Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I still can't let you be - Prológ

19.02.2012 (17:00) • nicolCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 2629×

Bella:

Toto sa môže stať len mne! Predstavte si, že podáte prihlášku na vysokú školu právnickú a domov vám príde, že ste prijatý na Marylandskú školu umenia. Moja zlatá mamička chcela, aby som pokračovala v balete, tak mi podala prihlášku sem. Na prihlášku z práva, samozrejme, zabudla. Tak sa teraz balím a odchádzam do Baltimoru. Vždy som chcela ísť na výšku, ale toto som od života nečakala. Už chýbalo zbaliť so sebou Michaela, môjho priateľa, ale to sa, bohužiaľ, nedalo. Zbehla som dole, kde som sa na našich mračila, hlavne na mamu. Ale s jej výbornými hubovými cestovinami si to u mňa z časti vyžehlila.

Obliekla som sa, musím povedať, že tentokrát veľmi sexy, a šla som sa rozlúčiť s Michaelom. Toto bude naša posledná noc. Nastúpila som do svojho tragáčika, ktorý znova štrajkoval, tentokrát nešlo ani to pos... rádio. Ale ani to ma nedokázalo natoľko vytočiť, keď som si spomenula, že idem za svojím milovaným. Zastavila som pred malým, útulným domčekom, treskla dverami na aute a tie sa skoro rozpadli. To už ma Michael čakal na terase s otvorenou náručou. Ako som mu chcela do nej skočiť, rozpleštila som sa na zemi, aká dlhá - tak široká. Michael sa začal smiať ako pomätený. Ja som odmietala vstať, tak si ľahol ku mne a svojím úžasným hlasom prehovoril:

„Chrobáčik, budeš tu ešte dlho takto ležať? Alebo ideme do vnútra?“ zašepkal dráždivým podtónom. Ja som vyskočila na rovné nohy ako Jánošík a on sa na tej zemi znova chechtal. Schmatla som ho za ruku a vliekla som ho do vnútra, do jeho postele. Štyri hodiny sme boli zauzlovaní v sebe, na piatu to ešte nešlo oduzlovať. O dvanástej ma viezol domov, ale do postele som sa dostala o pol druhej.

Ráno bolo strašné. Ako vždy som vstala, išla do kúpeľne a potom som sa šla už iba obliecť. Mamička už doma nebola ani Charlie, chvalabohu, aj tak som na nich nemala náladu. Najskôr som si ale dala úžasnú sprchu na povzbudenie. Nejako veľmi mi nepomohla s mojim vnútorným chaosom, ale aspoň som nesmrdela. Obliekla som si svoje obľúbené tričko a džínsy. Môj obrovitánsky kufor mi Charlie už presunul ku vchodovým dverám, aby som sa s ním nemusela trápiť. Zišla som po schodoch do kuchyne. Až teraz som si uvedomila, že som tu poslednýkrát. Poobzerala som sa okolo seba. Všetky tie spomienky sa na mňa valili. Mala som chuť plakať, no aj tak som veľmi dobre vedela, že sa musím vzchopiť a vydať sa na svoju dlhú cestu. Zobrala som kufor a otvorila dvere. Kľúče som nechala Charliemu na schované na našom „tajnom“ mieste.

Podišla som ku svojmu autíčku s nádejou, že sa mi kufor otvorí. Neotvoril sa. Najskôr som na to išla podobrotky. Prihováraním: „Miláčik, však vieš, že ťa ľúbim. Otvor mi kufrík a neublížim ti, neutrpíš ďalšiu ujmu...“ no nepočúval ma. Tak som pozlotky začala búchať najskôr do kufra, potom si to odniesli aj gumy.

„Nepočul si ma?“ Keď už nepomohlo ani búchanie, nechala som to tak a otvorila som zadné dvere a kufor som dala na dlážku. Zatvorila som ich, a zrazu sa vyskytol ďalší problém, nemohla som otvoriť ani dvere šoféra. To už som bola vytočená. Ale nakoniec som si pomyslela chvalabohu, že v Baltimore už nebudeš. Ale budeš mi aj tak chýbať. Radšej som prešla cez dvere spolujazdca. Prešla som na stranu vodiča a s „nadšením“ som išla naštartovať. „Prosím naskoč! Už ma konečne poslúchaj! Veď sme spolu posledný raz...“ Naštartovala som hneď na prvýkrát. Na moje udivenie. Vycúvala som na cestu a začala sa moja jazda na letisko. Bála som sa, že to už zmeškám odlet a musela by som tu zostať (najradšej by som bola tu).

Keď som vošla do tej obrovskej budovy, tak som najskôr stála ako vyoraná myš, na letisku som bola prvýkrát a teraz taký mierny šok...

Keď som sa pozrela na tabuľu s letmi, tak som videla, že môj let bude mať polhodinové meškanie. Tak som si ešte sadla a začala som si čítať noviny. Už hodnú chvíľu som bola začítaná, ale začala som mať pocit, že ma niekto z diaľky pozoruje. Obzrela som sa, bolo tam iba málo ľudí a nikto si ma nevšímal. Po polhodine som nastúpila do lietadla. Usadila som sa a netrpezlivo som sa obzerala či tam neuvidím niekoho známeho. Chvalabohu, nikto taký tam nebol a pomaly sme sa začali odliepať od zeme.

Leteli sme už dosť dlhú chvíľu a už mi bolo dlho, a potrebovala som na záchod, tak som šla. Keď som vyšla, v mojej uličke som zbadala takého fešáka, bol proste na zahryznutie. Bola pri ňom letuška a tá mu naliala malinovku. Vykročila som a keď som videla, že sa na mňa pozrel, tak som radšej uhla pohľadom.  Ako som prechádzala okolo, tak som nejakým nedopatrením vyliala jeho malinovku (ktorá bola úplne na kraji vysúvacieho stolíka), ktorá pristála na jeho nohaviciach. Pozrel sa na mňa nepekným pohľadom a ja som zo seba vysúkala iba: „Ach, toto som asi nemala...“

Tak čo hovoríte? Oplatí sa pokračovať? ... Upozorňujeme, že toto je oddychová poviedka.

S pozdravom NicolCC a GabiBlack.

Autor: nicolCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I still can't let you be - Prológ: