Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hero, love and vampires 1. kapitola

20.10.2010 (18:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3826×

„Ty dobre vieš, že ťa milujem, Bella. Tak prečo to všetko dookola?“ spýtal sa ma Demetri. Skúmavo mi hľadel do očí. Pravú ruku mal pod mojou bradou, a tak som nemohla ani uhnúť pohľadom. Nahlas som si povzdychla.

„Demi, aj ja ťa mám rada, ale... Čo keby si ešte počkal. Čo tak napríklad po korunovácii? To by bolo naozaj super. Čo ty na to?“ Usmial sa, to som na ňom milovala! Zohol sa ku mne a naše pery sa na krátku chvíľu spojili. Srdce mi vynechalo zopár úderov, na čom sa len schuti znova zasmial. Keby som tak bola upír! Aspoň by sa toto nikdy nestávalo! A o červenaní sa radšej pomlčím! To je snáď ešte horšie než moja nemotornosť! Ale tie jeho sladké a ľadové pery so mnou dokážu občas robiť divy.

„Súhlasím, princezná Isabella!“ zasmial sa a miernejšie sa odo mňa odtiahol. Dobre vedel, že to oslovenie z duše nenávidím.

„Tak dobre, moja osobná ochranka!“ odvetila som mu na oplátku! To slovné spojenie zas často používa Aro pre môjho Demetriho.

„Ty si nedáš povedať, však? Och, čo ja len budem robiť s touto malou a rozmaznanou princezničkou?“ Dúfam že to myslel len ako rečnícku otázku! Lebo ak nie, tak potom uvidí... vtáčiky okolo hlavy! Ale to sa asi nikdy nestane.

„Rozmaznanou?“

„Tak pochybujem, že by si sa o seba postarala sama v nejakej cudzej krajine, keby nebolo nejakého Demetriho!“ zasmial sa. Pyšne vystrčil bradu a zatvoril oči.

„To stačí! Musím sa ísť najesť, som hladná!“ prerušila som ho, otočila sa a chcela odísť do kuchyne, ktorú mám hneď vedľa mojej izby. Vlastne je to ako jeden veľký apartmán... ktorý je vybavený ako tá najluxusnejšia vila na svete. No aj tak sa tam nezdržiavam často. Najradšej mám čerstvý vzduch a našu záhradu, v ktorej sa cítim asi najlepšie. Tam trávim väčšinu svojho voľného času. Či to už je nejaké učenie, čítanie knihy, alebo len oddychovanie, poprípade spanie.

„Tak idem s tebou, Bells,“ odvetil.

„Budem rada,“ a uklonila som sa.

„Ale bez tohto, prosím!“

„Bez problémov.“ Už-už som sa chcela ukloniť, no narovnala som sa. Samozrejme, toto bolo len pre to, aby som ho naštvala. Len nado mnou nesúhlasne pokrútil hlavou, chytil ma za ruku a viedol na druhé poschodie.

„Tak, čo si dáme na raňajky? Pardon, obed... alebo?“ nadvihol jedno obočie a spýtavo sa na mňa pozrel. Takže nevie, čo je? Alebo si nie je istým či som už raňajkovala?

„Obed. Raňajky som už mala. Výbornú a čerstvú krv,“ usmiala som sa.

„Takže takto. Och, čo už s tebou, princeznička moja, však? Ešte si mi neodpovedala, čo si dáš na obed.“

„Demetri, najradšej by som bola, keby som na obed mala krv, ale potrebujem aj niečo varené. Takže... hm, dala by som si palacinky so šľahačkou a jahodovým džemom, ďakujem.“

„Palacinky som v živote nerobil, jahodový džem... ten by sa niekde možno našiel a o šľahačke pochybujem!“ Prevrátila som očami. V tomto hrade sa tohto jedla dočkám asi tak maximálne na Vianoce! Ale to mi nevadí, hlavné je, že tu mám moju lásku, ktorú milujem a nikdy by som ju neopustila. Bolo zábavné pozerať sa na bezradného Demetriho ako len rozhadzuje rukami a zmätene sa pozerá do každej jednej skrinky, ktorú vždy prehľadá.

Znova som započula šušťanie nejakého balíčka. Demetri aj tak nič nevytiahol. Len si dosť nahlas povzdychol a dvierka zabuchol s čosi väčšou silou, než zvyčajne. Ja som len podskočila na stoličke a ticho ho pozorovala. Už som chcela namietať a postaviť sa, no zadržal ma zdvihnutím ukazováka. Druhou rukou prehľadával poslednú poličku s jedlom. Pochybujem, že tam niečo nájde... i keď je možné, že sa tam predsa len niečo nájde. Napríklad také müsli, ktoré milujem!

Dem zrazu víťazoslávne vypískol a vytiahol to, čo som očakávala. Müsli s kúskami čokolády a sušených jahôd. Mňam! V rekordom čase mi prichystal misku aj s mliekom a položil to predo mňa.

„Ďakujem ti!“

„Nie je za čo, viem, že toto miluješ!“ Znova sa na mňa tak usmial, že mi srdce podskočilo. Ihneď som sa pustila do jedla, ktoré bolo vynikajúce. „Potom môžeme skočiť na záhradu, je tam vážne krásne. Čo ty na to?“

„Uhm... to bude dobrý nápad,“ odvetila som. Napila som sa ešte krvi, ktorú mi Dem stihol pripraviť. Misku s pohárom som odniesla do umývadla a následne to aj umyla. Aby zas niekto nemal námietky.

„Šikovná...“

„Myslel si si, že toto nedokážem?“ Naštvane som sa na neho pozrela a ruky si dala vbok.

„Nemrač sa, budeš mať vrásky!“

Spolu sme sa pobrali do záhrady. Chcela som sa posadiť na lavičku, no Demetri sa postavil vedľa mňa, no hneď si pokľakol na jedno koleno.

„Bella, už dlho uvažujem o tomto rozhodnutí. A rád by som bol, keby sa to stalo ešte pred korunováciou. Milujem ťa celého srdca, Bella, vezmeš si ma?“ Vytiahol zamatovú krabičku a otvoril ju.

Nevedela som, čo mám urobiť. Demetriho milujem. Nebola som však si istá tým, či si ho chcem vziať ešte pred tou korunováciou. Ešte ani neviem, či sa dovtedy musím vydať, alebo byť slobodná, alebo zasnúbená. Toto sme s otcom nepreberali. Ale čo ak by som so svadbou nesúhlasila. To by som ho veľmi ranila. A to ja nechcem, pretože je pre mňa istotne niečo oveľa viac ako osobný strážca a kamarát. On miluje mňa a ja zas jeho. V tomto som si istá. Musím si ho vziať. Predsa to môžeme nejako utajiť, ak by to bolo až také hrozné. Chcela som mu odpovedať na otázku len jedným slovom. A tým bolo to zvyčajné áno! No započula som rýchle kroky, ktoré ma donútili sa obzrieť, pretože smerovali k nám. Neskôr sa do toho pridal aj krik môjho otca. Volal moje meno. Stále dookola. Zaostrila som pohľadom na dve postavy.

„Bella, rýchlo!“ Bol to môj otec a Felix. V očiach mali strach. „Upíri zaútočili na Volterrský hrad! Hrozí ti nebezpečenstvo!“ Demetri sa otočil a postavil sa predo mňa. Tak mi zabránil pozrieť sa na tých dvoch. Jednou rukou ma však držal za predlaktie a tisol k sebe. Naozaj som nechápala, o čo mu ide. Chce ma chrániť, alebo čo? Potichu zavrčal.

„Demetri, choď do hradu! Potrebujeme, aby si pomohol s protiútokom,“ ozval sa Felix. On len nesúhlasne pokrútil hlavou a jeho vrčanie nabralo na intenzite. Pohladila som ho po chrbte dúfajúc, že tak ho aspoň trošku upokojím.

„Neboj sa, nejdem nikde, zostanem tu s tebou," pošepkala som.

„Bella, teba čaká lietadlo s ochrankou. Okamžite choď na koniec záhrady, tam ťa čaká môj priateľ, ktorému dôverujem. Naozaj, Bells, postarajú sa o teba, dcérka!“ Neveriacky som na neho pozrela. Neopustím Demetriho! No pohľad môjho otca hovoril niečo úplne iné. Ale viem, že mu môžem dôverovať a vždy má pravdu. Ale ja som ešte stále neodpovedala na Demetiho otázku.

„Choď,“ povedal Demetri a pustil ma. Pribehla som k otcovi a objala ho.

„Nechcem ísť nikde. Musím tu ostať a pomôcť vám!“

„To nedopustím. Musíš byť v bezpečí. Aspoň ty!“ Vtisol mi malý bozk do vlasov. „Už musíš ísť. dávaj si na seba pozor. A potom sa mi vráť, dcérka!“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nenechám ich tu len pre to, aby som ja bola v bezpečí! Nemôžem ich vystaviť smrti! Ak majú zomrieť, tak len spolu so mnou!

„Isabella, nemáme veľa času!“ Niekto ma chytil za ruku a potiahol ňou. Posledný raz som sa pozrela do otcových očí, v ktorých bola už len spokojnosť. Naozaj som nemohla pochopiť toto rozhodnutie. Prečo by mi to robil? A čo Jane s Alecom? Aj ich niekto niekde odviedol, aby ich ochránili?

Oplatí sa pokračovať? :)

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hero, love and vampires 1. kapitola :