Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 27. kapitola - Keď sa dvaja majú radi, prekazí to tretí?

18.06.2011 (19:45) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1287×

27. kapitola – Keď sa dvaja majú radi, prekazí to tretí?

Alice ma viedla dlhou chodbou a ja som si v mysli predstavoval tisíce nadávok, ktoré by dokázali vystihnúť jej neoprávnené správanie. Dokázal by som potlačiť túžbu po krvi, veď v celej nemocnici som s tým nemal problém a zrazu teraz mi moja všetkovidiaca sestra zabráni v kúzelnom okamihu, ktorý bol takmer na dosah...

„Tak, tu nás už nebudú počuť žiadne uši,“ mlela Alice.

„Fajn, čo to malo znamenať? Ako si vôbec mohla? Si ty naozaj normálna! Všetko by vyšlo, som si tým istý, no ty si prídeš, objavíš sa z čistého neba a ja sa skoro od hanby môžem prepadnúť! A čo Julia? Tá baba sa ku mne teraz ani nepriblíži, a to len kvôli tebe! Vieš vôbec, čo si spôsobila!“ nahnevane som chrlil ostré slová, ale moja sestra ma s pozdvihnutým obočím len nemo pozorovala.

„Skončil si?“ oplatila mi nevraživý pohľad.

„Zvládol by som to, nebolo to potrebné a ja...“

„Ja viem, zvládol,“ skočila mi do reči, „si teraz na tom oveľa lepšie a obaja by ste to prežili.“

„Tak potom prečo?“ môj hlas sa už upokojoval a skôr sa stával zvedavým než nahnevaným.

„Juliin strýko by vošiel a mal by si problém.“ Sestra vytiahla svoj ukazovák a začala do mňa štuchať. „Spravil by scénu. On ešte nie je pripravený na to, aby Julia mala vzťah. Ale zvykne si, časom... Chápeš?“ Opäť vyčítavý pohľad.

„Urobila si hlúposť, vieš o tom?“

„A ty si hlúpy už dlho, a tiež ti to nehádžem stále na oči! Ja som aspoň mala dôvod,“ neoblomne tvrdila s rukami prekríženými na prsiach. „Hneváš sa na mňa ešte?“ Jej výraz sa zmenil na tvár milučkého šteniatka i svoje zlatohnedé oči upierala tak nevinne na mňa, až nebolo možné ju neobjať.

„V podstate si starému Sheridollovi ušetrila infarkt,“ hlesol som so smiechom.

„Sheridoll nie je taký starý, je mladší než ja, asi o päťdesiat rokov.“ Zachichotala sa.

Vracali sme sa opäť do skladu, kde naozaj Mattew Sheridoll a Julia Stewensonová spolu niečo preberali.

„Á, Ray, som rád, že ťa vidím! Akurát ťa zháňal Carlisle.“ Matthew Sheridoll sa tváril pomerne spokojne tak, ako typický muž, čo by rozdával deťom cukríky zakaždým, keď by prišli k nemu na návštevu.

„Ďakujem za odkaz. Neviete náhodou, kde je?“ opýtal som sa, akoby to bol pre mňa problém ho nájsť.

„Asi na informáciách, skús pohľadať tam,“ navrhol milo. Julia svoje oči udržiavala sklopené a radšej sa na mňa nepozerala.

„Ďakujem, zatiaľ dovidenia!“ I zmizol som vo dverách. Alice pokrčila ramenami.

„Kde máš vlastne Jaspera?“

„To je dobrá otázka... Asi niekde s pani Veannovou, čo ja viem.“

„Nebojíš sa, že ti ho zbalí, veď aj pani Veanová je mladšia než ty,“ zažartoval som si.

„Riley, Emmett na teba nemá dobrý vplyv,“ zopakovala sestra svoju často spomínanú vetu. Ja som len prevrátil oči.

„Čo chce po mne otec?“ opýtal som sa s nádejou, že jasnovidec bude vedieť odpoveď.

„Chce vedieť, ako to celé dopadlo. A to, samozrejme vďaka mne, dobre!“ Sestra na seba pyšne ukazovala so zjavnou spokojnosťou.

„Pre mňa to nedopadlo dobre,“ protestoval som, „a určite ani pre Juliu.“

„Tým si si nejaký istý, veď budeš mať ešte veľa príležitostí, neboj nič,“ upokojovala ma i poklepkala po ľavom ramene.

„Všetko v poriadku, Carlisle,“ zanôtila Alice a pritancovala k otcovi.

„To som rád, Ray, nebyť Alice, mali by sme na krku znepriateleného rodinného priateľa.“

Menšia hra na slovíčka od môjho otca. Kývol som hlavou.

„A čo teraz? Ideš k seniorom?“ nepriamo mi Carlisle prikázal. Opäť som len prikývol. Alice ma s úsmevom nasledovala. Seniori... Prišlo mi také nepekné hovoriť starčekom seniori, hoci je pravdou, že sa otec rád vyjadruje odborne.

V tejto pomerne močom napáchnutej miestnosti si Jasper s pani Veanovou, Smittovou, Reedovou pozerali staré fotografie.

„Môj otec vtedy slúžil v druhej svetovej vojne a toto je posledná naša spoločná fotka...“ zachrapčala smutne a do zvráskavených očí sa nahrnuli trpké slzy.

„Ale no tak, Jane, bolo to už dávno,“ tíšila ju pani Reedová a Jasper sa dotkol jej ľavej ruky.

„Máš pravdu, no, ideme ďalej... Ach, Jasper, mohol by si mi podať pohár vody?! Ach, Jasper, čo by som bez teba robila, ty si taký zlatý chlapec!“

A keby len vie, ako jej ovplyvnil pocity, hneď by ho mala radšej... Zasmial som sa tejto myšlienke.

„A ty čo sa smeješ, mladý muž? Ako že sa to len... jáj! Ray! No, ty nám niečo zaspievaj, už sa tu nudíme...“ zvolala pani Smittová.
Mierne som sa zarazil. Ja a spievať? K čomu ma to tu nútia?

„A čo kedy sme dali duet,“ ponúkla sa Alice, „alebo kebyže sme trio?“ Potiahla Jaspera k sebe.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ začal som nenápadne.

„Ale no tak, bude to sranda, ale niečo také, čo poznáme všetci!“ presviedčala Alice a Jasper očividne nebol proti.

„Hallelujah?“ ponúkol Jasper.

„Jasné! To je klasika! Ray, poznáš to, však?“ sestrin nadšený tón a tak trošku výhražná tvár ma donútila prikývnuť. Poznám tú pieseň, len si nie som istý tým spevom.

Alice ku mne pristúpila a objala ma.

„Super, budeš spievať poslednú časť, my s Jazzom máme prvé dve. Neboj sa, si upír a z tvojho spevu budú všetci hotoví,“ pošepla mi do ucha. Potom sa odo mňa vzdialila, nadýchla sa a začala spievať.

Musím uznať, že je výhodou byť upírom. Alice znela úplne profesionálne, akoby z nej bola svetoznáma speváčka.

Ani Jasper sa nedal zahanbiť, lenže som skôr očakával hlboký hlas. Jeho verzia známej piesne bola jemná, skôr ženská, no stále celkom slušná.

A ja som váhal... Mám, nemám, žiaľ, musím... Začal som tretiu čas pesničky, trošku oneskorene, no sám som bol prekvapený zo svojho hlasu. Nikdy som nevedel spievať a teraz? Teraz som sa cítil ako, ako... Ako že sa volá ten, čo spieva túto pesničku v origináli? Mal by som si pozisťovať niektoré fakty.

Keď sme skončili, starčekovia nadšene tlieskali.

„Aj keď Jasper znel tak ako Jane, keď hľadá ponožky!“ prehlásila pani Smittová a celé malé publikum sa rozosmialo.

„Tak ti ďakujem,“ ozvala sa pani Veanová, „Jasper, náhodou, to bolo krásne. Všetci ste boli skvelí!“

„Ďakujeme!“ povedali sme jednohlasne.

„Ste úplne zohratí! Nehľadáte si manažéra?“ spoza nášho chrbta sa ozval Juliin hlas. Bol som rád, že tu je a že si to aj vypočula.

„Nie, vďaka, my sme nezávislí umelci,“ naoko namyslene povedala Alice a prehrabla si svoje neposedné vlasy.

„Taká škoda!“ dokončila Julia.

„A ty, srdiečko? Nezaspievaš nám niečo?“ navrhla pani Reedová.

„To nie, po takomto výkone by som sa leda tak strápnila, až niekedy inokedy,“ odvetila Julia s úsmevom.

„A nemohli by ste nám niečo ešte predviesť, nejako je tu strašná nuda...“ pokračovala pani Veanová a unudene si odfúkla.

„To nie je zlý nápad, viete ako dobre tancovali Ray a Julia na svadbe? To ste ich mali vidieť! Nezatancujete to svoje tango ešte raz?“ dožadovala sa Alice.

Moje oči padli na Juliu a jej ruku.

„Obávam sa, že to nepôjde, Julia je zranená,“ snažil som sa z tohto vykrútiť.

„Áno, a som rada, že mám ešte jednu ruku nepoškodenú,“ hlesla Julia trošku otrávene.

„To je pravda, no nič, tak vám zatancujeme my!“ Alice prinútila Jaspera postaviť sa do tanečného postoja a začali s tradičným valčíkom.

Julia sa mi vyhýbala a asi po pol hodine odišla. Našťastie ma Alice už do ničoho iného nenútila. Potom sme mali menší kardiovaskulárny kolaps, ale všetko sa vyriešilo asi behom desiatich minút a opäť sa starší obyvatelia zabávali na mojich dvoch súrodencoch.

A tak mi ubehol aj tento deň. Pomerne smutne a rýchlo. Večer Alice hľadala piesne, ktoré ma nútila sa naučiť, že ich budeme zajtra zasa spievať. Chcel som utiecť, no všetky moje nápady mi môj jasnovidec ihneď prekazil. Jasper sa dokonca snažil o povzbudivú vlnu, aby som si začal tieto hlúposti užívať. Nakoniec som podľahol jeho schopnosti.

Viem štyridsaťdva piesní, z toho mám len tri sólové, osem s Alice, desať s Jasperom a zvyšok máme ako trio. Ešte si Alice zmyslí muzikál a musím sa ešte učiť aj nejaký text!

Ráno bolo očividné, ako sa neuveriteľne Alice teší na naše spevácke výkony. Jasper nesúcitil so mnou, dokonca aj Esme to pokladala za veľmi dobrý nápad. Emmett sa na nás zabával celú dobu a Rosalie to bolo asi úplne fuk. Carlisle sa bál, aby sme sa neprezradili tým, že sme až príliš nadaní.

Alice už trúbila v aute, aby sme si všetci pohli, pretože ona už sa nevie dočkať potlesku.

„Zatlieskam ti ja a ani mi nemusíš spievať!“ povedal som jej posmešne.

„Riley, Emmett na teba nemá dobrý vplyv!“ zakričala na mňa.

„Čo som zasa spravil?“ Emmett sa tváril nevinne, no vo vnútri svojej duše sa smial uvedomujúc si, svoj vplyv na mňa.

„Ty buď len rád, že tam nemusíš ísť som mnou!“

„No, bratm, aj som!“ vysmieval sa mi, no potom odišiel za Rose.

„Tak ideme?“ Nedočkavá Alice. Carlisle tento raz zobral potriedenú zložku a vôbec sa na nikoho nemuselo čakať. Povzdychol som si.

Celú cestu som počúval posledné Alicine pripomienky k môjmu spevu. Ešte šťastie, že nemám to srdce jej povedať, čo si o tomto myslím. Veď keď je taká šťastná, tak prečo to ničiť?

Za informačným stolíkom sedela Sandy a s niekým telefonovala.

„Nie, Mattew, Julia tu isto nie je,“ vravela s obavami v hlase.

„Dobré ráno, Sandy,“ pozdravil Carlisle, no ona mu rukou naznačila, nech chvíľku počká.

„Neviem, Mattew, hľadal si všade? Možno si šla ráno zabehať alebo...“

Zo slúchadla sa ozýval nahnevaný hlas Mattew Sheridolla.

„Nie, Cullenovci akurát prišli, nie je s nimi... áno, počkaj, spýtam sa. Nevideli ste niekde Juliu?“

„Nie, stalo sa niečo?“ Carlisle odpovedal za nás.

„Asi sa stratila. Poviem Mattovi, nech zavolá strážnika Swana.“

Alice sa otočila na mňa.

„Toto sa mi vôbec nepáči. Nevidím ju.“

„Čože?“ šokovane som zhíkol.

Sandy zložila slúchadlo.

„Matthew vraví, že nejedla, neobliekla si ani len veci, čo mala nachystané, posteľ vraj nechala rozhádzanú. Čo ak ju niekto uniesol?“

„Vidím len, ako plače nikde v nejakej búdke, či čo to je,“ potichu riekla Alice. Celá táto situácia ma znervózňovala. Alice mi nevie povedať nič viac ani jej strýko nie je o nič múdrejší. Tá búdka... Je mi to nejaké povedomé...

„Nájdem ju,“ povedal som, „otec, asi viem, kde je.“

„Naozaj?“ Podozrievavo na mňa Sandy zazerala.

„No, myslím si, že od domu nemohla odísť ďaleko. Ešte k tomu keď prší. Pokúsim sa ju nájsť.“

„Dobre, Ray, choď,“ otec ma vyslal do dažďa, určite sa obával možnej alternatívy, ktorú si myslela aj Sandy.

Pustil som sa do temnej búrky vo Forks s odhodlaním nájsť stratené dievča. Aké ťažké to môže byť pre upíra, ktorý túži po jej krvi?

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 27. kapitola - Keď sa dvaja majú radi, prekazí to tretí?: