Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Isabelline slzy 6. kapitola

01.08.2012 (17:30) • RuskaVodka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1338×

Flaviin dom bol postavený z bieleho mramoru a mal veľké okná, aby dnu prúdilo slnečné svetlo. Na oknách mala tiež látky ako Aro, ale nie také hrubé. Len tenké, biele, ktoré sa vlnili vo vetre. V mojej izbe (prvýkrát v živote som mala vlastnú izbu) boli všade vázy s kvetmi. Na stole som mala kyticu ruží a na poličkách boli levandule. Bolo tu krásne.

Flavia mi dala čistú tuniku a aj nové sandále. Postarala sa o to, aby som bola čistá a najedená. Poslala za mnou aj doktora, či som v poriadku. Bola mi ako mama. Hoc som ju videla len párkrát, ale to na veci nič nemení. Flavia bola úžasná a ja som jej bola neskutočne vďačná za všetko, čo pre mňa urobila. Nikdy sa jej poriadne neodvďačím.

Dokonca mi pridelila aj jednu slúžku. Volala sa Popillia. Bola len trocha mladšia odo mňa. Mohla mať maximálne sedemnásť rokov.

Mala dlhé, hnedé vlasy a modré oči. Bola veľmi chudá a vysoká. Určite bola vyššia ako polovica mužov v okolí.

Na tvári mala vždy žiarivý úsmev a v očiach iskričky. Prv bola plachá a skoro sa na mňa ani nepozrela, ale keď zistila, že aj ja som bola otrokyňa, jej plachosť vyprchala. Rozprávala sa so mnou ako s priateľkou, ktorú som tak veľmi potrebovala.

Zistila som, že má dvoch mladších súrodencov, ktorí tiež slúžia Flavii. Videla som na Popi, že je šťastná. Flavia sa k nej nesprávala ako k slúžke. Skôr ako k mladej dievčine, ktorá musela iba trocha vypomáhať. Popi mala naozaj veľké šťastie, že jej pani bola Flavia.

Flavia mi Popi pridelila hlavne z jedného dôvodu – kvôli priateľstvu. Potrebovala som sa s niekým porozprávať a Lallu asi neuvidím tak skoro. Ach, Lalla, čo asi teraz robíš? Ako sa ti len vodí?

Zahnala som tieto myšlienky a nesmelo som sa opýtala Popi:

„Popi, máš chlapca?“

„Nikdy som nemala nič s nijakým chlapcom. Ešte som asi nenašla toho pravého.“ Popi pokrčila plecami a jemne sa na mňa usmiala.

„Vieš, Bella, možno si myslíš, že som šialená, keď verím na pravú lásku, ale neviem si pomôcť. Podľa mňa niekde určite existuje muž, ktorý by ma ľúbil takú, aká som. Možno nežije v Ríme, ale niekde predsa musí byť niekto. Veď Rím nie je celý svet. Možno aj v Grécku sú muži, ktorí dokážu vrúcne milovať ženy. Alebo na Sicílii, alebo v Afrike, v Kartágu...“

„V Kartágu!? Ale s Kartágom sme vo vojne, Popi. O čom to rozprávaš?“

„Ja len, že... Bella, vždy si žila v Ríma a možno si myslíš, že Rím je najlepšie miesto na svete, ale čo ak to nie je pravda? Prečo hneď odsudzuješ Kartágo, keď ho vôbec nepoznáš? Aj tam predsa žijú dobrí ľudia. A len kvôli boji o moc ich zomiera stále viac a viac. Zatiaľ je medzi Kartágom a Rímom mier, ale ten nevydrží navždy. Vieš, prečo bola prvá Púnska vojna? Vieš prečo nastal boj?“ So smútkom v očiach sa na mňa pozrela.

Len som pokrútila hlavou na znak nesúhlasu.

„Tak ja ti to poviem, Bella. Pretože Kartágo vlastnilo Sicíliu a Rímu sa to nepáčilo, tak zaútočili na Kartágo. Veliteľ Hamilkar sa im postavil, ale bol porazený. Kartágo muselo s Rímom podpísať mierovú zmluvu. Muselo sa vzdať Sicílie a dokonca muselo dať aj časť vojska Rímu. Lenže Kartágo podľa mňa znova zaútočí.“

„Prečo si to myslíš?“ opýtala som sa jej opatrne.

„Tebe by sa páčilo, keby ti niekto zobral to, čo je tvoje? A po ďalšie, v prvej Púnskej vojne sa Messana spojila s Rímom proti Kartágu, lebo sa Messane nepáčilo, že Kartágo má takú moc. Takže ja by som sa ani nedivila, keby Kartágo zaútočilo. Teraz je veliteľom Hannibal, Hamilkarov syn. Je veľmi múdry. Hovorí sa, že keď bol malý chlapec, začal čítať všetko o Alexandrovi Veľkom a teraz sa snaží jeho taktiku preniesť do vojny proti Rímu.“  

„Odkiaľ to všetko vieš?“ zadívala som sa Popi do očí. Toto bolo čudné. Ako môže služobnica vedieť o bojovej taktike Hannibala? Toto nie je normálne. Niečo tu nesedí a ja prídem na to, čo to je.

Popi odvrátila zrak a začala upratovať v izbe.

„Popi!“ skríkla som po nej. Toto ma už pekne štvalo.

„Bella, ty tomu nerozumieš a ja neviem, čo ti mám povedať.“

„Jasné, že tomu nerozumiem, keď mi to nikto nechce, alebo nevie povedať.“ Bola som tak naštvaná, až som zatínala ruky do pästí. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale nie smútku.

„Prepáč mi to, Bella. Ja som ťa nechcela nahnevať, len... Podľa mňa ti to povie Marcus, keď príde.“

„Fajn,“ odsekla som. Buď si myslia, že som blbá, alebo ide o niečo veľmi zlé.

Popi si predo mňa kľakla a smutne mi pozrela do očí. Potom povedala jednu vetu, ktorá ma vykoľajila:

„Nechcem o teba prísť.“ Takže to bude tá druhá možnosť. Ide o niečo zlé.

Pohladila som Popi po vlasoch a silno som ju objala. Začala vzlykať a jej slzy sa vpíjali do mojej tuniky. Neviem prečo, ale dostala som strach.

Niekto zaklopal na dvere a Popi sa odo mňa rýchlo odtiahla. Do izby vstúpila Flavia a tak smutne sa na mňa dívala. Teraz príde to zlé.

„Prišiel Marcus. Chce s tebou hovoriť, Bella.“ Ale to je úžasná správa. Usmiala som sa od ucha k uchu a vybehla som z izby. Prebehla som cez dlhú chodbu a potom dole schodmi.

Stál uprostred prijímacej haly a mračil sa na podlahu. No len čo ma začul, pozrel sa mi do očí a usmial sa na mňa.

„Marcus!“ vykríkla som radostne a hodila som sa mu do náručia. Ticho sa zasmial pri mojom uchu  a pobozkal ma na čelo.

„Aj ja ťa rád vidím, pani moja.“

„Musíš ma tak volať? Som Bella, ak to náhodou nevieš.“

„Viem to až príliš dobre.“ A toto myslí ako?

„Si divný.“ Marcus sa zasmial a šibalsky sa na mňa pozrel.

„To mi hovorí tá pravá.“ Teraz som sa zachichotala ja. Ale keď som sa Marcusovi pozrela do očí, nebol v nich žiaden smiech. Boli až príliš vážne a to ma vystrašilo.

„Marcus, čo sa deje?“

„Nič. Len premýšľam nad tou poslednou vetou. Tá pravá...“

Jemne mi vzal ruky do tých jeho. Srdce sa mi na sekundičku zastavilo a potom sa rozbehlo ako opreteky. Dych sa mi zadrhol a myslela som, že omdliem. Obliala ma horúčava a v bruchu som mala motýle. Bol to úžasný pocit. Pre Jupitera, a čo urobím, keď povie „milujem ťa“? Asi ma rovno zoberie za doktorom. To bude hanba...

Jednu ruky mi dal na líce a pohladil ma až na kľúčnu kosť. Pozeral sa na mňa ako na niečo výnimočné. Ako keby som bola najkrajšia žena, akú kedy videl. A mne sa to strašne páčilo.

Potom sa nahol skoro až k mojim perám, ale tesne pred nimi sa zastavil. Dával mi možnosť výberu. Nechcel na mňa tlačiť. Ale ja som sa rozhodla už dávno.

Prelomila som medzeru medzi nami a naše pery sa konečne spojili. Bolo to ako v nebi. Ako keby ma bozkával anjel. Bol ku mne taký jemný až sa mi z toho zakrútila hlava. Musela som sa oňho oprieť, aby som neprerušila túto nádhernú chvíľku.

Jednou rukou ma hladil po chrbte a druhou sa hral s mojimi vlasmi. Ja som mala ruky obmotané okolo jeho krku a užívala som si tento okamih všetkými dúškami.

Pomaly sme sa od seba odtiahli, ale Marcus sa mi oprel o čelo. Usmial sa na mňa a ja som myslela, že už bude volať toho doktora.

„Bella, musím ti niečo povedať.“

„Konečne ma voláš Bella.“ Usmiala som sa naňho a on sa zachichúňal.

„Bella... Ja neviem, ako ti to mám povedať... No je to celkom jednoduché, ale... Pre Jupitera, prečo je to také ťažké?“ Marcus si povzdychol a jemne sa na mňa usmial.

„Bella, milujem ťa.“ Pre bohov, kde je ten doktor?   

V hlave som mala totálne prázdno. Napadla mi len jedna odpoveď.

„Aj ja ťa milujem.“ Marcus si vydýchol a od šťastia ma ešte raz pobozkal. Teraz to bol vášnivý tanec našich jazykov a ja som šalela.  

Odtiahol sa odo mňa a prerývane dýchal. V jeho očiach horeli plamienky šťastia a ja som sa nemohla ubrániť úsmevu. Bol taký krásny a celý bol len môj...

Hladil ma po tvári a ja som sa vôbec nebránila. Hrala som sa s jeho vlasmi a on sa na mňa len usmieval a zbožne díval.

„Ani si nevieš predstaviť, aký som šťastný.“

„Vidím ti to v očiach.“

„To je len malá časť mojej radosti.“ Zachichúňala som sa a oprela som sa o jeho hruď.

Zrazu sa odo mňa odtiahol a ťahal ma k stolu. Posadil ma na jednu stoličku a nervózne sa predo mnou prechádzal.

„Marcus, čo sa deje. Veď len pred chvíľou si mi vyznal lásku a teraz tu pobehuješ ako splašený pes.“

„Bella, ja ti musím ešte niečo povedať.“ Marcus sa na mňa vážne pozrel a ja som mala zlý pocit.  Vynorili sa mi všetky tie otázky: Odkiaľ mal Marcus meč, keď ma prišiel zachrániť? Odkiaľ pozná Flaviu? Prečo potom odišiel? Ako to, že má teraz na sebe čistú tuniku? Veď je žobrák a žobráci nikdy nenosia takúto tuniku... Odkiaľ Popi vie o Hannibalovi a jeho vojenskej taktike? Prečo tak hovorila o Kartágu? Prečo Popi hovorila, že nechce o mňa prísť?

A vtedy mi to všetko do seba zapadlo.

„Ty nie si žobrák. Si vojak. Kartáginský vojak.“

Marcus prestal pobehovať sem a tam a zadíval sa mi smutne do očí. Pomaly podišiel ku mne a kľakol si predo mňa. Zobral jednu moju ruku a nežne ju hladil.

„Bella, ja som ti to chcel povedať, ale nevedel som ako.“

„Povedz mi všetko. Jednoducho, bez okolkov.“

„Neviem, kde mám začať.“

„Začni Flaviou. Odkiaľ ju poznáš?“ mala som taký zlý pocit, že Flavia tiež nie je Rimanka.

„Spoznal som Flaviu vo vojenskom tábore. Ja, Popi, Flavia, doktor... všetci sme kartáginský špehovia. A je nás ešte pár. Prv som mal byť Flaviin syn, ale ako žobrák som mohol chodiť kamkoľvek. Aj do tých najšpinavších častí Ríma. Keby som sa vydával za Flaviinho syna, nemohol by som tam chodiť. Ľuďom by to bolo podozrivé. A potom som ťa stretol. V tej chvíli som si povedal, že táto žena bude po mojom boku po celý môj život. Bolo mi jedno, že si otrokyňa. Vtedy som si povedal, že ťa musím vždy ochrániť. Ale keď ťa bičovali, nemohol som nič urobiť, pretože by som nás všetkých prezradil. Ani nevieš, ako ma bolelo, keď som ťa tam videl...“

„Ty si tam bol?“

„Áno. Keď si odo mňa ušla, musel som vedieť kam. A potom som ťa uvidel na tom pódiu, ako máš zviazané ruky a ten chlap ťa ide bičovať... Potom som ťa našiel v jednej uličke na zemi a Flavia s doktorom ťa ošetrili. Bola si taká krásna, keď si mi spala v náručí.“

„Kedy som ti spala v náručí?“ neveriacky som sa naňho pozrela.

„Cestou za tvojim pánom vo Flaviinom koči.“

„Aha...“ Tak na túto tému sa už nechcem vyjadrovať. Nikdy!  

„A ty poznáš Hannibala aj osobne?“ musela som zmeniť tému.

„Áno. Som niečo ako jeho pravá ruka.“

„Páni. A aký je?“

„Je mi ako otec. Je múdry a vôbec nechce prelievať krv, ale Rimanom sa musíme pomstiť. Neber si to zle, ale...“

Dala som mu ruku na ústa a zahľadela som sa mu do očí.

„Ja viem. Rimania vzali Kartágu to, čo bolo jeho. Ale nemyslím si, že je múdre len tak prísť k Rímu a zaútočiť. Určite sú na to pripravení. Ako to chce Hannibal spraviť?“    

Pozrela som sa na Marcusa a ten sa usmieval ako mesiačik na hnoji.

„Čo je?“ nechápala som.

„Ja ti poviem, že som Kartáginec a ty po mne vôbec nekričíš, ani nie si nahnevaná. Poviem ti, že Flavia aj Popi sú špehovia a ty nič. A teraz sa rozprávame o druhej Púnskej vojne a ty vymýšľaš stratégiu, ako poraziť Rím.“ Marcus sa zasmial a ja som sa usmiala.

„A čo. Mala by som po tebe hádzať taniere?“

„Ak chceš, môžeš. Ja ti brániť nebudem, len neviem, čo ti povie Flavia.“ Marcus sa zasmial a ja som ho udrela po hlave. Jemne, samozrejme...

Musela som sa opýtať jednu vec, ktorá ma ťažila na srdci.

„Ako ste vedeli, že som u Ara?“

„Sledoval som ho už pár dní. Bol to rozkaz od Hannibala. A keď som videl, že ideš do jeho domu, musel som zistiť prečo. Flavia sa to nejako dozvedela. Ani neviem ako. A už sme začali vymýšľať, ako ťa od neho dostaneme. Vedeli sme, že Aro je zvrhlík. Museli sme sa ponáhľať a prišli sme práve včas.“

„Ďakujem. Neviem, čo by som robila, keby...“ Do očí sa mi nahrnuli slzy a Marcus ma pohladil po tvári. Upokojila som sa a dala som mu ďalšiu otázku, ktorá ma trápila.  

„A kam si išiel, keď ste ma zobrali od Ara?“

„Keď som videl, ako na tebe leží... Nevedel som, čo mám robiť, aby som ho nezabil. Je taký odporný, Bella, že som si myslel, že ho zabijem rovno tam. Ale spomenul som si, čo mi hovorila predtým Flavia. To o výmene. Teba za jeho miesto v senáte. A tiež som nechcel, aby si ma videla zabíjať. Nemohol som ísť potom s vami, pretože by som asi rozsekal celý koč na márne kúsky. Musel som sa ísť upokojiť. Dosť dlho som sa prechádzal a rozmýšľal som o všetkom. Hlavne o tebe, pretože ty si mojim všetkým.“ Nežne sa na mňa usmial a ja som sa roztápala. Parky, ďakujem ti...     

Pohladkala som ho po líci a pobozkala jeho krásne pery.

„Ďakujem.“ Zašepkal mi do ucha a vzal si ma do svojho náručia. Silno ma objal a ja som na svojom tele cítila všetky jeho svaly. Ach, Jupiter, to je pocit...

Pomaly ma položil na zem, zadíval sa mi do očí a povedal mi jednu vec, na ktorú nikdy nezabudnem:  

„Bella, začni so mnou nový život.“ 

Viem, viem. Túto kapitolu som Vám dala dosť neskoro, ale naozaj som nebola doma. Prázdniny, výlety, nezmyselné návštevy príbuzných, kde stojíte v kúte a modlíte sa, aby ste boli doma. To som nedávno zažila. Bohužiaľ, neviem, kedy Vám dám ďalšiu kapitolu, pretože mám nejaké zdravotné problémy. Ale budem sa snažiť. Možno budem niekomu diktovať a ten bude zapisovať. No to bude fakt super. :D Dúfam, že táto kapitola sa Vám aspoň trošku páčila. Prosím o komentáre, pretože podľa toho viem, kde robím chyby. Aj tak Vám všetkým Ďakujem. Všetkých Vás ľúbim. :D

Autor: RuskaVodka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Isabelline slzy 6. kapitola: