Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola desiata

13.02.2011 (16:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1971×

Kapitola desiata

Zo sladkého spánku ma budilo otravné búšenie na dvere. Bol som rozhodnutý toho opovážlivca, ktorý si dovolil prerušiť druhú svadobnú noc s mojou ženou, aj zabiť. Bell sa zo spánku pomrvila a otočila na druhý bok, takže bola chrbtom k dverám. Keď búšenie neustávalo, rýchlo som sa niečím zaodel a vybral sa tam. Rozrazil som dvere, čím som uviedol do rozpakov klopajúceho, ktorý si to nestačil uvedomiť a zaklopal mi na hruď. Vzhliadol som a pred sebou som videl Henryho, a značne v rozpakoch.

„Och, vaše grófstvo ráči prepáčiť, ale nestihol som si povšimnúť, že ste už ráčili otvoriť,“ takmer sa poklonkoval.

Bože, daj mi silu, aby ho nezabil. „Čo chceš?“ zavrčal som na neho, až nadskočil. Ten pohľad ma nekonečne uspokojoval.

„Vaše grófstvo sa nesmie hnevať, ja som len úbohý posol.“

Ruky som si radšej založil na hrudi, aby som neurobil niečo veľmi neuvážené. „Tak už to povedz, Henry.“

„Iste, pane. Viete, vaše grófstvo, ide o takú malú nepríjemnosť... Práve nás neohlásene navštívili rodičia vašej ctenej pani manželky. Prišiel som sa len spýtať, či ich s vašim cteným dovolením môžem uviesť do salónu a ponúknuť im čaj.“

Odrazu som sa prebral a zabudol aj na vraždu sluhu. „To nevieš povedať hneď a zaraz, ty tĺk? Samozrejme, že ich uvedieš do salóna a ponúkneš im čaj,“ zavrčal som.

„Iste, pane. Znovu čo najponíženejšie prosím o prepáčenie, vaše grófstvo.“

Asi tú jeho smrť zvážim. „Teraz choď a o všetko sa postaraj. Ja a moja manželka prídeme o chvíľu.“

Skôr ako by sa opäť začal poklonkovať, zabuchol som dvere, až sa zatriasli, a otočil sa k lôžku, ktoré bolo prázdne. Bell som začul spoza paravánu. Smutne som sa pousmial, to maličké ju veľmi trápi. Podišiel som k paravánu a pozeral, ako si Bell omýva tvár.

„Dobré ráno,“ pošepla, keď sa napriamila.

Podišla ku mne a ja som ju náruživo pobozkal a postupne sa dostal až k lôžku, na ktoré som sa posadil. „Dobré ráno, Bell. Počula si už novinky, ktorými nás tak netaktne zobudil Henry?“ Jeho meno som len zavrčal.

Bell ma hrane udrela do ramena a sadla si a moje kolená. „Netrestaj ho veľmi prísne, len sa snaží postarať o rodinu,“ prekárala ma ako malé dieťa.

„Ja viem, a to je jediná príčina, prečo je ešte stále tu. Nemôžem ho vystáť a nehovor, že ty áno.“

Bell sa zasmiala. „Je naozaj príšerný, ale taký proste je a navždy bude. A povieš mi už, čím ťa najedoval teraz?“

„Zobudil nás a spýtal sa, či má tvojich rodičov uviesť do salóna a ponúknuť im čaj. No uznaj, nie je to nanajvýš nevhodné a hlúpe?“

Ani som však nedopovedal a Bell ustrnula. Čo sa to s ňou zase deje? „Bell? Stalo sa niečo?“

„Och, nie, Edward, to nie. Len neviem, čo povedať rodičom. Vieš, myslím, žeby bolo správne držať ich v pravde, že si nič nepamätám.“

„Bell, sú to tvoji rodičia, mali by to vedieť,“ pokarhal som ju ako malé dieťa. Jej správanie bolo nanajvýš neúctivé.

„Edward, ja to viem, ale vieš, moja matka... ona je veľmi citlivé stvorenie a som si istá, žeby dostala jeden zo svojich záchvatov. A teraz, keď bola sama chorá, neviem, či by bolo vhodné nejako ju rozrušovať,“ hovorila ticho.

Jej slová zneli rozumne, ale jej výraz hovoril o inom. Nepýtal som sa však – neodpovedala by. To som vedel s určitosťou povedať aj teraz.

„Dobre, Bell, asi máš pravdu. Idem privítať tvojich rodičov. Ty sa zatiaľ priprav, dobre?“ pýtal som sa a keď prikývla, pobozkal som ju do vlasov a zamieril do svojich komnát.

Jej rozpoloženie ma veľmi prekvapilo, aj keď asi nemalo. Bell sa snaží len ochrániť matku, tak, ako predtým aj mňa. Je veľmi starostlivá a oddaná, to som na nej veľmi obdivoval. Ale aj tak sa mi občas zazdalo, že s rodičmi má občas spory a nezhody. Ale možno som to len zbytočne zveličoval, veď kto už len nemá spory s rodičmi? Každý, dokonca aj ja.

Rýchlo som sa odel a rezkým krokom sa vybral do salóna, odkiaľ som počul ponosy matky mojej Bell. Musel som sa pousmiať, keď som počul, ako hubuje na Henryho. Stále s úsmevom na perách som ticho otvoril dvere a vošiel do salónika. Lord z Angelwood Alley aj jeho ctená pani manželka zodvihli hlavy od pariaceho sa čaju.

„Je mi cťou opäť vás privítať na mojom panstve. Prosím o prepáčenie za čakanie, ale neočakávali sme vašu návštevu,“ hovoril som ako najcnostnejší muž na svete.

„Nerobte si starosti, Edward, sme tu len na skok. Ideme navštíviť priateľov a vás sme poctili návštevou, aby sme sa uistili, že našej dcére nič nechýba,“ hovorila lady sladučkým hláskom. Navidomoči je jej manžel len na okrasu  a sama má najväčšie slovo v domácnosti.

„Och, vašej dcére je lepšie, lady, aj keď si ešte nespomenula. O chvíľu príde. Musíte ju ospravedlniť, veď určite viete, ako dlho trvá, kým sa žena vychystá.“

Lady začala prikyvovať a jej manžel vyzeral, akoby sotva vnímal, čo sa deje okolo neho. Zazdalo sa mi, že som z neho zacítil brandy, ale možno to bolo preto, lebo v tomto salóniku brandy je – na stolíku vedľa lorda.

„Och, to som nesmierne rada, Edward. Odovzdáte jej naše srdečné pozdravy? My s lordom sa vyberieme na cestu, je ešte dlhá.“ Akoby chcela dodať význam svojim slovám, postavila sa a jej manžel ju nasledoval. Prekvapilo ma ich počínanie, ale rozhodne nie po prvýkrát.

„Určite neostanete na raňajky, lady? Možno vám padne vhod, keď si odpočiniete na ďalšiu cestu,“ navrhol som zdvorilo.

„Úctivo ďakujeme za pohostenie, drahý Edward, ale radšej sa už vyberieme. Sme už postarší ľudia a keď sa už posadíme, je nám zaťažko vstať. Poďme, drahý,“ podišla k manželovi a zavesila sa mu do ramena.

Podujal som sa vyprevadiť ich. Nemohol som poprieť, že ma ich skorý odchod nesmierne potešil. Bolo to veľmi neúctivé, ale nemal som týchto dvoch ľudí práve v láske. Možno to bolo preto, ako sa na mňa lady pozerala, alebo preto, ako podivne sa správal lord. Bože uchovaj, ak by tu mali nebodaj ostať. To by som najskôr odišiel ja.

„Čo najskôr nás opäť poctite návštevou, lady, lord,“ lúčil som sa.

Lord len niečo zamrmlal a lady pokývala hlavou. Potom dala pokyn lokajovi a ten šibol bičom kone v záprahu a trochu ošarpaný koč sa rozhrkotal po kamenistej ceste. Už-už som chcel vojsť do domu a povedať Bell, že jej rodičia odišli, keď som v diaľke začul hrkotanie druhého koča. Po chvíľke sa spoza aleje vyrútil čierny koč s dvomi bielymi žrebcami v záprahu. Moji súrodenci. O chvíľu už koč zastavil neďaleko mňa a lokaj otvoril dvere. O chvíľu ma už objímala moja sestra.

„Och, Edward, ako si mi chýbal. Neuveríš, aký je ten svet úchvatný! Niečo sme ti aj priviezli, uvidíš, je to úžasné,“ drmolila a silno ma objímala. Trochu som ju odtiahol od seba a zadíval sa do jej svetlomodrých očí a tváre lemovanej dlhými kaderami takmer čiernych vlasov. Alice bola, podobne ako ja a Rose, poloupírka s nesmierne mocným darom vizionárstva. V ružových šatách z hodvábu vyzerala naozaj rozkošne.

„Vítam vás na Rawenwood Abbey,“ povedal som im srdečne, keď ma Alice pustila – za výraznej pomoci jej manžela.

„Je nám potešením, Edward. Povedz, ešte ťa neznudil manželský život?“ podpichol ma Jasper, za čo si vyslúžil nahnevaný pohľad od Alice.

„Nemám čo ľutovať, Bell je úchvatná žena, ale to uvidíte aj sami. Ale vy sa pochváľte – pochodili ste po svete a veľa toho okúsili. Čo vás nakoniec primälo vrátiť sa domov? Ani na svadbu ste mi neprišli,“ vytkol som im nakoniec.

Alice sa žiarivo usmiala. „Je nám nesmierne ľúto, že sme nemohli prísť na svadbu, Edward, ale nemohli sme. Bola som zatvorená v lazarete.“

Rýchlo so ju objal. „Si v poriadku?“

„Neboj sa, Edward, v tom najlepšom. Ja som Jasperovi vravela, že ma tam nemá vodiť, ale on si nedal povedať. A tam mu po pár dňoch povedali to, čo som tušila už dávno.“

„A čo to bolo?“ pýtal som sa nedočkavo.

„Budem matkou, Edward! Čakáme maličké,“ vykrikovala nadšene a dlane si položila na ploché bruško.

Zodvihol som ju do vzduchu a zatočil sa s ňou. Jasper sa smial s nami a sladko sa usmieval na svoju manželku. „Prajem vám to, obom. Ale vieš, čo je ešte úžasnejšie?“ naťahoval som ju.

„Nie, čo je to?“ pýtala sa nadšene.

„Aj ja budem otcom.“

„Veľmi ti to prajem, Edward. Vám obom a to ma vracia k tomu, že ešte nepoznáme tvoju manželku,“ povedal Jasper a všetci traja sme sa zasmiali. Život s nimi bude veselý a dúfam, že sa Bell budú páčiť.

„Tak poďme. Už určite čaká v salóne.“

Vybrali sme sa do domu. Okolo nás doslova presvišťal Henry a mal čo robiť, ale nevrazil do Jaspera. Radšej som ho rýchlo poslal po ich batožinu, aby sa nezačal ospravedlňovať. To by sme tam stáli až do večera. Medzi dverami do salónu som ostal stáť a pokynul Alice a Jasperovi, aby zastali. Pri okne stála Bell a pozerala von. Na sebe mala tie nádherné tmavomodré šaty s veľkou mašľou podobnej farby na drieku.

„Bell?“

Hneď sa otočila. „Moji rodičia už odišli?“

Prikývol som. „Niekam sa ponáhľali. Prišli sa len popýtať ako sa máš.“´

„A čo si im zvestoval?“

„Povedal som, že sa máš dobre, ale stále si si nespomenula.“

Bell mi vbehla do náručia a mocne ma objala. „Ďakujem.“

„Bell,“ neochotne som ju od seba odtiahol, „dovoľ mi predstaviť ti mojich ďalších súrodencov – lady Alice a jej manžela Jaspera, lorda z Rapsberry.“ Ani som to nedopovedal a Alice sa vrútila dovnútra ako ružová guľa a schmatla Bell do náručia.

„Ach, som rada, že môj brat už nie je sám. Vítam ťa do rodiny, švagriná,“ štebotala.

Bell sa srdečne usmiala. „Veľmi pekne vám ďakujem za privítanie do rodiny, lady Alice.“

„Prosím, hovor mi len Alice, dobre?“ Keď Bell prikývla, zatvárila sa spokojne a kývla na Jaspera.

„Toto je môj manžel, lord Jasper.“

Bell sa  zvedavo pozerala ku dverám, a keď vošiel Jasper, skamenela. To isté však urobil aj Jasper a pozerali sa na seba akoby videli prízraky zo záhrobia. Strachom sa mi stiahlo hrdlo a mierne som zatriasol s Bell.

„Bell?“

Ale ona len pozerala na Jaspera a vôbec sa nehýbala. „Jasper...“ zašepkala odrazu a skôr ako som sa stihol čudovať, začala sa zosúvať na zem. Priskočil som k nej a chcel ju zachytiť, ale niečie ruky ma predbehli. Tie ruky patrili Jasperovi. S Alice sme si vymenili ostražitý pohľad.

„Jasper?“ pýtala sa ho potichučky Alice.

Pozeral na nás, ale v očiach mal výraz, akoby nás vôbec nevidel. Potom len potichu zašepkal: „To nie je možné...“  

Kapitola deviata || Kapitola jedenásta

Tak? Aké sú vaše dohady ohľadom správania Bell a Jaspera? Podelíte sa so mnou o ne? Ešte by som rada poznamenala, že Alice vyzerá rovnako ako ste zvyknútí, len má dlhé vlasy a modré oči. :)

 V provom rade by som sa chcela ospravedlniť za neskoré pridanie kapitoly, ale cez týždeň som mala veľa povinností a nejaké zdravotné problémy, takže som na písanie nemala ani pomyslenie. Dúfam, že sa za to na mňa priveľmi nehneváte. K tejto jubilejnej kapitolke patrí aj veľké venovanie a to najmä ľuďom, ktorí pravidelne čítajú a komentujú tie moje výmysly. Dúfam, že nás spolu čaká ešte veľa ďalších kapitol. Rada by som sa tiež poďakovala za komentáre k predchádzajúcej kapitole, veľmi ma potešili a vyčarili úsmev na perách. Dúfam, že ma aj teraz obdaríte aspoň smajlíkom, hoci sa mi kapitola vôbec nepodarila.

A aj tak si to neodpustím - čo pokračovanie? Chcete ho alebo ani nie? Veľké objatie posiela vaša Nessie. :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola desiata :