Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 47. kapitola

30.05.2012 (20:45) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2323×

47. kapitola - Novinky

Bella:

„Tu je recept, pani Brownová,” podala som recept Martyho mame a potom som sa otočila naňho.

„Tie tabletky doberieš celé, áno? Mamička ti dá každé ráno jednu. Potom sa mi prídeš ukázať, a ak ti nebude lepšie, zlatko, predpíšeme ešte jedny. Malo by to stačiť aj napriek tomu, že sú tie lieky dosť slabé.” Poslednú vetu som už vravela opäť jeho matke. 

Pani Brownová s úsmevom prikývla a chytila Martyho za ramená.

„Počkaj, mami, ešte nemám ospravedlnenku do školy!” zvolal Marty a jeho mama s tichým "och" zastala.

„Tú vám dá sestrička pri dverách,” povedala som s úsmevom.

„Ďakujem,” poďakoval malý a ja som mu ešte podala lízanku. Aj s mamičkou zamierili ku dverám, pri ktorých sa minuli s práve vchádzajúcim Edwardom. Zarazene som sa na neho zadívala. Dokonalú tvár mu zdobil široký šťastný úsmev a očividne mal veľmi dobrú náladu. 

„Ahoj,” povedal, podišiel ku mne bližšie a vlepil mi krátku pusu na pery.

„Čo tu robíš?” spýtala som sa prekvapene.

„Musím s tebou hovoriť,” povedal, no stále sa usmieval. Prižmúrila som oči.

„Edward, som v práci, nepočká to?”

„Hmm...” Na chvíľu sa zamyslel, no potom mi odpovedal. „Nie. Teda, možno aj hej, ale mám dobré správy a nemôžem sa dočkať, až ti o nich dopodrobna porozprávam,” hovoril nadšene a pritom mi daroval ďalšie a ďalšie rýchle bozky na pery. 

„Tak vrav,” vzdala som sa po chvíli a oprela som sa o písací stôl. Edward sa tajomne usmial a zhlboka nadýchol. Pozorovala som ho prižmúrenými očami a netrpezlivo som čakala, no on stále nič nevravel.

„No bude to?“ spýtala som sa zvedavo, ale vzápätí som dodala: „Nemám na teba celý deň.” Edward ešte chvíľu mlčal, no keď som naňho vrhla jeden škaredý pohľad, začal rozprávať.

„Pred pár minútami som podpísal rozvodové papiere, moje manželstvo s Lilly bude čoskoro neplatné,” povedal s úsmevom. Pootvorila som pery, nevedela som, čo povedať, ale mala som obrovskú radosť, že sa to všetko konečne dorieši.

„Bože môj, to je skvelé!” zvolala som napokon a objala som Edward okolo hrdla. On mi omotal ruky okolo pása a pobozkal ma na čelo.

„Áno, je,” šepol.

„A čo bude s dieťaťom? Dohodli ste sa už nejako?” ozvala som sa po chvíli.

„Vlastne som chcel s tebou hovoriť aj o tomto,” povedal neurčito a ja som zodvihla hlavu, ktorú som mala doteraz položenú na jeho hrudi.

„Stalo sa niečo?” Pokrútil hlavou.

„Nie, teda, vlastne áno, ale neboj sa, nejde o nič hrozné,” začal vysvetľovať. Trocha neisto som prikývla a čakala som. „Lilly sa mi dnes priznala s jednou vecou... Bella... Nehovorí sa mi to ľahko, ale dovolím si tvrdiť, že je to pre nás dvoch dobrá správa... Som malinko prekvapený a možno som bol aj sklamaný, ale už to neriešim.”

„Edward, mám pocit, že nerozumiem,” šepla som po chvíli.

„Lillino dieťa nie je moje,” povedal napokon a ja som pootvorila ústa.

„Čo prosím?” vydýchla som.

„Je Davidovo,” dodal. Zostala som naňho hľadieť s otvorenými ústami. Davidovo? Lilly čaká dieťa s Davidom? To je... neuveriteľné? Nie, asi nie, vlastne sme s tým aj mohli počítať, ale nepočítali sme! Je však pravda, že Lilly a David sa k sebe proste po celý ten čas mali. Boli si veľmi blízki a teraz mi je už jasné prečo. Nebolo to len nevinné priateľstvo...

„Mrzí ťa to?” šepla som po chvíli.

„Čo také?”

„No, to... že... že si vlastne prišiel o možnosť mať dieťa...” šepkala som. Edward sa zatváril neurčito, zrejme nad tým sám uvažoval alebo rozmýšľal, ako mi to povie.

„Neviem, Bella. Pre upíra je možnosť byť rodičom niečo neuveriteľné, nestáva sa to, ale ja som tú možnosť na pár krátkych dní dostal a teraz... Klamal by som, keby som tvrdil, že je mi to jedno. Nie je, ale zase je to takto lepšie. Nám to uľahčilo situáciu a ja som sa už vlastne dávno zmieril s tým, že deti mať nebudem... Som s tým zmierený aj teraz.” Zahľadela som sa do jeho očí a snažila som sa rozlúštiť všetky pocity, ktoré sa v ňom odohrávali, no v upírovi sa číta veľmi ťažko. Po chvíli som to vzdala s tým, že mu proste verím.

„Ľúbim ťa,” šepla som nakoniec a pohladila som ho po líci. Nežne sa usmial a prikryl moju ruku tou svojou.

„Ja teba tiež.”

O týždeň neskôr:

Prešiel týždeň a veci sa dali do pohybu.
Cullenovci, John aj mama sa dozvedeli o rozvode Lilly a Edwarda. Dalo by sa povedať, že to všetci vzali veľmi dobre, len John bol prekvapený. On jediný totižto nemal ani potuchy o mojom vzťahu/nevzťahu s Edwardom. Mama mu to však dodatočne dôkladne porozprávala.

John sa s tým nakoniec zmieril, ale myslím, že doteraz nechápe, prečo si jeho dcéra vzala Edwarda, keď bola zaľúbená do ľudského muža. Čo ho však dostalo, bola skutočnosť, že Lilly nie je tehotná s Edwardom. Hneval sa na svoju dcéru pre neveru, John je totižto trošku staromódny, ale som si istá, že skôr či neskôr sa zmieri aj s týmto.

Potešila ma ale reakcia Cullenovcov. Boli doslova nadšení a mne to veľmi polichotilo. Nedokážem opísať, aká šťastná som bola, keď ma objímali a vítali ma naspäť v rodine. Jediná Rose si neodpustila uštipačné poznámky. Nikto to však nekomentoval. Poznali ju a počítali s tým. Všetci veľmi dobre vieme, že Rosalie ma nikdy nemala rada a ktovie, či vôbec niekedy bude... Mne však na tom nezáleží. Nedovolím nejakej upírke, aby mi zničila šťastie.

No napriek tomu, že sa všetko začalo dávať do poriadku, moje svedomie nezostávalo čisté. Niekoľkokrát som sa pristihla, že sa obviňujem kvôli Samovi. Nešlo to zastaviť, aj keď som sama so sebou bojovala. Zakazovala som si naňho myslieť, v jednom kuse som si pripomínala, že on už nie je so mnou, že je koniec, ale nebolo to také ľahké. Zostávalo mi len dúfať, že to časom prejde...

No taktiež som sa trápila kvôli Renaldovcom. Oni nemali ani potuchy, že mám vážny vzťah. Po Samovej smrti som sa mužom skôr vyhýbala a oni to vedeli. Obávala som sa ich reakcie, keď im o Edwardovi poviem. No taktiež som si bola vedomá toho, že im to proste nemôžem tajiť.

Oni sú stále v tom, že som v Kanade len dočasne, že sa čoskoro vrátim do Jacksonvillu a budem ich opäť pravidelne navštevovať. Je však najvyšší čas vyviesť ich z omylu. Do Jacksonvillu sa už nevrátim. Nikdy.

So všetkým pozbieraným odhodlaním, ktoré som v sebe našla, som vzala do rúk mobil. Za posledné dva dni som nerobila nič iné, len som pochodovala po byte od chodby, cez obývačku a kuchyňu až do spálne a kúpeľne. Mobil bol bezpečne položený na stolíku a vždy, keď som okolo neho prešla, vrhla som naň jeden nerozhodný pohľad.

Nechcela som, aby si Renaldovci mysleli, že som na ich syna úplne zabudla, že som sebecká a myslím len na seba. V duchu som si plánovala, ako im to šetrne oznamujem tak, aby ma správne pochopili a neodsúdili.

Vedela som, že sú to dobrí ľudia a majú ma radi, ale prišli o syna. A to bol ten najväčší problém.

S povzdychom som sa pozrela na stolík, kde býval mobil vždy položený, a na moje ruky, v ktorých sa teraz nachádzal, konečne po dvoch dňoch. Stále som váhala, ale nemohla som to odkladať donekonečna.

S hlbokým nádychom som začala vytáčať číslo k nim domov. Priložila som si mobil k uchu a čakala som.

„Prosím? Tu Juliana Renaldová,” ozvalo sa z druhej strany a ja som sa usmiala. Obavy a nervozita zostávali, ale bolo skvelé počuť zase Juliin hlas. Už je to dávno, čo som s ňou naposledy hovorila.

„Ahoj, Jul, to som ja,” ohlásila som sa.

„Bella? Si to ty? No konečne! Už som myslela, že si na nás úplne zabudla.”

„Nie, to nie, neboj sa. Len som riešila nejaké veci... Ako sa máte?” zvrtla som rozhovor iným smerom. A to hneď na začiatku! Som prvotriedny zbabelec!

„Máme sa fajn. Len nedávno sme sa rozhodli, že si pôjdeme niekam oddýchnuť. Na takú kratšiu dovolenku,” rozprávala nadšene.

„To je skvelé, prospeje vám oddych. Hlavne Samovi.”

„Veru tak, ale v poslednej dobe už nie je v práci tak často. Väčšinu prípadov necháva na mladších kolegov a trávi viac času so mnou. Chodíme na opery a do divadla.” Jul bola očividne šťastná. A to bolo dobre. Bolo jasné, že Sam ju miluje a snaží sa o to, aby sa netrápila kvôli strate syna.

„Mám obrovskú radosť, naozaj.”

„A ako sa máš ty, zlatko? Ako to ide v nemocnici a ako dlho sa chceš ešte zdržať v Kanade?” Povzdychla som si. Je rada na mne.

„Mám sa fajn, ďakujem. A v nemocnici je tiež všetko super. Baví ma to a rýchlo som si zvykla na nové priestory.”

„To je dobre, ale ako dlho tam chceš zostať, Bella? Neodpovedala si mi. Radi by sme ťa so Samom zase videli. A mimochodom, pozdravuje ťa, práve stojí pri mne a počúva,” zasmiala sa. Usmiala som sa.

„Ďakujem, aj ja ho zdravím,” stále som sa zámerne vyhýbala odpovedi.

„No tak, Bella, rozprávaj už. Že sa ty nechceš vrátiť? Poznám ťa, neskúšaj mi klamať!” začala s podozrievaním Jul. Prekukla ma veľmi rýchlo. Očividne nie som veľmi nenápadná. Dokelu s tým!

„No, vieš... Zapáčilo sa mi tu, Jul. Mám krásny byt, dostatočne veľký, mám prácu a skvelých kolegov, úžasných malých pacientov a proste som si na lesy a zeleň až príliš rýchlo zvykla,” priznala som potichu.

„Och, rozumiem. A máš tam matku, je mi to jasné.”

„Nie, Jul, tu naozaj nejde o Renée, aj keď som úprimne rada, že je pri mne, ale ona nie je dôvod prečo tu chcem zostať,” pomaly som sa dostávala k veci. Jul bola chvíľu ticho a potom sa znova ozvala.

„Ako sa volá?” spýtala sa a ja som v jej hlase začula pobavenie. Prekvapením som prižmúrila oči.

„Kto?” Vydýchla som.

„No kto asi? Ten muž predsa.” Zalapala som po dychu.

„Odkiaľ to vieš?” spýtala som sa namiesto odpovede a vlastne som jej domienku len potvrdila.

„Vravela som ti, poznám ťa, zlatko,” povedala milo.

„Jul, mňa to mrzí. Naozaj. Nechcela som vás uraziť ani nič podobné. Chýbate mi, ty aj Sam, ale proste...” začala som  sa hneď obhajovať.

„Bella, preboha, ja viem. Nemusíš sa ospravedlňovať. Plne ťa chápem a úprimne sa teším, že si si niekoho našla. A zrejme je to dosť vážne, keď chceš kvôli nemu zostať v Kanade.”

„Takže sa nehneváš? Nemáš pocit, že som zradila Sama?”

„Isteže nie! Preboha, Bella, ako ti mohlo niečo také vôbec napadnúť?!”

„A čo Sam? Ani ten nie je naštvaný?”

„Nie. Bella, zlatko, prosím ťa, sme šťastní, že si šťastná ty. Si mladá, máš pred sebou celý život, je jasné, že nebudeš večne sama. Vlastne som mala obavy, keďže si po Samovej smrti na mužov trošičku zavrhla... Ale nevadí, potrebovala si čas a teraz by už malo byť všetko v poriadku, no nie?” Cítila som, ako mi po líci steká slza. Ani som netušila, prečo som začala plakať. Možno preto, že ma hrozne zamrzelo, že som Renaldovcov podcenila a myslela som na to, že by sa mohli na mňa hnevať alebo ma dokonca za niečo odsúdiť. Nebolo odo mňa pekné myslieť takto. Alebo za to, že som mala obrovskú radosť z toho, že sa aj toto vyriešilo. Že sa všetko naozaj dáva do poriadku a môj život začína byť preplnený šťastím.

Ashley mala pravdu, keď vravela, že každý človek si v živote musí prejsť aj smutnými, aj šťastnými chvíľami. Vtedy som jej neverila. Ja som bola šťastná len krátko a problémov, smoly a nešťastia bolo príliš veľa. Ani som nedúfala, že by sa to mohlo časom zmeniť. Ale zmenilo sa.

Teraz mi už zostáva len oboznámiť s vecami Charlieho. Naozaj netuším, ako zareaguje na to, že som začala opäť chodiť s Edwardom. Hneval sa, keď odišiel a opustil ma, ale teraz je to horšie. On totižto vie, že Edward nie je človek! A ktorý otec nechá svoju dcéru dobrovoľne napospas upírovi?

Ja viem, som príšerná. A hrozne ma to mrzí, dievčatá, ale skôr to naozaj nešlo. Boli tie prijímačky, takže som mala čo robiť, ale vyplatilo sa. Prijali ma. :D No a potom som začala opravovať známky v škole... A ešte stále mám vlastne čo robiť, ale tak čo už... No a akoby toho nebolo málo, tak mi dedka vzali do nemocnice. Prvý deň som za ním nešla, ale pýtal sa na mňa a mne to nedalo. Je na tom vážne zle a ja využívam všetky možnosti ísť za ním... A nechcem sa vyhovárať, aj keď to tak naozaj vyzerá, ale verte mi, mňa písanie baví. Pokojne by som nad ním presedela celý deň, ale nejde to. Snáď mi to odpustíte. A čo sa týka pokračovania, nechcem nič sľubovať. Uvidíme...

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 47. kapitola: