Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 25. kapitola

26.02.2012 (07:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1588×

25. kapitola - Spomienky

Bella:

„Ty ma berieš k sebe domov?” spýtala som sa prekvapene, keď sme zaparkovali pred pekným rodinným domom.

„Správne,” odpovedala Ashley a vystúpila z auta. Vystúpila som tiež, ale pýtala som sa ďalej.

„Ale prečo?”

„Už som ti povedala, chcem ti niekoho predstaviť.”

„No tak brzdi, Ashley. Necítim sa na spoznanie tvojho manžela, či čo ti to je.

„Bella, môj manžel sa ti bude páčiť a nechcem ti predstaviť len jeho. Chcem ti predstaviť celú svoju rodinu.”

„Máš deti?” spýtala som sa nadšene.

„Jednu dcéru,” odpovedala mi s úsmevom a vybrala sa k domu. Šla som poslušne za ňou.

„Bella, dovoľ, aby som ti predstavila môjho manžela Jacka a moju dcérku Alexandru,” povedala s úsmevom, keď sme vošli do obývačky.

„Teší ma, Bella. Som Jack.” Natiahol ku mne ruku Ashleyin manžel a ja som ju váhavo prijala. Jemne mi ňou zatriasol.

„Ja som Alexandra, ale mám radšej Alex,” ohlásila sa tá najmenšia a zároveň najkrajšia osôbka v celom dome.

„Ahoj, Alex. Ja som Isabella, no stačí Bella.” Kvokla som si a podala som jej ruku. Bolo to krásne dievčatko, až neskutočne sa podobala na Ashley. Rovnaké vlasy, oči, úsmev.

Sadli sme si a Ashley s Jackom začali rozprávať o ich živote. Možno by ma to malo bolieť, vidieť ako sú druhí ľudia šťastní, majú rodiny a deti, no mne sa len uľavilo. Bolo fajn počúvať rozprávať niekoho iného o jeho živote a jeho veciach, nie stále len rozprávať o mne a o mne. Myslím, že mne sa dostávalo pozornosti viac než dosť. O ďalšiu som nestála.

Jack bol skvelý chlap. Bola s ním vážne zábava. Bol to muž, ktorý sa snáď ani nevedel vážne rozprávať a naozaj som si ho nedokázala dať do spojitosti s otcom päťročného dievčatka. No keď bol s malou, bol iný. Pozorný, rozumný a v jeho očiach sa javila obrovská láska a pýcha na svoje dieťa. Pripomínal mi Emmetta. Síce som si to priznávala nerada, ale naozaj mu bol podobný, teda povahou. Je pravda, že neviem, aký by bol Emmett otec, ale určite podobný.

Pozorne som si všímala vzťah medzi Jackom a Alex. Mali k sebe veľmi blízko. To bolo vidno. Boli rozkošní. Nedalo sa na nich nesmiať.

Keď ma neskoro večer viezla Ashley domov, nechcelo sa mi veriť, že som sa po dlhej dobe smiala a že som sa bavila. Bol to skvelý deň. Ashley a jej rodina bola skvelá.

„Ďakujem, Ash,” povedala som, keď som vystupovala pred maminým domom. Tá stála v okne a očividne sa jej uľavilo, že som prišla domov v poriadku.

„Za čo?”

„Za tento deň. Vyhýbala som sa pohľadom na rodiny, ale bolo to fajn. Odreagovala som sa a smiala som sa. Konečne po dlhej dobe som sa opäť zasmiala. Zdá sa mi to neuveriteľné. Ja, Ashley, ani nevieš aká som ti vďačná.”

„No tak, Bells. O nič nejde. Hocikedy sa môžeš zastaviť znova. Jack aj Alex budú nadšení.” Usmiala som sa na ňu a neodolala som, musela som ju aj objať.

„Si iná než všetci ostatní cvokári. Si kamoška,” povedala som a rýchlo som vystúpila z auta. Nechcela som nijaké citové výlevy, len som chcela, aby vedela, že som si ju za tie dva týždne naozaj obľúbila. Veľmi.

***

Prešli ďalšie dva týždne a ja som sa smiala čoraz viac a viac. Bol to skvelý pocit, byť opäť aspoň na chvíľku spokojná.

Chodievala som k Ashley domov tak často, ako sa len dalo. Vždy mi to zlepšilo náladu, no taktiež som nezanedbávala školu. Naozaj som sa snažila a vedela som, že keď ju skončím, začnem pracovať ako detská lekárka. Deti som si obľúbila a chcela som im byť čo najbližšie. Táto práca mi tú možnosť dávala.

Chodila som na prednášky s úsmevom, pretože som vedela, že každou minútou strávenou na nich sa mi plní sen. Raz za čas sme si s Miou a Michaelom niekam vyšli a bolo mi fajn. Vedela som, že oni sú praví priatelia a mrzelo ma, že som ich tak dlho zanedbávala. Chcela som im to vynahradiť.

S Charliem som tiež obnovila komunikáciu a vedela som, že je šťastnejší. Smial sa do telefónu a s nadšením opisoval svoje dni strávené v La Push. Spomínal mi Harryho smrť, ktorá bola pre mňa obrovským prekvapením. Nikto mi o nej nepovedal, pretože som sa necítila dobre. Hrýzlo ma svedomie, ale upokojovala som sa tým, že ocko čoraz častejšie rozpráva o Sue a ja som dúfala, že by sa mohol znova zamilovať.

Telefonovala som si aj s Renaldovcami. Dlžila som im to. Prišli o syna aj vnuka a už nikoho nemali. Boli pre mňa ako druhí rodičia a dávala som im to na vedomie. Párkrát som ich aj navštívila.

Program počas celých dvoch týždňov som mala naozaj nabitý. Bolo to fajn. Nemala som čas myslieť na zlé veci, na spomienky, ktoré ma ničili. A vedela som, že za to vďačím Ashley, jej rodine a, samozrejme, mojim blízkym, ktorí sa na mňa nevykašlali aj napriek tomu, že ja som na nich zabudla. Cítila som sa kompletne, mala som pocit, že ma má niekto rád a pre niekoho musím žiť.

Nikdy som si neuvedomila, že tieto pocity sú tak dôležité. No teraz som to vedela a bola som pevne rozhodnutá vážiť si čo mám. A mala som toho veľa.

Po vyše mesiaci som sa dokázala obzrieť na svoju minulosť a uvidieť v nej tie svetlé stránky, nie bolesť a trápenie. Mala som viac než niektorí iní ľudia, len som si to musela uvedomiť.

Vybrala som sa zase po schodoch za Ashley a vedela som, že jej niečo dlžím. Ona vedela aspoň zhruba, čo sa stalo, no nikdy som jej to nepovedala sama. Začala som jej hovoriť, no nedohovorila som to. Dnes jej to všetko poviem.

Pocit šťastia je príjemný a ja sa už nechcem ani trošku trápiť.

Privítala som sa s Ashley a ona sa začala pripravovať zase na tie klasické reči, na ktoré som si už naozaj zvykla.

Zase som jej bez varovania skočila do reči.

„Skončilo sa to. Rozišli sme sa, presnejšie povedané, on sa rozišiel so mnou. Bolo to tak nečakané. Jeho slová ma v tej chvíli zničili. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa to stane. Je pravda, že pochybnosti som mala od začiatku, vedela som, že je pre mňa pridobrý a on vedel, že si to uvedomujem. Zakaždým, keď v mojej tvári spozoroval pochybnosti, začal omielať tie sladké rečičky útechy a ono to zakaždým zabralo. Verila som, že ma miluje, preto bol ten rozchod tak bolestivý.”

Ashley na mňa ticho pozerala a očividne sa ma snažila pochopiť. Bolo mi jasné, že to sa jej nepodarí. Edward bol upír. Upír, s ktorým som sa rozhodla žiť, kvôli ktorému som sa chcela vzdať všetkého. Charlieho a Renée, možnosti byť matkou. Teraz som mu však vďačná, že odišiel a zradil ma, pretože by som si neuvedomila, aké úžasné je byť mama a aký krásny je ľudský život. Možno som vravela, že ho nenávidím, no nebola to pravda. Teraz som mu len vďačná. Pochopila som, že s ním by ma nečakal rozprávkový život. Rosalie mala pravdu a ja hlúpa som jej neverila.

Toto som však Ashley povedať nemohla.

„Povieš mi jeho meno?” spýtala sa potichu. Pozrela som na ňu.

Takúto otázku som nečakala. Nemala som na pláne povedať jej meno chlapca, ktorého som tak veľmi ľúbila. Ale sľúbila som si, že k nej budem úprimná. Povzdychla som si.

„Edward,” povedala som potichu.

„Edward?” spýtala sa prekvapene. Prikývla som. „Nezvyčajné meno na túto dobu.” Toto som sa rozhodla nekomentovať.

„No preniesla si sa cez jeho odchod, mám pravdu?” začala odznova s otázkami.

„Áno, preniesla. Dalo by sa povedať, že som sa naňho hnevala a povedala som si, že on mi za to trápenie nestojí. Vo Forks mi ho všetko pripomínalo, tak som sa rozhodla vrátiť k mame.”

„A tu si spoznala Sama.” Prikývla som.

„V škole. Tiež študoval medicínu, no bol vo vyšších ročníkoch. Bolo to nezvyčajné stretnutie. Kričala som naňho.” Musela som sa usmiať, keď som si na to spomenula. Bola som vtedy trošičku mimo.

„Nech sa páči," podal mi knihy a zoširoka sa usmial.

„Ď-ďakujem." Samozrejme, moje telo a moja artikulácia nesklamali. Zakoktala som sa a ako keby toho nebolo málo, očervenela som ešte viac. Toto snáď nie je možné. Pokrútila som hlavou a znova sa naňho pozrela.

„Mimochodom, ja som Sam," prehovoril, stále sa usmieval a vystrel ku mne ruku.

„Bella." Hurá, tento raz som sa nezakoktala. No, aspoň niečo.

„Bella, nemyslíš, že keď kráčaš po chodbe plnej ľudí, mala by si sa aj troška poobzerať?"

Očividne si ma doberal. Neviem prečo, ale nahnevalo ma to.

„No a ty by si sa zase mohol uhnúť," odvrkla som.

Porozprávala som jej všetko, čo som zažila so Samom. Od nášho prvého stretnutia, cez stretnutia v reštaurácii, rande, kúpanie, návštevy, plaché bozky až po vážny vzťah, tehotenstvo a Samovu smrť.

Zaspomínala som aj na svoj pocit viny, ktorý sa objavil hneď potom, ako som Sama v podstate odpálkovala. Páčilo sa mi spomínať na detaily. Boli to milé spomienky, ktoré mi dokázali na tvári vyčarovať úsmev.

Pozval ma na obed a ja som zostala v šoku. Povedala som mu, že na obed chodím len s priateľmi, ktorým dôverujem. Vyznelo to naozaj príšerne a očividne ho to urazilo. Snažila som sa ospravedlniť, ale povedal len: Je to fajn, netráp sa. Nemohla som to nechať tak a zakročila som.

„Sam, chcela by som sa s tebou porozprávať o tom, čo sa stalo minulý týždeň na školskej chodbe. Ja viem, že...“ Chcela som pokračovať, ale skočil mi do reči.

„Bella, nechaj to tak, dobre? Pochopil som, že nechceš ísť so mnou von. Beriem to tak ako to je, tak sa netráp, fajn?“ Očividne to zle pochopil, presne ako som si myslela, ale teraz som tu na to, aby som mu to všetko pekne-krásne vysvetlila.

„Sam, mám taký pocit, že si ma zle pochopil,“ prehovorila som potichučky.

„Nerozumiem. Čo som zle pochopil?“ spýtal sa a vyzeral naozaj zmätene.

„Nie je pravda, že by som s tebou nechcela ísť na obed,“ povedala som a poctivo sledovala jeho reakciu. Nadvihol obočie a vyzeral, že premýšľa.

„Bella, vysvetli mi, prosím ťa, o čo ti teraz ide, pretože tomu naozaj nerozumiem. Vravíš, že nie je pravda, že si so mnou nechcela ísť na obed, ale tvoje správanie tomu naozaj nenasvedčovalo.“

„Ja viem,“ povedala som.

„Tak potom...“ Tentoraz som mu do reči skočila ja.

„Bola som naozaj vyvedená z miery, keď si ma pozval na ten obed. Niečo také som nečakala a dosť ma to prekvapilo. Ty ma nepoznáš dosť dobre na to, aby si vedel, ako sa správam, keď ma niečo zaskočí, proste ma ešte nepoznáš. Tvoje pozvanie ma tak vykoľajilo, že som začala trepať dve na tri a ani som si neuvedomovala, čo vlastne hovorím. Mrzí ma, že si to zle pochopil a práve preto som teraz tu a robím zo seba debila,“ povedala som s červenými lícami a vrhla naňho jeden zo svojich plachých pohľadov.

„Takže to znamená, že by ti nevadilo ísť so mnou na obed alebo niekam inam?“ spýtal sa ma Sam a v jeho tvári bolo vidieť, že búrka je zažehnaná.

„Nie, nevadilo by mi to.“ Usmievala som sa.

Usmievala som sa a miestami som plakala.

Opísala som Ash detailne ako som sa cítila, keď som ležala v nemocnici a lekári stále kontrolovali tlkot srdiečka môjho bábätka cez prístroje. Opísala som jej zvláštny pohľad lekára a prevoz na áro. Pôrod a tie príšerné slová. Pripravte sa na najhoršie. A ešte horší pocit, ktorý sa objavil, keď sa naplnili.

Ashley ma pozorne počúvala a na konci môjho rozprávania ma pevne objala. Bola som jej vďačná, že ma vypočula. Cítila som sa lepšie a vedela som, že teraz bude môj život opäť normálny. Vedela som, že začnem odznova a splním si sen. Žiadny Cullen, žiadni upíri, žiadne trápenie ani spomienky. Mám okolo seba veľa krásneho a viem to. Už nikomu a ničomu nedovolím dostať ma na dno. Nikomu!

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 25. kapitola: