Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola dvanásta

20.02.2011 (17:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2222×

Kapitola dvanásta

Po slovách mojej manželky som prekvapene otvoril ústa ani kapor, ktorý chce dýchať na súši. Nemohol som uveriť tomu, čo povedala. A navidomoči, Jasper a Alice na tom boli rovnako. Bell, akoby si až teraz poriadne premyslela, čo povedala, posadila sa a zmätene sa pozerala okolo. Očami sa zastavili na mne a jej previnilý výraz hovoril za všetko.

„Je to pravda, Bell? Jasper je tvoj brat?“ pýtal som sa.

Zdráhavo prikývla. „Je to môj brat.“

Zrazu sa ma však niečo napadlo. „Počkaj, veď tvoji rodičia nemali syna, nikdy. Jasper nemôžem byť tvoj brat,“ namietol som chabo.

Bell si povzdychla a objala sa rukami. Trhalo mi to srdce, ale musel som vedieť pravdu. Tie mesiace v neistote sa musia skončiť. Chcem vedieť, koho som si zobral za manželku, čo za ženu nosí pod srdcom naše dieťa. Musím vedieť, prečo sa tak veľmi bojí, prečo máva zlé sny. Ja ju chcem chrániť, ale ako, keď mi to nedovolí?

„Bell, prosím, povedz mi to. Chcem to všetko chápať a chcem ti pomôcť,“ uisťoval som ju, keď stále mlčala.

Zadívala sa mi do očí. „Edward, dúfala som, že ti to nikdy nebudem musieť povedať. Ale keď som zbadala Jaspera... Nevydržala som to. Myslela som, že si mŕtvy, Carmen písala, že ťa nenašla!“ kričala, teraz už na Jaspera, ktorý vyzeral nanajvýš zmätene.

„Povedala si Carmen? Odkiaľ ju môžeš poznať?“ pýtal sa prekvapene.

„Poprosila som ju, aby mi ťa zachránila, ale ona mi poslala list, v ktorom písala, že si zomrel! Vraj prišla neskoro a mohla sa len prizerať, ako ťa niekto prebodol!“ vzlykala.

„Ty si za mnou poslala Carmen? Ale Carmen ma predsa zachránila... Bolo to o chlp, bol som už na pokraji smrti, keď ma našla. Výmenou za záchranu som stratil svoj minulý život i spomienky.“

Bell sa prekvapene nadýchla. „Takže si stratil spomienky na svoj život?“ Ja a Alice sme sa len potichu prizerali ich hovoru.

Pokrútil hlavou. „Ostalo mi veľmi málo spomienok, len také obrazy, ktoré neviem pomenovať.“

„Nepamätáš si ani na mňa?“

Pokrútil hlavou, opäť. „To nie je tak, len neviem, kým si bola, keď som ťa poznal. Zdá sa mi, akoby som tvoju tvár videl.“

Bell odvrátila hlavu a dívala sa z okna. „Už viem, prečo teta Carmen písala, že si zomrel. Nechcela by, aby som sa trápila kvôli tvojim strateným spomienkam.“

Jasper strnul na mieste a chvíľu vyzeral, že je niekde úplne inde, len nie s nami v salóniku. Zažmurkal a svoj zrak opäť zabodol do mojej manželky.

„Ale Isabell nebola... Eli?“

Bell strnula. „Už roky mi nikto nepovedal Eli,“ pošepla k Jasperovi, ktorý ju v momente držal v náručí.

„Braček...“

„Eli, Eli, Eli...“ opakoval Jasper, ale to som to už nemohol vydržať ani ja.

„Bell, povieš mi, čo sa to tu deje, a kto je Eli?“

Síce sa na mňa nepozrela, ale zodpovedala moju otázku: „Ja som Eli, Edward. A Jasper už vie, kto je, a kto som ja. Kto sme my.“  

„Eli si ty? Ale veď ty sa voláš Bell... Ja to nechápem,“ vyznal som sa napokon.

„Edward, ja som sa nenarodila ako Isabell, dcéra lorda z Angelwoodu. Narodila som sa ako Elizabeth, dcéra grófa z Rawenwoodu.“ Teraz som nechápal ešte väčšmi.

„Nemohla by si nám to porozprávať od začiatku? Ničomu nerozumiem,“ vyznal som sa opäť.

Bell si povzdychla, vymanila sa z Jasperovho zovretia a otočila sa na mňa a Alice. Potom počala rozprávať:

„Môj starý otec bol veľmi bohatý a majetný, čo sa na naše časy nestávalo často. Mal tri deti – dvoch synov a jednu dcéru – a po jeho smrti jeho deti zdedili každé, čo si ako zaslúžili. Jeho najstarší syn Rufus, môj a Jasperov otec, zdedil titul grófa a s ním aj panstvo Rawenwood. Prostredné dieťa bola naša teta Carmen. Aj naproti tomu, že je žena, zdedila grófsky titul a panstvo Rapsberry, v ktorom teraz žije vaša rodina. No a posledný, najmladší syn Josiah, zdedil titul lorda a najmenšie panstvo – Angelwood. Každý zobral zodpovednosť za svoje panstvo a hospodáril na ňom. Po čase začal život na Rawenwoode a v Rapsberry klíčiť, ale nie na Angelwoode. Môj strýko je skupáň, ožran a kartár, a k tomu všetkému ešte aj grobian a bitkár.“

Na Bell som videl, ako ju bolia slová, ktoré vychádzajú z jej úst. Túžil som ju objať, utešiť a pošepnúť jej, že to spolu prekonáme. Ale teraz by moju útechu neprijala.

„Ak si sa narodila ako dcéra grófa Rawenwooda, ako je možné, že ťa za svoju dcéru vyhlasuje lord Angelwood?“ pýtala sa jej Alice.

„Aj k tomu prídem, Alice,“ usmiala sa a potom pokračovala v príbehu, ktorý bol každým slovom strašidelnejší.

„Po nejakom čase si všetci traja súrodenci našli partnerov na život. Ako prvé dieťa sa narodil Jasper. Carmen s manželom deti nemali, aj keď to boli tí najláskavejší ľudia pod slnkom. Krátko po Jasperovom narodení strýko Edgar, Carmenin manžel, zomrel. Krátko po ňom sa v lesoch stratila aj teta Carmen a všetci si mysleli, že je mŕtva, ale ona sa takmer po roku vrátila, ale už bola niekým iným,“ pošepla sotva počuteľne a viditeľne sa zachvela.

„Ako mohla byť niekým iným?“ pýtal sa Jasper. Zjavne ešte nemal späť svoje spomienky.

„Teta Carmen sa vrátila ako upírka,“ pošepla ešte tichšie Bell, ale my sme ju počuli a strnuli na miestach.

Ona vie o upíroch? Takže po celý čas musela vedieť, kým sme ja a moja rodina. Vedela to, ale aj tak si ma zobrala za manžela... Aký strach ju musel poháňať, keď svoj osud vložila do rúk upírov a sama si zobrala za manžela poloupíra.

„Ty vieš, kým je moja rodina?“ pýtal som sa jej.

„Edward, vedela som to od prvej chvíle, čo som ich zahliadla. Len neviem, kým si ty, tvoja sestra Rosalie a ty, Alice.“

„My sme potomkami upírov, Bell. Voláme sa aj poloupíri. Žijeme večne, ale sme takmer ako ľudia. Ale chcem sa ťa popýtať na niečo iné... Vedela si, kým som ja a moja rodina a aj tak si súhlasila so sobášom? Prečo?“ Potreboval som sa uistiť o správnosti tohto celého.

„Edward, ako iste vieš, som stále v nebezpečenstve. Kto by sa o mňa dokázal postarať lepšie ako rodina upírov?“

„To si sa nás nebála? Mohli by sme ťa aj zabiť,“ namietol som, aj keď v duchu som sa radoval, že nám verila a vložila svoj život do našich rúk. Práve do našich.

„Viem, že ste dobrí. Teta Carmen mi často rozprávala, že upíri s očami ako má tvoja rodina ľudí nezabíjajú.“

„Tvoja teta je veľmi múdra,“ povedal som.

Potuteľne sa usmiala. „Ona tiež nezabíja ľudí, ale snaží sa im pomáhať. Preto som ju poprosila, aby mi zachránila Jaspera.“

„Ešte si nedorozprávala príbeh,“ nabádal ju Jasper.

Bell si povzdychla. „Carmen sa teda vrátila, ale ja som ešte nebola na svete, rozprávala mi o tom matka. Ja som sa narodila až vtedy, keď ma Jasper takmer pätnásť. V tom období sa narobila aj Isabell, dcéra nášho strýka, moja sesternica. Mala som ju rada, mala povahu nášho starého otca, čo bolo dobré, lebo on bol čestný a spravodlivý, nie ako jej otec. Rady sme sa spolu hrávali a jazdili na koňoch ako divožienky. Nikoho sme nepočúvali, len Jaspera. Ale keď som mala takmer sedem, Jasper odišiel na vojnu, a my sme ho už nikdy nevideli.“

Pri tých slovách posmutnela a ja som už nevedel odolať. Podišiel som k nej a pohladil ju po vlasoch jemných ani zamat. Smutne sa na mňa usmiala a pohladila ma po tvári.

„Ale čo sa stalo s Isabell?“ pobádala ju opäť Alice. Mal som chuť zavrčať na ňu, ale nechcel som Bell vydesiť. Chcel som ju len ochrániť pred spomienkami, ktoré ju veľmi sužovali.

„Keď mala osem, vážne ochorela a viac sa neprebrala. V tom čase vyšli na povrch aj temné tajomstvá jej otca. To on zabil strýka Edgara a chcel aj Carmen, a bolo by sa tak stalo, nebyť upírky, ktorá zacítila v lese jej krv a zachránila ju pred neblahým osudom. Carmen to nevedela, toto predsa nikto nemohol tušiť. Krátko potom som bola nútená stať sa Isabell. Musela som zabudnúť na rodinu, na Jaspera, na pravú Isabell. Predovšetkým som musela zabudnúť na Elizabeth. Celé tie roky nikto netušil, kým som bola naozaj. Strýko sa postaral o všetkých, ktorí pravú Isabell čo i len na chvíľku poznali. Tie roky boli príšerné. Všetko, čo so mala, mi zobrali. Keď ma niekto začal mať rád, okamžite musel odísť, pretože sa strýko a teta báli, že im niečo prezradím. Nesmela som sa smiať, ani som nemala prečo. Bola som pre nich nič, menej ako služobná, bola som len cestička k majetku môjho otca a mojej tety.“

Tuho som ju objal. Tak veľmi som si želal zahnať jej zlé spomienky. Aby zabudla na bolesť a príkoria, ktoré jej život nadelil. V mysli som videl ju ako maličké dievčatko, ktoré nezakúsilo radosti a nesmelo sa usmievať. Videl som ju takú opustenú a odstrkovanú. Nečudo, že bola taká chladná a uzavretá. Veď vždy, keď si niekoho pripustila k telu, prišla oňho. Čo sú to za krutí ľudia, že dokážu zobrať dieťaťu detstvo a sny?

„Prečo to všetko robili?“ Jasper nechápal, tak ako ja a Alice.

Bell si vzdychla, ale tvár aj naďalej opierala o moju hruď. „Kvôli majetku. Neboli spokojní s tým, čo majú, a chceli aj Rawenwood, keď už nemohli mať Rapsberry.“

„To je pravda. Ale ako je možné, že toto panstvo nakoniec skončilo v rukách mojej rodiny a takisto aj celý park?“ spýtala sa Alice, ani nečakajúc, kým Bell dokončí.

„To Carmen. Previedla správcovstvo aj titul na svojho priateľa, a tým priateľom bol asi váš otec. A titul sa akosi dostal až k môjmu bratovi.“

„To bolo náhoda, Bell. Nikto nechcel titul, tak ho môj otec daroval Jasperovi ako svadobný dar.“

„To je dobre, Carmen sa iste teší.“

„Kedy si ju videla naposledy?“ spýtal sa odrazu Jasper.

„Krátko predtým ako zomrela Isabell. Nepamätám si to presne, ale prišla aj preto, lebo som bola sama v záhrade. Pamätám si ale, že mi dohovárala, aby som nebola nikdy sama. Vtedy som ju takmer na kolenách prosila, aby ťa zachránila. Prečo sa ma na to pýtaš?“

„Carmen mi, potom ako ma zachránila zo spárov smrti, povedala, že ju poslala moja rodina. Povedala mi tiež, že celá moja rodina zomrela. Ak je to naša teta, ako mohla tvrdiť niečo také podlé?“ zavrčal.

„Jasper, ona nevedela o tom, že si zo mňa urobili Isabell. Keď ťa pred siedmimi rokmi zachránila, všetci si mysleli, že naša rodina je mŕtva.“

Jasper sa na chvíľku zamyslel, no napokon sa ešte spýtal: „Verím ti, Eli. Ale ak sa všetci nazdávali, že je naša rodina mŕtva, muselo sa niečo stať. Eli, povedz, čo sa stalo s našimi rodičmi? Kde sú?“  

Kapitola jedenásta || Kapitola trinásta

Tak ako? Čakali by ste práve takýto scenár života našej Bell? Máte predstavu ako to asi bude vyzerať teraz? Počúvam vaše teórie.

V prvom rade ďakujem za krásne komentáre k predchádzajúcej kapitole. Táto kapitola bola venovaná všetkým čitateľom. Dúfam, že vás  príliš nesklamala, pretože keď som ju písala, bola som trochu mimo. Vopred ďakujem za každého smajla.

Čo pokračovanie? Mám ho napísať? Vaša Nessie. :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola dvanásta :