Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda ľadu 2. kapitola

30.12.2010 (11:45) • TiNaCuLLeN • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1049×

Psychológa mám dohodnutého na 15:00. Do obeda som si čítala Harryho Pottera, no nemohla som sa na ten dej vôbec sústrediť. Stále som rozmýšlala, ako mi má ten psychológ pomôcť. Podľa mňa som troska a tou navždy aj zostanem. Nemyslím si, že keď sa človeku stane takéto nešťastie, má ešte šancu sa z toho dostať.

Keď už ma nebavilo len tak sedieť, rozhodla som sa, že sa do mesta vyberiem teraz. Nech to tu aspoň trochu spoznám. Vyšla som von z domu, zabočila do prava, a už som bola na hlavnej ceste. Po celej dĺžke sa tiahli malé obchodíky a budovy. Najviac ma však zaujala veľká stará budova na konci. Keď som prišla bližšie, nemohla som uveriť vlastným očiam. Nad vchodom sa veľkými písmenami skvel nápis zimný štadión. Ani sekundu som neváhala a vkročila dnu. Konečne po dlhej dobe som zacítila ten chlad. A hlavne smrad. Tréning mali práve hokejisti. Keď som sa lepšie obzrela, zbadala som oznamovaciu tabuľu. Pozorne som ju preskúmala a dočítala sa, že aj tu je krasokorčuliarsky klub. Tvoria ho len akési tri dievčatá a trénerka, ktorých mená som ešte nikdy nepočula.

Vôbec sa mi nechcelo ísť domov, no už bol čas vrátiť sa, keďže sa musím ešte najesť a poobede idem k tomu psychošovi. No v tej chvíli som si bola istá, že sa sem ešte vrátim.

Doma som sa najedla a osprchovala. Otec ma už čakal v aute, tak som nasadla a vyrazili sme. Ani neviem načo sme šli autom, veď je to iba kúsok. Zastali sme na parkovisku pred nemocnicou. Otec na mňa vrhal smutné pohľady, tak som rýchlo vybehla z auta. Pri ňom človek nikdy nevie. Vstúpila som dnu a nevedela kam ďalej. Našťastie vpravo sedela sekretárka, ktorá si ma všimla.

„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?”

„Áno, hľadám Dr. Carlisla Cullena.”

„To je druhé poschodie, úplne na konci vľavo.”

„Ďakujem.”

Prišla som pred dvere a zaklopala. Otvoril mi ten najkrajší človek, akého som kedy videla. Bol veľmi bledý, mal svetlé blond vlasy a vyzeral okolo dvadsiatky.

„Dobrý deň, som Rosalie Lillian Haleová.”

„Áno viem, poď ďalej.”

Vyzeralo to tam veľmi pohodlne. Celá miestnosť bola luxusne zariadená a v strede boli dve pohovky. On si sadol na jednu, ja zase na druhú.

„Určite vieš, prečo si tu. Tvoji rodičia si robia o teba starosť,” začal.

No ja som mlčala. Iba v duchu si hovorím: „Jasné, práve oni. Jediní na svete, ktorým na mne najmenej záleží.”

„Dovoľ najprv, aby som sa ti predstavil. Volám sa Carlisle Cullen a bývam tu vo Forks aj s mojou manželkou Esme a piatimi adoptovanými deťmi - Emmettom, Jasperom, Alice, Edwardom a Bellou. Ja pracujem v tejto nemocnici, moja žena renovuje domy a deti chodia na tunajšiu strednú školu. Presťahovali sme sa sem pred rokom a nie sme tu práve najpopulárnejší. Môžeš povedať teraz niečo o sebe?”

„To je dosť zložité.”

„Nevadí, určite to pochopím.”

„No dobre. Celé to začalo tým, že ako päťročná som si rozmyslela, že chcem byť krasokorčuliarkou. Rodina ma nebrala vážne. Všetci si zo mňa robili srandu. Napokon, kto by veril päťročnému decku. Nechceli, aby som chodila do krasokorčuliarskeho klubu. Vraj si iba zničím život. Roky ubiehali a nikto si nevšimol, že som potichučky trpela. Zakaždým, keď som im to spomenula, odvrkli mi iba nejakú hlúpu poznámku.

Až keď som mala šestnásť mi to dovolili, no to spravili schválne, lebo všetci sme vedeli, že je už príliš neskoro. Ale ja som sa nenechala odradiť. Tréner ma tiež presviedčal nech to nerobím, že budem musieť tvrdo makať, že pretečie ešte veľa sĺz. No ja som si bola istá svojím cieľom. Zo začiatku to bolo ťažké. Začínala som takmer z ničoho, iba z úplých základov. Ako čas bežal, začalo sa mi dariť, ale rodičia mi nahovárali, že som nemožná. Aj som im to uverila. Samu seba som presvedčila, že korčulujem otrasne. Na koniec som sa rozhodla odísť.

Zo začiatku mi bolo smutno. Ten šport mi niečo dával. Keď som korčulovala, akoby som utiekla od reality, bola som iba ja a ľad. Postupne som si aj uvedomila, že som spravila chybu. Za päť mesiacov som sa naučila, čo sa iní učia 3 roky. Dlho som nevedela prísť na to, prečo som bola taká dobrá. Až potom som zistila, že som korčulovala srdcom. A ja som sa nechala oklamať a všetkého sa vzdala. Viac som sa trénerov nepýtala, aké mám šance. Čo bolo, to bolo. Postupne som si začala zvykať na nový život. Aj som si zvykla a myslela si, že všetko je v pohode. Ale nebolo. Smútok mi zanechal v srdci obrovskú dieru. Cez jarné prázdniny som sa rozhodla, že sa namiesto lyžovania budem chodiť korčulovať. Všetci boli na dovolenkách, tak som mala celý štadión sama pre seba. Znovu som prežívala tie pocity, čo minule. Bolo to fajn. V posledný deň som stretla bývalú trénerku. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Prišiel rad aj na môj odchod a ona sa pýtala, prečo som to spravila. Vraj som bola tá najtalentovanejšia krasokorčuliarka, akú kedy mali. Prišlo mi zle. Ja som vedela, že som bola dobrá. Prečo som to len spravila. Aj som jej povedala, čo sa v skutočnosti stalo, že sa chcem vrátiť. Ale ona na to, že už je príliš neskoro. To už som nevydržala a na viac sa nepamätám. Zobudila som sa až v nemocnici a tam mi povedali, že mám slabý otras mozgu a zlomenú ruku. Dúfala som, že je to iba hnusná nočná mora, z ktorej sa zobudím. Ale dobre som vedela, že to tak nie je. Uzatvorila som sa do seba, stratila tých pár kamarátov, ktorých som mala, zhoršil sa mi prospech v škole a začala som nenávidieť rodičov, ktorí mi to všetko spôsobili. Už ma ani nebaví byť taká, aká som. Som rada, že sme sa presťahovali. Vo všetkom môžem začať odznova. Len pred rodičmi sa nechcem zmeniť. Nech trpia tak, ako som trpela ja. Len ma prosím neprezraďte, zaslúžia si to.”

„Ja viem, že si prežila veľa utrpenia, ale toto im nerob. Naozaj sa o teba boja.”

„Prosím, nepotrvá to dlho. Krátku príručku si zaslúžia.”

„No dobre, neprezradím ťa, ale nie je to voči mne fér.”

„Ďakujem.”

O pár minút niekto zaklopal.

„Ďalej,” ozval sa dr. Cullen

Dnu vstúpili dvaja chalani. Jeden mal medové vlasy a tváril sa akoby ho niečo bolelo. No ten druhý sa usmieval od ucha k uchu a mal tmavo hnedé vlasy. Obidvaja boli vysokí a vyzerali ako bohovia.

„Carlisle, musíme sa porozprávať,” povedal ten prvý.

„Dobre Jasper, hneď som tam, len tu vybavím ešte túto jednu pacientku.”

Obidvaja na mňa pozreli, no ten druhý zo mňa nemohol spustiť oči.

„Emmett, musíme von,” ozval sa Jasper a drgal Emmetta pred seba až von.

Začudovane som sa za nimi obzerala.

„To sú moji synovia,” povedal Carlisle. „A môžeš prísť znovu o týždeň? Viem, že to nie je ani potrebné, ale keď chceš hrať pred rodičmi tú svoju hru.” A zo široka sa usmial.

„Jasné, tak o týždeň, dovidenia.”

Keď som prišla do auta, otec sa pýtal: „Tak čo, nejaká zmena?”

Ja som zostala ticho, no v duchu som sa musela smiať.

Autor: TiNaCuLLeN, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda ľadu 2. kapitola: