Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola trinásta

27.02.2011 (15:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2296×

Kapitola trinásta

Bell naprázdno prehltla, a tak som sa na ňu zadíval lepšie. Jej tvár odrážala takú hlbokú bolesť, až sa bál, že od žiaľu zvädne ani ruža bez vody.

„Bell?“ pýtal som sa potichučky a úpenlivo jej pozeral do tváre odvrátenej k oknu.

„Sú mŕtvi, Jasper. Zabili ich,“ vzlykla zúfalo a po lícach jej stekali potoky sĺz.

Jasper potichu zavrčal. „Vieš, kto ich zabil?“

Bell len tíško vzlykala. „Jasper, ja..“

„Tak vieš?“ prerušil ju prudko, až som musel varovne zavrčať. Hodil po mne ospravedlňujúci pohľad.

Utrela si slzičky. „Viem.“

Salónik naplnilo jeho zlostné zavrčanie. „Kto to bol? Vieš o tom niečo?“ pýtal sa jej ďalej a ja som ho nemohol zastaviť. Videl som, ako to Bell veľmi bolí, a to ma zabíjalo, mrzačilo. Ona nesmie trpieť, už nikdy viac.

„Viem o tom všetko. Jasper, ja...“ Jej hlas drásali vzlyky.

„Čo?“

Prehltla vzlyk. „Ja som to vi-videla, Jasper. Stála som tam a pozerala, ako zabíjajú našich rodičov.“

Po tomto priznaní sme všetci traja zalapali po dychu a ja som ju hneď objal. Tvár si zaryla do mojej hrude ani do podhlavníka a vzlykala. Navidomoči som zatúžil po pomste za svoju manželku. Túžil som roztrať toho človeka, ktorý dovolil, aby sa malé a nevinné dievčatko prizeralo takej ohavnosti. Aby sa musela prizerať ako jej zabíjajú jedinú rodinu. Teraz som pochopil, prečo má Bell zlé sny. Už viem, prečo tak žalostne prosila, aby ich nechali. V sne to opäť prežívala, opäť to všetko videla a opäť ako malé dievčatko prosila tie zvery, aby jej nebrali rodinu. Pocítil som takú krutú nenávisť, až som mal pocit, akoby som mal v tele ľad a nie krv.

„Povieš mi o tom?“ pošepol som jej do ucha. Musíme dostať jej démonov von z jej srdca, aby som ich mohol zahubiť.

Roztrasene prikývla. „Mu-musím vám to povedať. Aj Jasper to musí vedieť,“ smrkla. Zajasal som, keď vyslovila tieto slová. To znamená, že mi verí. Bola to však smutná radosť.

„Rozprávaj,“ privolil Jasper a sadol si k nej na diván.

Zhlboka sa nadýchla. „Do dneška to mám pred očami, akoby to bolo len včera. Bola som vtedy ešte malým dievčatkom, ale chápala som to.“

Pohladil som ju po vlasoch, aby som jej dodal odvahu a dal jej najavo, že som tu pri nej. Smutne sa na mňa pousmiala a pokračovala v rozprávaní, z ktorého až tuhla krv v žilách...

„Bol to veľmi zlý deň, taký... temný. Pamätám si, ako matka vošla do mojich komnát, aby ma vohnala do nachystaného koča. Nevedela som, kam sa chystáme. Matka tvrdila, že nikam nepôjdeme a ja som bola za to rada – chcela som trúchliť nad stratou Isabell. Ale nakoniec som išla a sadla si vedľa nej do koča. Išiel aj otec a jedna strašia žena, bylinkárka. Otec len povedal, že ideme do Rapsberry, vraj potrebuje na niečo dohliadnuť.“

„A na čo chcel dohliadnuť?“ pobádal ju k dokončeniu Jasper.

Bell krútila hlavou. „Na nič, on tam išiel kvôli... poslednej vôli.“

„Poslednej vôli?“ zopakoval Jasper ani ozvena.

„Áno, v Rapsberry bola uložená otcova posledná vôľa. Bola tam, pretože vedel, že tam bude pred jeho bratom v bezpečí. Chcel ju dať prepísať, kým ešte žije. Akoby tušil, čo sa stane po ceste.“

Bolesť v hlase mojej manželky drásala moje srdce. Túžil som ju objať, ale chcel som tiež, aby dopovedala príbeh. Teraz možno neplakala, ale vedel som, že sa len tak-tak drží, že stačí máličko a opäť prepukne v plač.

„Bola silná búrka a všade naokolo burácali hromy a šľahali blesky, takže som nerozoznala, keď zazneli výstrely. Odrazu len kone zaerdžali a splašili sa. Pamätám si výkrik plný bolesti, ktorý zo seba vydal lokaj ešte predtým, ako padol mŕtvy k zemi. Koč sa prevrátil a my sme skončili v rokline. Bola som ťažko ranená na chrbte, lebo som dopadla na rozbité sklo. Matka s otcom boli v poriadku. Bylinkárka bola mŕtva. Myslela som, že sa to skončilo, ale len vtedy sa rozpútalo peklo.“

Bell zavzlykala, ale rukou si zakryla ústa, aby to zastavila. Len nemo som prizeral jej úsiliu a nemohol uveriť, čo všetko prežila. V mysly sa mi zhotnila spomienka na jej zjazvený chrbát. Chápal som, prečo sa bojí búrky, prečo radšej jazdí na koni ako v koči. Teraz som už vedel, prečo vždy ustrnie, keď započuje dusot kopýt. Určite počula ozvenu príchodu tých zverov. A to všetko jej pripomínalo smrť rodičov.

„Kým som sa stihla spamätať, otec ležal mŕtvy a matka vedľa neho, aj keď ešte dýchala. Prosila ma, aby som to prežila. Donútila ma prisahať! Doteraz vidím jej bledú tvár a oči, z ktorých pomaly odchádza život. Nikdy nezabudnem na ruky, ktoré mala zopnuté v lone aj v smrteľnom kŕči a chránila tak svojho nenarodeného potomka,“ pošepla.

Skamenel som ešte viac. Jej matka dokonca bola ťarchavá! Čo za zvery dokázalo zabiť starú ženu, otca rodiny i matku, ktorá nosila pod srdcom nenarodené dieťatko? Čo za barbarov sa opovážilo vypovedať taký strašný osud?

„Naša matka bola vtedy ťarchavá?“ pýtal sa Jasper a hlas mal stiahnutý bolesťou.

„Mala krátko pred pôrodom, preto s nami odišla aj tá bylinkárka. Keď som bola strašia, napadlo mi, že to mohla byť aj babica z dediny. Matka s otcom chceli ostať v Rapsberry až dovtedy, kým by sa dieťatko nenarodilo.“

„Čo vykonali tebe?“ Bál som sa jej odpovede, ale musel som sa pýtať.

Musel som vedieť, pred čím ju ešte môžem ochrániť. Pred bolesťou nie, ale pred spomienkami by som mohol.

Pokrútila hlavou. „Neviem. Hneď potom, ako matka poslednýkrát vydýchla, upadla som do mdlôb. Na dlhé týždne som upadla do tmy a zmietala som sa medzi životom a smrťou. Ani neviem, čo ma pri tom živote udržalo, keď som túžila len po smrti. Nakoniec som sa predsa len vystrábila a vtedy som vedela, že môj život bude iný. Hneď ako som otvorila oči, na prahu komnaty stál strýko.“

„Ten grobian, ako sa opovážil?!“ uľavil si Jasper potichu, takže som to počul len ja a Alice, ktorá bola nezvyčajne ticho. Chápal som ju a s Jasperom len nemo súhlasil.

„Vtedy mi povedal, že som Isabell a nie Elizabeth. Povedal, čo všetko budem robiť a čo nesmiem. A všetko kvôli majetku. Vyhrážal sa mi smrťou a z počiatku som aj chcela zomrieť, ale spomenula som si na sľub matke. Musela som to prežiť, aby som mohla raz nájsť šťastie. Tak som počúvala.“

„Kvôli majetku? Nevieš, čo bolo v poslednej vôli nášho otca?“ vyzvedal Jasper.

Prikývla. „Strýko mi to neraz vykričal. V poslednej vôli stálo, že keby sa našej rodine čokoľvek stalo, panstvo Rawenwood a s ním aj titul získa práve Isabell. Preto vydával za mŕtvu Elizabeth a Isabell vzkriesil, keďže o jej smrti nikto nevedel. Žili sme a stále žijeme na vidieku, a tu dlhá ruka slepej spravodlivosti nedosiahne.“

Zarazil som sa. Túžil som sa na niečo popýtať, ale nevedel som, ako sa pýtať. Nakoniec som predsa len nabral odvahu a vyslovil tie ťažké slová: „Bell, ty vieš, prečo by ťa chceli zabiť teraz? Predsa len, mohli ťa pripraviť o život aj predtým.“

Povzdychla si, bolo v tom veľmi veľa bolesti. Pevne som ju držal v objatí a dával jej tak svoju silu.

„V poslednej vôli nášho otca bolo tiež napísané, že ak Isabell zomrie skôr, ako dá svojmu manželovi mužského potomka, panstvo prepadne do rúk jej otcovi.“

Jasper zavrčal. „Eli, tiež si myslíš, že našich rodičov dal zabiť ten... ten... muž?“

Zdráhavo prikývla a po líci jej začali stekať slzy. „Vykričal mi to raz, keď som mala asi dvanásť. Opäť sa vrátil na mol. A tak ako vždy kričal a rozbíjal. Vykríkal, že nikdy nedovolí, aby moji bastardi opäť dostali jeho panstvo. Keď sa postaral o svojho prašivého brata, postará sa aj o mňa.“

„Počkaj, ako to myslel – opäť získať jeho panstvo?“ Bol som úplne zmätený.

„To panstvo prehral v kartách. Otec ho skúpil späť, ale mal príliš mäkké srdce, aby brata vyhnal. Preto mu zveril aspoň správcovstvo a nechal ho tam žiť. Po otcovej smrti vlastníctvo panstva prešlo opäť na neho.“

„A jeho manželka sa tomu len nemo prizerá?“ Alicina otázka bola úplne nečakaná, lebo bola stále ticho. Zarazila aj Bell, ale napokon potichu odvetila:

„Prizerá sa tomu a pomáha ako vie. Nie je žiadna cnostná dáma, je to len neviestka, ktorú strýko dostal do manželstva, lebo pod srdcom nosila Isabell.“

V salóniku nastalo ticho, žeby ste počuli všetko. Každý premýšľal nad svojimi vlastnými úvahami. Ja som len mlčky objímal Bell a snažil sa jej ukázať, že som tu pre ňu. Túlila sa ku mne ani k perine. Bol som za to rád, bol som rád za to, že ju mám a viem o nej všetko. Teraz som však zatúžil po tom, aby som nič z toho nevedel, ale len preto, aby to sama Bell nikdy nezažila. Nazdal som sa, že keby som sa to všetko nedozvedel, bolo by to preto, lebo by to proste nebolo. Nič z toho.

„Ach, slniečko. Tak veľa si trpela,“ pošepol Jasper.

 Čakal som na strnutie tela mojej manželky, ale nestalo sa tak. Až teraz som si uvedomil, že práve Jasper ju smel volať slniečko.

„Takto ma volávala už len Merybeth, moja stará pestúnka,“ pípla Bell.

„Dali ti pestúnku?“ zvolal Jasper, až sa Bell mykla.

„Potrebovali niekoho, kto by naučil móresom. Chceli mať zo mňa dámu do vyššej spoločnosti. Tam som však nikdy nechcela ísť, tak bály boli tu.“

„Jasper?“ spýtala sa Bell, keď sme sa opäť ponorili do ticha. „Nad čím uvažuješ?“

„Túžim po pomste, Eli. Chcem ich oboch zabiť.“

Bell sa strhla, akoby ju uderil. „Nie, to nesmieš, nie teraz!“ vykríkla zúfalo.

Pozeral som na ňu a nechápal. „Prečo, Bell? Tak dlho ti ubližovali, už nesmú ďalej. Budú ťa chcieť zabiť, aj naše dieťa. Nechcem o teba prísť,“ vyznal som sa.

Opäť len pokrútila hlavou. „Ty to nechápeš, Edward. Ak zomrú skôr, ako sa narodí tvoj potomok, tento dom a celé panstvo prepadne do rúk cirkvi. Bude patri mníškam od Svätého Jozefa. A ja nemôžem prísť o svoj domov. Tento dom jej jediným domovom, ktorý mám. Neberte mi ho, prosím,“ prosila nás úpenlivo.

Zadíval som sa na Jaspera a ten len prikývol, na čo sa Bell rozžiarila ani slniečko. Toto všetko budeme musieť povedať aj otcovi a ostatným, musia vedieť, čo budú zažívať ešte dlhé mesiace. Až dovtedy, kým sa nenarodí môj potomok. Dieťa zrodené z lásky, ktorú cítim k manželke. Dieťa, ktoré nosí pod srdcom. Ja a Jasper sa už postaráme o to, aby sa im nič nestalo. A potom nastane čas pomsty.

Kapitola dvanásta || Kapitola štrnásta

Prekvapilo vás ešte niečo, čo ste sa dozvedeli v kapitole? Myslíte si, že Bell má vyhraté, keď Edward všetko vie, má Jaspera a pod srdcom dieťa? Nejaké tipy na pokračovanie?

Kapitola bola venovaná všetkým čitateľom. Dúfam, že sa vám kapitola páčila a odmeníte ma nejakým smajlíkom. Vopred za každý jeden ďakujem.

Pokračovať? Nepokračovať? (Proste neviem odolať, je le lákavejšie ako čokoláda!)

Vaša Nessie. :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola trinásta :