Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola ôsma

02.02.2011 (18:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1992×

Kapitola ôsma

Od toho dňa, keď sme sa zrútili zo zrázu, už prešiel bez mála mesiac. Bell sa zotavila pozoruhodne rýchlo, teda, čo sa týka telesnej stránky. Stále si však nespomenula. Pamätala si detstvo a niektoré spomienky sa týkali aj jej dnešného života. Ale ani jediná spomienka spojená so mnou.

Do domu mojich rodičov vtedy, po pár dňoch, prišiel posol s listom od rodičov mojej Bell. Všetci sme boli rozčarovaní, očakávali sme, že prídu, aby návštevou poctili predovšetkým svoju dcéru. Ale oni poslali len obyčajný list, ktorý bol adresovaný Bell. Jediný odkaz k tomu listu bol, že ctená manželka lorda z Angelwood Alley je chorá a manžel ju nemôže nechať osamote. Tak poslali list. Nikto z nás ho nečítal, pretože ho Bell roztrhala a spálila, ale nech v ňom bolo čokoľvek, prinútilo ju to odísť so mnou na Rawenwood Abbey.

Myslel som, že jej to prospeje. Dúfal som v to, že keď uvidí známe miesta, spomenie si aspoň na niečo. Ale ona si nič nepamätala. Netrávila so mnou svoj čas, nevyhľadávala moju spoločnosť, dokonca so mnou odmietala zdieľať aj stôl pri obede. O spoločnom lôžku nemohla byť ani reč. Obýval som svoje komnaty, susediace s jej, a každý večer a každú noc dúfal, a márne sa nádejal, že sa stane zázrak.

Panstvo ďalej prosperovalo, ale bolo to akoby tu zomrel život. Netúžil som po spoločnosti a nemal som dôvod pozývať našich priateľov. Aj Alice a Jasperovi som poslal pozvanie až nedávno. Chápali to, dávali to za vinu nešťastiu, o ktorom sa správa šírila rýchlejšie ako mor v španielskych dokoch. Cítil som sa osamelý ako nikdy v živote. Moje dni napĺňala len starosť o panstvo a moje večery poháriky vína a sherry. Nechápal som to, nikdy som neholdoval alkoholu, ale teraz som musel. Musel som utopiť svoju túžbu, zabiť svoje prebudené telo. Ale ani alkohol nepomohol, ten mi len pomohol trochu otupiť zmysly.  

Sedel som pri kozube v salóniku a v ruke mal opäť prázdny pohár z vína. Dnes to bol môj prvý pohár a určite nie posledný. Navidomoči sa zo mňa stáva pijan. Bolo krátko po deviatej hodine večernej, keď sa ozvalo nesmelé klopanie na dvere. Kto to len môže byť?

„Vstúpte!“ povedal som, napriamil sa v kresle a pohár položil na stolík vedľa mňa.

Dnu vošla Dora, komorná mojej manželky. „Dobrý večer prajem, pán gróf. Prepáčte, že vyrušujem v takúto neskorú hodinu, ale ja sa už nemôžem ďalej pozerať na to, ako sa obaja ničíte,“ povedala  a ruky si založila v bok. Usmial som sa. Dora bola korpulentnejšia a trochu postaršia žena s dobrým srdcom a trochu podrezaným jazykom. Ale pracovala vždy poctivo a usilovne. O Bell sa starala ako o vlastnú.

Pokrútil som hlavou, aby som sa vrátil mysľou do salónika. „Trápi ťa niečo, Dora?“

„Že či, pán gróf, že či! Ako sa môžete tak hlúpo pýtať? Ešte zabudnem na slušnosť a pokoru a prehnem vás cez koleno, titul – netitul. A moju pani tiež! Obaja by ste si zaslúžili. Žijete vedľa seba ako dvaja cudzí pocestní a je vám to úplne jedno!“ prskala.

Pozdvihol som obočie. „A čo mám podľa teba urobiť? Bell ma odmieta a nepamätá si na mňa. Stratila pamäť.“ Môj hlas však znel clivo.

Pokrútila hlavou. „Čerta starého stratila, tá potratila možno rozum, ale pamäť jej slúži dobre! Nože sa jej spýtajte! Ale nie preto som prišla...“ vypadlo z nej nakoniec. Bol som úplne zmätený tým, čo hovorí. Bell si predsa nepamätala posledné asi dva roky svojho života. Nemohla by to len predstierať... Ale podľa Dory mohla. Je to hlúposť!

„Prečo si teda prišla?“ vyzval som ju napokon tichým hlasom.

Odrazu sa jej blyslo v očiach a vyčarila srdečný úsmev. „Vaša manželka je ťarchavá, gróf,“ prehlásila.

V okamihu som bol na nohách. „Chceš povedať, že jej pod srdcom rastie moje dieťa?“ Moje telo ovládol úžas.

„Ale iste, pane, koho iného by to neviniatko bolo? Azda nie nášho Henryho!“ Jej výsmech bol očividný. Kristepane, tak ja budem otcom? Musel som si sadnúť.

„Vieš to iste, Dora? Si si istá, že je Bell ťarchavá?“

„Pane, som jej komorná už niekoľko rokov a veľmi dobre viem, ako často a kedy ju postihnú jej záležitosti. Ja to predsa musím vedieť, však? Jej záležitosti sa však už pekne dlho neukázali a okrem toho, každé ráno má hlavu napchatú v lavóre a snaží sa predstierať, že sa umýva. Ale ja nie som ani slepá ani hluchá, aj keď som už trochu staršia! Pane, veď ona vám doslova rastie pred očami!“

Pozeral som na ňu ako na zjavenie a snažil sa pochopiť. Stále však z toho vychádzalo jediné – Bell čaká naše dieťa. To život, ktorý sme splodili, v nej teraz klíči a vzpína sa. „Prečo mi to neprišla povedať Bell? Aj keď stratila pamäť, každý tu vie, že som bol jej jediný muž,“ povedal som trochu samoľúbo. No čo – bol som si svojimi slovami istý.

Pokrútila hlavou. „Namojdušu, pane, ja som jej to predsa hovorila. Ale ona iba odmietala, vraj to povie, keď príde príležitosť. Tá by podľa jej slov prišla až vtedy, keď by sme k nej volali babicu. A tak reku, že sa zahrám na nepovolaného posla.“

„Ďakujem ti, Dora. Tvoja pani už spí?“ Opäť som vstal a začal sa prechádzať sem a tam.

„Nespí, gróf. Čaká, dokým jej prinesiem čaj.“

„Zabudni na čaj a choď si ľahnúť, ja jej ho keď-tak prinesiem.“

Dora sa usmiala. „Vedela som, že ste muž činu, gróf. Nuž, splnila som volanie svedomia, teraz ešte splniť povinnosť voči prázdnemu bruchu. Dobrú noc, pane, a veľa šťastia s tou tvrdohlavou mulicou.“

„Dora!“ napomenul som ju.

„No, čo, gróf. Obaja vieme, že je to ešte milé porovnanie.“

S úsmevom som sa vybral do komnaty svojej ženy. Neveril som slovám Dory, žeby Bell klamala o svojej pamäti, ale to si rýchlo zistím. Viac ma tešilo pomyslenie na jej brucho, v ktorom rastie ten malý zázrak.

Bez klopania som vošiel a uvidel Bell, ako sedí pred zrkadlom a češe si vlasy. Mal som pocit, že sme sa vátili v čase. Bez jediného slova som ju vytiahol na nohy a postavil do svetla sviečky. Nočná košieľka obopínala jej žensky tvarované telo a aj to moje sa prebúdzalo, ale teraz som si to nevšímal. Všímal som si len jej bruško, ktoré sa pod jemnou látkou trochu viac vzdúvalo.

„Pane, tu nemáte čo robiť,“ vyprskla konečne Bell. Doteraz asi bola zaskočená mojim vpádom. V duchu som sa jej ospravedlnil.

„Ale mám, a ty to dobre vieš, Bell. Si moja žena. Ale viac túžim poznať dátum, kedy by si mi povedala, že si ťarchavá,“ vytkol som jej.

Zazdalo sa mi, že jej tvár vo svetle sviečky trochu očervenela. „To nie je vaša starosť, pane. Kto vám to vôbec vyzradil?“ vyprskla. Ale vyzerala zvláštne, tak... bezbranne a roztúžene. Potriasol som hlavou, to robí asi to víno.

„To nie je dôležité. Dôležitejšie je, že si sa mi snažila zatajiť môjho potomka, Bell. Prečo si to urobila? To ako otec nemám právo vedieť, že budeme mať dieťatko?“ Posadil som sa s ňou na lôžko a stále ju držiac za ruky, pozeral som jej do očí.

Sklonila hlavu. „Pane, ja vás nepoznám, neviem ani kto ste a odkiaľ sa poznáme. Už som si zvykla na to, že ste môj manžel, aj keď to bola nečakaná správa. A teraz som ťarchavá. Čakám vaše dieťa. Pane, ako som vám to mala povedať? Veď ja ani neviem, či by ste o to stáli, pre mňa ste cudzí človek,“ hovorila zúfalo. Jej slová sa mi bolestne zarývali do srdca, ale snažil som sa ovládnuť.

„Ako sa mám o teba postarať v dobrom aj v zlom, keď mi to nedovolíš? Som tvoj manžel, otec nášho dieťaťa. Budeme mať syna alebo dcéru. Nemyslíš, žeby bolo na mieste začať si hovoriť všetko?“

Opäť som sa z nej snažil niečo vymámiť, ale jej minulosť bola ako nezničiteľná pevnosť. A múry, ktoré okolo seba stále stavala, boli akoby z nezničiteľného kameňa.  

Pokrútila hlavou. „Som ochotná strpieť vašu prítomnosť, ale len kvôli dieťaťu. Kvôli ničomu inému. A teraz, ak dovolíte, rada by som si išla ľahnúť,“ odvrkla. Niečo v jej slovách ma nútilo uvažovať, či skutočne niečo len nepredstiera.

„Iste, nechám ťa oddychovať, ale najskôr mi odpovedz. Pozri sa mi do očí a povedz, že si na mňa skutočne nespomínaš,“ vyriekol som tie slová.

Bell naprázdno prehltla a sklonila hlavu. „Pane, povedala som vám to už niekoľkokrát, nechápem preto, prečo by som tie slová mala opakovať.“

Zodvihol som jej tvár k sebe a nedokázal v sebe zapudiť to sladké očakávanie. „Len mi odpovedz. Pamätáš si na mňa alebo nie?“

Jej tvár stvrdla. „Nie.“ Neviem, či hovorila pravdu alebo klamala, ale pri slove nie, sa jej v očiach podivne zablýskalo. A pochybnosti hlodali a hlodali...

„Dobre, Bell. Teraz ťa nechám oddychovať, ale očakávam, že odteraz mi dovolíš rozhodovať o našom dieťati a... byť s tebou. Dobrú noc,“ povedal som, uložil ju pod prikrývky a pobozkal ju na čelo.

Bez toho, aby som sa na ňu ešte raz pozrel, som vyšiel z jej komnaty. Neodišiel som však, ale počkal som za dverami a napínal svoje upírske uši. Keď už som chcel odísť, odrazu som začul, ako prikrývky zašušťali, keď sa začala prehadzovať na lôžku.  Potom, sotva počuteľne, pošepla:

„Aj tebe dobrú noc, Edward.“ A jej hlas znel tak srdečne, ako som si ho pamätal. Mal som čo robiť, aby som nevletel späť a poriadne ňou nezatriasol, ale nakoniec som sa ovládol. Mohol by som ublížiš jej alebo dieťatku. A nadôvažok nevie, kým som v skutočnosti. Ale zajtra si spolu pohovoríme...

Pobral som sa k lôžku a premýšľal, či ma Bell chcela ochrániť, alebo skôr zbaviť sa ma. Prikláňal som sa skôr k tej ochrane, keďže som spoznal aj jej inú tvár – tú srdečnú. Zrazu na dvere niekto ticho zaklopal. Šomrajúc som sa pobral otvoriť.

„Čo sa zase deje?“ vybafol som a až teraz si všimol, že tam stojí Henry.

„Vaše grófstvo odpustí, že vyrušujem v takúto nekresťanskú hodinu, ale práve nás navštívil posol od vašich ctených rodičov. Priniesol list,“ povedal a podával mi bielu a zapečatenú listinu.

Zobral som si list. „Dobre, Henry, ďakujem. Môžeš ísť spať.“ Kým stihol niečo namietnuť, zabuchol som mu pred nosom. Ten Henry je proste príšerný! Zlomil som zapečatenie listu a sadnúc si do kresla, čítal som list od Alice.

Milý môj brat!

Tvoje pozvanie nás s Jasperom veľmi potešilo a začali sme baliť. Dúfame, že nám spoločný život prinesie len plno radostí a žiadne starosti. Tešíme sa hlavne na tvoju manželku. Matka nám povedala, aké nešťastie postihlo tvoju ženu i teba. Je nám to úprimne ľúto. Veríme však, že si k nej nájdeme cestičku. Očakávaj nás o dva dni a postaraj sa o to, aby bolo pre nás všetko pripravené. Teším sa na to, ako ti budem rozprávať o Európe a Novom svete.

S najsrdečnejším pozdravom Alice a Jasper

Kapitola siedma || Kapitola deviata

Tak ako? Čakali by ste práve toto?

Už osem kapitol tejto poviedky uzrelo svetlo sveta. Akosi tomu stále nemôžem uveriť. Kapitolu by som rada venovala úplne všetkým čitateľom. Dúfam, že sa vám kapitola aspoň trochu páčila a odmeníte ma aspoň smajlíkom. Ďakujem za milé komentáre k predchádzajúcej kapitole, veľmi ma potešili a nakopli k písaniu.

A zase tá moja veta - chcete aj pokračovanie? Pac a pusu, vaša Ness. ;)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola ôsma :