Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Interview with Isabell (1)

19.06.2011 (15:00) • Pukanec • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1101×

Kapitola prvá

Stojím pri okne a pozerám von zaprášeným oknom, do tmavej noci, ktorá sa rozprestierala nad New Orleansom.

Tento starý a schátraný byt, za ktorý platím mizivú čiastku, som si prenajala iba z jediného dôvodu. A ten dôvod práve sedí za mnou, za malým špinavým stolom a prehrabáva sa v čiernej športovej taške, hľadajúc nahrávacie kazety, ktoré ma oslobodia od toho mučivého tajomstva. 

Filip Lukas, mladý novinár, ktorého kariéra sa iba začína.

Má dvadsať tri rokov, vysokú vyšportovanú postavu, dlhé tmavohnedé dredy, veľké svetlomodré oči a oblečené obyčajné čierne rifle, tmavomodré tričko a na tom červeno-čiernu flanelovú košeľu.

Aj keď sa naňho nepozerám, presne viem, keď z tašky konečne vydoluje dve malé kazety. Jednu strčí do prehrávača a pohodlne sa usadí na stoličke, ktorá zavŕzga.

Chvíľu je ticho a vo vzduchu je cítiť neblahé napätie, nad ktorým sa musím usmiať.

„Prečo ste ma vyhľadali?“ vypáli na mňa hneď prvú otázku a v jeho podtóne je počuť mierne chvenie. Nedivím sa mu, keď je v jednej malej miestnosti - hroziacej, že sa každou sekundou zrúti – s netvorom, ktorý nebol už hodnú chvíľu na love.

„Prišiel čas, aby sa ľudia dozvedeli o našom druhu,“ poviem pošepky a, stále so založenými rukami, sa naňho otočím.

Nemôže mi vidieť do tváre, pretože v izbe je tma a svetlo nefunguje.

„O vašom druhu?“ Prehltne mladý novinár nervózne a pohniezdi sa na stoličke, ktorá pri každom jeho pohybe nechutne zavŕzga.

„Áno,“ zasmejem sa zvonivým hlasom a svojou normálnou rýchlosťou si sadnem na stoličku oproti nemu.

„Kto ste?“ opýta sa ma vydesene a keďže ma poriadne nevidí, telo sa mu mierne chveje strachom, ktorý mu ako predátor spôsobujem.

„Upír,“ poviem mu smrteľne vážne a v miestnosti nastane hrobové ticho.

Ja iba sledujem Filipa, no on sedí ako skamenený. Už-už chcem niečo povedať, no izbou sa rozľahne jeho smiech.

Nechápavo naňho hľadím a on sa stále smeje. Keď si všimne, že sa nesmejem, upokojí sa a na miesto predošlého smiechu a pobavenia, príde na rad strach a nedôvera.

„Upír?“ opýta sa ma popletene. „To akože aj s krvou, kamennou pokožkou, spaním v rakve a nevychádzaním na slnko?“ Nadvihne posmešne jedno obočie a uprene si ma snaží prezrieť, no tma, ktorá sa rozlieha po celej miestnosti mu to nedovoľuje.  

Preňho rýchlo, sa postavím, prejdem k oknu, zoberiem do ruky vysokú sviečku, zapálim ju a sadnem si späť na svoje pôvodné miesto.

Filip si to ani nestihol uvedomiť a už pred ním sedím s rukami na stole a so sviečkou pred sebou.

„Ako... ako ste to urobili?“ chcel vedieť a horúčkovito zvieral malý zapnutý prehrávač v potiacich sa rukách.

„Pre mňa je to prirodzené. Som rýchlejšia ako vy, ľudia,“ odpoviem mu pokojne, skoro až lenivo. Za to storočie, čo chodím po svete, sa ma túto otázku opýtali ľudia už nespočetne veľa ráz. Unavuje ma to, akoby nemali na práci nič iné.

„To... to nie je možné,“ vykokce zo seba po chvíli Filip.

„Ale je.“ Prstami lenivo poklopkávam po stole a pri tom sa ozýva ostrý zvuk mojich nechtov.

„Vyhľadali ste ma, pretože chcete, aby sa svet dozvedel o upíroch?“ Neveriaco na mňa hľadel.

Až teraz, keď sa mi uprene pozeral do tvári, si všimol moje čierno čierne oči, pootvorené pery, z ktorých mi mierne vytŕčajú ostré očné zuby a belostnú pokožku, od ktorej sa odráža svetlo sviečky.

„Áno,“ odpoviem mu netrpezlivo a odvrátim pohľad. Je až príliš zvedavý, ale zase, keby som to povedala hoc komu inému, určite by som ho musela zabiť. Volal by políciu, rovno pohotovosť a to by neveštilo nič dobré.

Pred tým, ako som zavolala Filipovi, chvíľu som ho pozorovala a veľmi dobre som vedela, že ho fascinuje nadprirodzený život a chce napísať niečo, čo by okolitý svet zaujalo.

„Kedy ste sa narodila?“ opýtal sa ma nakoniec po chvíli, už pokojným hlasom.

„Po tomto svete chodím už... stopätnásť rokov,“ vzdychla som.

Filip oproti mne nachvíľu mlčí, možno počíta rok, kedy som prišla na svet a náhle zalapá po dychu, akoby mu došiel pravý význam mojich slov.

„Ako...“ Predkloní sa na stoličke. Vyzerá komicky, nedá mi to a znovu sa zasmejem.

„Všetko sa to začalo....“ Začnem rozprávať svoj dlhý a nie veľmi šťastný príbeh.

Píše sa rok 1914, 12. október  a v New Orleanse je zase jeden z tých zamračených a opršaných dní. Pomalým tempom začína zima a vzduch je chladnejší.

Sedela som doma na stoličke a nevedela obsedieť. Každou chvíľou som sa musela pozerať na hodiny, zavesené na stene s malým ciferníkom. Malá ručička sa až mučivo pomaly posúvala ku krásnej šestke.

„Bell, prosím ťa, správaj sa slušne,“ okríkla ma matka, sediaca v kresle so šitím v rukách. Hovorilo to síce káravo, ale pri tom sa potuteľne usmievala s hlavou sklonenou k modrej nášivke.

Priveľmi som ju nepočúvala, očami som stále popoháňala ručičku dopredu. Odpočítavala som posledné minúty. Päť, štyri tri, dva, jedna... V predsieni zazvonil zvonček a ja som nadskočila v kresle zo zeleno-zlatými ornamentmi.

Bleskovou rýchlosťou som sa postavila, skoro som zakopla o dlhú sukňu nazberkaných bledých šiat a upaľovala k dverám.

„Bell, dávaj pozor!“ Počula som ešte z izby kričať matku.

Prirútila som sa k vchodovým dverám a trhnutím ich otvorila. Keď som ho tam zbadala stáť, srdce mi prestalo biť a dych mi uviazol niekde v pľúcach. Pozeral sa na mňa tými svojimi dobre známymi svietiacimi zelenými očami, ktoré ma spaľovali zvnútra a v strapatých bronzových vlasoch mal kvapky dažďa. Na tvári mu pohrával pobavený úsmev a oblečený bol – ako obyčajne – slušne a podľa najnovšej módy. Tmavé nohavice, lesklé topánky, tmavé sako s rukavicami a klobúkom, ktorý držal v rukách. 

„Ach, Edward. Poďte ďalej!“ ozvala sa za mnou matka radostne. „Bella, nepozveš mladého pána dovnútra?“ opýtala sa ma pobavene.

Ešte chvíľu som tam len tak stála, a užívala si ten blažený pocit, ktorý ma zaplavil vždy, keď som sa ocitla nablízku tomuto krásnemu a pohľadnému Edwardovi Cullenovi.

„Áno, iste.“ Pokrútila som hlavou a v tvári celá očervenela. „Poďte ďalej.“ Rukou som mu pokynula, aby vstúpil dovnútra.

„Bude mi potešením, slečna Isabella a pani Swanová,“ odvetil zdvorilo a mierne poklonil hlavu na pozdrav.

Vonku pršalo a on bol trochu premočený. Matka mu zobrala sako a zavesila ho na vešiak. Edward si odložil rukavice s klobúkom na nízku komodu v predsieni a milo sa na mňa usmial.

„Zostanete na večeru?“ opýtala sa ho matka, dúfajúc za kladnú odpoveď.

„Ak vám to nebude vadiť, rád by som zostal.“ Celý čas mi hľadel do očí a pri tom matke odpovedal.

„Poviem Margaret, aby prichystala o jeden tanier viac,“ prehovorila k nám matka a vydala sa do kuchyne.

Ja som tam s ním zostala stáť, neschopná jediného slova.

„Nepôjdeme do salónika?“ vypadlo zo mňa po chvíľke. Cítila som ako mi tváre horia a celá nedočkavá som čakala, čo sa bude diať.

„Budem vás nasledovať,“ odpovedal mi Edward.

Prešla som teda popri ňom do salónika, kde som ešte pred malou chvíľou hypnotizovala hodinové ručičky, a cítila, že ma nasleduje.

Sadla som si do toho istého kresielka ako pred tým a Edward sa uvelebil hneď oproti mne.

„Chcel som vám osobne predať môj dar k vašim narodeninám,“ prehovoril odrazu Edward tichučko a mne srdiečko v hrudi zaplesalo šťastím. Ako vie, že mám dnes narodeniny?

„Ďakujem,“ usmiala som sa.

Edward mi podal plochú krabičku, oviazanú modrou stuhou v tvare mašle. S radosťou som ju zobrala do rúk a dychtivo otvorila.

No obsah ma úplne dojal. Bol to ten obrázok, ktorý maľoval, keď som ho v lete navštívila na ich letnom sídle v Londýne. Vtedy bol krásny a slnečný deň. Na sebe som mala svetlomodré šaty, ktoré ma obopínali a v rukách držala biely slnečník. Vlasy som mala zaviazané v krásnom drdole a jeden prameň gaštanových, kučeravých vlasov mi splýval na kľúčnej kosti.

Tento obrázok mi bol vernou kópiou. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Edward presne vystihol odtieň mojej červenajúcej sa tváre, ktorá ho vtedy bedlivo pozorovala pri maľovaní.

„Edward...“ vzdychla som dojato a pozrela sa mu do jeho krásnych očí.

„Nebol som si istý, či sa ti bude páčiť,“ prehovoril šeptom a hlas mal dôverný, ako vtedy, keď sme sa v lete stretli a prerozprávali celý deň a noc. Poznala som chvíľu, keď sa na mňa už nepozeral ako na slečnu Isabellu, ale ako na Bellu.

„Veľmi sa mi páči. Je to nádherné,“ vzlykla som tichučko. „Preto si mi ho vtedy nechcel ukázať?“ opýtala som sa ho s úsmevom.

„Áno...“ Edward sa trošku pomechril na kresle a uhol pohľadom. „Bella, ja...“ Edward mi chcel niečo povedať, lenže do salónika vošla moja matka s úsmevom od ucha k uchu.

„Edward, sme také rady, že ste nás prišli pozrieť,“ povedala mu a prisadla si k nám na malú pohovku, ladenú tiež do zelenej a zlatej farby. „Bella sa už nemohla dočkať vášho príchodu,“ povedala na mňa. Trošku som sa na ňu zamračila, ona si ma nevšímala a Edward na mňa láskavo hľadel.