Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 22. kapitola

19.02.2012 (11:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1738×

22. kapitola - Riešenie

Bella:

Na druhý deň ma pustili z nemocnice. Renée so mnou zaobchádzala akoby som bola smrteľne chorá a malomocná. Asi nechápala, že po fyzickej stránke som úplne v poriadku, čo sa, bohužiaľ, nedalo povedať o tej psychickej a citovej. Nenechala ma ani sa zbaliť.

Sedela som na posteli a len som ju pozorovala. Mama všetko moje oblečenie dokonalo poskladala a uložila do menšej cestovnej tašky. Keď vytiahla z nemocničnej skrine detské oblečenie, ktoré mi zbalila tiež pred odchodom do pôrodnice, zase mi začali tiecť slzy. Mama sa na mňa smutne pozrela.

„Vyhodím ich, áno?” spýtala sa. Zakrútila som hlavou.

„Chcem si ich nechať,” dostala som zo seba. Len ťažko som zadržiavala vzlyky, nechcela som byť slabá pred mamou, nechcela som, aby sa trápila kvôli mne. Zase iba kvôli mne.

„Si si istá?” Prikývla som. Na ďalšie slová som sa už nezmohla.

Táto krátka konverzácia bola posledná, čo sme s mamou mali za posledný týždeň. Z mojej strany bola úplne posledná. S nikým som sa nerozprávala, len som tupo pozerala do steny. Mama sa niekoľkokrát snažila naviazať konverzáciu, ale nedarilo sa jej to. No nevzdávala to.

Bolo mi jej ľúto. Vedela som, že ju moje mlčanie trápi a ubližuje jej. Ale bola som si vedomá aj toho, že ak otvorím ústa, vyjdú z nich len vzlyky a žalostný krik. A to by jej ublížilo tisíckrát viac. Mlčanie je lepšie riešenie.

„Bella,” ohlásila sa mama, ako už toľkokrát za tento týždeň. „Bella, takto to už ďalej nejde. Si tu zatvorená a nič nerobíš, len sedíš a pozeráš do blba.” Nič. Žiadna reakcia z mojej strany.

„Bella, no tak! Spamätaj sa, zlatko, prosím!” zvýšila hlas. Chcela znieť rozhodne a autoritatívne, ale nevyšlo jej to. Počula som tú obrovskú bolesť v jej slovách. „Bells, nechcela som o tom hovoriť, ani len rozmýšľať, ale lekár mal pravdu. Možno by bolo lepšie vyhľadať odborníka.” Pozrela som sa na ňu. To bola prvá reakcia na jej slová po dlhšom čase.

„Ja. Nie. Som. Blázon!” povedala som pomaly a s dôrazom na každé jedno slovo.

„Zlatko, to predsa nikto nevraví. Ja ťa neposielam na psychiatriu medzi bláznov, len vravím, že psychológ by možno-”

„Nechcem psychológa, Renée!” skríkla som. Postavila som sa a presunula som sa do spálne. Počula som ako si mama nešťastne povzdychla a potom bolo ticho.

Po pol hodine som počula tichý rozhovor. Nepočula som buchnúť dvere, takže určite telefonovala. Začula som Charlieho meno a v tom momente som prestala počúvať. Nechcem počúvať, ako veľmi im obom ubližujem. Stále majú so mnou toľko starostí. Zotrela som si slzy, dala som si lieky na spanie, ktoré mi dal lekár a čakala som, kým zaberú.

***

Keď som sa zobudila, mama práve vchádzala do izby aj s nejakým jedlom.

„Nie som hladná,” odmietla som ju hneď.

„Bella, niečo jesť musíš! O tomto sa s tebou nebudem baviť!” povedala pevným hlasom a podnos s jedlom položila vedľa mňa do postele. „Raňajky do postele, ako keď si bola malá,” usmiala sa, no potom sa pozrela na hodiny na nočnom stolíku a dodala: „Tak možno nie raňajky, ale je to jedlo do postele,” uvoľnene sa zasmiala. S vypätím všetkých síl som sa pokúsila o úsmev. Podľa maminho výrazu mi bolo jasné, že mi nato neskočila.

„Bella, no tak, jedz!” prikázala znova, ale tentoraz nie tak vážne. Snažila sa správať akoby sa nič nestalo. Vedela som, že to myslí dobre, ale aj tak mi to vadilo. Zahryzla som si do jazyka, aby som nepovedala niečo, čo by jej ublížilo a pustila som sa do jedla.

Nepopieram, že to bolo chutné, ale do môjho stiahnutého žalúdka to proste nechcelo ísť. Snažila som sa zjesť aspoň jeden rožok a keď sa mi to podarilo, vydýchla som si. Mama ma nútila jesť ďalej, ale naozaj som už nemohla.

„Nie, mami, nevládzem. Musíme ísť na to pekne pomaly.”

„Tak fajn, zlatko,” usmiala sa, pohladila ma po tvári a aj s podnosom odišla do kuchyne. Zvalila som sa do perín.

Mama sa po chvíli vrátila, sadla si vedľa mňa a začala rozprávať, rozprávať a rozprávať. Zrejme sa snažila využiť, že po týždni normálne komunikujem. Po chvíli som ju prestala vnímať. Zadívala som sa von obrovským oknom, ktoré som na tejto spálni milovala najväčšmi. Mama si všimla, že nepočúvam a keď zistila, čo ma zaujalo, usmiala sa.

„Nechceš ísť von, Bells?” spýtala sa ma nadšene.

„Nie, nemám náladu.”

„Bella, ty nemáš na nič náladu, ale takto to už ďalej nejde. Stačilo! Obleč sa a pôjdeme sa trocha prejsť,” povedala a zase niekam zmizla. Povzdychla som si, pomaly som sa vyslobodila z postele a zamierila som do kúpeľne.

Po tom týždni som vyzerala naozaj príšerne, bola som zanedbaná. Zase som si povzdychla, umyla som si vlasy a už suché som si ich stiahla do vrkoča. V skrini som vytiahla nejaké čierne letné oblečenie a vybrala som sa do obývačky.

„Mami?” spýtala som sa, keď som ju nevedela nikde nájsť.

„Tu som, zlatko. Počkať, Bella! To chceš ísť takto? Nenamaľovaná a v čiernom?” oborila sa na mňa.

„Mami, prosím,” zaúpela som. Renée si ma ešte raz celú prehliadla a potom prikývla.

„Kam sa pôjdeme prejsť? Ja myslím, že park by bol v pohode, no nie?”

„Chcem sa ísť pozrieť na cintorín. Od pohrebu maličkého som tam nebola,” navrhla som. Bolo mi jasné, že sa to Renée nepáči, určite si túto prechádzku predstavovala inak - s úsmevom na perách a veselými vtipmi. Na to je ale naozaj priskoro. No neprotestovala. Očividne sa uspokojila s tým málom, ktoré som sa rozhodla jej poskytnúť.

***

Zapálila som dve sviečky na hrob svojho synčeka a jeho otca. Boli pochovaní spolu, pekne pri sebe.

„Bells, pôjdeme už?” spýtala sa mama, „sedíš tu už polhodinu.”

„Ešte nechcem ísť. Mám pocit, že som im obom takto bližšie,” pošepla som. Renée si povzdychla, prikývla a vybrala sa von z cintorína, nechávala mi trochu súkromia.

Strávila som tam ešte ďalšiu polhodinu. Pozerala som sa na malé fotky mojich najdrahších a nechávala som si myseľ zaplavovať rôznymi obrazmi.

Boli to skutočné spomienky na Sama. Na naše úplne prvé stretnutie na chodbe budovy vysokej školy. Vrazili sme do seba a ja som naňho kričala. Musela som sa usmiať. Pamätala som si to so všetkými detailmi. Pamätala som si, ako som ho stretávala pravidelne v tej istej reštaurácii, kam som chodievala s Miou a Michaelom, pamätám si jeho uprené pohľady, ktoré ma tak veľmi znervózňovali.

Spomínala som na naše stretnutie v parku, kúpanie na jazere a prvé plaché bozky. Spomínala som na to, keď som zistila, že čakám bábo. Bola som v šoku. Vo veľmi veľkom šoku. Ale Sam bol nadšený a mama s ockom to vzali dobre. Dokonca aj Renaldovci.

Spomínala som na každý jeden pokrok v mojom tehotenstve, na každú prehliadku a prvé kopnutie. Na Samove rozžiarené oči vždy, keď sa s maličkým rozprával, na Samovu smrť a moju silu bojovať kvôli bábätku. Na ten príšerne bolestivý pôrod, ktorý mi naháňal príšerný strach. Na paniku, ktorá ma obklopila, keď maličký neplakal, keď nevydával vôbec žiadny zvuk.

Na to, keď som ho prvýkrát uvidela a šokovala ma jeho drobnosť. Bol tak maličký. Celé jeho telíčko bolo také drobné. Maličké pršteky, ušká, noštek a očká. V tej chvíli bolo vo mne toľko pocitov. No prevládal strach, ktorý mi nahnali lekári a zdravotný stav môjho anjelika, ale bola tam aj silná dávka šťastia. Šťastia, že je môj, že to dokonalé drobné bábätko je moje. Nevedela som ani len určiť, či sa ponáša viac na mňa, či na Sama. Mal jeho modré očká a aj tých pár vláskov, čo mal na hlave, bolo čiernych. Také vlasy mal aj Sam, no mal môj nos a bradu. Črty tváre mi tak veľmi pripomínali samú seba.

Prestala som spomínať. Chcem si pamätať moje bábätko živé a tak rozkošne maličké. V mojom srdiečku bude už naveky živé a nezmení to vôbec nič.

„Daj na nášho syna pozor, Sam. Potrebuje ťa,” povedala som smerom k fotke a potom som dodala pre oboch: „Milujem vás viac, ako svoj vlastný život,” usmiala som sa a vreckovkou som si zotrela slzy. Venovala som posledný pohľad fotkám mojich lások a horiacim sviečkam a vybrala som sa za mamou.

 ***

„Bells, zlatko,” kričala na mňa mama z kuchyne. Zase sme boli u mňa a ona niečo vyvárala. Ja som sa venovala svojej obvyklej činnosti, pozeraniu do steny.

„Prosím?” ohlásila som sa. Mama pribehla za mnou do spálne. Zastavila sa medzi dverami a začala:

„Volala mi pani Stuartová, že vraj sa vymkla. Kľúče má v dome a nemá sa ako dostať domov. Ja mám náhradné, ktorými som jej chodievala polievať kvety, keď odišla za bratom do Paríža. Musím jej ich zaniesť. Zvládneš to tu na chvíľu sama, zlatko? Budem sa ponáhľať,” sypala zo seba Renée.

„V poriadku, mami, netráp sa. Pokojne choď,” zamumlala som a pre zmenu som svoj pohľad zapichla do skrine oproti postele.

„Bella, o tomto sme sa už bavili,” povedala a ja som sa na ňu nechápavo pozrela.

„O čom?” spýtala som sa.

„O tom tvojom pozeraní do blba. Musíš niečo robiť, inak sa zblázniš. Prečo si nedokončíš školu?” Povzdychla som si.

„Mami, o tomto sa s tebou teraz nebudem baviť a navyše, pani Stuartová čaká,” pripomenula som jej.

„Fajn, tak sa aspoň postav a pokiaľ tu nebudem, daj sa do poriadku. Na cintoríne si bola pred dvomi dňami a odvtedy ti kúpeľňa veľa nehovorí,” nevzdávala sa. Tentoraz som si povzdychla ja.

„Fajn, vzdávam sa, idem do kúpeľne,” posadila som sa na posteli a zdvihla som ruky nad hlavu. Mama sa usmiala, dala mi rýchlu pusu a zmizla. Zase som si povzdychla a vybrala som sa do kúpeľne.

Napustila som si vaňu, vyzliekla som sa a celá som sa do nej ponorila. Zatvorila som oči. Ako na potvoru mi po rozume začali behať tie smutné spomienky, ba tragické. Tie, ktoré ma prenasledovali stále. Snažila som sa ich potlačiť. Darmo. Vždy si ma tie mrchy našli.

Prehrávali sa mi stále dokola a dokola, ako pokazené video.

Edwardov odchod, tie kruté slová, ktoré ma v tej chvíli zničili zvnútra. Samova smrť, ktorá prišla tak neskoro v tak najmenej očakávanej chvíli. Chvíli, keď sa zdalo byť všetko dokonalé a mala som pocit, že už nič nemôže byť lepšie, že už nemôžem byť viac šťastná a že sa už nič nemôže pokaziť. Tak veľmi som sa mýlila. Slová tých policajtov som mala vsugerované v hlave a nevedela som sa ich zbaviť. A potom to, čo ma položilo zo všetkého najviac a tie predošlé dve veci sa tejto tragédii nemohli rovnať. Smrť môjho jediného bábätka. Môjho maličkého chlapčeka. Nebolo to fér. Bol tak nevinný a už si ho Boh povolal k sebe.

Zastavila som tie príšerné myšlienky a začala som si drhnúť pokožku. Milimeter po milimetri. Chcela som takto vydrhnúť aj tie prekliate myšlienky. Prečo sa to, dopekla, nedá? Prečo? Po dôkladnom namydlení celého tela som sa vrhla na umývanie vlasov. Dala som si na ne svoj obľúbený jahodový šampón, ktorý používam už celé roky, no stále ho milujem a nedokážem ho vymeniť za iný.

Keď boli aj vlasy dokonale umyté a voňavé, načiahla som sa po žiletke. Keď už som tu, nech tú očistu urobím dôkladne.

Žiletky už boli zhrdzavené a tupé, načiahla som sa po náhradné do malej skrinky vedľa vane. Vytiahla som ich a chcela som ich vymeniť, keď som dostala šialený nápad, ktorý sa mi javil ako jediné možné riešenie, ako vykúpenie zo všetkej bolesti, ktorú som prežívala.

Nikdy som nechápala ľudí, ktorí zašli až tak ďaleko a boli schopní si ublížiť. V tejto chvíli som ich pochopila. Zatúžila som po inej bolesti, než tej, ktorá ma zvierala zvnútra. Chcela som pocítiť bolesť fyzickú, ktorá bola o toľko znesiteľnejšia a lákavejšia. Zatúžila som prestať cítiť tú prázdnotu a pocit opustenosti. V kúte mojej mysli som si uvedomovala, že nie som sama, že mám mamu a otca, priateľov, ale zdalo sa mi to málo. Chcela som viac. Chcela som mať pri sebe tie dve osoby, ktoré už neboli so mnou. Zatúžila som uvidieť ich znova.

Pozrela som sa na žiletku a zľahka som si ju priložila na ľavé zápästie. Mala som silné nutkanie zatlačiť a potiahnuť. Ísť preč a viac sa netrápiť. Utiecť.

Cítila som ako mi po lícach padajú slzy ako hrachy a túžila som po chvíli, keď sa to skončí. Uchopila som žiletku silnejšie a pritlačila som ju k zápästiu. Potiahla som. Z ruky sa začala variť žiarivo červená krv. Tiekla veľmi rýchlo. Preložila som žiletku do druhej ruky a zopakovala som to.

Vychutnávala som si pocit bolesti a vedela som, že je tisíckrát príjemnejšia, než tá predošlá. Vedela som, že ona je to posledné, čo na tomto svete pocítim.

Cítila som, ako mi ubúdajú sily. Krv sa aj ďalej valila zo zápästí a zafarbovala vodu vo vani na červeno. Pozorovala som svoje ruky, až pokiaľ sa neobjavila milostivá a bezbolestná temnota.

Dievčatá, pre objasnenie, touto kapitolou poviedka nekončí. Ako som už spomínala minule, som za happy end, ale aj k tomu sa musíme nejako dopracovať. Nechcem poviedku uponáhľať, takže budete musieť byť trpezlivé. A nebojte sa, ja vám sľubujem, že Bella to svoje stratené šťastie znova objaví. =) Pre zmenu chcem dnešnú kapitolu venovať leluš a Marcele. Ste zlatíčka. =)  

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 22. kapitola: