Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja, či ona? - 2. kapitola

24.02.2012 (19:15) • SisiMora • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 953×

2. kapitola - Áno, či nie?

Tie slová, ktoré vyslovil, ma tak dojali, že mi z kraju oka vyšla malá slza, ktorá mi putovala až do úst, musela som ju prehltnuť, aby som niečo povedala.

„Áno,” odpovedala som veľmi predsvedčivo a pomaly som sa približovala k Edwardovým ústam a on k mojim, začali sme sa bozkávať, bozkávali sme sa až sme zabudli na čas, zase pomaly a jemne sme si ústa odlepovali a usmiali sme sa.

„Tak, kedy bude svadba?” povedal a žartovne sa usmial.

„Kedy sa mi bude chcieť,” odpovedala som a zasmiala som sa. „Môžeme hocikedy, aj hneď pozajtra,” dodala som. Edward sa usmial.

„Tak bude svadba!” Veľmi odvážne, ale pri tom jemne odpovedal, zdvihol sa, zobral ma na ruky a odniesol až k autu a povedal:

„Tak, pani Cullenová.” Dal ma dole a otvoril mi dvere. „Môžeme ísť,” dodal. Ja som sa ako inak usmiala a sadla som si do auta. On, ako blesk, už v ňom sedel a štartoval. Boli sme dole pri rieke, nad ktorou bola diaľnica, ktorá vedie do mesta, v ktorom som bývala...

„Prečo som sa ani nerozlúčila s Cullenovcami a nepovedali sme im našu novinu?” smutne som povedala a pozrela na Edwarda, ktorý už parkoval pri mojom dome.

„Oni už o tom vedeli, lebo mi to pomáhali pripravovať,” odpovedal, ja som ho objala, dala mu nežnú pusu a vystúpila z auta. Pozdravil ma, ja som už otvárala dvere od môjho vchodu, hodila som kabelku na zem, rýchlo som sa rozbehla a hodila sa na posteľ a nahlas som vykríkla:

„Ja sa vydávam.” Určite to bolo počuť až neviem kam, no ale neodradilo ma od toho, aby som pokračovala. Stále som kričala ako zmyslov zbavená, zrazu som len započula ako niekto zvoní.

Rýchlo som sa postavila a už som tam stála, pozrela som sa do okna a videla tam stáť jedno dievča. Veľmi dobre som ho nevidela mala som príliš tmavé okná kvôli slnku... Tak som len otvorila dvere a zrazu na mňa vyskočilo dievča menom Nikky, kamarátka zo školy.

„Kde si bola? Nebola si ani na jednej hodine po celý týždeň, čo sa stalo?” Vystrašene, ale smiešne som povedala:

„Mala som veľa práce, zajtra pôjdem k doktorovi, vypýtať si ospravedlnenku a bude všetko ok!” upokojujúco som odpovedala, ona sa na mňa len pozrela, dala mi pusu na líce, ktorá sa ma ani nedotkla, a odišla. Ja som sa len divne pozrela.

„Asi sa niekam ponáhľala, ale čo tu robila o takomto čase? Počkať, koľko je vlastne hodín?” Pozrela som sa na hodiny.

„Čo? Päť hodín ráno? Čo sa ten svet zbláznil?” Rýchlo som si vyzliekla šaty, napustila som si vaňu a ľahla som si do nej a len som mala zavreté oči a nad ničím som nerozmýšlala, či svadba je, či nie, či nechodím do školy...

Všetko mi bolo jedno, len som ležala. Prešlo pár minút, otvorila som oči a pozrela sa na hodiny. Bolo 06:00 ráno.

„Dosť dobré, keďže sa mi škola začína až o ôsmej. Mám času habadej.” Pomaly som si obliekla župan, vlasy som si dala do uteráku a so slovami fajn, môžem ísť po týždni do školy, som otvárala dvere, v diaľke som uvidela kabelku hodenú na zemi, len som pohla jedným z obočí čo najvyššie sa dalo, samozrejme, mi to bolo jedno, len aby som už bola v škole. Ten tanec mi chýba...

***

Parkovala som pred školou, než som otvorila dvere, tak som sa okolo nej poobzerala, ako keby ju vidím prvýkrát, vystúpila som a zobrala som si veci z kufra, keď som cúvla do zadu, lebo som zavierala kufor, tak som do niekoho buchla. Rýchlo som sa otočila a obzrela.

„Prepáčte, mrzí ma to veľmi.” Ten, do koho som udrela, bola pani Qeuilenová, jedna z mojich učiteliek, učí ma balet...

„To nevadí, nič sa nestalo,” povedala a utrela si kávu, ktorá sa jej vyliala na blúzku, pokračovala ďalej a ja za ňou...

V diaľke som zbadala Nikky a bandu jej kamarátov.

„Ahojte,” potichu som ich pozdravila, no jedine sa na mňa pozreli a čumeli po mne ako na zjavenie. Nechala som to tak a hnusne som sa usmiala. Vedela som, že to zaberie a  naozaj to zabralo,

„Nikky, poď sem,” ohlásila som ju a silno stlačila za ruku.

„Au, čo robíš, šibe ti?” zhúkla na mňa.

„Prepáč, čo som vám spravila, keď na mňa kašlete, ani ma neodzdravíte?” prekvapene som povedala a pustila som ju.

„Nič, len každému tu vadí, že si sa vykašlala na školu a sedíš kto vie kde a my sa tu musíme drviť ako nejaké cvičené opice, tak to nejako povedal dramaťák. Aj mňa to štve, že sem nechodíš, vieš aká je tu bez teba nuda!” Nahnevane sa na mňa pozrela.

„No prepáč, že som mala nejaké súkromné starosti, Edward ma požiadal o ruku!” potichu som povedala, aby sa to neroznieslo po celej škole.

„Čo, čo ti šibe? Za chvíľku budú absolventské skúšky a keď sa ich nezúčastníš, tak prepadneš a môžeš opakovať ročník, máš po kariére tanečníčky a si v-!” nahnevane a s krikom povedala.

„Neboj, nebudem sa práve vtedy vydávať, bude to až po nich,” upokojujúco som odpovedala a objala som ju. Zrazu len zazvonilo.

„No môžme ísť tancovať!” povedala Nikky a nahlas sa zasmiala a ja sňou. Takto spolu, so smiechom, sme pokračovali do šatne, kde sme sa prezliekali do úborov.

„Kde si bola celú tú dobu?” ozvalo sa spomedzi šatne, bola to Amanda jedna z obľúbenkýň na tejto škole. Niekedy mám takú chuť jej vypiť tú sladkú krv, normálne som ju cítila v mojom nose.

„Staraj sa o seba a o svoje problémy, do mojich ťa nič nie je!” nahnevane som odpovedala a otočila som sa jej chrbtom, už som videla prichádzať učiteľku Qeuilenovú. Tú, do ktorej som ráno narazila.

„Poďme, dievčatá!" zakričala zo sály, kde už mala nohu vyloženú na žrdi, dobehli sme a opakovali sme to, čo robila ona.

„Tak, teraz si dáme nohu do šnúry a vydržíme.” S jemným úsmevom sa pohybovala okolo nás a skoro každú naprávala, dokonca aj Nikky, len mňa a Amandu nie.

„Teraz si dáme nohu zo žrde dole a chytíme sa ľavou rukou tej žrde a robíme plie a pomaly na relevé a zase na grand plie a takto pokračujeme. Dobre, teraz si vyložíme nohu znova na žrď a znovu robíme šnúru.”

Amanda pootočila hlavou a pozrela sa na mňa, ako keby niečo mala urobiť, no nevnímala som ju, zrazu som sa šmykla, vrazila do Nikky, Nikky do ďalšej a ona do ďalšej mojej spolužiačky a boli sme všetky na zemi, okrem Amandy. Tá jediná bola hore, už viem to bola ona, svojou nohou mi tú moju posunula, aby som sa šmykla a potom všetky ostatné, pomyslela som si. No nemala som tú odvahu to povedať, lebo by som sa neovládla a pustila sa do nej.

„Vicky, čo robíš?” prekvapujúco povedala pani Qeuilenová a pomohla mi vstať.

„To nič, len sa mi zatočila hlava.” Samozrejme, to nebola pravda, musela som si niečo vymyslieť, aby to nevyzeralo nápadne a aby som si to s Amandou vyriešila po svojom.

Tak prešla hodina baletu a môžeme ísť na tú menej lepšiu hodinu, ľudové tance. Niežeby som ich nemala rada, no ale nejako mi nesedia, sú také všelijaké a pri tom nás učí náš triedny pán Mendenson. Príjemný učiteľ, len keby nebol taký vážny, no nečudujem sa mu. Keď mu pred tromi rokmi zomrela žena a on ostal s dvomi deťmi sám, tak to príjemné nie je...

Boli sme v sále určenej len na tieto tance, žiadne žrde a ani nič čo by nám prekážalo... Začali sme.

„Dajte sa do dvojíc a ideme. Raz, dva, tri, raz, dva, tri.” Učiteľ to robil s nami, no len chvíľku.

Crrrn.

„Zvoní,” zakričal a všetci sa rozbehli do šatne, ja s Nikky ako posledné, nemáme sa kam ponáhlať.

„Vicky, poď ku mne, porozprávame sa.” Niečo som započula, no nevedela som, či to hovorí mne. „Vicky, haló!”

„Áno, pán učiteľ, deje sa niečo?”

„No to by si mala vedieť ty!” nahnevane odpovedal.

„Prečo si nechodila do školy?” opýtal sa.

„Mala som zdravotné problémy.”

„Aha, tak preto, máš dôkaz?” ironicky a s myšlienkami, že nemám, sa ma opýtal.

„Áno, mám, len v šatni,” pyšne som odpovedala.

„Tak ju prines!” prekvapujúco odpovedal, ja som sa rozbehla. V šatni nikto nebol, dokonca ani Nikky nie.

„To mi je teraz jedno, nemôžem mať zle, no nemôžem. Dúfam, že mi to prejde,” vystrašene som povedala sama pre seba.

„Nech sa páči, tu je.” Učiteľ sa na mňa len pozrel a s pohľadom čo s ňou urobím si zobral zo stola veci a odišiel.

„Ale, ale, prosím?” ešte som naňho zakričala, keď stál pri dverách. No som zvedavá, čo bude!

Také malé vysvetlivky: Myslím, že je všetkým jasné, že výrazy ako relevé a grand plie sú výrazy z tanca. No a rada by som dodala, že Victoria nie je upírka, ale poloupírka. V prvej kapitole prišlo k malej nezhode. =) Takže sa ospravedlňujem, prajem príjemné čítanie a bude sa tešiť aspoň na nejaký komentár. =) Vaša SisiMora...

Autor: SisiMora (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja, či ona? - 2. kapitola: