Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hvězda - 6. kapitola

28.02.2010 (19:15) • Nessienka, Blotik • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2511×

6. kapitola

Edward:

Bol som zmätený. Miloval som Is, ale teraz to  pre mňa nebolo... dôležité? Nejako som nemohol vyhnať z mysle to dievča. Hovorí sa ráno múdrejšie, ako večera. Snáď to bude platiť i pre mňa.

Lenže, čo budeme robiť celú noc, keď Is nespí a ja tiež nie. Keby spala, nemusel by som sa s ňou rozprávať, ale takto...

„A máš tam hore nejakých priateľov?“ Nič iné ma nenapadlo.

„Mám. Síce iba zopár, ale dobrých. Sú to moje slniečka. Teda, hviezdičky. Sú milí. A čo taký Moon. Je to taký náš ujo. Pre všetkých.“ Pri tom, ako hovorila, sa na mňa pozerala s takou nehou. Prečo sa to všetko zvrtlo?

„Ty tu budeš navždy?“ Ja viem. Je to dotieravá otázka, ale ja som sa musel opýtať. Čo keď tu bude naveky a ja ju budem naveky trápiť. Veď to, že je do mňa zamilovaná, z nej doslova žiari. Ja som tiež, ale... Je to tu otravné ale. Prečo skoro u všetkého musí byť ale. Prečo niečo v živote nemôže byť bez ale.

„No. Keď sa mi tu zapáči, tak áno. Ale keď nie, mám len jeden rok. Keď ma moja... No proste, keď sa mi tu nezapáči, tak mám len jeden rok na návrat. Potom vyhasnem.“ Prečo mám pocit, že mi nepovedala všetko? A čo myslela tým, že vyhasne? A prečo ma to netrápi, tak akoby malo? Veľa otázok a minimum odpovedí. Vlastne žiadne.

„Ako to myslíš, Is? Vyhasneš?“ spýtal som sa zmätene. Nedávalo mi to zmysel.

„To je vlastne jedno Edward, môžeme to nechať na potom,“ povedala neisto a usmiala sa. Znovu ma prekvapilo, ako vyslovila moje meno. Tak dôverne... A ja jej dôveru zrádzam. Ale ako jej mám povedať, že milujem niekoho iného, aj napriek tomu, že som jej pred chvíľou vyznal tú istú lásku?

Potrebujem sa odtiaľto dostať. Ale ako? Ja jej nedokážem klamať. Neviem ani, či tu chcem byť, keď túžim byť pri tom dievčati. Čo mám robiť? Už to mám. Lov. Chcel som ísť na lov.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa Is. Lepšiu otázku by si nemala?

„Mal by som ísť na lov,“ povedal som vyhýbavo. Prečo mám pocit, že utekám? Aj keď vlastne utekám.

„Pôjdem s tebou,“ povedala automaticky a už vstávala.

„Myslím, že to nie je dobrý nápad Is, nestačila by si mi.“ Čo bola lož. Všimol som si, že sa len obmedzuje, aby som jej JA stačil, a nie ona mne.

„Ale stačila. Keby som chcela, tak by si ma nedobehol ani ty,“ potvrdila moja domnienky. Prečo je to také ťažké?

„Mohol by som sa na teba vrhnúť, Is.“ Opäť výhovorka. Kde sa ukryla moja úprimnosť a moje gentlemanstvo?

„Ale no tak Edward, pochybujem, že by si ma chytil. A okrem toho, nemohol by si na mňa zaútočiť, máš ma rád,“ povedala skalopevne. Ešte chvíľu a neodolám jej.

„Mohol by som ísť sám? Potrebujem premýšľať,“ povedal som a sám som si všimol falošný podtón vo svojom hlase. Určite jej to neuniklo, je predsa hviezda.

„Edward, prečo sa správaš tak divne?“ vypálila na mňa a uprela na mňa svoje čierne vyčítavé oči. Ubližujem jej.

„Ja prepáč, Is. Len je toho na mňa veľa. Stále nemôžem uveriť tomu čo sa tu deje,“ povedal som a nebola to až taká lož. Len to bola asi dvojzmyselná veta. Kto by veril tomu, že stretne hviezdu, že sa do nej zamiluje a v sekunde zistí, že miluje niekoho iného? To asi nikto, ale pri mne je to pravda.

„Dobre, ale rýchlo sa vráť,“ povedala a usmiala sa na mňa. Potom ma zľahka pobozkala na pery. Prešiel mnou priam elektrický prúd. Moje telo automaticky zareagovalo. Jednu ruku som jej obmotal okolo pásu a pritiahol si ju bližšie. Naše pery boli v dokonalej symfónii. Presne do seba zapadali, akoby boli pre seba stvorené. Jej ruky som mal okolo krku. Prevaľovali sme sa na posteli a stále sa bozkávali. Keď sa do hry zapojili jazyky, slastne som zapriadol. Takto som si bol istý svojimi citmi voči nej. Miloval som túto úžasnú bytosť. Každú jej bunku, jej červené žiarenie, ktoré napĺňalo miestnosť. Jej úžasnú osobnosť, jej telo. Zbožňoval som každú jej bunku. Teraz som konečne videl len Is. Nebolo tu žiadne dievča zo školy, len Is. Moja hviezdička.

Po asi piatich minútach sme sa od seba – neochotne – odtrhli. Obaja sme lapali po dychu, aj keď som to  nepotreboval. Bolo to magické. Jej ruky som mal na tvári a skúmali každý jej detail. Moje pre zmenu skúmali jej tvár. Keby som nemusel, nikdy by som ju nepustil.

„Už si si utriedil myšlienky?“ spýtala sa hravo a opäť ma pobozkala. Len zľahka položila svoje hviezde pery na moje. Bolo to ako pohladenie.

„Takmer. Ale na ten lov musím ísť. Neboj sa, vrátim sa skoro,“ povedal som a pobozkal ju. Neochotne som rozplietol naše telá a vyskočil na nohy. Usmial som sa na ňu a vyskočil von oknom.

Počas behu mi ostala euforická nálada. Hlavu som mal plnú mojej Is. Aj keď som stále videl to dievča, Is som videl viac. Zaplňovala takmer celú moju myseľ, zatiaľ čo to dievča malo len jednu maličkú časť.

Stále to kolísalo. Prevažovala Is, ale stále tu bolo to dievča. Bol som zmätený. Bolo to čudné, ako ilúzia. Ilúzia srdca – to vyznelo trochu ironicky. Hlavne ak zoberiem do úvahy fakt, že mi srdce nebije.

Namiesto lovu som sa premiestnil na svoju lúku. Na love som bol ani nie pred pár hodinami, tak môžem ísť aj neskôr.

Automaticky som sa zadíval na oblohu a niečo tam nesedelo. Miesto kde bola predtým Is, nebolo prázdne ako som očakával.

Boli tam dve hviezdy naviac. Žeby nejaký kamaráti? Mal som pocit, akoby sa mi snažili niečo povedať, ale neviem čo.
Napadlo mi, že by mohli vyskúšať morzeovku. Je to hlúpy nápad, ale čo?

Bežal som na ten lov, ako som sľúbil. Ale čím viac som bežal, tým viac som mal pred očami obraz toho dievčaťa, ako Is. Už som ani nemal nutkanie oslovovať ju moja Is. Ani v mojej mysli.

Zdržoval som tento lov, ako to len šlo. Prečo sa všetko vo mňa mieša? Prečo to proste nemôže byť jednoduché? Prečo?

Mal som šťastie. Už sa rozodnievalo. Nemusel som jej tak veľa ubližovať. Už sme mali isť do školy. Keď som pribehol domov, už bola dole aj Is.

„Prečo ti to tak trvalo?“ pýtala sa ma sklamane.

„Nemohol som nič nájsť. Prepáč mi,“ sklopil som hlavu, lebo som sa jej nemohol pozrieť do očí. Boli také krásne. Už zasa som mal pocit, že moja Is je jediná na tomto svete. Musím využi situácie, keď sú tieto city so mnou. Pribehol som k Is a naše pery sa opäť spojili. Mnou neprebehol elektrický prúd, ale priam blesk. Bolo to niečo tak dokonalé. Ale všetko dokonalé musí raz odísť.

Keď sa ma dotkli prvé slnečné lúče, odtrhli sme sa od seba. Ten pocit zasa vyprchal. Bol som zmätený čím ďalej, tým viac. Tak rýchlo sa to všetko menilo. Ako signál na rádiu.

„Ideme do školy?“ opýtal som sa všetkých.

„Dobre. Poďme,“ Rose sa na mňa pozrela takým pohľadom, čo sa stalo? Aj z jej mysle som to mohol prečítať. Len som pokýval hlavou a išiel k svojmu autu. Is sme museli zapísať na miestnu strednú školu. Ale ako by sa mala volať? Swanová. Neviem prečo, ale toto priezvisko ma napadlo ako prvé. Labuť. Hmm... ona bola čistá ako labuť, a ja som ju klamal. Ako som sa za to nenávidel.

Šli sme ju zapísať. Nebol to vôbec problém, keď som sekretárke povedal, že je to naša sesternica z druhého kolena, alebo odkiaľ. Proste vzdialená príbuzná.

„Bež napred. Ešte si niečo zariadim,“ povedal som Is a išiel som po pachovej stope toho dievčaťa.

Keď som ju našiel, opýtal som sa jej, akoby sme sa stretli náhodne: „Ahoj. Ako sa voláš? Ja som Edward.“

„Ja som Angela. Rada ťa spoznávam,“ povedala prekrásnym hlasom.

Pohľad nikoho:

„Al prečo to robíš? Prečo sa tak snažíš, aj keď vieš, že ťa nepočuje?“ spýtal sa mladík stojaci pri okne.

„Ja neviem. Proste im chcem pomôcť. Milujú sa, ale Moon im nepraje. Vieš o jeho citoch. Nezmení sa a ja sa bojím, že jeho sebeckosť nakoniec Is dostane,“ povedala smutne dievčina. Mladík bol hneď pri nej a objímal ju a pritom ju hladil po vlasoch.

„Aj ja im chcem pomôcť, ani nevieš ako. Je to pre mňa o to ťažšie, že to prežívam s nimi. On je taký zmätený z toho všetkého a Is si to ani neuvedomuje. Čo spravíme?“

„Nespravíte nič. A ani sa o to nepokúsite,“ povedal zlovestne muž, ktorý sa tam zrazu objavil. Na jeho nádhernej tvári bola zlosť a nenávisť. Ale nenávisť ku komu?

„Moon, prosím ťa. Vidíš, že sa milujú, prečo ich nenecháš, aby boli šťastní?“ spýtala sa dievčina. Bolo na nej vidno, že by sa najradšej rozplakala.

„Nie, Al. Ja mám pravdu a čoskoro to všetci uvidíte,“ povedal odhodlane muž. Mladík tomu len ticho prizeral.

„Zabiješ ju! Nevidíš to? Je tvrdohlavá a príliš zamilovaná, aby odišla!“ kričala dievčina. Ale bolo to, akoby hrach na stenu hádzala.

„Nie, ona odíde a potom bude všetko ako má byť,“ povedal nahnevane a doslova vypochodoval z miestnosti. Dievča sa len rozplakalo a mladík si nechal máčať oblečenie od jej sĺz.

shrnutí (blotik)

<< >>

Veď to poznáte: ponáhľame sa podľa komentov a akosi nám ich ubúda. Alebo sa nám to len zdá? Tak nás presvečte. Vaše lásky, blotik a nessienka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Blotik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hvězda - 6. kapitola :