Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 29. kapitola

04.03.2012 (19:00) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1776×

29. kapitola - John

Bella:

Nevedela som, čo robiť. Mala som niečo povedať? Mala som mu dať najavo, že viem, čo je zač? Alebo radšej nie?

„Bells, zlatko, to je prekvapenie!” kričala na mňa mama zo schodov a po chvíli sa objavila vo dverách. Doslova mi skočila okolo krku.

„Ahoj, mami,” pozdravila som a opätovala som jej objatie. Z upíra som nespúšťala pohľad. Opätoval mi ho, no očividne nemal ani šajnu, že to viem. Mama si tiež všimla môj pohľad a začala vysvetľovať.

„Bella, toto je môj priateľ John, John toto je moja dcéra Bella,” predstavila nás mama so širokým úsmevom na tvári, ktorý sa po chvíli objavil aj na Johnovej tvári. Natiahol ku mne ruku.

„Veľmi ma teší, Bella,” povedal. Neisto som jeho ruku prijala. Bola chladná, presne ako som čakala. Očividne ho prekvapilo, že som na chlad jeho pokožky nijak špeciálne nereagovala. Mama ma pozvala dnu a nasilu usadila na pohovke. Rozmýšľala som, či vie pravdu a či jej došlo, že Edward a jeho rodina sú rovnakí.

No stále tu bola možnosť, že to nevie a preto som sa snažila správať ako-tak normálne. Predsa len, mal zlaté oči a to ma celkom upokojovalo.

„Kde je babi?” spýtala som sa Renée.

„U susedky, ale čoskoro sa vráti, uvidíš. Bude veľmi rada, že si sa ukázala, Bells.” Prikývla som. Nebola som tu kvôli babi, ale rada ju opäť uvidím. Chýba mi. „Takže?” pokračovala mama.

„Takže čo?” Nechápala som.

„Máš nejaký špeciálny dôvod na to, že si sa po niekoľkých rokov opäť ukázala v Kanade?” Ou, už je mi to jasné. Čo jej na to povedať? Vieš, mami, viem, že máš totálne príšernú smolu na chlapov, tak som ťa pre istotu prišla skontrolovať a čo nevidím?! Našla si si upíra! Úžasné. Rozhodla som sa povedať čiastočnú pravdu.

„Po tvojom telefonáte som bola trochu zvedavá a taktiež som chcela vidieť Ruth. Po dlhom čase.” Mama prevrátila oči a potom sa s nadšením postavila zo sedačky.

„Bella, mám nový recept na zákusok. To musíš ochutnať, je vynikajúci,” rozprávala nadšene a potom sa otočila na Johna. „Dáš si aj ty, zlato?” dodala.

Prižmúrila som oči. Moja matka sa pýta upíra, či si dá koláč, hmm. Takže Renée nevie, že John je upír, alebo to vie, ale nedala si ma do spojitosti s Cullenovcami. Je možné, že si myslí, že som nevedela pravdu o Edwardovi a jeho rodine. Čiže toto celé je divadlo pre nezainteresovaných ľudí - v tomto prípade - mňa. Príliš komplikované.

„Nie, ďakujem.” Náš upír nečakane odmietol ľudské jedlo. Zaujímavé.

„Určite si nedáš?” spýtala sa mama.

Nič nevie, to je jasné. V jej výraze sa dá ľahko čítať. Je so sebou spokojná, je hrdá na ten koláč a silou mocou chce, aby John ochutnal, ale nechce znieť násilne. Ani trochu sa mi táto situácia nepáči. Na moju matku sa lepí upír, ona si ho pokojne pustí do domu a pri tom nemá ani potuchy, že vôbec upír je. Ale čo s tým môžem robiť? Na takýchto som príliš krátka. Je pravda, že má zlaté oči, nezabíja ľudí, ale aj tak sa mi nepáči.

John s ospravedlňujúcim úsmevom pokrútil hlavou. Mama mu úsmev trocha kŕčovito oplatila a stratila sa v kuchyni. Zostala som tu sama s upírom. Keby som si živo nepamätala na Jamesa a spolok, asi by som sa vážne bála, ale nie. Jeho zlatý pohľad ma upokojoval. Bol to upír, no upír, v ktorého očiach som videla dobro. Musela som však byť opatrná. Ale popravde jediné, čo som cítila, boli obavy o matku. Možno jej neublíži fyzicky, no stavím sa, že psychicky či emočne by to dokázal ľavou zadnou.

„Tvoja matka mi o tebe veľa rozprávala,” ozval sa. Zdvihla som k nemu zrak.

„Naozaj?” spýtala som sa. Snažila som sa znieť normálne alebo aspoň trochu milo, ale vyznelo to skôr drzo.

„Áno, vraj pracuješ ako detská lekárka v Jacksonville,” rozprával ďalej a ignoroval môj nepríjemný tón.

„Hej.” Prikývla som. Asi som tú vetu mohla viac rozviesť, ale nesmiem zabudnúť, že je to upír a navyše moja matka sa práve vrátila aj s koláčom v náručí.

„Nech sa páči, zlatko. Nech ti chutí,” povedala s úsmevom, dala mi pusu na líce a sadla si vedľa Johna.

Srdce mi strachom poskočilo, keď som videla ako sa moja mama tisne k upírovmu mŕtvemu telu. Desilo ma to a až teraz som si uvedomila, ako som celý ten čas, čo som bola s Edwardom, riskovala svoj život. No na svoju obranu musím povedať, že som sa s ním cítila v bezpečí, napriek všetkému. Cíti sa tak teraz aj moja matka? Miluje Johna? Alebo je tento vzťah len o jeho kráse a upírskej príťažlivosti?

„Vďaka,” povedala som mame a pustila som sa do zákusku. Bol výborný, musím uznať, že mojej mamičke ide varenie a vypekanie čoraz lepšie. „Je to vynikakúce,” pochválila som jedlo aj nahlas a Renée sa rozžiarila.

„Takže, John, čo mi o sebe poviete?” spýtala som sa a naozaj som bola zvedavá na jeho reakciu.

„Hmm, no neviem.” Usmieval sa. Neoplatila som mu to, preto sa asi rozhodol pokračovať. „Čo by si chcela vedieť?” Potláčala som grimasu. Inak by to nemuselo dobre dopadnúť.

„No, mama spomínala, že ste približne rovnako starí. Neberte to zle, to je len u mojej matky dosť nezvyčajné,” snažila som sa povedať to čo najslušnejšie. Nevedela som si predstaviť čo odpovie, ale bolo mi jasné, že bude klamať.

„Mám štyridsaťpäť rokov, pokiaľ chceš vedie to.” Aha, jasné. Čo si čakala, Bella? Že ti povie šesto? Alebo snáď viac? Predsa nie si taká naivná!

„Ou, vážne? To je váš pravý vek?” spýtala som sa, ale prisahám, že mi to vyletelo. Vedela som, že v tejto chvíli som to prepískla. John sa na mňa šokovane pozeral a v jeho tvári sa objavil náznak pochopenia, mama sa tvárila nanajvýš nechápavo a ja som sa musela tváriť totálne previnilo. Navyše už nie je najmenších pochýb, že mama naozaj nič netuší. Trápilo ma to. Nemôže žiť s upírom a pritom nevedieť, že je to upír! A čo sex? Pochybujem, že moja matka je ochotná žiť bez sexu, ale John je upír. Buď sa to Renée čoskoro dozvie, alebo sa rozídu. Dúfala som v tú druhú možnosť. Samozrejme, chcela som, aby bola moja bláznivá matka konečne šťastná s tým správnym chlapom, ale toto bol upír, prekristapána.

Síce, ja by som mala asi mlčať. Som rovnaký cvok ako Renée, ak nie väčší.

„Bella,” skríkla nadšene Ruth, keď sa objavila v obývačke. Vyskočila som z pohovky a rozbehla som sa objať ju.

„Tak veľmi si mi chýbala, babi,” povedala som a objala som ju ešte pevnejšie. Chýbala mi, veľmi mi chýbala.

„Aj ty mne, zlatko,” povedala dojato a potom sa odtiahla na dĺžku paže. Prehliadla si ma od hlavy až po päty, dokonca ma prinútila sa aj otočiť okolo svojej osi. Zo široka som sa usmievala.

„Si čím ďalej, tým krajšia,” povedala s úsmevom, no potom sa zatvárila smrteľne vážne. „Neschudla si? Mala by si viacej jesť,” dodala a už ma za ruku ťahala do kuchyne. Prevrátila som očami.

„Tvoja matka zase vypekala, ale ja mám niečo lepšie.” Žmurkla a naservírovala na stôl moju obľúbenú poriadnu domácu stravu. „No čo, Bells, nechýba ti babina kuchyňa?” spýtala sa pobavene. Jemne som sa zasmiala.

„Ani nevieš ako. Nikdy nebudem vedieť variť tak dobre ako ty,” povedala som úprimne a pustila som sa do tých dobrôt. Ruth si sadla oproti mne na stoličku a široko sa usmievala.

Po chvíli sa v kuchyni objavila Renée s tým, že idú s Johnom niečo vybaviť, ale budú sa ponáhľať kvôli mne. Prikývla som. Bola som rada, že upír opustil túto domácu zónu, no znepokojovalo ma, že s ním odišla aj mama.

„Neboj sa, Bella. Je to správny chlap,” povedala Ruth. Musela si všimnúť môj starostlivý a trochu vyplašený pohľad.

„Možno,” povedala som neurčito a radšej som sa venovala jedlu.

„Bella, ja viem, čo si myslíš. Napriek všetkému je s ním tvoja mama šťastná. Vieš, Bella, John nie je Edward.” Nechápavo som sa na babi pozrela. Ničomu som nerozumela.

„Čo tým myslíš?” spýtala som sa opatrne.

„John je iný, než si myslíš. Napriek všetkému. Keď človek chce, dokáže čokoľvek. A nemusí byť ani tak celkom človek.”

Asi mi padla sánka. Pozerala som na babi s otvorenými ústami a nezmohla som sa na slovo. Mama to nevie, no to sa očividne nedá povedať o Ruth. Ale ako je to možné? Ako to, že babi vie o Johnovi pravdu, no mama nie?

„Nerozumiem,” povedala som potichu, no klamala som. Nie je pravda, že by som nerozumela, skôr som nechcela rozumieť.

„Ale rozumieš, Bella. Veľmi dobre mi rozumieš.”

„Ako to vieš?” vyhŕkla som. Ruth sa pobavene usmiala.

„Už to tak vyzerá, že máme upírov v rodine.” Zalapala som po dychu.

„To nemyslíš vážne,” povedala som šokovane. „Ty a...? Naozaj?”

„No dajme tomu. Môj prípad bol iný, než ten tvoj alebo tvojej matky.”

„V čom iný?” pýtala som sa. Doslova som dychtila po každej ďalšej informácii. Zdalo sa mi neuveriteľné, že nielen ja som mala pomer s upírom, ale aj moja matka. A akoby toho nebolo málo, tak sa dozviem, že v minulosti mala niečo s upírom aj moja stará mama!

„Nemala som toľko odvahy ako ty, zlatko. Celé upírstvo sa mi zdalo ako totálna šialenosť. Napriek láske som nebola ochotná vzdať sa ľudskosti a možnosti mať deti,” priznala potichu s jemným úsmevom. Mala na tvári neprítomný výraz, spomínala. Na malý moment sa jej v očiach objavil smútok.

„Nechala si ho ísť?” spýtala som sa, no odpoveď mi bola jasná hneď.

„Áno. Vieš, Bella, nemôžem povedať, že by som svoje rozhodnutie priamo ľutovala, predsa len mám bláznivú dcéru, ktorá mi dala krásnu a inteligentnú vnučku.” Babi sa usmiala a ja som jej úsmev oplatila. „Ale s ním som bola dokonale šťastná. Bol to úžasný pocit, pocit plnosti a spokojnosti. Nič mi nechýbalo. Neľutujem to, ale keby som opäť stála pred tým rozhodnutím, asi by som si vybrala jeho a večnosť.” Prikývla som. Z jednej strany som ju chápala, vlastne babi spravila dobre. Jej upír nemal príležitosť zničiť ju.

„Bella, v tvojej tvári sa dá tak ľahko čítať,” povedala a potichu sa zasmiala. „Vyčítaš to Edwardovi, však?” Nevedela som, čo jej na to povedať, no rozhodla som sa pre pravdu.

„Sama neviem, babi. Sú chvíle, keď ho nenávidím a obviňujem za všetko čo spravil, no potom...” Nevedela som ako pokračovať.

„Potom si uvedomíš, že ho napriek tomu nedokážeš nenávidieť,” dokončila za mňa Ruth. Opäť som prikývla.

„Niekedy som mu dokonca vďačná. Myslím tým vďačná za Sama a materstvo, za to, že mi dal príležitosť na ľudský život a viem, že mal pravdu. Ľudský život je krásny a pokojný, no nie plný, keď v ňom nemáš osobu, ktorú ľúbiš.”

„Vieš, Bella, zvážila si aj iné možnosti?” spýtala sa.

„Aké možnosti? Čo tým myslíš?” Naozaj som ničomu nerozumela.

„Možné dôvody Edwardovho odchodu.”

„Babi, prosím! Načo? Je mi to úplne jasné. Ja som sa zmierila s Edwardovým odchodom a so všetkým ostatným, čo to prinieslo. Nechcem sa k minulosti opäť vracať.”

„Minulosti aj tak neutečieš, zlatko. Budeš sa jej musieť postaviť čelom,” povedala, zobrala zo stola prázdny tanier, položila ho do drezu a vybrala sa preč z miestnosti.

Celý ten čas som sledovala jej chrbát. Minulosti aj tak neutečieš. Nerozumela som tomu. V mojom prípade to nie je možné, pretože minulosť odišla sama a dobrovoľne sa mi vyhýba. A to je dobre.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 29. kapitola: