Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda ľadu Prológ + 1.kapitola

19.07.2010 (17:45) • TiNaCuLLeN • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 980×

Prológ

„Je príliš neskoro. Už sa nemôžeš vrátiť,″ povedala trénerka. Tieto dve vety mi v hlave zneli ako ozveny. Nevedela som čo mám robiť, na čo myslieť. A zrazu som už nič nevidela ani nepočula. Všade okolo mňa bola tma a ja som cítila ako padám k zemi.

1. kapitola

Volám sa Rosalie Lillian Haleová a je mi sedemnásť. Presťahovala som sa s rodičmi do malého mestečka zvaného Forks. Možno si myslíte, že som ako mnoho iných dievčat, ale nie je to tak. Môj život je plný bolesti a utrpenia. Moja rodina mi klamala, a preto som sa rozhodla, že s krasokorčulovaním skončím.  Deň, keď mi trénerka povedala, že nemôžem ďalej pokračovať s korčulovaním, sa mi stal osudným. V ten deň akoby vo mne niečo zomrelo.

Pred odsťahovaním do Forks:

„Takto to už ďalej nemôže ísť,″ naštvala sa moja mama, „s nikým sa nebavíš už celých päť mesiacov. Dokonca ani vlastným rodičom neodpovedáš! Musíme sa presťahovať, aby si na všetko zabudla!″

Ako obyčajne, zase som jej nič na to nepovedala. Nech sa hnevá, je to jej chyba. Naozaj je pravda, že sa s nikým nerozprávam. Už nikdy sa nechcem s nimi baviť, za to, čo mi spôsobili. Tú bolesť, ktorú cítim každý deň. Spomienky, čo sa zmenili na nočné mory. Každý deň presedím zavretá vo svojej izbe. V noci skoro nespím, tie nočné mory ma už fakt unavujú.

Tak to u mňa vyzerá už celých päť mesiacov. A teraz sa máme sťahovať. Mne osobne to nevadí, ale už som si vo Phoenixe zvykla.

Deň sťahovania:

Je začiatok júna a posledný krát vidíme náš starý dom. Nakoniec som aj ja rada, že sa sťahujeme. Bolo to tu plné spomienok, no aj tak sa nemienim zmeniť.

Nasadli sme do auta a vyrazili. Ani som sa neobzrela, už to tu viac nechcem vidieť.

Cesta autom trvala desať hodín. Hoci mne sa zdala kratšia, lebo vätšinu som prespala.

Keď som sa zobudila, zostala som prekvapená. Všade okolo mňa boli stromy. Všetko je tu zelené, nebo zamračené. No proste nádhera! Ja priveľmi neobľubujem slnko, teplo a svetlo. Myslím, že si tu zvyknem.

O chvíľu sme uvideli tabuľu s nápisom Forks. Je to malé mestečko. Vedie tu iba jedna hlavná ulica a viacero bočných. Na konci Forksu sme odbočili do ľava a vzadu pri lesíku v kúte stál moderný rodinný dom.

Vošla som do domu a poprezerala som si všetky izby. Vybrala som si takú menšiu izbu na prvom poschodí. Rodičia mi kúpili novší nábytok a potom som si mohla všetko zariaďovať. Na druhý deň som mala hotovú celú izbu. A môj starý život môže pokračovať ďalej. Za to, že je jún, nemusím chodiť do školy, lebo sa mi to neoplatí. Tak sa zdá, že väčšinu svojich trojmesačných prázdnin presedím v izbe.

Večer si ma zavolali rodičia, že mi musia niečo povedať.

„Rosalie, musíme ti niečo oznámiť. My vieme že si nešťastná, ale ako sme už povedali, tvoje správanie a prístup ku všetkému nie je normálne. Preto sme sa rozhodli, že budeš chodiť ku psychológovi.″

Ja sama som si uvedomovala, že nie som celkom normálna, a preto ma to veľmi ani neprekvapilo. No v mojom prípade je psychológ úplne zbytočný. Ja sa zmeniť nemienim a hlavne nie už len kvôli nim. Keby to tak len tušili.

„Prvýkrát tam pôjdeš v piatok, čiže o dva dni. A už môžeš ísť spať. To je všetko.″ Poslušne som odišla.

Znovu som nemohla zaspať. Celú noc som rozmýšlala, prečo práve mňa postihol taký osud. Prečo práve ja mám takých rodičov? Urobila som im snáď niečo? Chcú, aby som bola šťastná, a pritom všetko kazia. Vlaste všetci dospelí sú takí. Chcú všetko napravovať a vylepšovať, a len všetko pokazia. Vôbec nechápu deti, že oni majú iný svet. Na všetko sa musia pozerať svojimi očami a ostatné ich netrápi. Kiežby to bolo inak.

Ráno som vstala a išla sa umyť. Tie kruhy pod očami ma vôbec neprekvapovali, vlastne sa stali mojou súčasťou. Keď som skončila, rozhodla som sa ísť von. Veď les máme hneď za domom, takže sa pôjdem prejsť.

Už od malička som milovala prírodu, hlavne les. Všetko je v ňom zelené a je tam prekrásne ticho. Dá sa v ňom oddýchnuť si a priviesť na iné myšlienky. Medzi dobré vlastnosti patrí aj čerstvý vzduch a vôňa machu. Proste to tam milujem.

Prechádzala som sa už asi hodinu a rozhodla sa ísť naspäť, no v tom som na zemi uvidela mŕtvu veveričku. Akoby v nej nezostala ani kvapka krvi a na krku mala dve drobné rany. Čo ju tak mohlo doriadiť? V tom zašumeli kríky a niečo sa v nich pohlo. Strašne som sa zľakla a utekala domov najrýchlejšie ako som vládala.

Vybehla som hore schodmi a zabuchla sa v izbe. Sadla som si do kúta a rozmýšlala, čo mohlo zabiť chuďatko tú veveričku. Potom ma napadlo, že zajtra idem na psychológiu. Som zvedavá aké to tam bude a či ma nepošlú do ústavu pre blbých. No to nie je moja vec. Aj tak už nemám čo stratiť.

Celé poobedie sa vlieklo. Ja teda naozaj neviem, ako prežijem tie tri mesiace. Asi sa niekedy vyberiem do mesta. A kiežby tu bol zimný štadión. Musím sa niekoho opýtať v meste. Len dúfam, že to nezistia rodičia. Dostali by infarkt. Snažia sa ma ztoho dostať a ja pravý opak. Snažím sa tam vrátiť – do môjho pravého domova, ktorým je zimný štadión.

Autor: TiNaCuLLeN, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda ľadu Prológ + 1.kapitola: