Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 17. kapitola

07.02.2012 (18:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1644×

17. kapitola - Posledné zbohom

Bella:

Sedela som na posteli a pozerala na moju mamu, ktorá sa prehrabovala v skrini a hľadala niečo, čo by som si mohla obliecť na Samov pohreb. Po lícach mi zase začali tiecť slzy. Utrela som ich skôr, ako by si ich Renée všimla. Určite by zase začala s tými jej dlhými monológmi, ktorých mala za posledné tri dni toľko, že sa to nedá zrátať, a ktoré sú úplne na nič.

„Bella, a čo tieto?” povedala Renée a otočila sa na mňa s čiernymi letnými šatami v rukách. Len som pokrútila hlavou. Boli príliš krátke. „Bella,” povzdychla si mama, „skús na to nemyslieť, zlatko. Ja viem, že je to ťažké, ale ty si mladá. Máš celý život pred sebou a musíš myslieť aj na svoje dieťa. Hlavne naňho.”

„Ja viem,” povedala som stroho, postavila som sa a sama som namierila ku skrini. Radšej sa budem pozerať do nej, ako na Renée. Ten jej ľútostivý pohľad je neznesiteľný. Začala som sa v nej prehrabovať, ale nevedela som sa pre nič rozhodnúť. Otočila som sa na mamu.

„Neviem, čo z tohto je vhodné. Nemám veľa čiernych vecí. Od kedy som začala chodiť so Samom, snažila som sa obliekať do pestrých farieb,” povedala som a snažila som sa zadržať tie zradné slzy, ktoré si už znova hľadali cestičku von, aby ukázali, aká som slabá a zraniteľná. Presne taká maličká, ako keď som naposledy videla Edwarda.

„Možno by sme sa mali zastaviť v obchodnom centre a vybrať niečo nové,” navrhla mama.

„Nemám náladu nakupovať.”

„Bella, nemôžeš byť celý deň zatvorená v tomto byte,” povedala nekompromisne a potom už miernejším hlasom dodala: „a potrebuješ niečo na ten pohreb.”

„Ja viem,” povedala som chladne.

***

S mamou sme nakoniec vybrali nejaké čierne kúsky. Nezdržiavali sme sa vonku príliš dlho. Cítila som sa naozaj príšerne a Renée ustúpila. Stále trvá na svojom, musím chodiť medzi ľudí, ale na nákupy som nikdy nebola a už vôbec nie, keď mám náladu na bode mrazu.

Ale ani doma mi Renée nedala pokoj. Presne tak, ako posledné tri dni. Nehla sa odo mňa. Na jednej strane som jej za to bola vďačná, ale na strane druhej... potrebovala som byť chvíľu sama. Vždy, keď som sa jej to pokúšala vysvetliť, namietala: „Bella, nechci ma nahnevať. Samota je to posledné, čo teraz potrebuješ. To chceš zase upadnúť do depresií?”

Nevedela som, čo jej na to povedať. Vedela som, že musím byť silná pre svoje dieťa, ale bolo toho veľa. Príliš veľa.

Zavolala som do školy a zrušila som štúdium s tým, že som tehotná a mám rodinné problémy. Možno raz, keď bude dieťatko staršie a všetko sa zlepší, doštudujem. Zatiaľ budem žiť z našetrených peňazí.

Samovi rodičia boli za mnou len raz. Presnejšie včera. Obaja boli na tom zle. Samova mama bola zúfalá a po celý čas plakala. A pán Renaldo na tom nebol oveľa lepšie. Bolo na ňom vidno, že ho to ničí. Prišiel o jediného syna, ale snažil sa byť silný. Pre svoju manželku.

Navrhli mi, aby som sa presťahovala k nim. To isté mi navrhla aj mama, ale odmietla som. Vraveli, že zmena prostredia mi prospeje, že v tomto byte to bude pre mňa horšie, ale vytrvalo som odmietala všetky ich návrhy. V tomto byte sme so Samom zariadili detskú izbu. Aspoň tak, ako sme stihli. Chcem, aby naše dieťa vyrastalo tu. V byte jeho otca.

Renaldovci mi taktiež navrhli finančnú podporu. Odmietla som. Nechcem byť na nikom závislá. Ale tentoraz neustúpili tak ľahko, ako keď išlo o sťahovanie.

„Bella, nebuď tvrdohlavá,” hustil do mňa Samov otec, „nejde len o teba, ale aj o naše vnúča. Bella, zlatko, pre nás všetkých je to ťažké, ale stále musíme myslieť na to maličké, preboha. Buď rozumná, zober si tie peniaze aspoň len pre dieťa.”

Bolo mi hlúpe od nich brať peniaze a aj som im to povedala. Stále znova a znova sa mi to pokúšali vyhovoriť, ale nedala som sa. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že spravia v banke účet, na ktorý budú posielať peniaze pre svoje vnúča. Keď nechcem, nemusím ich míňať na seba, ale nemôžem im odoprieť právo starať sa o maličké. S týmto som už súhlasila. Nechcem ich oberať o práva na vnúča potom, čo stratili syna. Bolo by to odo mňa poriadne hnusné.

Taktiež chceli zacvakať celý pohreb sami. Ani náhodou. Bola to posledná rozlúčka so Samom. To museli pochopiť. Nakoniec sme všetky účty rozdelili na polovicu.

Pohreb sa mal konať dnes, o štyri dni po autonehode na cintoríne, ktorý vybrali Samovi rodičia. Vravia, že sú tam pochovaní takmer všetci Renaldovci a oni tam chcú aj Sama. Nenamietala som.

Na pohreb mal prísť aj Charlie, volala som mu, že zaplatím letenku, ale on je tvrdohlavý rovnako ako ja. Povedal mi, aby som peniaze šetrila kvôli dieťaťu, že on to zvládne. Nakoniec som ustúpila. Opäť.

„Bella, poď sem. Ešte ťa jemne nalíčim,” prišla za mnou Renée.

„To nie je potrebné, mami. Aj tak by sa to všetko len rozmazalo.”

„Kúpila som vodeodolnú riasenku.” Pozrela som na mamu a nakoniec som zvolila. Nemala som chuť hádať sa pre hlúposti. Mama ma nalíčila naozaj len veľmi jemne, diskrétne. Len čo so mnou skončila, objavil sa tu Charlie. Priletel dnes ráno, šofér pani Renaldovej ho bol vyzdvihnúť na letisku.

Privítala som sa ockom len stroho, nechcela som všetko znova rozpitvávať. Šla som maminým autom s ňou a Charliem. Renaldovci už boli na mieste a riešili posledné detaily pohrebu. Chcela som im pomôcť, ale nie som nato dosť silná.

Vystúpila som z auta a zhlboka som sa nadýchla. Charlie mi podal smútočnú kyticu a ja som myslela, že mi pukne srdce. Pomalými krokmi som sa vybrala najskôr k márnici.

Sadla som si na lavičku k Samovej mame a silno som ju objala.

„Bude to v poriadku,” použila som vetu, ktorou ma posledné dni utešoval každý. Vedela som, že je to hlúposť, ale čo iné som jej mohla povedať? Juliana ma len silno objala a plakala. Dala som priechod svojim slzám a plakala som s ňou. Potrebovala som to zo seba dostať.

„Ideme sa naňho pozrieť?” spýtala som sa a hlavou som hodila smerom k truhle. Samova mama len prikývla. Pomohla som jej vstať a pomaly sme sa vybrali k rakve.

Sam bol krásny, presne ako vždy. V tvári mal vpísaný pokoj a ja som verila, že sa dostane na druhú stranu, že sa tam raz spolu stretneme.

Vraví sa, že by ste nemali chytať mŕtvych, ale neodolala som. Pohladila som ho po ľadovej ruke. V tej chvíli som si tak veľmi želala, aby mi ju stisol tak, ako to robieval vždy. Aby mi ukázal, že je tu so mnou a že s ním môžem rátať, ale on len ležal. Pokojne a zmierene. Utrela som si slzy, aby som naňho lepšie videla a usmiala som sa. Toto si chcem zapamätať. Sama, pokojného a zmiereného. Snáď mi to pomôže trápiť sa menej.

Zostala som pri Samovej rakve tak dlho, ako sa dalo. Ale potom ju zatvorili. Už navždy. Už nikdy neuvidím jeho tvár. Tá skutočnosť ma zasiahla ako blesk z jasného neba. Mala som pocit, že sa zbláznim. Chcela som kričať, aby tú rakvu nezatvárali, aby ma nechali dívať sa na jeho tvár, ale mlčala som. Len som plakala.

Presunula som sa - stále objímajúc pani Renaldovú - k hrobu. Dívala som sa, ako do nej vkladajú truhlu so Samovým telom. Stále som mala v mysli, že toto je poslednýkrát, čo som ho videla, že týmto sa s ním definitívne lúčim a všetky tie informácie ma zvnútra ničili. Snažila som sa im vzpierať. Lekár vravel, že sa nemám príliš stresovať, kvôli maličkému, ale keď ono sa to, krucinál, nedalo.

Farár začal recitovať a ja som sa poobzerala dookola. Veľa pohľadov bolo otočených na mňa a Renaldovcov. Pri bráne cintorína boli dokonca aj novinári. Chcelo sa mi vracať, keď som ich videla, ale rozhodla som sa ignorovať ich. Mama s ockom stáli kúsok odo mňa a viac ako na kňaza sa pozerali na mňa. Robili si starosti. Vždy si o mňa robia starosti. Vedľa mamy a ocka stála Mia a vedľa nej Michael. Poslali mi povzbudzujúci úsmev. Prikývla som. Všimla som si tu aj pár Samových kamarátov zo školy. Tých, s ktorými sedával v reštaurácii pri stole. Boli tu aj známi a priatelia Renaldovcov. Poznala som z nich len pár. Ostatní mi boli úplne cudzí.

S tupým výrazom na tvári a so stále ďalšími a ďalšími slzami stekajúcimi po mojich lícach som prežila celý pohreb. Kar sa konal u Renaldovcov doma. Do nášho bytu by sa všetci tí ich známi nezmestili. Nechcela som tam ísť, ale patrilo sa to. Celý kar som presedela v kúte obývačky na sedačke, vedľa mňa sedela Mia a z druhej Michael a opakovali zase tie isté frázy, ako všetci ostatní. Začínala som byť z toho unavená.

Keď odišli aj poslední ľudia, vydýchla som si. Rozlúčila som s Renaldovcami a s doprovodom mamy som sa vrátila domov.

„Bella, nemala by som tu s tebou zostať? Nechcem, aby si tu bola sama,” začala zase mama.

„Nie, mami, choď domov a postaraj sa o Charlieho. Chcem byť trocha sama a posledné dni si tu so mnou bola stále. Oddýchni si, ja budem v pohode.”

„Ja neviem, Bells.”

„Mami, len choď. Naozaj budem v poriadku.” Renée nakoniec prikývla, pobozkala ma na čelo, silno ma objala a odišla. Zabuchla som za ňou dvere a mala som sto chutí zviesť sa po chrbte sa zem, ale nespravila som to. Budem silná. Pre svoje dieťa a pre Samov pokoj.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 17. kapitola: