Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - Epilóg

23.06.2012 (14:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2455×

Epilóg - O tri roky neskôr

Bella:

„Renesmee, Anthony, to stačí, nechajte už strýka Emmetta na pokoji,” napomínal Edward Tonyho a Nessie.

Musela som sa usmiať. Nestávalo sa často, že by dvojičky nepočúvali alebo robili neplechu, to len strýko Emmett vedel dobre provokovať.

Sledovala som výrazy tvárí mojich detí, keď ich otec napomínal. Na malú chvíľu sa zatvárili kajúcne a ospravedlňujúco sa na Edwarda usmiali.

Emmett sa im, samozrejme, škodoradostne zasmial. To ich oboch naštvalo. Sprisahanecky na seba mrkli, potom sa rýchlo otočili na Emmetta a naraz mu vyplazili jazyk. Emm sa zatváril mierne urazene a Ness s Tonym sa so smiechom rozutekali smerom k domu.

„Poďme sa pozrieť, čo robí teta Rose,” navrhla Renesmee, keď okolo mňa utekala.

„No čo asi? Balí si tie milióny topánok,” pretočil oči Tony, ale poslušne svoju sestričku nasledoval.

„Myslím, že vy dvaja by ste si mali vychovať deti, sú drzé,” sťažoval sa Emmett, keď sa dvojičky stratili v dome.

„Je to tvoja vina, Emm. Nemáš do nich stále rýpať. A navyše si oveľa horší než oni,” povedal mu Edward a vrátil sa ku kufru svojho zase nového auta. Poslušne doňho ukladal všetku potrebnú batožinu, ktorú si so sebou vezmeme.

Bol totižto najvyšší čas zdvihnúť kotvy z Kanady. Neboli sme tu síce nejako extra dlho, pokojne by sme tu mohli zostať, ale ľudia nie sú hlúpi. Tí, čo ma poznajú, si všimli moju radikálnu zmenu zovňajšku.

Začala si nosiť šošovky, Bella? Bola si na plastickej operácii? Akú pleťovú masku používaš?

Spočiatku som sa na tom bavila, nerobila som si ťažkú hlavu zo svojej premeny na upíra a ani z toho, že som sa vážne zmenila. Pokojne by som bola schopná nakecať im, že som vážne prešla plastickými operáciami, ale v prvom rade musím myslieť na bezpečie svojej rodiny. A to bol dôvod k sťahovaniu.

Vážne ma veľmi mrzí, že to tu opúšťam, ale odteraz bude sťahovanie patriť k môjmu bežnému životu, musím si zvykať. Bola by som však rada, kebyže sme na Aljaške, na ktorú sa práve chystáme, zostali aspoň toľko, pokiaľ decká nevyrastú. V podstate majú len tri roky, aj keď vyzerajú asi na takých šesť - sedem.

No stále sú to deti a stále prostredie a domov im len prospejú. Rozprávala som sa o tom s Lilly a ona vravela, že by to nemal byť problém. Dvojičky vyrastú veľmi rýchlo a spolu s nimi môžeme bývať v nejakom menšom domčeku v lese. Aby sa ľuďom príliš neukazovali na oči...

„Teta Rose,” začula som z poschodia hlas svojej dcérky.

„Prosím, zlatko?” ohlásila sa jej Rosalie.

„Potrebuješ aj tieto červené topánočky?” pýtala sa Nessie.

„Áno, potrebujem, sú totiž nové.”

„A čo tieto hnedé?” Nessie sa očividne nevzdávala.

„Áno, aj tie sú nové, srdiečko,” odvetila jej zase Rose.

„A máš vôbec nejaké staršie?” Na chvíľu zostalo ticho. Rosalie očividne premýšľala. Prevrátila som nad tým oči.

„Nie, myslím, že nie. Alice ich všetky vyhodila,” povedala napokon a Renesmee si povzdychla.

„Tak ako sa mám teraz hrať?” pýtala sa smutne.

„Tony niečo určite vymyslí, choď sa hrať s ním. Čochvíľa to tu budeme mať hotové a vyrazíme na cestu.” Nessie si znova povzdychla, no poslušne vstala z postele a zamierila za bračekom, ktorý momentálne zamestnával dedka Carlislea.

Bolo až neuveriteľné, čo všetko som dokázala počuť. Aké detailné zvuky a na aké obrovské vzdialenosti. Všetky moje zmysly sa zlepšili a ja som si nato až príliš ľahko zvykla.

Postupne som zisťovala, že byť upírom má svoje výhody. A že ich veru nebolo málo. Osobne pre mňa ich bolo viac než dosť.

Mohla som byť so svojou rodinou večne, s Edwardom aj deckami. A toto je pre mňa to najpodstatnejšie. Zlepšenie zmyslov a moja krása už neboli nijako dôležité.

Spomínala som si na Edwardove slová vo Forks. Bol proti mojej premene, dokonca ani nechcel, aby som vedela, ako sa človek môže stať upírom. Vravel, že mi nevezme dušu, že mi nezničí život. No teraz, po tom neskutočne dlhom odlúčení a po všetkých problémoch, ktoré sme museli prekonať, sa jeho názor na vec zmenil. Súhlasil s mojou premenou, dokonca mu to samému napadlo.

Dlho zbieral odvahu pokiaľ sa mi priznal s tým, že túži, aby som bola ako on. Tehotenstvo nám však situáciu uľahčilo a ja si už dokonalejší život ani nedokážem predstaviť.

Je pravda, že tie tri dni príšernej bolesti by som nechcela znovu zažiť, no neľutujem to. Všetka tá nehorázna bolesť viedla k lepším dňom, k novému, lepšiemu životu. Stála za to.

No a samotné tehotenstvo bolo vlastne veľmi jednoduché. Od začiatku som prijímala potrebnú dávku krvi a nevadilo mi to. Nezdvíhal sa mi žalúdok, práve naopak - chutila mi. A moje telo ju potrebovalo - bábätká ju potrebovali.

No a vzhľadom na to, že som silnela aj ja, nielen deti, nebol pôrod taký problémový. Carlisle sa rozhodol pre cisársky rez, pretože keby sa mali dvojičky vyhrýzať na svet samé, neprežila by som to. Takto som porodila o deň skôr. S bolesťami, ale úspešne. Vlastne to všetko dopadlo až veľmi dobre.

„A jéje, návšteva,” zvolal Emmett a ja som sa otočila smerom k príjazdovej ceste. Netrvalo to dlho a spoza stromov sa vynorilo auto Lilly a Davida.

Len čo zastali hneď vedľa Edwardovho nového Volva, z auta sa vyrútil malý Nickolas.

„Nick,” napomínala ho Lilly. Zasmiala som sa. 

„Stále rozmýšľam, po kom má tú poplašenosť,” povedala som smerom k Lilly a Davidovi. Lilly len pokrčila ramenami a Dave ukázal prstom na Lilly. Znova som sa zasmiala.

„Ahoj, Nick,” pribehla dole Nessie.

„Ahoj, Ness. Ako sa máš a kde máš brata?” pýtal sa Nickolas. Renesmee otrávene prevrátila očami.

„Trčí v dedkovej pracovni, strašná nuda,” rozhodila rukami a aj spolu s Nickolasom sa vybrala naspäť dovnútra.

Lilly medzitým podišla bližšie ku mne.

„Rastú ako z vody,” zamrmlala. Len som prikývla a potom som Lilly objala.

„Si pripravená presťahovať sa na Aljašku?” spýtala som sa s úsmevom.

„Áno, som. Bude mi to tu síce chýbať, ale o pár rokov sa sem môžeme zase vrátiť.” Lilly sa usmiala.

„Ako sa má malá?” Pohladila som ju po zase vypuklom brušku.

Lilly a David druhé dieťa vôbec neplánovali. Chceli vychovať Nickolasa a užívať si pokojný rodinný život. Nie všetko však dopadá tak, ako si človek plánuje. A ani v prípade Lilly a Davida to tak nedopadlo. Lillino ďalšie tehotenstvo bolo veľkým prekvapením, ale nikomu to nejako extra neprekážalo. Áno, bol to šok, ktorý narušil plány, ale v podstate sme to zobrali ako dobrú správu. A Lilly sa tiež teší, že okrem jedného syna bude mať aj dcérku.

„Veľmi dobre. Robí nám radosť, je oveľa pokojnejšia, než bol jej brat. Takmer vôbec nekope.” Usmiala som sa.

„Už si rozmýšľala nad menom?” spýtala som sa.

„No, ani veľmi nie,” priznala Lilly, „ale myslím, že by sa mohla volať ako moja mamina - Theresa,” dodala. Prikývla som.

„To sa mi páči.”

„Uvidíme, čo naň povie David... A čo dvojičky? Niečo nové?”

„Nie, Lilly. Stále to isté. Sú ako med, dokonale poslušné, až pokiaľ sa nedostanú do rúk strýkovi Emmettovi,” prevrátila som oči a Lilly sa zasmiala.

„Hmm, takže po starom.”

„Čau, ľudský Dave,” pozdravil Jasper Davida. Spolu s Alice boli na rozlúčkovom love.

David si prezývku ľudský Dave vyslúžil už dávno. Získal ju pár dní po mojej premene. Emmett aj Jazz si ho doberajú pre jeho ľudskosť, ktorú má v našej rodine už ako jediný. Ešte aj jeho manželka Lilly je poloupír.

„Nazdar, podpantoflák,” odvrkol mu David a Emmett sa zasmial. Pretočila som nad tým očami.

„A v prítomnosti uja Jaspera dvojičky tiež čarovne poslúchajú?” pýtala sa Lilly s pohľadom upretým na chalanov.

„Ako kedy,” odpovedala som jej a ona zamyslene prikývla.

„Hej, Lilly,” ohlásil ju Emm.

„Čo je?” spýtala sa.

„Kedy budeš mať z Davida upíra?” Lilly pokrútila hlavou.

„Ja neviem, spýtaj sa ho,” odvrkla a otočila sa Emmettovi chrbtom. Premáhala som úsmev.

„Tak len pre tvoju informáciu, Emm,” ozval sa David, „ako náhle sa narodí moja dcéra, budem silný upír, ktorý ťa roznesie na kopytách. To ti prisahám,” nedal sa David. Emmett sa len pobavene zaškeril a hodil rukou.

„To je výzva?” overoval si. Dave prikývol. Emm si spokojne tľapol a vrátil sa k umývaniu svojho auta.

„Oh, ahoj, Lilly,” ohlásila sa mi za chrbtom Alice. Lilly sa nadšene usmiala a nechala sa od Alice objať.

Bolo až neuveriteľné, koľko sa toho za tie tri roky zmenilo. A toto tiež. Tá nevraživosť, ktorú Alice k Lilly cítila, bola nenávratne preč. Teraz si obe skvelo rozumeli a dokonca mal kto s Alice chodiť na nákupy. Lilly to určite bavilo viac ako mňa. Rose sa medzitým starala o decká a ja a Edward sme tak mali viac času pre seba... Naozaj všetko dokonale fungovalo.

Keď tak nad tým rozmýšľam, ani neviem, ako sa to stalo. Alice sa s Lilly začala normálne baviť asi hneď po mojej a Edwardovej svadbe. Keď už mala istotu, že Lilly je vyšachovaná a má svojho Davida. A netrvalo to dlho a stali sa z nich skvelé priateľky. Alice si dokáže okolo prsta omotať každého... a Lilly vlastne tiež.

„Tak fajn, mala by som zavolať Charliemu,” ozvala som sa po chvíli. Lilly s Alice prikývli.

„Pozdrav ho odo mňa,” kázala mi ešte Al.

Usmiala som sa na ne a vybrala som sa k domu. Medzi dverami som ustúpila na stranu, pretože Rosalie mala práve namierené von aj so všetkými jej kuframi plnými topánok.

„Pomôžem ti?” spýtala som sa pobavene. Rose len pretočila očami a vybrala sa k autu svojho manžela.

„Emmett, prosím ťa, nalož ich do kufra a opatrne,” prikázala Rose Emmovi a zase sa vybrala do domu. Tentoraz pre batožinu s oblečením.

„Myslíš, že sa to do môjho auta všetko vojde?” spýtal sa Emm.

„Isteže áno. Keď sme sa sťahovali sem, tiež sa ti všetko do auta vošlo,” odvrkla mu Rose cez rameno, ani sa len naňho nepozrela. Usmiala som sa.

„Ale odvtedy si bola niekoľkokrát na nákupy,” nedal sa Emmett.

„No a čo? Niektoré oblečenie mi Alice aj tak už vyhodila,” povedala ešte Rose a potom sa stratila na poschodí.

Pozrela som sa na Emmetta. Rozhodil rukami nad všetkými tými kuframi a potom ich s ľudským povzdychom začal nakladať do auta. Pokrútila som hlavou a vybrala som sa do domu.

Vytiahla som z vrecka nohavíc mobil, vytočila som číslo k Charliemu domov a čakala som, kým zodvihne.

Buď on, alebo Sue.

Sue s Charliem bývala už veľmi dlho. Dosť sa zblížili po Harryho smrti, ale vtedy som ja už bola na vysokej. A niekde medzi mojim štúdiom sa veci pohli a Sue sa k Charliemu natrvalo nasťahovala.

Úprimne som z toho mala obrovskú radosť. Bola som šťastná, že tam Charlie nie je sám, ale má v podstate rodinu. Leah a Seth sa k otcovi totižto nasťahovali tiež.

A toto bola ďalšia vec, ktorá sa zmenila. Žiť totižto v jednom dome s vlkolakom nie je sranda. A určite sa to nedá zatajiť na nejako extra dlhú dobu. Billy Black Charlieho zasvätil do sveta upírov a meniacich sa vlkov. Môj otec to vzal až pozoruhodne dobre, teda až po chvíľu, kedy mu nedošlo, že Cullenovci, a teda hlavne Edward, boli upíri.

Keď mi volal a vyrukoval na mňa s mojím zanedbaným bezpečím a s mojou nezodpovednosťou, otvárala som ústa prekvapením. V živote by mi nenapadlo, že sa to Charlie dozvie, ale veci sa menia. Dlho som otca upokojovala s tým, že s Edwardom som už skončila a, samozrejme, som nezabudla dodať, že jeho rodina nebola pre ľudí nebezpečná. To už vedel, Billy mu to spomenul tiež, ale aj tak mal obavy.

Nakoniec ho upokojila to, že Edward aj s celou jeho rodinou sú niekde ďaleko a ja v slnečnom Jacksonville.

Jacksonvill. Ak mám byť úprimná, chýba mi to tam. A nielen to miesto, ale... Prežila som tam určitú etapu môjho života a dovolím si tvrdiť, že veľmi dôležitú.

V Jacksonville som spoznala Sama. Naňho nikdy nezabudnem, on bol pre mňa veľmi dôležitý, ale som rozhodnutá žiť svoj život. Už sa nemienim trápiť.

Čo ma však mrzí najviac je, že som tam nechala jeho rodičov. Jul aj Sam boli na mňa veľmi milí, pomáhali mi, boli mi oporou a aj druhou rodinou. Ľúbila som ich a stále ich ľúbim. Chýbajú mi, ale ja už nie som človek. Zmenila som sa a nechcem ich zbytočne ohrozovať.

No nedokážem sa ich ani úplne vzdať. Raz za čas sa im ozvem, zavolám im a spýtam sa ich, ako sa majú. Za posledné mesiace sú ich odpovede len a len dobré. Sam už toľko nepracuje, sem - tam si vezme nejaký prípad, ale inak sa stále venuje svojej manželke. Veľa cestujú a spoznávajú svet.

Je na nich vidno, že napriek všetkým tým rokom sa stále milujú a dávajú si to najavo.

Myslím, že aj smrť ich syna a vnuka už prekonali. Jul to znášala určite oveľa horšie, ale časom sa s tým zmierila. Jej manžel sa stará o to, aby nebola smutná.

Ashley a jej rodinu som tam nechala tiež. Po čase som sa jej prestala ozývať a začala som žiť svoj vlastný život. Neskutočne ma bolí, že sa musím doslova vykašľať na osobu, ktorá mi bola priateľkou v najhorších chvíľach môjho života a ktorá mi tak veľmi pomohla, ale robím to pre jej dobro. Ash je všímavá, po čase by si všimla, že niečo nie je v poriadku a ja nechcem jej rodinu ohrozovať. Žiaľ, ak chcem žiť svoj dokonalý život so svojou rodinou, musím sa iných skvelých vecí vzdať. Takto proste funguje život.

A to isté platí aj o Mii a Michaelovi. Už veľmi dlhú dobu som s nimi nehovorila, ani som ich nevidela, dokonca ani neviem ako sa majú a čo robia. Ale je to tak lepšie.

„Bells,” ozval sa Charlie z telefónu. Usmiala som sa. 

„Ahoj, ocko, pozdravuje ťa Alice,” pozdravila som ho.

„Ďakujem, tiež ju odo mňa pozdrav,” kázal mi.

„Pozdravím.”

„Tak fajn, už odchádzate?” spýtal sa. Charlie nikdy nechodil okolo horúcej kaše. Radšej šiel priamo k veci.

„O chvíľku, ešte sa balia posledné veci.”

„Hmm, na to že ste upíri, vám to celkom trvá,” podotkol. Prevrátila som očami. Môj otec sa nezmieril a asi sa ani nikdy nezmieri s tým, že som postúpila premenu. Je si vedomý toho, že inak by som  pri pôrode zomrela, ale aj tak ho to dostalo.

Akoby nestačilo, že som si jedného upíra vzala...

„Dvojičky dokážu zdržovať, ocko.” Charlie sa zasmial.

„Áno, to áno. Kto by to bol povedal, že moje vnúčatá budú také živé?”

„Živé sú, ale poslúchajú,” obhajovala som svoje deti so smiechom.

„To som rád, pozdrav ich odo mňa,” prosil ma.

„Neboj sa, ocko, ako náhle dorazíme na Aljašku, určite ti zavolajú.”

„Tak fajn,” zamrmlal Charlie.

„Ocko, budem musieť končiť, už prišla aj mama,” povedala som, keď som začula motor Johnovho auta. Mama pokiaľ nemusela, nešoférovala. Nebavilo ju to, a tak ani nemala svoje auto.

„Dobre, ahoj, zlatko,” rozlúčil sa so mnou Charlie a ja som položila.

„Bella, srdiečko,” začula som zvonivý hlas svojej matky.

„Ahoj, mami,” pozdravila som ju a ona ma behom sekundy objímala. Prevrátila som očami.

Mama bola vždy blázon, no ako upírka je ešte horšia. Už ako človek dokázala ľudí oblbovať, odbočovať od témy a odpútať ich pozornosť, táto jej schopnosť premenou len zosilnela.

Mama dokáže upírov aj ľudí zmiasť. Stačí len, aby chcela. Dokáže dokonale odpútať ich myšlienky na niečo iné a oni sa tak nedokážu sústrediť. Ona sa však dokáže sústrediť vždy len na jednu jedinú osobu.

„Poď, Bella. Edward už všetku batožinu naložil do auta. Čakáme už len na teba,” začala ma popoháňať moja matka a ja som sa len usmiala. Mala som radosť, že je šťastná.

Keď babička Ruth pred rokom zomrela, vzalo ju to. Bola veľmi smutná, niesla to najhoršie z nás všetkých. No Ruth už mala svoj vek. Netrpela, ani ju nič nebolelo, zomrela, pretože už bola stará a to je tá najlepšia smrť. Ona si ju zaslúžila.

„Už idem,” zahlásila som poslušne a ľudskou pomalou chôdzou som sa vybrala k dverám. Renée už dávno sedela v aute. Príliš rýchlo si zvykla na všetky tie vymoženosti a náramne si ich užíva. A to je upírkou pomerne krátku dobu...

Počas môjho tehotenstva sme sa navzájom dohodli, že hneď po pôrode Edward premení mňa. Bolo jasné, že bude náročné mať doma novorodeného upíra, preto mamina premena musela počkať.

Renée sa veľmi túžila stať tým, čím je John. A o to viac, keď sa dozvedela, že sa upírom stanem aj ja. A John s maminou žiadosťou súhlasil.

Prekvapením však bolo, keď som celý ten prvý, najhorší rok v živote upíra, úplne preskočila. Vedela som sa ovládať a nikto nevedel prečo.

Asi po dvoch mesiacoch, čo som sa stala upírom, sa John rozhodol, že mamu premeniť môže. So mnou ako novorodenou problémy nemali, tak mamu zvládnu.

Ďalším šokom bolo, keď sa aj Renée dokonale ovládala a všetko brala rozumne. Rozmýšľala a uvažovala.

Carlisle nakoniec vyrukoval s teóriou, že náš pokoj a triezve uvažovanie je spôsobené tým, že sme vedeli, do čoho ideme. Už ako ľudia sme vedeli o upíroch, aj o tom, čo všetko dokážu a čo obnáša byť novorodeným. Mali sme čas zmieriť sa s tým, a preto sme po premene nemali dôvod panikáriť.

Ťažko povedať, či je Carlisleova teória pravdivá, ale iné vysvetlenie sme nenašli.

„A prečo musím mať pás, ocko?”

„Hej, Tony má pravdu, prečo?”

Začula som hlasy svojich detí. Edward ich práve usádzal do autosedačiek a očividne sa im nepáčilo, že musia byť zapásaní.

„V prvom rade je to pre vašu bezpečnosť-” začal Edward, ale Nessie mu skočila do reči.

„Ale ty nemôžeš havarovať, ocko, nič sa nám nestane,” namietala a Anthony len súhlasne prikyvoval.

„To je pravda, ale taktiež musíme dodržiavať predpisy,” nedal sa Edward.

„To znamená, že sa pripútaš aj ty a mamička?” pýtal sa Tony. Edward súhlasne prikývol a potom zabuchol zadné dvere a vybral sa na miesto šoféra.

„Môžeme ísť, Bella? Máš všetko?” spýtala sa ma Esme, keď som prechádzala cez dvere.

„Áno, mám, môžeme ísť,” prikývla som a vybrala som sa k autu. Cestou som zaklopala dvojičkám na sklo a oni sa nadšene rozosmiali. S úsmevom som si sadla vedľa Edwarda.

„Pripravená?” spýtal sa ma môj manžel a pohladil ma po stehne. 

Otočila som sa na Nessie a Tonyho - zase sa o niečom dohadovali - a potom som prikývla. Teraz ma už čakala len posledná skúška, ktorou som musela prejsť, pokiaľ som sa nadobro chcela zmieriť so svojím ľudským životom a začať plnohodnotne žiť život upíra.

Len čo sa na Aljaške vybalíme a usadíme, vydáme sa s Edwardom do Jacksonvillu...

Jacksonvill - O týždeň neskôr

„Si si istá, že tam chceš ísť, srdiečko?” pýtal sa ma Edward, keď sme sedeli v aute pred cintorínom, v ktorom už naveky odpočívali dve osoby, ktoré kedysi tvorili moju rodinu. Moji dvaja chlapci.

„Nie, nechcem, Edward, ja tam totižto potrebujem ísť!” snažila som sa mu vysvetliť. Viem, že toto bolo preňho ťažké. Práve som šla navštíviť druhého muža, ktorého som na tomto svete dokázala ľúbiť a s ktorým som mala dieťa. No nezostávalo mu však iné, len sa zmieriť s tým, že mám svoju minulosť. 

„V poriadku,” rezignoval s povzdychom. Zhlboka som sa nadýchla - snažila som sa trocha sa povzbudiť a nazbierať viac odvahy. Nešlo to. Bola som bezbranná a zničená, chcelo sa mi plakať. Toho však už nikdy nebudem schopná. Bude tu len tá príšerná bolesť a svedomie, ktoré mi narúšalo tie prekrásne a pokojné dni strávené so svojou rodinou.

Nepatrne som pokrútila hlavou a vystúpila som z auta. Pomalými, aj na človeka príliš pomalými, krokmi som sa vybrala k dvierkam cintorínu. Edward mi bol v pätách.

„Ahoj,” šepla som, keď som si kľakla k hrobu. Sam aj náš syn ležali pri sebe. Ja aj Renaldovci sme to tak chceli. A Sam by si to určite želal tiež.

„Dúfam, že sa tam obaja máte dobre...” šepkala som ďalej. Mala som smiešnu potrebu hovoriť nahlas. „Chýbate mi,” vzlykla som, hlas sa mi zlomil a ja už som ďalej nevládala. Dokázalo ma zlomiť minimum slov. Edward si kľakol za mňa a pohladil ma na ramene.

Schúlila som sa mu na hruď a tvár som si celú skryla v jeho košeli.

„Nemusíš to robiť, Bells,“ začal Edward znova, ale ja som pokrútila hlavou. Musela som to spraviť. Bol najvyšší čas zmieriť sa s minulosťou a nechať ju raz a navždy tu, v Jacksonville. Mám rodinu a tá si nezaslúži pozerať sa každý deň večnosti na moju smutnú tvár. Práve preto sa s nimi musím rozlúčiť, musím im dať posledné zbohom a naplno sa začať venovať svojim deťom a manželovi.

„Kedy ťa tá tvoja tvrdohlavosť prejde?” pýtal sa a zrejme nečakal odpoveď, no ja som chcela odpovedať.

„Nikdy,” odvrkla som a vyplazila som mu jazyk. Edward sa jemne usmial a pohladil ma po líci. 

„Necháš ma na chvíľku samú? Ja... potrebujem sa s tým sama vyrovnať,” požiadala som ho po chvíli. Videla som na jeho tvári, že váha, že ma tu nechce nechať samu.

„Zvládnem to. Možno budem trocha smutná, ale to už naposledy. Sľubujem,” naliehala som. So strápeným pohľadom prikývol a zľahka ma pobozkal na pery. Potom sa zodvihol zo zeme a zamieril k autu.

Chvíľu som len tak sedela na zemi a pozerala som sa na fotku Sama a nášho syna. Teraz si už navždy budem pamätať ich tváre, aj keď len z fotografií. Je to však lepšie než nič, nechcem na nich zabudnúť a oni si to ani nezaslúžia.

Nie!

Nechcem a nesmiem zabudnúť, nezabudnem, ale nechám to tak. Rozlúčim sa s nimi a vrátim sa na Aljašku za svojou rodinou. Presne toto musím spraviť, keď chcem byť už naozaj a definitívne šťastná.

„Veľmi ma mrzí, že to robím Sam, ale inak to nejde,” rozprávala som pomedzi vzlyky. „Verím, že ste obaja šťastní a ste tam spolu. Verím, že sa o nášho syna dokonale postaráš a že si úžasný otec. Jediné, čo ma mrzí je, že som ťa s ním nemohla nikdy vidieť. Že odtiaľto odídem bez spomienky na vás dvoch pokope, bez čo i len malej fotky.

Nechcem sa znova lúčiť, už po toľký krát, a o to viac ma bolí vedomie, že toto je naozaj naposledy, ale, prosím, snažte sa ma pochopiť. Vy dvaja budete vždy moja rodina, moja prvá rodina a vždy budete mať svoje miesto v mojom srdci aj v myšlienkach. Sľubujem, že nedopustím, aby som na vás zabudla. Nie, to sa nikdy nestane.

Ja sa len potrebujem s týmto všetkým už konečne zmieriť. Musím myslieť aj na dvojičky a Edwarda. Oni potrebujú matku a manželku. Je mojou povinnosťou dať im všetko - lásku, priateľstvo, dôveru aj domov. Všetko to, čo som už nestihla dať vám.

Jediné, čo od vás teraz žiadam je, aby ste mi to nemali za zlé, aby ste si na mňa niekedy spomenuli aj napriek tomu, že už sa zrejme nikdy neuvidíme...

Neviem, možno má Edward pravdu, možno už naozaj nemám dušu a som mŕtva. Možno je moja duša tam s vami a spolu tvoríte rodinu, zatiaľ čo moje telo je tu.

Viem, že som bola presvedčená, že je to hlúposť, že Edward dušu má, pretože on ju mať proste musí, ale v tejto chvíli si želám, aby mal pravdu a moja duša je naozaj tam s vami.

Na tom však už nezáleží. Už nemôžem nič zmeniť...” Zhlboka som sa nadýchla. Postavila som sa a prešla som k fotkám, na ktoré som sa posledné minúty uprene dívala. Pohladila som ich okraje a jemne som sa usmiala.

Potom som z kabelky vytiahla zapaľovač a zapálila som im obom sviečku. Naozaj poslednú sviečku, ktorú na ich hrob kladiem. Zovrela sa mi hruď.

Toto bolo príšerné, tá neznesiteľná bolesť v hrudi bola príšerná. Pripadala som si ako totálny sebec a zbabelec. Ja som toto nechcela robiť, nechcela som sa lúčiť a dlho, veľmi dlho som premýšľala, že to nespravím. Proste sa odsťahujem na Aljašku, budem sa venovať svojej rodine a raz za čas sa objavím tu, zapálim sviečky, pomodlím sa a so smútkom sa vrátim domov. Keby som bola človek, spravila by som to. Smútok by ma po dvoch - troch dňoch prešiel a ja by som sa na svoju rodinu zase dokázala usmievať, ale to nešlo pokiaľ som bola upír. Ja som si ich už viac proste nesmela pripomínať. Preto toto všetko. Preto som sa rozhodla definitívne to tu ukončiť, aj keď to teraz tak príšerne bolelo.

S pohľadom upreným na horiace sviečky som sa postavila. Bol čas ísť.

Snažila som sa premáhať všetku tú bolesť a naposledy som sa pozrela na fotky. Usmiala som sa smutným úsmevom.

„Ľúbim vás a už navždy budem. Pamätajte si to, prosím,” povedala som a potom som sa otočila chrbtom k hrobu. Dovolila som si posledný vzlyk a potom som sa vybrala za Edwardom do auta.

Nechávala som tu svoju rodinu, aby som mohla ísť za svojou druhou rodinou. Znelo to príšerne, ale oni nebola nijaká náhrada. Musela som si to už konečne uvedomiť. Nenahrádzala som Sama a nášho syna Cullenovcami. Nie. Oni sú mŕtvi a ja prakticky žijem. To je všetko. Žijem a žiť musím. Dostala som druhú šancu na šťastnú existenciu a ja ju nepremrhám.

Už s istejším a spokojnejším pohľadom som si sadala do auta, hneď vedľa Edwarda. Mala som pokoj na duši. Proste som toto naozaj potrebovala urobiť.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma opatrne. Prikývla som.

„Som a už navždy budem,” sľúbila som a usmiala som sa naňho. Úsmev mi opätoval a naštartoval auto.

Zvažovala som, či sa mám ešte otočiť a vrhnúť posledný pohľad na cintorín a hrob, ale neurobila som tak. Svoj posledný pohľad som im venovala pred pár minútami a už sa k tomu nesmiem vracať. Toto bola posledná rozlúčka.

Definitívne sa skončil život ľudskej Isabelly Swanovej. Z naivného ľudského dievčaťa sa stala silná upírka, matka a manželka. Ľudskosť skončila.

Skončilo všetko.

Koniec. Páni, som z toho máličko v šoku. Priznám sa, že keď som sa rozhodla začať písať túto poviedku, mala som pochybnosti, či ju privediem do konca. Podarilo sa a ja viem, že za to vďačím len a len vám. Boli ste skvelé čiateľky a ja dúfam, že sa vám poviedka celkovo aspoň trocha páčila.

Ďakujem vám úplne každej. Ďakujem za komentáre, ktoré ma naozaj poháňali ďalej, aj keď by som zrejme písala ďalej aj bez nich. V písaní som našla svoju vášeň a ešte sa ho nemienim vzdať. Ďakujem aj vám, ktoré ste si otvorili článok každej novej kapitoly a našli ste si čas aspoň si ju prečítať. Ďakujem aj tým, čo to s poviedkou v polovičke vzdali (ak také boli), pretože jej dali aspoň šancu a aj to si veľmi vážim.

No a v neposlednom rade ďakujem svojej milovanej kritičke/nekritičke Vilinke. Vil, zlato, ďakujem. Bola si pre mňa obrovskou podporou a určite som si nemohla lepšiu kritičku želať. Si proste naj a ja som rada, že som v tebe spoznala tak úžasnú osôbku a priateľku. Mám ťa veľmi rada.

Teraz nechcem nikomu ukrivdiť, ale ja proste musím zvlášť poďakovať aj mojej vernej a skvelej čiateľke Sanasami. Ty ani nevieš, ako veľmi mi pomáhali tvoje nadšené komentáre pod kapitolami a aj tie, ktoré som si našla po každej pauze na zhrnutí. Dokázali ma popohnať a nakopať k napísaniu ďalšej kapitoly. A to už ani nehovorím o tých hlasoch, ktoré si mojej poviedke dala v anketách o naj poviedku mesiaca. To som si naozaj nezaslúžila, ale radosť som z toho mala obrovskú. Každej autorke by som dopriala takú čitateľku, akou si bola ty. Patrí ti jedno veľké ďakujem.

Dievčatá, ešte raz vám každej jednej ďakujem a týmto sa s vami lúčim. Možno sa s niektorou z vás stretnem pri niektorej z mojich pripravovaných poviedok.

Mám nejaké tie nápady, aj keď ich ešte nemienim zverejňovať. Nemám cez prázdniny toľko času, aby som sa naplno mohla venovať nejakej poviedke a od septembra to bude na novej škole fuška. Preto si budem písať len pre seba a po čase to sem pridám, ale toto sem už nepatrí.

Naozaj sa s vami nechcem lúčiť, ale už proste musím. Ešte raz ďakujem a majte sa krásne. Boli ste skvelé.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - Epilóg: