala, čo to má znamenať. On mi nevinne odpovedal:

„To je len pre teba za to, ako ťa ľúbim, a to už od prvého stretnutia mojich a tvojich očí.”

„Nemám slov,” odpovedala som zase prekvapene, ale s hlasom plným oddanej a večnej lásky. Išli sme si na to miesto sadnúť. Prešlo pár minút...

Zrazu sa postavil a ja s ním. Povedal mi, aby som si sadla na tú stoličku. Urobila som, ako povedal a sadla som si na ňu. Kľakol si ku mne, jednou rukou ma jemne chytil za tú moju a tou druhou si vytiahol z vrecka červenú krabičku. Vyslovil slová, ktoré som očakávala najmenej, vlastne vôbec. No počúvala som so zatajeným dychom a jemným úsmevom na perách. Tie slová zneli tak neuveriteľne. Skúste si predstaviť, že ulovíte to najväčšie možné aj nemožné zviera na svete, že vás šokuje jeho veľkosť. Mňa oveľa viacej šokovali Edwardove slová.

„Victoria, vezmeš si ma?”

Autor: SisiMora (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja, či ona? - Prológ + 1. kapitola: