Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola prvá

02.01.2011 (15:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2891×

Kapitola prvá

Edward

„Edward! Prečo práve ju?“ kričala na mňa moja sestra. Bola nádherná, milá, mal som ju rád, ale nemal som rád, keď sa mi snažila "prehovárať do duše".

„Rosalie, je to moje rozhodnutie. Povedali ste, že si môžem zobrať akékoľvek dievča, a ja so si vybral práve ju. Čo je na tom?“ zopakoval som opäť a zadíval sa na ostatných. Boli tu moji rodičia – Carlisle a Esme –, moja sestra Rosalie, ktorá je mojím dvojčaťom, a jej manžel Emmett.

„Synak, si poloupír, čo je koreň problému. Chápeme, že chceš ženu, deti a domov, ale prečo práve lady Isabell? Povráva sa o nej, že nemá žiadne city. Dvorné dámy si šuškajú, že ešte nikdy nedovolila žiadnemu mužovi, aby stál len vedľa nej, nieto, aby sa išla vydávať.  Nechceš radšej za ženu dcéru vikára? Je to milé a vychované dievča, ona iste nevyvolá žiadny škandál, neskompromituje ani teba a ani nás,“ prehovárala ma opäť moja matka.

Usmial som sa. „Viem, že to myslíte dobre, ale vikárova dcéra Tanya je na môj vkus až príliš poslušná. Mal by som pocit, že mám v dome skôr slúžku, ako ženu a matku svojich detí. Rozhodol som sa a vy moje rozhodnutie nezmeníte.“

Otec pokrútil hlavou. „Ako si to predstavuješ, synak? Otec lady Isabell, lord z Angelwoodu, je vážený muž z vyšších kruhov. O ruku jeho jedinej dcéry musíš požiadať predovšetkým jeho. Možno máme rovnako vysoké postavenie, ale nemáme taký veľký majetok. On má dve panstvá. Jedno z nich – Rawenwood Abbey – a s ním aj titul získa po svadbe jeho jediná dcéra. Premýšľal si aj o tom, že ti jej ruku nemusí dať?“

Tlmene som sa zasmial. „Pomýšľal som na to, otče. Ak mi lord Angelwood nedá ruku svojej dcéry, tak sa neožením. Mám predsa celú večnosť na hľadanie vhodnej manželky,“ povedal som, ale v duchu som dúfal, že práve lady Isabell sa stane mojou manželkou. Tá dievčina ma očarila na prvý pohľad a je to nepochybne vychovaná mladá dáma, pretože nikdy nezneuctila svoju rodinu nevhodným správaním. Naproti tomu – vikárova dcéra do spoločnosti príliš často nechodila a ani jej vychovanie nebolo najlepšie. Možno aj vychovaná bola, ale šušká sa, že jej prudká povaha jej nedovolí mať pokorne zavreté ústa. Nie nadarmo sa hovorí, že červené vlasy prinášajú so sebou aj problémy. 

„Dobre, synak. Dávam ti svoje požehnanie. Hneď zajtra sa vydaj za lordom z Angelwoodu a požiadaj o ruku jeho jedinej dcéry. Pán Boh ťa sprevádzaj, chlapče.“ Týmito slovami otec jasne uzavrel našu hádku a nikto nemohol nič povedať.

Ostatným som poprial dobrú noc, aj keď skôr zo zvyku, ako z osohu. Moja rodina nikdy nespí, a nie obrazne, ale doslovne. Moji rodičia, dokonca aj súrodenci, sú upíri. Teda, moja sestra je, rovnako ako ja, poloupír, ale nemusí spať tak veľa ako ja. Náš otec je upír, ale matka, v čase, keď nás čakala, bola ešte človek. Z toho sme sa narodili my dvaja a matku potom otec premenil na upíra, aby s nami mohla ostať naveky. Po pár rokoch sa k nám pridal Emmett, ktorý už upírom bol. Napokon si za manželku zobral moju sestru. Len nedávno sa k nám pripojili aj Jasper so svojou manželkou Alice, ale teraz sú na cestách. Tak som ostal sám a preto si hľadám vhodnú manželku, preto zajtra pôjdem až na vzdialený vidiek: aby som požiadal o ruku dievčiny, ktorá ako jediná dokázala rozpáliť nielen moje srdce, ale aj telo. A to aj napriek tomu, že sa povráva, že je ľadová.

Na druhý deň som už v skorých ranných hodinách sedel v koči smerujúcom na sever Anglicka, na vidiek. Cesta na panstvo Angelwood Alley je dlhá a strastiplná, ale cieľ stojí za to. V Angelwood Alley som bol len jediný raz, a to pred dvomi rokmi, keď - vtedy ešte ako pätnásťročnú - uvádzali do spoločnosti svoju dcéru Isabell. Už v ten večer ma zaujala. Vyzerala ako bájna bohyňa Afrodita. Na temene jednoduchý uzol z bohatých, hnedých vlasov, na tele saténové modro-čierne šaty s korzetom, ktorý ešte zvýrazňoval jej útly driek. Ale to, čo ma upútalo najviac, boli jej tmavohnedé oči, z ktorých prýštila múdrosť, vznešenosť, ale aj tajomno. Nebol tam žiadny chlad a ja som ho tam ani za tie dva roky nikdy nevidel. Vždy len to isté tajomno a postupom času aj vzdor a opovrhnutie. Veru, lady Isabell do svojich osídiel zlákala mnohých mužov, ktorí na nej mohli oči nechať. A ženy? Tie jej len ticho závideli jej nezvyčajnú krásu, ktorú nevedno po kom podedila.

Zo spomienok ma vytrhol až zvuk otvárania dier na koči. Lokaj otvorili dvierka a čakal, kým vystúpim.

„Zdržíte sa, pane?“ spýtal sa lokaj s mierne sklonenou hlavou.

„Nemám to v úmysle, Gabriel, ale ja o tom nerozhodujem,“ povedal som neurčito a vykročil smerom k obrovskému sídlu, oproti ktorému je aj Westminsterské opátstvo len obyčajným domom.

Dom bol honosný a obrovský, dokonca svojim spôsobom krásny, ale z tohto miesta na človeka pôsobil len zvláštny chlad. Akoby v tomto dome ani nikto nežil, všetko tam bolo také neosobné. Žiadne kvety, žiadne radostné farby, len šedá, modrá a čierna, na oboch poschodiach a v každej miestnosti. Jediným červeným predmetom mohol byť len oheň v kozube.

Zaklopal so ťažkým, mosadzným klopadlom a čakal, kedy niekto otvorí. O chvíľu sa dvere otvorili a predo mnou sa zjavil malý, zavalitý muž so smiešnymi okuliarmi na nose a retiazkou na hrudi, ktorá končila v náprsnom vrecku, kde mal určite vreckové hodinky. Všetci komorníci ich majú.

„Dobrý deň, pane, koho mám ohlásiť?“

Odpovedal som otázkou. „Je lord Angelwood doma?“

Komorník prikývol. „Áno, pane, pán lord je v knižnici a oddáva sa poháru dobrého vína pred obedom. Mám vás ohlásiť?“

Prikývol som. „Mohli by ste mu povedať, že prišiel gróf z Masenu?“

Komorník odstúpil od dverí a tým ma pozval dovnútra. „Ale iste pane. Boli by ste taký láskavý a vyčkali, kým jeho lordstvu oznámim, že máme hosťa?“ spýtal sa a ukláňal sa pri tom, akoby mi chcel pobozkať topánky.

Len som prikývol a on sa náhlivým krokom vydal do poschodia. Poobzeral som sa okolo – všetko tu bolo tak, ako si to pamätám. Žiadne kvety, žiadne slúžky – len jeden starý komorník, bol tu len jeden stolček, jeden sivý koberec a potom schodište, ktoré ako jediné pôsobilo prívetivo, aj to len preto, lebo bolo z bieleho mramoru.

Odrazu som za sebou začul kroky. Obzrel som sa a ustrnul na mieste. Do miestnosti práve vchádzala lady Isabell. Vyzerala úchvatne – trochu staršie zelené šaty, ktoré jej odhaľovali alabastrovú pokožku šije i ramien, zvýrazňovali nielen jej dokonalú postavu, ale aj oči, ktoré jej zo srdcovitej tváričky doslova svietili. Nikdy by som to nebol povedal, ale moja pamäť jej krivdila – bola omnoho krajšia, ako som si pamätal.

Uvedomil som si, že na ňu len nemo zízam, tak som sklonil hlavu a pobozkal jej ruku. „Aké potešenie, opäť vás vidieť, lady Isabell, ste deň odo dňa krajšia a krajšia,“ polichotil som je.

Isabell sa neusmiala, len sa jemne uklonila. „Ďakujem, milý gróf, čo vás k nám privádza v takúto skorú hodinu?“ spýtala sa zdvorilo, ale odmerane, ale aj tak jej jemný hlas vo mne vyvolal chvenie.

„Prišiel som navštíviť vášho cteného otca,“ povedal som zdvorilo. Tento rozhovor bol smiešny, ani jeden z nás nechcel hovoriť. Ja som túžil len po tom stáť tu naveky a kochať sa jej krásou.

„Prajem vám príjemné odpoludnie, gróf, ale teraz sa odoberiem do svojich komnát,“ povedala a mne sa zazdalo, že pri slove komnát sa jej hlas zachvel odporom. No, možno sa mi to len zdalo, lebo som ňou bol očarený.

Uklonil som sa. „Pravdaže, lady, môžete odísť. Aj ja vám prajem príjemné odpoludnie.“ Potom sa len uklonila a čo najrýchlejšie vystúpala schody. V tom som zazrel komorníka, ktorý takmer utekal smerom ku mne.

„Jeho lordstvo vás príjme, vážený gróf. Poďte, prosím, za mnou, pane,“ povedal a čakal, kedy ho budem nasledovať.

Stúpali sme po schodoch a ja som si obzeral toto pochmúrne miesto. Naozaj tu nič nebolo, žiadne kvety, žiadne obrazy, nijaké služobníctvo, proste nič. Len holé steny a podlahy. Vyzeralo to, akoby tu ani nikto nebýval. Niekedy som mal pocit, že tu všetci zomreli a ja vidím duchov. Samozrejme, okrem Isabell, tá bola až príliš živá.

Komorník sa zastavil pred dubovými dverami s mosadznou kľučkou a zaklopal. O chvíľu sa ozvalo tiché vstúpte a on otvoril. Išiel som za ním. Hneď medzi dverami som dostal facku príšerného smradu z lacného vína a zatuchnutých cigár, ktoré lord tak rád pofajčieval.

„Gróf z Masenu, aké milé prekvapenie,“ povedal a postavil sa, ale potom sa otočil na komorníka a odvetil: „Zariaď, aby nám priniesli víno a dva poháre.“

Komorník sa uklonil a odišiel. „Posaďte sa, milý gróf,“ povedal lord a div sa predo mnou neplazil. Otec hovoril, že by potreboval naše peniaze, ale žeby až tak? No čo, peniaze menia charakter.

Posadil som sa teda do jedného z dvoch zaprášených kresiel, ktoré už určite zažili aj lepšie časy. Normálne som sa bál, že sa podo mnou podlomia. V duchu som spochybnil svoj zdravý rozum, že som sa rozhodol pre manželstvo práve s dcérou tohto lorda.

„Čo vás privádza do môjho panstva?“ spýtal sa úlisne. V duchu som prevrátil očami.

„Prejdem rovno k veci, vážený lord. Prišiel som vás požiadať o ruku vašej dcéry,“ povedal som a čakal, čo bude ďalej.

Lord sa zasekol a bol očividne v pomykove. Nevedel, čo odpovedať.

„Ste si istý, pane? Moja dcéra je dobre vychovaná mladá dáma, ale nemá veľké veno. Jej jediným venom je panstvo Rawenwood Abbey, ktoré zdedila po svojej zosnulej sesternici, určite ste o tej strašnej tragédii už počuli,“ snažil sa zahovárať.

„Áno počul, strašná tragédia. Ale naspäť k vašej dcére.“

„Vaša rodina je bohatá, to vie každý, ale nemali by ste si zobrať nevestu, ktorá ma rovnako veľký majetok?“ spýtal sa. Zdalo sa mi to, alebo tu niečo nesedí? Veď ako chudobný lord by mal súhlasiť, a nie ma odradzovať.

„Pane, mne to nevadí. Vaša dcéra ma uchvátila, ak viete, čo tým myslím.“

„Viem, čo tým myslíte, veď moja dcéra je najkrajším dievčaťom v širokom okolí. Ste rozhodnutý? Vedia o vašej voľbe vaši ctení rodičia?“ V duchu som zavrčal, on sa vážne mieni ešte vykrúcať?

„Moji rodičia o mojej voľbe, prirodzene, vedia a stoja za mnou. Dáte mi ruku svojej dcéry alebo nie?“

Zalesklo sa mu v očiach. „A čo z toho budem mať ja?“

Vedel som, že k tomu príde. „Postarám sa o vašu dcéru aj o panstvo, to nestačí?“

V očiach sa mu podivne zalesklo, akoby práve niečo vymyslel. „Dobre teda, pane. Ak na tom trváte, dám vám ruku svojej jedinej dcéry.“

To mi ale odľahlo! Lord zrazu zazvonil na akýsi zvonček a medzi dverami sa zjavil komorník aj s podnosom, karafou vína a dvomi pohármi. „Želáte si, pane?“

„Áno. Priveď moju dcéru a dones ešte jeden pohár. Tento gentleman sa onedlho stane súčasťou rodiny.“

Komorník sa na mňa usmial a v očiach som mu zbadal neskutočnú úľavu. Ale prečo? „Ak smiem byť taký trúfalý, rád by som vám pogratuloval, vážený gróf,“ povedal a uklonil sa.

„Ďakujem vám.“

Komorník sa otočil a vybehol von. Lord nalial do pohárov víno a ku mne sa doniesla vôňa úplne iného vína, ako predtým popíjal lord. Toto malo jemný buket, asi bolo francúzske.

O chvíľku sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere, nasledované nesmelým otvorením. Pozrel som tam a stretol sa s pohľadom prekvapenej bohyne. V duchu som zajasal.

„Volali ste ma, otče?“ spýtala sa, postávajúc vo dverách.

„Áno. Zavri dvere a pridaj sa k našej oslave,“ povedal jej otec, ale  hlas mu prezrádzal hnev. Čo sa to deje v tejto rodine?

Isabell vošla a za ňou takmer utekal komorník, ktorý niesol tretí pohár. Ten následne lord do polovice naplnil vínom a podal ho svojej dcére. Tá si ho s odmeraným výrazom zobrala. Druhý podal mne a tretí si nechal a pozdvihol ho.

„Čo oslavujeme, otče?“ Jej hlas bol rovnako chladný a odmeraný ako jej výraz. Konečne som mal možnosť vidieť, aká je chladná.

„Tento gentleman poctí našu rodinu a pojme ťa za manželku, dcéra.“

Isabell sa na mňa otočila a oči jej div nepadli do pohára, z ktorého sa ani nenapila. „Je to pre mňa veľká česť, pane, ale premysleli ste si to dôkladne? Moja rodina nemá veľký majetok, aj moje veno je chudobné.“ Pri slove veno hodila po svojom otcovi takmer nenávistný pohľad.

Prikývol som. „Som rozhodnutý, lady Isabell. Chcem vás čo najskôr pojať za manželku,“ povedal som a pozdvihol času, aby sme si mohli pripiť. Lord aj jeho dcéra nasledovali moje gesto a štrngli sme si. Lord to do seba prevrátil a na dúšok vypil, Isabell si len jemne odpila, ako sa na dámu patrí, no a ja som si tiež len tak uchlipol – nemám rád víno, krv je predsa lepšia.

„Pane, mohla by som s vami hovoriť osamote?“ prihovorila sa mi potichu Isabell.

Chvíľku som zaváhal, či sa to hodí, ale nakoniec – je to moja budúca manželka. „Ak váš otec privolí,“ povedal som a otočil sa na neho.

Prikývol. „Teraz ste snúbenci. Nech by sa stalo čokoľvek, onedlho budete mať svadbu,“ povedal a dosť neochotne vyšiel z miestnosti. Dokonca som mal pocit, že po Isabell hodil varovný pohľad.

„Lady Isabell, chceli ste so mnou hovoriť,“ vyzval som ju, keď stále mlčala.

Pohár položila na stôl, zhlboka sa nadýchla a naliehavo sa mi zadívala do očí. „Pane, chcela by som vás požiadať o dve veci.“ Zdalo sa mi to, alebo som v jej očiach zazrel slzy a v jej hlase začul chvenie?

„O čo žiadate?“

„Onedlho sa staneme manželmi a ja by som vás rada požiadala o to, aby sme po nej žili na Rawenwood Abbey. Je to môj domov.“

Zalovil som v pamäti, ale nespomínal som si na to, žeby lady Isabell niekedy žila na Rawenwoode, však je to panstvo jej zosnulého strýka a tety... Nespýtal som sa však na to – neodpovedala by mi.

„Ak privolím, dovolíte, aby tam s nami žil môj brat Jasper a jeho manželka Alice? Teraz sú na cestách a prosili ma o to,“ povedal som a dúfal, že privolí. Alice a Jasper skutočne boli na cestách, ale nechceli žiť so mnou, len ja som ich tam chcel mať. Možno mi Alice pomôže a pre Isabell by to mohla byť dobrá spoločníčka.

Isabell po chvíľkovom zaváhaní predsa len prikývla. „Vaša rodina je aj mojou rodinou.“

Natešene som prikývol. „Chceli ste ma požiadať o dve veci,“ pripomenul som jej.

Odrazu trochu zrozpačitela a jej odmeranosť ustúpila do úzadia. „Viete, pane... ja... som ešte mladá, sama sa považujem za dieťa... chcela som vás požiadať...“ hovorila a pritom sa pozerala do podlahy, ale ja som aj tak zachytil jej líčka farby pivónií.

„Áno?“ nabádal som ju.

Zhlboka sa nadýchla. „Odložme, prosím, manželské povinnosti. Necítim sa na to byť matkou,“ povedala nakoniec a teraz moje oči takmer skončili v pohári s vínom. Celé mesiace sa teším na svadobnú noc a ona na mňa takto?

„Lady, je vám známe, že ma žiadate o nemožné?“ spýtal som sa užasnuto.

Opäť očervenela. „Viem to, pane, ale keby som si nebola istá, nežiadala by som vás o to. Žiadam vás len o trochu času, aby som si zvykla na to, že som vaša manželka. Prosím, sľúbte mi, že na mňa nebudete naliehať,“ prosila ma úpenlivo a ja som sa zamyslel.

Povedala, že na ňu nemám naliehať, ale o tom, že ma bude sama prosiť, nepadlo ani slovíčko. A ja sa veľmi rád postarám o to, aby prosila. Som predsa neodolateľný poloupír...

„Dobre, lady. Aj keď nerád, dávam vám slovo gentlemana, že na vás nebudem vyvíjať nátlak,“ povedal som slávnostne. Isabell sa mierne rozžiarili oči, ale neusmiala sa. Bola... mierne nadšená zo svojho úspechu, tak si ani nevšimla to, že mám za chrbtom prekrížené prsty. Veď aj zvádzanie je tak trochu nátlak...

Kapitola druhá

Dúfam, že prvá kapitola zaujala aspoň pár ľudí. Budem vďačná za každý koment, za každého smajlíka. Aj za kritiku. Oneskorene všetkým prajem šťastný Nový rok a veľa úspechov. Vaša Nessie.

P. S.: Pre zachovanie vesmírnej rovnováhy by som len rada poznamenala, že v mojej poviedke Edward nemá schopnosť čítania myšlienok - to by prišiel na všetko až príliš skoro. V mojej poviedke bude mať možno inú schopnosť, alebo nebude mať schopnosť vôbec - to sa ešte rozhodnem.

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola prvá :