Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hra srdcí 2. kapitolka

Prvý týždeň v škole prežili bez ujmy na zdraví. V sobotu ráno to už nevyzeralo tak ružovo. ,, čo si to urobila s mojou MP3 Jane ?!“ zakričala Mag keď vešala čisté prádlo.

,, O čom to hovoríš?“

,, Dobre vieš o čom, prečo si to urobila? Dobre vieš koľko ma stála!!“ vrieskala ako pomätená.

,,Ale ved ja neviem o čom to vlastne hovoríš. A nezvyšuj na mňa láskavo hlas!“

,, Nemáš právo mi rozkazovať a keď tak velmi nevieš o čo sa jedná tak sem do pekla pod.“ ,, Pozri sa na tu MP3. Však ty si ju zabila!“

,, Jak som mala vedieť že ju máš v gatoch. Dala si ich do špiny. Si nemysli že ti ešte budem prehľadávať vrecká.“

,, A prečo nie? Musela si predsa vidieť že nie sú prázdne“

,, jasné, mňa tak zaujíma čo v nich máš. Ja to hneď hádžem do práčky Mag!“

,,Už mam plné zuby ako sa hráš na moju mamu. Nebyť teba tak tu možno ešte je!“ vrieskala Mag bez rozmýšľania. Toto Jane dorazilo. Vyrazila dvere a pustila sa do lesa. Mag hodila o zem prádlo a utiekla do temných ulíc.  Začala sa veľká búrka. Dážď každej šľahal ostré rany do tváre. Obe boli zabrané vo svojich myšlienkach. Mag vedela že to veľmi prehnala a nezahojí sa to tak rýchlo.

Otočila sa po 2 hodinách cesty a vykročila späť domov. Zistila že sestra nie je ešte doma zľakla sa. Vybehla späť von rozhodnutá nájsť ju za každú cenu.

POHLAD MAG

Bola som už asi všade no Jane nikde. Viem že toto mi tak skoro neodpustí, ale musím ju nájsť! Čo keď  sa jej niečo stane?! To si nikdy neodpustím!

Unavene a strápene som sa pobrala späť domov. Malá časť vo mne verila že Jane bude doma. No ona tam nebola. Celá roztrasená a premočená dažďom som sa schúlila do klbka a ľahla na posteľ. Celú noc som bola hore, rozmýšľajúc  nad všetkým čo sa za posledné dni udialo.  Nedela prebehla bez Jane velmi pomaly. Zjedla som len sušienky čo ležali na stole ešte z piatku. Nič iné som do úst nedala. Och Jane pomyslela som si so vzlykmi.

Ráno som sa rozhodla  že do školy pôjdem. Možno tam sa ukáže. Ani som sa nepozrela čo si na seba obliekam a ako vôbec vyzerám. Bolo mi to všetko ukradnuté.  Do školy som prišla skoro. Čakala som ešte pred vchodom do 08:00 či sa tam neukáže. Ale nič. Pomaly a dúfajúc že sem príde  som vyšla po schodoch do svojej triedy. Všetci už boli na svojich miestach. Každá tvár na mňe  spočinula. Musela som vyzerať otrasne. Ale no nie je to jedno ? JE!

,,Mag? Si v poriadku ?“ spýtal sa opatrne Simon. ,, Ja vlastne ani neviem.“ Zatiahla som do ticha. ,, čo sa stalo?“ stále sa spytoval. Ale v momente ako som otvorila ústa do triedy vošiel učiteľ biológie. A tak som to nehala na neskôr. Každú prestávku som pobehovala po škole či tam nie je. Takže som nemala šancu porozprávať sa so Simonom. Ale na obede ked som sama sedela pri stole ku mne došiel. Sadol si a povedal ,, Počúvam.“ A priateľsky sa usmial. Ja som mu povedala celý príbeh a on sa ponúkol že mi ju pomôže hľadať. Vedela som že ju aj tak nenájdeme. Lebo keď to nechce ona tak ju budeme hľadať márne.

Hľadali sme už týždeň a Jane nikde. No Zrazu mi zazvonil mobil.

,,Magie, musíš mi  pomôcť prosím.“ Plakala. Počula som ako jej spadol mobil ale nebol vypnutý. Kričala.

,,Prosím už nie. Prosím.“ Plakala a vzlykala od bolesti.

,,Ty sviňa ty si niekomu volala ?“ počula som ako na ňu vrieska.

,,Tak nech počúva ako trpíš.“ Milo zatiahol.

,,Prosím, už nie.“ Šepla. Počula som ako keby pukla kosť. A veľký výkrik.

Niekto otvoril dvere.

,, Felix ty si sa zbláznil?“ kričal na neho nejaký chlapec. A zrazu sa spojenie zrušilo. To snád nie. Plakala som. Musím rýchlo zavolať Simonovi.

POHLAD JANE

Utekala som do lesa. Slová, ktoré mi Mag povedala boleli. Vrývali sa mi do srdca a mysli stále hlbšie. Má pravdu som obyčajná zrúda. Začalo strašne liať. Bola veľká tma a za mnou niečo zašušťalo. Strašne som sa zľakla.

,,Ahoj Jane.“ Počula som sametový hlas.

,,Kto si ?“ snažila som sa opýtať kľudne. Ale v mojom hlase bola počuť panika.

,,Som tvoje utrpenie, tvoja bolesť, som všetko to čoho sa najviac bojíš.“ Povedal. Zrazu bol pri mne. Držal ma v rukách. Snažila som sa brániť ale tresol ma po hlave a ja som upadla to spánku.

Zobudila som sa v tme. Mala som zaviazané ruky a nohy. Mala som strach. Naozaj veľký. Neviem ako dlho som tu sedela.Ale keď sa otvárali dvere som si pomyslela len  JEDNU VETU. Milujem ťa Mag, nezabudni.

Stál v nich môj únosca.

,,čo bude teraz?“ opýtala som sa.

,,No vieš ja som upír. Spravím na tebe pár pokusov. A na koniec ťa premením alebo zabijem. Podľa toho aký mi dajú rozkaz.“

Ja som na neho len pozerala. Začala som plakať. Zdvihol ma a položil na operačný stôl? To snáď nie. Prosím nech to nebolí. Prosím nech to nebolí.

Lenže on zobral skalpel a bez umŕtvenia mi rozrezal ruku. Strašne som kričala a hýbala sa a mykala ale bola som k stolu priviazaná. Všade ma rezal zašíval strkal mi ruky do rán. Ked skončil. Všetko si zapísal a nechal ma tak hodenú v kúte temnej izby. Spomenula som si že mám mobil volala som s Mag no on prišiel. Zlomil mi nohu ale otvorili sa vráta.

,,Felix ty si sa zbláznil?“ kričal na neho chalan.

,,Vítam ťa Demetr.“ Ten chalan sa ku mne približoval a zdvihol ma zo zeme. Zavrela som oči a čakala len na to najhoršie.

,,čo to robíš Demeter?“ opýtal sa namosúrený Felix.

,,Aro nakázal že už stačilo. Mám sa o ňu postarať.“ Povedal rázne.

V duchu som sa radovala že to najhoršie skončilo. V jeho rukách mi bolo dobre. Cítila som sa konečne aspoň konečne bezpečne. Položil ma na posteľ a ja som otvorila oči. Bol krásny a usmieval sa. Potom si ma prezrel a zosmutnel.

,,Už bude dobre.“ Usmial sa a pohladil ma po tvári. Ja som pri tom dotyku zavrela oči. Z oka mi vytiekla jedna slza, ktorú on zotrel. Správal sa ku mne veľmi jemne.

Najprv mi rany ošetril mokrou handričkou a neskôr  ich zakryl obväzmi. Stále som si kúsala od bolesti do pery. Ked skončil sa opýtal.

,,Ako sa voláš?“ Chvíľu som váhala ale potom som odpovedala.

,,Jane.“  Usmiala som sa ale bolelo to. Chytila som sa na tvári a zistila som prečo. Kvôli modrine, ktorú som  mala poriadne nafúknutú.

,,Tak to si druhá Jane čo tu máme.“ Povedal.

,,Mala by si si pospať.“ A pri tom ako to hovoril sa zdvíhal z postele.

,,Prosím nechoď preč.“ Prosila som ho. Sadol si naspäť na postel no ja som ho stiahla k sebe. Teraz ležal a ja som sa o neho oprela. Jeho trička som sa držala ako kliešť. Aspoň som mala istotu že neujde.

,,Spi Jane.“ Šepol mi do vlasov. A ja som podľahla únave.