Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I want to feel pretty! - 21. kapitola

09.03.2012 (18:15) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 1911×

Zo srdca by som túto kapitolu chcela venovať skvelej (super, úžasnej) babe, ktorú mám veľmi rada a vždy ma vie posilniť, rozosmiať a popohnať ďalej, 77Alex77 a ešte kikuske za jej skvelé komentáre, ktoré ma vždy neskutočne potešia.

21. kapitola

Keď nadíde čas tvojej smrti, nebuď ako tí, ktorých srdcia sú plné strachu zo smrti, takže keď príde jej čas, nariekajú a modlia sa, aby ešte chvíľu mohli žiť svoj život ináč. Zaspievaj svoju pieseň smrti a zomieraj ako hrdina vracajúci sa domov.

***

Vysmiato som bežala cez lúku, cez krásnu lúku - bohatú na farebné kvety, ktoré krásne voňali. Svojím telom som rozrážala púpavy, ktorý poletovali okolo mňa. Bežala som k otvorenému náručiu mojej matky, ktorá ma volala k sebe.

Keď som sa jej vrhla do objatia, poriadne ma stisla a pobozkala na vlasy. Cítila som sa šťastne, znova pri svojej matke. Spolu, bez žiadnych problémov.

„Mami,“ vzdychla som a nadýchla sa jej vône, ktorá ma až neuveriteľne upokojila. Mama si ma od seba odtiahla a pozrela mi do očí.

„Bells, moja malá. Vtáčatko, musíme sa rozlúčiť, teda, chcela som ti len povedať, že ťa neskutočne ľúbim a nechcem, aby si si ubližovala ani brala život. Aj keď si ho nemala vždy bohvieaký, príde aj na teba rad v šťastí, musíš to len vydržať,“ vravela mamka a hladila ma po tvári. Vyhŕkli mi slzy.

„Ale mami, ja nechcem, chcem byť s tebou, chcem byť pri tebe,“ šepla som.

Znova ma pohladila a ja som sa rozplakala. Ešte aj teraz trpím, nechcem nič z toho, čo mi mama káže, znamenalo by to, že mamu už v živote neuvidím, a to nezvládnem.

„Bella, máš tu aj Charlieho. Ocka. Otca, ktorý ťa potrebuje. Chceš ho nechať samého? Nezvládne to. Kto mu bude prať? A variť? Kto ho bude milovať, tak ako ty?“ spýtala sa mama hľadiac mi uprene do očí. Na ocka som nepomyslela, a to ma zarazilo ešte viac. Charlie. Otec, ktorého som poslala na slnečný Hawaii, kde si užíva slniečko. Bože, ocko, už dlho som mu nezavolala.

Vyzerala som nerozhodne. „Tak, ako keď som tam nebola. Veci si bude zanášať do práčovne a niečo si ukuchtiť vie,“ povedala som neisto. Sama som vedela, že on to sám dlho nezvládne, a to ma trápilo.

„Bella,“ usmiala sa na mňa mama, „sama vieš, že to tak nie je,“ šepla.

„Ale mami, ja nechcem o teba prísť. Potrebujem ťa. Každý je na mňa hnusný, ponižuje ma, osočuje, ja nie som taká silná,“ namietla som.

„Zlato, si! Ja viem, že to bude pre teba ťažké, ale jednoducho - musíš ísť ďalej. Otec ťa potrebuje, a čo Dean s Jearsy, hm? Nepotrebuje Dean vysvetlenie, prečo si ho odmietla? Vravela si s ním od vtedy?“

Sklonila som hlavu. „Nie. Nestretla som sa s ním,“ odpovedala som potichu.

„A čo Edward?“

Jeho meno vyslovila s akousi jemnosťou. Nechápala som ju. No, aj tak ma prekvapilo, že spomenula jeho.

„Mami, ja...“

„Musím ísť, ty to vydržíš zlato, ľúbim ťa a nezabudni - si silná,“ povedala odhodlane a srdečne sa na mňa usmiala. Potom ma pobozkala na čelo, objala a zrazu - mama v žiari slnka bola preč. Po tvári mi stekali slzy.

Klesla som na kolená, zavrela oči a vzlykala. Pocítila som chlad, ktorý ma ohromil až do štipku kostí. Keď som otvorila oči, nebola som na lúke, ale znova v chladnom mori Tichého oceána.

***

Edward

V živote by som si nepomyslel, že človek, s ktorým stratím panictvo, bude práve Bella. Ona sa mi vlastne nikdy nepozdávala, ale postupne som zisťoval, že si vôbec nezaslúži to, čo som jej dlhé roky robil.

Keď som ju videl, každý deň prichádzajúcu v krásnych obopnutých džínsoch, obtiahnutom tričku, ktoré zvýrazňovalo jej úžasné štíhle krivky, srdce mi išlo jasotom prasknúť, teda hlavne túžbou.

Keď som na biológii sedel pri nej, vdychoval jej úžasnú sladkastú vôňu, moje vnútro horelo a takmer som sa neovládal a pred celou triedou by som ju pretiahol.

Bol som nesmierne rád, keď zašla na tie zadné záchody, a potom, potom sme si to obaja užili. Nikdy som príliš nepremýšľal nad tým, že by som sa vyspal s Isabellou Swanovou. Ani celá škola nepomyslela na to.

Nebolo to celkom fér ani k pamiatke Cornelii, ale tú som vôbec nemiloval, tak mi bola ukradnutá, aj keď smrť si nezaslúžila. Aj keď si myslím, že rozchod by bol pre ňu oveľa horší ako nejaká smrť, tak mi to raz ona povedala, keď sme sa rozprávali.

Už dlho som sa chcel s ňou rozísť a ona to musela cítiť, ženy to vždy cítia.

Po našom divokom sexe na záchodoch sme boli celej škole na posmech, teda -  Bella bola, mňa len ľutovali a pýtali sa, či mi nebolo nepríjemné s ňou spať. Bol som kvôli tomu podráždený, ale správal som sa normálne.

Práve som sa prechádzal cez les, keď som zacítil sladkastú vôňu. Bella. Rozbehol som sa za vôňou a stopoval ju cez les, nebežal som dlho, pretože sa zrazu predo mnou objavil útes a tu aj stopa končila. Pristúpil som úplne ku kraju a pozrel na dno. Slaná, morská voda narážala do skál a špliechala až do polovice tohto útesu. Zaostril som zrak a poriadne sa nadýchol. Jej vôňa tu končila, niekde tam dole.

Keď som zaostril, všimol som si nejakú látku pod vodou. Keby som mal nejaké srdce, bolo by strachom bez seba. Bál som sa, pretože som vedel, že je tam dole a uvedomil som si, že nechcem o ňu prísť. Že ju nechcem stratiť.

Vyzliekol som si tričko a bez váhania som skočil do vody. Dopadol som do chladnej vody a otvoril oči. Všimol som si ju ihneď. Jej telo, ochabnuté telo, klesalo dole a dole.

Mala zavreté oči a pery mala otvorené. Už nedýchala. Za chvíľu som bol pri nej a stískal ju v náručí. Vynoril som sa z vody a všetku moju silu použil na to, aby som vyskočil na útes.

Keď sa moje nohy dotkli zeme, položil som vyziabnuté mokré telo na zem a chytil jej tvár. Priklonil som sa k jej fialovým perám a vdýchol jej vzduch do pľúc. Zopakoval som to trikrát a išiel na masáž srdca. Snažil som sa, chcel som ju zachrániť, musel som to dokázať. Tlačil som jej do hrude, ako som len vedel. No, prestal som už dúfať, že ju zachránim.

Jej mŕtve telo len ochabnuto ležalo na zemi a ani moje prosby a snaživé dotyky na jej hrudi nepomáhali. Bol som bezmocný. Chytil som ju do náručia a utekal domov, vedel som, že Carlisle je doma. Musí ju zachrániť, jednoducho musí.

Ešte cez cestu k nám domov som jej robil umelé dýchania, musel som ju, teda, chcel som ju vrátiť znova medzi živých, aj keby ma to malo stáť život.

Bella

Bola mi nehorázna zima. Keď človek zomrie, môže mu byť zima? Vedela som, že nie, takže sa muselo niečo stať.

Necítila som svoje telo, a to ma fakt desilo. Nevedela som pohnúť rukami ani nohami. Necítila som, že žijem, iba ten chlad, čo bol okolo mňa.

Pokúsila som sa dostať naspäť do svojho tela a premáhala som sa, aby som nezačala hystericky plakať.

Ja pôjdem tam, kam všetky pokolenia odišli. A lesy budú stále v slnku sniť a vody driemať v lesku bielych hviezd.

J. Zeyer

Edward

„Ako je na tom, Carlisle, myslíš, že sa niekedy preberie?“ spýtal som sa hladkajúc Bellinu ochabnutú rúčku v mojej studenej. V rukách mala infúzie a na hrudníku prístroje, ktoré jej merajú základné funkcie. Vyzerala tak krehko.

„Edward, to záleží len od nej. Jej poloupírie telo jej poskytuje lepšie zotavenie, aj keď si myslím..." Zahľadel som sa mu do tváre a skúmal mu myšlienky, čo mi ponúkol.

V každom prípade, bola by to len posledná možnosť chlapče, ale náš jed by ju mohol úplne prebrať.

Pomyslel si Carlisle a ja som to okamžite zamietol kývnutím hlavy. Pozrel som znova na Bellu a povzdychol si.

„Bella, prosím ťa, preber sa," šepkal som prosebne, ale zároveň jemne. Nemôžem ju predsa stratiť, hlavne nie potom, čo som si uvedomil, čo k nej naozaj cítim.

„Edward. Belline funkcie tela sa zlepšujú, avšak si myslím, že to zasiahlo hlavne mozog."

„Ty si myslíš, že bude Bella postihnutá?" spýtal som sa opatrne.

„Nie, teda možno. Bella je jediná svojho druhu, neviem, čo mám očakávať. Jeden raz má stúpavé, druhý raz klesavé tóny srdca, musíš to počuť. Niečo to musí znamenať, avšak ja neviem, čo."

Ach. Všetko je to moja vina. Keby som nebol taký hlupák, Bella by sa nepokúsila spáchať samovraždu. Pokiaľ sa nepreberie, budem si to vyčítať do konca svojho života a...

„Čo sa to deje, Carlisle?" spýtal som sa vystrašene, keď jej srdce driftovalo ako o závod.

„Ja, ja neviem, Edward, neviem, čo sa deje,"

Bez teba som ako anjel, čo skúša lietať bez krídiel
a blúdim po cestách...
Nechcem bez teba byť, tak si ma, prosím, chyť
pod krídla mi skry tvár a sľúb, že mi neuletíš...

Bella

Bola to láska na pár dní.
Tá, čo sa volá zabudni.
Čas je však zlodej záludný, 
a tak vracia mi ju späť...

Prvé, na čo som si spomenula pri týchto veršoch piesne, bola asi mama. Mama, ktorá mi to každý večer spievala a nevšímala si - teda ani so mnou - že spievať vôbec nevie a ide proti rytmu. No, bolo mi to jedno, jej hlas bol pokojný, upokojoval ma.

Načo sú lásky na večnosť? 
Ja mám tej krátkej práve dosť. 
A znovu hľadám ku nej most. 
No, jej tu viacej niet.

Postupne k ním dopĺňala stále viac a viac riadkov, nechápala som prečo. Bola som malá, nevedela som a ani netušila, že možno mama mi chce tými riadkami niečo vysvetliť, povedať. Možno to, že je sklamaná a jediný človek, ktorý bol práve pri nej, som bola práve ja.

Krátke láásky sú tu nastálo. 
Ako veľa smútku tu po nich zostalo.
Krátke láásky sa viac nemenia. 
Napíšu ti zbohom a donevidenia.

Keď som ju počúvala spievať posledné riadky, vždy mi po líci stekali slzy a mamka mi ich vždy zotrela. Potom ma len pobozkala na čelo, šepla do ucha, že ma ľúbi a odišla.

My life is brilliant.
My love is pure.
I saw an angel.
Of that I'm sure.
She smiled at me on the subway.
She was with another man.
But I won't lose no sleep on that,
'Cause I've got a plan.

Avšak - jedného dňa mi začala spievať pieseň o láske. Na tvári jej svietil široký a šťastný úsmev. Bola šťastná, vedela som, že už mi nikdy nezaspieva pesničku o krátkej láske, pretože teraz - Phil bol jej druhá polovička, ktorú milovala. A ako veľmi ma bolí, že ho stratila, že zrejme mi možno už nikdy nič nezaspieva a keď hej, všetko bude také čierne a smutné, pretože ona už nikdy nebude vedieť milovať, nikdy v jej očiach neuvidím iskričku šťastia, ktorú som na nej tak mala rada. Navždy som ju stratila, a to bolo pre mňa niečo hrozné, niečo, čo aj mne zničilo život. Možno si  o mne pomyslíte, ako mi môže ublížiť jedna hlúpa pieseň, ale mama bola vždy človek, ktorý nevyjadroval veľmi svoje city a cez pieseň, báseň, hudbu - ho vždy ukázala. Vždy.

Jej hlas sa mi v hlave ešte dlho ozýval, až sa napokon vytratil a ja som ostala znova sama. Stále mi bola zima a ešte tá bolesť, rovnaká bolesť, ako keď som sa premieňala mi nedala aspoň v duchu kričať.

Alice

„Myslíš, že sa jej budem môcť aspoň raz ospravedlniť za to všetko, čo som jej spravila?" spýtala som sa zničene Edwarda, ktorý ma asi najviac chápal, pokiaľ nerátam Jaspera.

Táto celá udalosť bola pre mňa hrozná, lebo viem, že jedna príčina, prečo skočila - som bola ja, a to som si nechcela pripustiť.

Mala som pri nej stáť a nie sa pridať na stranu k tým zlým, čo jej ubližujú.

„V to dúfam Alice," odpovedal potichu bez jediného pohľadu na mňa. Stále sedel pri nej na posteli a držal ju za ruku. Šepkal jej nech sa preberie, prosil ju. Bol taký zlatý a po prvýkrát za jeho život zamilovaný. Áno, bol zamilovaný, práve do Belly.

Živo som si vedela predstaviť Bellu, ako moju novú sestra, no keď som sa pozrela na Bellu predo mnou, prebehla mnou vlna smútku a vedela som, že to sa musí najprv prebrať.

Bella

Bolesť ochromujúca moje telo ustúpila, ako aj ten neznesiteľný chlad a ja som po prvýkrát pocítila svoje telo. Moje skvelé telo, ktoré so mnou spolupracovalo. Keď som chcela pohnúť rukou, pohla som s ňou. Bolo to skvelé.

Pokúsila som sa zažmurkať očami a pomaly ich otvoriť do slnečného dňa. Keď som otvorila oči, hneď som ich stiahla.

To silné žiariace slnko bolo neznesiteľné a ešte som nebola zvyknutá na svetlo. Nadýchla som sa, aj keď ma troška zaštípalo na pľúcach a spomenula si - onen dôvod prečo.

Môj skok do chladnej vody, tú ochromujúcu bolesť, poslednú myšlienku, ktorá patrila len na Edwarda. Potom stretnutie s... mamkou. Renée? Kde je Renée? Žije, alebo je už mŕtva? Prečo sa mi objavila?

Za sekundu som otvorila oči a postavila sa na nohy. Pocítila som silné štípanie na rukách a všimla som si, že som si strhla infúzie. Krv, ktorá mi vytekala z ruky ma netrápila. Mala som jediný cieľ, nájsť mamu.

Obzrela som sa po miestnosti a zbadala celú rodinu Cullenovcov stojacich pri dverách. Edward z nich bol najbližšie ku mne a ruky držal za chrbtom.

Bolo mi akosi divne, no nechala som to tak. Nezaujímalo ma to. Pozrela som sa za Edwarda, hneď za ním stála Alice, ktorá bola znova sama sebou. Usmiala som sa na ňu a ona mi so šokovaným pohľadom vrátila.

Potom som pozrela na Edwarda, ktorý uprene hľadel do mojich očí. Videla som v nich strach a výčitky. Nie, výčitky mne, ale jemu. Vyčítal si niečo. Zdvihla som obočie a oblizla si vysušené pery.

„Máte, prosím vás, nejakú krv? Som strašne smädná," spýtala som sa a pozrela na Carlislea, ktorý prikývol a usmial sa na mňa. Pozrel na celú rodinu, ktorá odišla, až na Edwarda. Ten stále hľadel na mňa. Znervózňovalo ma to, žeby znova zmenil názor a chce mi spraviť zo života peklo?

„Bella," šepol jeho sladkým hlasom. Tak mi chýbal jeho hlas, v oceáne a v tej tme jeho hlas znel tak ticho a zastreto, že som niekedy ani nevedela, či to vraví on.

Opatrne som podišla k nemu, chcela som mu vysvetliť, ukázať, čo k nemu cítim. Nežne som sa naňho usmiala a chcela sa natiahnuť k jeho tvári, no otvorili sa dvere.

„Krv pre našu zlatú malú Bellu, nech sa páči, madam."

Tak, to ma mohlo napadnúť, to len Emmett vie všetko pokaziť.

„Ďakujem ti, Emmett,"

Zobrala som si od neho fľašu a vyhnala ho z izby. Odštupľovala som si uzáver fľaše a nadýchla sa - 0 negatív. Skvelá krv. Ešte pred tým, ako som sa perami dotkla fľaše, som pozrela do Edwardovej tváre. Nenašla som mu na nej ani len jediný náznak, že by aj on túžil po krvi. Tak som sa pokojne mohla napiť krvi, ktorá mi rozohriala celé telo.

Pila som rýchlo, až mi krv začala stekať po brade, dole po mojom tričku. Nevšímala som si a pila až do vtedy, dokým nebola fľaša prázdna. Potom som ju len položila na stôl a oblizla si pery. Vedela som si živo predstaviť ako vyzerám.

Celá tvár i krk od krvi, v očiach blaženosť a závislosť od tej tekutiny, no ešte viac od... sexu. Zvodne som podišla k Edwardovi, ktorý ma šibalsky pozoroval a ešte pred tým som zaregistrovala, že sa Cullenovci nenápadne vytratili.

 Tak, čo poviete na túto kapitolu?

Zhrnutie

A inak, môžte sa zapojiť do mojej stránky na fb, teda, skupiny - nesii-stmivani.eu. ;)

Budem rada ak tu bude min. dvadsať komentárov. :)

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I want to feel pretty! - 21. kapitola: