Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 23. kapitola

22.02.2012 (19:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1945×

23. kapitola - Psychologička

Renée:

Sedela som v nemocnici a nemohla uveriť, že to spravila. Áno, vedela som, že je na tom zle, že trpí, ale siahnuť si na život?

Zaplavoval ma príšerný pocit viny. Cítila som sa vinná, že som lekára odmietla, keď prišiel s tým psychológom. Mal pravdu. Bella ho vážne potrebovala, lenže ja som jej matka. Poznám ju. Bella bola vždy uzavretá do seba. Nedokázala o ničom otvorene rozprávať. Mala to po Charliem. On je taký istý. Nedokážem si predstaviť ako komunikuje s lekárom, s psychológom.

„Pani Dwyerová,” ohlásil sa lekár. Zodvihla som hlavu a pozrela som naňho. Nemala som silu vstať.

„Ako je na tom?” spýtala som sa. Lekár si sadol vedľa mňa. Chytil ma za ruku.

„Je stabilizovaná, stratila veľa krvi, no napriek tomu by mala byť v poriadku. Nejaký čas si ju tu necháme, ale hneď, ako ju pustíme, by ste mali začať navštevovať psychológa. Vaša dcéra je vo veľmi zlom psychickom stave a pokus o samovraždu nie je normálny. Pokiaľ sa s tým niečo nezačne robiť, môže skončiť aj na psychiatrii.” Lekár sa na mňa súcitne pozeral a mne prešiel po chrbte mráz. Nechcem myslieť nato, že by moja malá Bella skončila zatvorená v nejakom blázinci. Ona nie je blázon!

Pozrela som na lekára a prikývla som.

„Vedeli by ste mi nejakého psychológa, dobrého psychológa, odporučiť?” spýtala som sa s nádejou. Som ochotná zaplatiť akúkoľvek sumu, len nech je moje dievčatko opäť v poriadku.

„Áno, v tom by nemal byť problém, no ja by som vedel skôr o psychologičke. Poďte so mnou, pani Dwyerová.” Vybrala som sa za lekárom do jeho ambulancie.

Dal mi kontakt na psychologičku a ja som sa rozhodla zavolať Charliemu. Bol príšerne vydesený, keď som mu povedala, že som našla Bellu v takom stave.

Telefón vyzváňal, no nikto to nezdvíhal. Predpokladám, že je v práci. Možno by som mohla počkať, až sa Charlie vráti domov, ale takto je to lepšie. Vyťukala som Charlieho číslo do práce a čakala, kým zodvihne.

„Prosím?” ozvalo sa z druhej strany.

„Charlie, to som ja.”

„Máš niečo nové o Belle? Čo s ňou je? Ako sa má?” začal chrliť otázky.

„Lekár vraví, že je jej lepšie. Je stabilizovaná, no nejaký čas musí zostať v nemocnici, pokiaľ sa nezotaví a potom bude potrebovať odbornú pomoc.” Smútok v mojom hlase sa nedal prepočuť, no mohla som byť rada aspoň zato, že mi Bells nezomrela.

„Takže bude v poriadku,” povedal Charlie a je mi jasné, že sa mu uľavilo.

„Podľa toho, čo vravel lekár, bude.” Slabo som sa usmiala. Počítam s tým, že pre moje dievčatko to bude ešte veľmi ťažké, ale ona to zvládne. Má nás. Charlieho a mňa. A má Ruth. Dokonca aj Renaldovci ju zbožňujú, je pre nich ako dcéra.

„Ako dlho zostane v nemocnici?” vypytoval sa Charlie ďalej.

„Neviem presne, možno také dva týždne, možno dlhšie, uvidíme.”

Rozlúčila som sa s Charliem, vrátila som mobil naspäť do kabelky a vybrala som sa za Bellou. Moje dievčatko bolo bledšie ako obvykle, bola vychudnutá a slabá. Celé týždne nejedla. Ruky mala obalené obväzmi, ktoré zakrývali tie príšerné rezné rany. Pohľad na ňu bolel.

Pohladila som ju po líčku. Bolelo ma vidieť ju v takomto stave. Chýbalo mi moje veselé dievčatko. Teraz je z nej dospelá žena, ktorá prežíva toľko trápenia... Život nie je ani trocha fér. Mám pocit, že všetko zlé sa deje len mojej malej Belle...

O dva týždne neskôr...

Bella:

Konečne ma mali pustiť z nemocnice, no vedela som, že týmto to nekončí. Mama aj s lekárom mi vybavili psychológa. Alebo skôr psychologičku.

„Prečo žena a nie muž?” pýtala som sa mamy. Zase sme boli v nemocnici, zase som sedela na posteli a zase ma mama balila. Mám pocit, že máme nový rodinný zvyk.

„Lekár mi povedal, že je úspešná žena, ktorá vie, čo robí a je milá. Budeš s ňou vychádzať.” Mama sa usmiala. Popravde - bolo mi jedno, či je to muž alebo žena. Tak či tak je to psychológ.

Cítila som sa ukrivdene, nechcela som chodiť k cvokárovi. Tak fajn, podrezala som si žily, ale čo je na tom také príšerné? Uvedomujem si, že som ublížila mame, ale čo mám ja za život? Som tu úplne zbytočne, už ma to nebaví, krucinál.

„Ako sa volá?” spýtala som sa, aby som zmenila smer myšlienok. Nechcela som sa na nikoho hnevať a už vôbec nie na mamu. Viem, že mi chce len pomôcť.

„Ashley Gellerová.” Renée žiarila ako slniečko. Zrejme si myslela, že prejavujem záujem o tú ženskú. Čo ona o tom môže vedieť? A čo jej povedala mama? Spomínala aj Cullenovcov? Mám ich spomenúť, či nie? A aj tak, čo jej poviem? Su to upíri, preboha! Za takúto vetu by ma poslala prvým možným spojom na psychiatriu a odsúdili by ma za blázna. Ďakujem, ale o toto fakt nestojím.

„Hmm, mami?” spýtala som sa neisto.

„Prosím, zlatko? Deje sa niečo?”

„Mami, ty si sa s tou psychologičkou rozprávala, však?” Renée sa na mňa pozrela. Nechápala o čo mi ide.

„No áno. Bola som s ňou dohodnúť všetky tie papierovačky a podobné hlúposti. Pôjdeme za ňou hneď zajtra.” Slovíčko pôjdeme som akože prepočula. Neželám si, aby tam mama išla so mnou.

„Čo si jej všetko povedala?”

„Bella, povedz mi na rovinu, o čo ti ide!”

„Vôbec o nič,” klamala som, „len ma zaujíma, koľko si jej toho povedala. Hmm, no... Spomenula si aj Cullenovcov, či len... len Sama?” spýtala som sa a začala som mrkať. Nechcem plakať, nechcem plakať!

„Takže takto,” povedala Renée chápavo, sadla si vedľa mňa na nemocničnú posteľ a chytila moje dlane do svojich. „Bella, zlatko, je to psychologička. Musíš k nej byť úprimná a povedať jej úplne všetko, rozumieš? Nesmieš zamlčať ani Cullenovcov.” Povzdychla som si.

„Kvôli Edwardovi som si nesiahla na život,” namietala som.

„Bella, stačilo! Spomenula som tej žene všetko, aj Cullenovcov. Neskúšaj ju klamať! Musíš sa uzdraviť, zlatko.”

„Prestať sa so mnou zhovárať ako s bláznom!” kričala som. V podstate som si uvedomovala, že som voči Renée nefér, ale rozhodovať za mňa je nefér voči mne. Psychológ, csss.

Renée začali po tvári tiecť slzy. Odvrátila som hlavu. Mala som všetkého plné zuby. Plné zuby tohto života, mojich príšerne starostlivý rodičov a plné zuby všetkej tej prekliatej bolesti, ktorá ma celú zaplavovala. Už takto nevládzem ďalej. Nevládzem!

Za všetko môže on! Ten prekliaty upír s tým prekliatym Volvom. On odštartoval moju smolu, moje nešťastie a trápenie. On a jeho rodina, ktorá sa mi priplietla do cesty. Nenávidím ich! Nenávidím ho!

„Kam ma teraz odvezieš?” spýtala som sa, lebo jej veta pôjdeme domov sa mi ani trochu nepáčila.

„Ku mne,” povedala zase pokojne a zotrela si posledné slzy.

„Pozri, mami, ja chcem ísť k sebe domov. Do Samovho bytu.”

„Bella, nie! Takáto možnosť nepripadá do úvahy!”

„Mami, prosím. Cítim sa tam dobre, som Samovi a nášmu bábätku tak bližšie,” naliehala som.

„To je práva ten problém, Bella. Ty ich nemôžeš vyhľadávať. Musíš sa cez ich smrť preniesť.” Rozčuľovali ma jej slová, ale potláčala som to.

„Mami, no tak.” Pokrútila hlavou. „Mamička,” skúšala som znova. Zase len pokrútila hlavou.

„No tak, mami, prosím. Môžeš tam byť so mnou,” zvolila som nakoniec. Nechcela som tam mamu, ale radšej než tam je so mnou, než by som sa mala odsťahovať. Na ďalšie naliehanie súhlasila.

***

„Bella, hlavne sa snaž byť na tú ženu milá. Ona ti chce pomôcť,” dohovárala mi Renée, keď sme parkovali pred budovou, v ktorej sa tá psychologička nachádza.

„Berie za to slušné peniaze. Jasné, že mi chce pomôcť.”

„Bella!” Začala som mamu ignorovať. To jej neustále napomínanie mi začínalo liezť pekne na nervy.

Vyšli sme schody a ja som nasledovala Renée až k dverám vedúcim do pracovne Gellerovej. Renée zaklopala a ja som sa na ňu pozrela.

„Dnu idem sama!” povedala som rozhodne.

„Bella,” začala mama, ale ja som ju stopla.

„Prosím.” Renée si ešte nejakú chvíľu prezerala moju tvár a nakoniec prikývla. Jemne som sa na ňu usmiala a vošla som dovnútra na vyzvanie psychologičky.

„Dobrý deň,” pozdravila som a naozaj, naozaj som sa snažila správať milo, alebo aspoň prívetivo.

„Veľmi ma teší, Bella. Ja som Ashley Gellerová.” Bola to pekná a mladá žena, to sa musí uznať. Mala svetlo hnedé vlasy s melírom a krásne belasé oči. Tvár jej zdobil milý úsmev. Naozaj pôsobila sympaticky, ale bola to cvokárka. Týmto moje sympatie klesajú opäť na nulu. Smola, Ashley.

Prikývla som, prešla som okolo nej a úplne som odignorovala jej natiahnutú ruku. Fajn, mala som sa správať milo, ale to nejde. Bože, prosím, nech už som z tohto pekla opäť doma.

Ashley sa aj napriek môjmu prejavenému nezáujmu profesionálne usmievala a sadla si do kresla oproti mne.

Začala kecať nejaké hlúposti o Renée a Charliem. Snažila som sa ju vnímať, ale nešlo to. Nestála som o jej ľútosť ani nič iné. Samozrejme, že si tá ženská všimla, že ju vôbec nepočúvam.

„Bella, chápem, že tu nechceš byť, ale skús myslieť na svoje dobro, áno?” V žilách sa mi varila krv.

„Tak, aby vám bolo jasné, pani psychologička, myslela som na svoje dobro. Myslela a to hneď niekoľkokrát. Zakaždým to skončilo katastrofou a keď som si myslela, že už konečne budem mať pokoj, tak si moja matka zabudla kľúče od auta a prekazila mi plány. Mám toho akurát tak dosť!” kričala som. Kričala som a moje hrdlo to začínalo pociťovať. Vlastne nielen hrdlo, ale hlavne srdce. Srdce a duša. Boleli, pálili a ja som im nedokázala pomôcť. Nedokázala som ich tej bolesti zbaviť. Celá ubolená som sa zvalila opäť na kreslo a naplno som sa rozplakala.

Miesto vedľa mňa sa prehlo pod váhou človeka, no zostávala ticho.

„Chcem ísť domov,” povedala som, no nepozrela som sa jej do očí. Videla som na jej tvári, že má niečo na jazyku, niečo sa jej nepáči, no mlčala. Len prikývla.

„Dúfam, že sa zajtra ukážeš, Bella. Chápem, že je to ťažké, ale my to zvládneme.”

„Vy nemáte ani potuchy, čo prežívam, tak ma tu nekŕmte rečičkami. Neverím prázdnym slovám,” povedala som a vybrala som sa preč. Bez pozdravu, bez rozlúčky.

No jedno som tej ženskej musela uznať. To, že sa ma nedotkla a nezačala ma utešovať ako všetci ostatní, sa mi páčilo. A je to jej prvý bod k dobru.

Kapitolu dnes venujem Vilinke, ktorej patrí moja veľká vďaka. Milo ma prekvapilo, že si sa do poviedky pustila v takomto pokročilom stave. =) Ďakujem.

No a k poviedke... Bella žije, vrátila sa domov, no týmto to nekončí. Jej psychika je naozaj poškodená a ako som vravela minule, žiadny sad end nebude. Z toho vyplýva, že Bells musí byť v poriadku. Nechcem prezrádzať veľa, ale poviem toľko, že žiadne ďalšie tragédie nebudú. =) No koniec sa tiež ešte neblíži.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 23. kapitola: