Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola osemnásta

17.04.2011 (17:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2526×

Kapitola osemnásta

Opätovne som sedel v koči smerujúcom do mrazivého Rumunska. No tentokrát som tam nešiel na zdvorilostnú návštevu. Išiel som tam, pretože tam bola Bell. Moja manželka bola v panstve plnom krvpijúcich upírov. Mráz mi prechádzal po chrbte. keď som si to predstavil.

„Neboj sa, Edward. Bude v poriadku, videla som ju,“ pošepla mi Alice.

Zadíval som sa na ňu. „Predtým si ju nevidela,“ obvinil som ju.

Jasper varovne zavrčal. „Nemohla predsa za to!“

„Edward, nevidela som ju. Ale teraz môžem. Neviem prečo, ale je to tak,“ pošepla.

„Stále nemôžem uveriť tomu, že odišla bez jedného slova, bez rozlúčky a nechala tam aj Eveliene." Tvár som zaboril do dlaní.

„Bolo to nanajvýš rozumné. Keby nám to povedala, nepustili by sme ju. A Eveliene nechala doma preto, aby ju ochránila. Predstav si malého poloupíra v sídle plnom upírov, Edward. Jednala ako matka, aj keď je tá jej cesta holým bláznovstvom," obhajovala ju Alice.

Ostal som ticho. Čím viac sa náš koč blížil k Rumunsku a k Vladimirovi, tým viac som bol nesvoj. Navidomoči som zistil, že aj Alice a Jasper sú na tom rovnako. Alice sme vypovedali o tom, ako sa narodila. O jej pôvode. Neprekvapilo nás, keď žiadala miesto v koči. Nakoniec sme odišli len my traja, aj keď to bolo ťažké. Matka veľmi plakala, keď sme jej to zvestovali. Ale sľúbila postarať sa o moju dcérku, rovnako aj o dcérky Alice a Jaspera.

„Sme tu,“ podotkol Jasper a tým prerušil moje úvahy.

Bok po boku sme vykročili k starožitnej bráne z dreva a mosadze, ktorá už pred dávnymi vekmi zarástla brečtanom, ktorý ju odmietal pustiť zo svojich spárov. Ešte predtým, ako sme mohli zabúchať ťažkým mosadzným klopadlom, brána sa otvorila a v medzere stála plavovlasá upírka, ktorú som tu nikdy predtým nestretol.

„Pán Edward a pán Jasper. A aj lady Alice! Už sme vás očakávali. Poďte za mnou, pán Vladimir vás prijme,“ spustila na nás, ani nám nedala čas sa pýtať.

Bez jediného slova sme ju nasledovali. Teraz už z vlastnej vôle, nie z donútenia ako predtým. Viedla nás tmavými chodbami, od stien sa odrážali len naše tiché kroky. Niečím mi to tu stále pripomínalo tmavé chodby vo Volterre, aj keď toto miesto bolo omnoho prívetivejšie ako sídlo talianskej rodiny.

„Pán o chvíľu príde. Aj vaša manželka,“ dodala a skôr, ako som sa stihol popýtať na Bell, upírka zmizla. Nahnevane som tresol po stole.

„To sa mi len sníva!“ skríkol som.

„Bohužiaľ, priateľu, nesníva,“ ozval sa odrazu z tmy hlas patriaci Vladimirovi. Pozrel som sa tým smerom a len skutočnosť, že ho považujem za priateľa, ma zastavila, aby som mu nešiel po krku.

„Kde je moja manželka?“ vybafol som na neho.

„Edward, priateľu, posaďte sa. Musíme sa porozprávať,“ ponúkol mi miesto pri veľkom stole. Neochotne som si sadol, keď som zistil, že to inak nepôjde.

„Kde je moja manželka?“ opýtal som sa znova, teraz trochu pokojnejšie.

„Musíte mi odpustiť malé klamstvo, ktorého som sa dopustil. Ale ak ide o česť, som neústupný.“

Zamračil som sa. Jasper s Alice boli ticho, aj keď som vytušil, že Alice túži po zoznámení s otcom. Ale to bude musieť trošku počkať.

„O česť? O čom to hovoríte, Vladimir?“ spytoval som sa.

„Klamal som o smrti rodičov vašej manželky, teda aj o vašich rodičoch, Jasper. Nie sú mŕtvi.“

Jasper zalapal po dychu a prudko sa vztýčil, až prevrhol stoličku. „Moja sestra videla ich smrť, chcete povedať, že klamala?!“

Pokrútil hlavou. „Neklamala, priateľu. Naozaj to videla, lebo to chceli jej rodičia. A než ich začneš preklínať, musíš pochopiť, že nemali iné východisko. Tvojej sestre išlo o život, rovnako aj vám, vašej druhej sestre a sesternici.“

„Sestre? Sesternici? Nie som si istý, či ste sa nepomiatli, Vladimir. Isabell je mŕtva a jediná sestra, ktorú mám, je Eli, ktorú ste uniesli a tvrdíte, že za to môžu moji rodičia, ktorí sú už niekoľko rokov mŕtvi. A teraz mi povedzte, že naozaj nie ste pomätený.“

Vladimir sa smutne usmial. „Nie som pomätený. Vaša sesternica žije, aj keď sme jej takmer nemohli pomôcť. Bol to záchrana v hodine dvanástej. Teraz žije pod mojou ochranou a čoskoro sa stane ženou môjho syna Stefana. Prichýlili sme ju v našom domove a ona prijala meno Ariel. Je tu šťastná a vďaka Bohu si nepamätá na svoju skutočnú rodinu. Vedeli sme, že v našom príbehu zohrá ešte úlohu, preto sme sa o ňu postarali, keď to najviac potrebovala. Je to skutočne očarujúca mladá dáma,“ dodal.

Nemo som vypleštil oči, ani by chceli odísť z môjho tela von. Jasper neveril, len Alice sa usmievala. Ona niečo predvída!

„Alice?“ pošepol som smerom k nej.

„Hovorí pravdu, videla som ich svadbu,“ usmiala sa.

Vladimir sa pozrel na ňu a strnul v pohybe. „Alice?“

Otočila sa na neho a neisto sa pousmiala. „Som to ja... otec?“ uisťovala sa šeptom.

„Alice!“ vykríkol a už ju drvil v náručí. Jeden príbeh sa uzavrel, ale čo tie ostatné?

„Máš oči svojej matky, dcérka,“ pošepol jej a pobozkal ju na čelo. „Teraz máme celú večnosť na rodinu.“

Pustil Alice a sadol si na svoje obvyklé miesto za vrchstolom. „Na zvítanie bude dosť času aj potom, dcérka. Teraz má ale tvoj manžel dozaista otázky.“

Jasper kývol. „Takže moja sesternica nevie o svojej rodine, ale je živá a zdravá?“

Vladimir sa usmial. „Je to tak, priateľu. A čoskoro bude súčasťou mojej rodiny.“

„Ale čo ste mysleli tou druhou sestrou? A čo moji rodičia?“

„Ako iste vieš, tvoja matka bola v čase jej zmiznutia ťarchavá.“ Keď kývol, dodal: „Narodila sa jej krásna dcérka, ktorá má takmer deväť rokov. Jej meno je Cassandra a veľmi sa ponáša na vašu matku.“

Jasper sa usmial. „Ale prečo naši rodičia súhlasili s tým, aby moja sestra vyrastala na tom strašnom mieste?“

„Pretože nikto z nás nevedel, kde je. Ako vám iste prezradila, po tragickej nehode svojich rodičov upadla na dlho do tmy a zmietala sa medzi životom a smrťou.“

Prikývol som, v mysli trpko spomínajúc na príbeh svojej manželky. „O tom nám povedala. Ako to však súvisí s rozhodnutím jej rodičov?“ spýtal som sa rýchlo. Bol som stále zmätenejší a zmätenejší.

„Edward, bola chorá bez mála dva roky. Nikto nevedel kde je, dokonca ani Marija ju nevedela nájsť.“

Zalapal som po dychu. „Prečo nám to nepovedala?“

„Ona sama o sebe nevedela. Vedela len, že je v tme, ale nevedela ako dlho.“

Krútil som hlavou. „Takže moja manželka je teraz tu, v tomto sídle, a so svojimi rodičmi?“  

Prikývol. „Jej rodičia sú teraz upírmi, ale vaša sestra je človek. Vaši rodičia jej poslali list. Ona sama dorazila krátko po vašom odchode z môjho panstva.“

„Nejde mi to do hlavy. Toto všetko len pre majetok?“ pýtal sa Jasper. Ja osobne som to tiež vôbec nechápal.

„Nie je to kvôli majetku, alebo len kvôli nemu. Nezabúdajte, že životy ľudí radi riadia upíri. Takí sú Taliani. Nestoja za všetkým, ale za tragédiou vašej i mojej rodiny určite. A to len preto, lebo sme talentovaní. Ja, vy, vaši rodičia, manželky i deti. Ste rodina, mocná rodina, a vždy držíte spolu. A oni to veľmi dobre vedia. Ale nielen Taliani. Na svete je ešte jedna rodina, ktorá žije neďaleko Francúzska. Svet tak riadia až tri klany – taliansky, rumunský a francúzsky.“

„Ale ako do toho zapadá rodina mojej manželky?“

„Vlastne nijako. Sú náhodnými obeťami pomsty upírov a ľudskej chamtivosti. A upíri z pomsty iným upírom pomohli ľuďom k majetku. Tak sa do sporu dostala rodina vašej manželky, Edward. Jej strýko to využil a Francúzom i Talianom to prišlo vhod. Ja som sa rozhodol tomu všetkému zabrániť. Ale bez priateľov medzi nepriateľmi by sme to nedokázali.“

„Priatelia medzi nepriateľmi?“

Kývol. „V Taliansku sú to traja upíri, vo Francúzsku piati. A vo všetko nám pomáha upírka, ktorá vie ovládať mysle. Ale ona žije tu s nami.“

„A za všetko môže pomsta?“

Prikývol. „Pomsta je mocná a upírska pomsta je večná. Je mi to všetko ľúto, bol som nešťastný, že vám klamem, ale prisahal som, že nič neprezradím. Až po ich vlastnom rozhodnutí som vám toto všetko mohol povedať. Čoskoro vypukne vojna, ktorá skončí našim víťazstvom.  To vieme. Potom nás všetkých čaká len pokojný život.“

Zamračil som sa. „Ako to všetko môžete vedieť? Budúcnosť je vrtkavá,“ namietol som.

„To je, ale nie vtedy, ak na svojej strane mám šťastenu, správy od zvedov a niekoľkonásobnú prevahu upírov i talentov. Bude to rýchly boj a ešte rýchlejšie sa blíži.“  

„A čo potom? Kto bude spravovať náš svet?“

„Nikto a všetci, drahý Edward. Ale to čoskoro spoznáte sami. Ale teraz – nasledujte ma. Spoločne navštívme drahú Isabell, malú Cassandru i vašich rodičov. A ty Alice – my spolu pôjdeme za Stefanom a tvojou matkou.“  

Všetci sme sa postavili. Z tohto rozhovoru som bol veľmi zmätený a neveril som tomu. Vedel som, že upírska pomsta je taká, ako o nej Vladimir hovoril. Ale jeden boj a všetko skončí? Tomu sa mi veru nechce veriť.

 Kapitola sedemnásta ¦¦ Kapitola devätnásta