Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hvězda - 8. kapitola

11.03.2010 (13:30) • Nessienka, Blotik • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2181×

8. kapitola

Edward:

„Ja neviem, koho by som si vybrala. Možno toho, pre ktorého by som dala život. Keby samozrejme nebol ten, kvôli ktorému by som zabúdala na toho druhého. Je to veľmi ťažké. Kde si vôbec prišiel na tento príbeh?" opýtala sa ma. Teraz som sa do stal do veľmi zložitej situácie.

„Ja ani neviem. Proste som to niekde počul a ostalo mi to v hlave. Bolo to pre mňa veľmi fascinujúce a znepokojujúce zároveň," odpovedal som jej polopravdu. Áno, bolo to na mňa fascinujúce, ale viac znepokojivé. Ale bolo to o mne, nie o niekom inom. Kiež by to však bolo o niekom inom. Nikoho by som nemusel trápiť. Je mi jedno, že trpím ja, ale čo Is? A čo Angela?

Celú noc sme so rozprávali a ja som sa snažil nevidieť tvár Angely. Snažil som sa byť voči nej imúnny. Musel som. Miloval som Is, ale nejaké čaro ma ťahalo k Angele. Celú noc som sa snažil odpútať od nej.

Presne tak som to aj vnímal. Viem, že to, čo cítim k Is je láska, ale to čo cítim voči Angele ma desí. Nie je to láska v pravom slova zmysle, je to skôr niečo ako posadnutosť. Kedykoľvek ju vidím, chcem jej byť nablízku. Ale kedykoľvek sa dotknem Is, všetko zmizne. Ako šibnutím čarovného prútika.

Nadránom sme sa vybrali dolu. Obom nám oblečenie nachystala Rose, ktorá len tak poskakovala, že má niekoho nového na “hranie“.

Zišli sme dolu a tam už nastúpení čakali Emm a Rose. Rose sa na mňa pozerala veľmi čudným pohľadom.

„Edward, čo sa deje? Niečo ťa trápi? Nepohovoríme si?“ spustila na mňa v myšlienkach.

Nepozeral som na ňu, ale uvažoval som o tom. Potrebujem sa z toho vymotať, ale ako jej to mám povedať? Čo ona na to? Po pár minútach som sa rozhodol: poviem jej to. Buď ma rovno zabije, alebo mi poradí.

„Poobede,“ povedal som jej a všetci na nás pozreli. Boli zvedaví o čom sme sa bavili v myšlienkach. Len som pokrútil hlavou na znak toho, že je to súkromné. Pochopili a viac sa nepýtali.

Potom sme vbehli do garáže a naskladali sa do môjho Volva. Is si sadla dopredu ku mne a Rose dozadu s Emmettom. Celú cestu bolo ticho a nikto ani necekol. Ani v mysli sa nesnažili na niečo myslieť. Rose si iba prehrávala, čo by sa so mnou mohlo diať. Ona to ale nemôže vedieť, keď ani ja nemám potuchy, čo so mnou je.

V škole sa nič nedialo, až na to, že som sa snažil vyhýbať  Angele, ako čert krížu. No nepomohlo mi to, keď som s ňou mal skoro všetky hodiny.

„Ahoj, Edward," pozdravila ma.

„Ahoj, Angela, ako sa darí?" opýtal som sa. Už zasa na mňa prišli tie túžby. Aj keď som za to nebol ani trošku rád.

„Dobre," odpovedala mi a radšej sa otočila späť. Ja som jej bol vďačný. Is akurát vchádzala do dverí a nechcel som, aby ma videla s Angelou tak často. Aj keď mala dobrý sluch a musela nás počuť.

Zvyšok dňa už nebol taký strašný. S Angelou som sa už príliš nerozprával, aj keď som mal nehoráznu chuť pobozkať ju na tie krásne, plné pery. Neviem prečo, ale čím ďalej, tým viac som po tom túžil. To je pech.

Po škole som počkal na ostatných súrodencov a rútili sme domov. Všetci sme vystúpili. Rose sa ku mne pridala a čakala, čo bude.

Zamierili sme spolu na moju lúku a všetkých nechali doma. Dúfam, že nikto sa nami nepôjde.

„Tak, čo sa deje Edward?“ spýtala sa ma Rose len, čo sme dobehli na lúku. Potom si budem musieť skočiť na lov.

„Ja... neviem čo sa deje,“ povedal som popravde. Keby som to tak vedel.

„Ako to, že nevieš?“ spýtala sa ostrejšie. Nemám jej to za zlé, asi by mi mala odtrhnúť hlavu a zahrať si s ňou basket.

„Proste neviem, ale je to čudné,“ povedal som ticho a povzdychol som si.

„Tak začni,“ povedala a posadila sa. Po chvíli som ju nasledoval a tvár schoval do dlaní. Čo by som dal za to, keby som mohol uroniť čo i len slzičku.

„Ja... vieš, že Is milujem viac ako svoj život, ale...“ A zadrhol som sa. Fakt chcem riskovať stratu hlavy predtým než to všetko vyriešim?

„Ale?“ napádala ma Rose. Jej hlas neznel naštvane.

„Ale... proste ju zbožňujem, ale niečo akoby ma ťahalo k Angele. Niečo ako láska,“ povedal som a čakal na jej reakciu. Z lesa zahúkala nejaká sova a potom bolo ticho. Čakal som na Rosin krik, ale nič nebolo. Len to hrobové ticho.

„Akoby ťa k nej niečo ťahalo?“ spýtala sa Rose a jej hlas znel až podozrivo pokojne. Jej myšlienky som sa ani neodvážil počúvať.

„Také niečo. Ja neviem. Niekedy to zmizne a niekedy sa objaví. Z ničoho-nič sa mi pred očami zjaví jej tvár a ja po nej zatúžim. Inokedy ani neviem, že existuje,“ povedal som a tvár opäť skryl do dlaní. Prekvapilo ma však, keď som pocítil Rosinu ruku na ramene. Prekvapene som k nej zdvihol hlavu.

„Edward, podľa mňa za toto nemôžeš. Mám pocit, že to ide mimo vás troch. Akoby to niekto zariadil tak ako to je. Podľa mňa je za to niekto zodpovedný, ale vôbec mi nenapadá, kto by to mohol byť,“ povedala zamyslene a ja som vypleštil oči. Za toto má niekto vinu? Niekto iný ako ja? Veď to nie je možné.

„Niekto to zariadil?“ zopakoval som potichu a bolestne. Ešte by mi chýbalo, aby nás niekto vážne začaroval. Ide však začarovať upíra?

„Áno, podľa mňa je to tak. Nečudovala by som sa, keby za tým stál niekto z jej hviezdnych priateľov.“

"Ako to môžeš povedať. Veď o nej nič nevieš. A o jej priateľoch tiež nie," dopálil som sa.

"A ty snáď áno?" oplatila mi to rovnakým tónom hlasu.

"Rose, ja sa nechcem hádať. Prepáč mi to. Možno máš pravdu. Odvtedy, čo je tu na zemi, sa dejú divné veci. Možno je to niekto z jej  kamarátov," ospravedlnil som sa jej.

"Tak sa jej na to spýtaj," poradila mi.

Pohľad nikoho:

„...niečo akoby ma ťahalo k Angele. Niečo ako láska,“ povedal mladík nevediac, že niekto počúva. Avšak dievčina to počula a to jej stačilo. Vedela to, vedela, že to nerobí len tak pre nič.

Rozutekala sa preč a zobudila nejakú sovu, ktorá zahúkala. Bolo jej to jedno. Všetko jej bolo jedno. Al mala pravdu, nemiluje ju. Ako mohla byť taká naivná a myslieť si, že by ju ON mohol milovať?

Sadla si na nejakú lúku, ktorá bola pokrytá snehom. Bolo jej to jedno. Sadla si a konečne sa rozplakala. Jej slzy boli veľmi zvláštne. Boli malé a žiarili. Vyzerali ako malé hviezdičky. Najčudnejšia však bolo to, čo sa vznášalo okolo nej. Vyzeralo to, ako nejaká aura. Ako predtým keď sa červenala, len teraz žiarila na tmavo modro.

Plakala a žiarila, a aj keď vedela, že by mala odísť, kým je čas, nemohla. Bol to nejaký hlások v jej hlave, ktorý jej zakazoval niečo také urobiť, ale nebude to pre ňu potom osudné?

Na odľahlom mieste, vzdialenom milióny kilometrov, pobehovala po miestnosti naštvaná malá dievčina a hundrala.

„Mám pocit, že jediný kto tam používa mozog je tá Rosalie. Asi jej kúpim nový šatník.“

„Al, čo budeme robiť? Pozri sa akí sú obidvaja zničení a o tej tretej ani nehovorím. Trhá mi to srdce keď ich takto vidím,“ povedal smutne mladík.

„Ja viem, aj mne to trhá srdce, ale čo môžeme urobiť? Moon to nechce vidieť a ja neviem, čo mám robiť, aby som neprišla o sestru,“ povedala bolestne dievčina a rozplakala sa. Jej slzy boli rovnaké, ako tie, čo prelievala tá druhá, tam na zemi.

„Mám nápad,“ povedal chlapec s nádejou v hlase a začal šepkať dievčaťu do ucha. Jej nálada sa zdvíhala s každým slovom.

„To je úžasný nápad. Povedala som ti, že ťa zbožňujem?“

„Ale áno, povedala. Teraz to zariaď, idem dávať pozor,“ povedal mladík a obišiel ich nachystané kufre. Večer odchádzajú do škôlky.

Dievčina pristúpila k veľkému oknu a niečo začala mrmlať sama pre seba. Zrazu sa na zem zniesla červená hmla, pre ľudí neviditeľná. Uvidíme či im pomôže. Ale dokáže kúzlo zaceliť aj zlomené srdce?

Pohľad Angely:

Dneska sme v škole s Edwardom rozprávali len málo. Bola som sklamaná, že sme spolu nehovorili viac. Strašne ma to k nemu ťahalo, lenže v škole sa to nedalo, naviac sa k nemu stále vtierala tá nová. Som síce strážca, ale takéto stvorenie som ešte nevidela. Stále zostavám na tom istom mieste a poznám to tu ako svoje topánky, ale nikdy som nestretla nikoho, kto by jej bol podobný.

Vymyslela som si ale plán. Zajtra sa bude čudovať, ako sa mu bude pariť z hlavy, keď sa so mnou bude rozprávať. Ja už ho prinútim. Potrebujem počuť jeho hlas, preto mu nedám šancu, aby prestal.

Tak Angela, teraz si len pekne pripravíš témy a otázky, na ktoré sa ho budeš pýtať, aby mohol len rozprávať. V živote, ak sa tomu tak dá hovoriť, som nikoho nemala. Skúsenosti nemám, tak ich niekde potrebujem nabrať. Aj tak ma nemôže zabiť. A keby sa mi to nepodarilo, nabudúce ma aj tak nespozná. Maximálne podľa pachu. A aj ten si môžem aspoň trochu, nejakým spôsobom zmeniť.

Toto všetko sa síce ku mne až tak nehodilo, ale posledné roky svojho “života“ som bola rovnaká. A ako sa hovorí, život je zmena. A ja sa chystám zmeniť svoj osamelý život aspoň trochu. Len či sa mi to podarí.

shrnutí (blotik)

<< >>

Tak čo? Páčila sa vám táto kapitola, alebo nie? Tak sa vyjadrite!

A máme pre vás malú otázočku: chceli by ste aj pohľad našej Is?

Pusu, blotik a nessienka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Blotik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hvězda - 8. kapitola :