Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 21. kapitola

14.02.2012 (20:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1953×

SummerLily - Čo sa týka Bellinho pôrodu, všetko som to opísala podľa príbehu jednej slovenskej mamičky. Všetko sa to u nej odohralo presne takto. Zdravotníctvo zrejme spravilo chybu. Ja sa za to ospravedlňujem, ale naozaj som nemala šajnu ako niečo takéto prebieha, takže som vyhľadala pomoc. Tejto žene tiež oznámili, aby sa pripravila na najhoršie, no ona mala toľko šťastia, že jej dcérka prežila. Síce to bolo náročné, ale prežila. =)

Sisi - Zlato, ja ti nemôžem nič povedať. =) Prepáč. Nechaj sa prekvapiť, ale nechcem nudu. Tá bola pred Samom, no je pravda, že nechcem pozabíjať všetkých. Ak to teba a vlastne všetkých ostatných upokojí, už nikto nezomrie. =) No problémy budú. ;)

Poviem to teda takto: Moju poviedku mám rozdelenú na asi 14 epizód. Práve sme medzi siedmou a ôsmou. Čiže asi v polovici. Nechcem vás sklamať a nechcem z poviedky spraviť klišé. Ako som sľúbila, Cullenovci budú, ale nie hneď. Ešte to nejaký čas potrvá. =) No a mám taký pocit, že druhá polovica poviedky bude mať viac kapitol, než prvá.  =D

21. kapitola - Náročná situácia

Bella:

Keď som sa prebrala, sedela vedľa mňa mama. Mlčala, len ma držala za ruku. Pozrela som sa jej do očí.

„Nerozumiem tomu, mami,” začala som hovoriť pomedzi vzlyky. „Prečo sa to všetko deje mne? Najskôr Edward. Bože, myslela som si, že on je ten pravý, že s ním budem naveky šťastná, ale on ma už neľúbil. Nechal ma samú. Bolo to príšerné, myslela som, že zomriem, ale potom prišiel Sam. A všetko bolo dokonalé. Bola som šťastná, naozaj šťastná. A keď som zistila, že... čakám dieťa, myslela som, že už nič nemôže byť lepšie, že som dosiahla vrchol šťastia, ale stačilo tak málo a všetko šťastie sa rozplynulo. Samova smrť bola taká nečakaná a bolestivá, ale vždy tu bolo moje dieťa, pre ktoré sa oplatilo žiť. No a teraz už nemám ani to. Zomrelo nevinné bábätko a ja už nemám vôbec nič, mami. A nič z toho, čo som zažila doteraz sa nevyrovná tejto bolesti. Mohla som svoje dieťa vidieť len raz, ani som ho len nedržala v náručí a už mi ho zobrali. Cítim sa tak prázdna.”

„Zlatko,” plakala mama, „bude to v poriadku.” Pokrútila som hlavou. Nič nebude v poriadku. Nie! Tieto hlúposti mi rozprávali, keď zomrel Sam a ja som im uverila. No nič z toho nebola pravda, už nikdy nebude nič v poriadku.

„Sama vieš, že sú to hlúposti.”

„Nesmieš to vzdať, Bella. Si mladá, celý život máš pred sebou. Zlatko, ja ťa chápem. Viem, že ťa to musí bolieť, ale máš možnosť byť znova matkou. Môžeš mať toľko detí, koľko len chceš. Len sa musíš pozviechať. Pôjdeme domov, ty sa presťahuješ ku mne a začneš odznova. Môžeme dokonca odísť do Kanady za babi.”

„Nie, mami. Nikam sa nebudem sťahovať. Zostanem v Jacksonville, v Samovom byte. Týmto som skončila,” kričala som. Nechcela som kričať práve na mamu, ona za nič nemohla, ale predstava, že nechám Sama a naše dieťa samých tu, ma privádzala do šialenstva. Nemôžem odísť. Tu mám rodinu.

„Porozprávame sa o tom neskôr, dobre, zlatko? Pospi si,” povedala Renée a utierala si z tváre slzy. Zase plakala kvôli mne. Bože, koľko trápenia ešte spôsobím mojim najbližším?

„Nechcem spať,” namietala som.

„Musíš odpočívať, Bella. Rozprávala som s lekárom, preložia ťa na inú izbu. Tu nemôžeš zostať.” Prestala som vnímať mamine slová. Pozerala som sa von oknom. Na pozemkoch nemocnice bolo toľko ľudí. Vonku bolo krásne počasie. Na lavičkách sedeli starí ľudia so svojimi rodinami, ktoré ich prišli pozrieť. Mladí ľudia, ktorí mali v takom nízkom veku problémy a boli tam aj mamičky. Čerstvé mamičky s kočiarikmi. Zase sa mi po tvári rozkotúľali slzy.

Chcela som byť silná po Samovej smrti. Kvôli bábätku. No teraz... Darmo som pátrala v mysli, hľadala niečo, prečo sa musím pozviechať a vrátiť sa do normálneho života. Nič som nenachádzala.

„Bells, idem po kávu, chceš niečo?” spýtala sa mama.

„Nie, nemám chuť.”

„V poriadku, o chvíľu som späť,” povedala a stolička, na ktorej sedela zavŕzgala, keď vstala.

„Mami,” ohlásila som ju.

„Áno, zlatko?” otočila sa na mňa a usmievala sa.

„Choď domov, oddýchni si. Nemôžeš tu celý čas sedieť.”

„Nie, Bella, nenechám ťa tu samú.”

„Nebudem sama, nemocnica je plná ľudí,” namietala som.

„Nie!” povedala rázne a potom sa vytratila na chodbe. Povzdychla som si.

Po chvíli prišla sestrička. Aj na moje protesty mi dala injekciu so sedatívami.

„Mrzí ma to, slečna Swanová, ale je to moja práca. Musím si plniť povinnosti a vy musíte odpočívať.”

„Stále odpočívam. Mne nič nie je. Nepotrebujem zase spať, som zdravá. Zaujíma vás to, že nespím, ale že zomrelo nevinné dieťa to je vám všetkým jedno!” Sestrička sa na mňa otočila.

„Snažte sa upokojiť. Len si zbytočne ubližujete. O chvíľu lieky zaberú, pospíte si.” Usmiala sa a odišla. Mala som chuť po nej niečo hodiť. Po chvíli sa mi začali privierať viečka. Prekliate lieky, frflala som.

Renée:

Pozerala som na Bellu ako spí a nevedela som, čo robiť. Moje dievčatko si toho prežilo toľko, že sa jej ani tí najstarší ľudia nemôžu rovnať so skúsenosťami a zážitkami. Nechcela som, aby trpela. Bolelo ma to tak veľmi, ale keď som videla Bellu, bolo mi jasné, že ona trpí ešte viac. Nedokážem si ani len predstaviť, čo prežíva, čo cíti. Prišla o Sama a potom aj o ich dieťa. Myslí si, že už nemá nič, ale stále má mňa a Charlieho, má priateľov a starú mamu, len jej musím otvoriť oči. Nesmie všetko vzdať. Je mladučká, môže mať ešte krásny život.

„Pani Dwyerová,” ohlásila ma sestrička. „Môžete na moment?” Prikývla som. Otočila som sa na Bellu, dala som jej bozk na čelo a vyšla som na chodbu za sestričkou.

„Pani Dwyerová, nevieme, či je vhodné rozprávať sa o pohrebe maličkého s vašou dcérou. Myslím, že sa o to budete musieť postarať vy.”

„To je samozrejmé, o všetko sa postarám. Nechcem, aby sa Bella ešte viac trápila,” súhlasila som. Sestrička sa smutne usmiala.

„V poriadku. Chcete maličkého vidieť?” Zase som prikývla.

„Mohla by ho ešte vidieť aj Bella? Myslím, že to potrebuje.”

„Áno, myslím, že áno. Počkáme pokiaľ sa preberie a potom ju zavedieme za dieťaťom.”

„Ďakujem vám,” poďakovala som.

„Mne nemusíte ďakovať, ja si len plním povinnosti,” povedala a potom s tichým dovidenia odišla. Otočila som hlavu k izbe, v ktorej ležala moja jediná dcéra. Poslala som jej povzbudzujúci úsmev, aj keď ho nemôže vidieť. Potom som sa otočila a vybrala som sa za lekárom. Musím sa o všetko postarať.

Dohodli sme základy pohrebu, ale niektoré veci nechám na Bellu. Poznám ju veľmi dobre, bude sa chcieť so synčekom rozlúčiť. Nechcem však, aby sa veľmi stresovala.

„Myslím, že vaša dcéra by mala ísť zajtra domov,” oznámil mi lekár, keď sme sa lúčili. „Ona nemá zdravotné problémy. Pokiaľ potrebuje pomoc, tak určite nie našu.”

„Moja dcéra nie je blázon,” povedala som chladne.

„To nikto netvrdí, pani Dwyerová. Ale mám pocit, že psychológa potrebuje. Je toho na ňu príliš, nemusela by to zvládnuť.”

„To zvážim sama,” povedala som a bez pozdravu som vyšla z kancelárie. Je mi jasné, že chce len pomôcť, ale Bella nie je blázon. Je toho na ňu veľa, ale je silná a mladá, zvládne to. Musí!

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 21. kapitola: