Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 34. kapitola

02.08.2011 (08:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 83× • zobrazeno 14066×

Bella:

Ozval sa tupý zvuk nárazu. Ten veľký, čo ma držal pod krkom, sa otočil za zvukom.

„Okamžite jej vráť ten prsteň!“ ozval sa Edwardov hlas. Znel tak zúrivo, že som privrela oči. Ten menší sa na neho vyrútil a Edward ho nepatrným pohybom vtlačil do tehlovej steny. Desivo zavrčal a postavil sa oproti tomu obrovi. Edward popri nemu pôsobil ako chlapček. Rozhliadla som sa. Jeden sa dvíhal zo zeme a ten, čo skončil pritlačený o stenu, namáhavo oddychoval. Štvrtého som zatiaľ nevidela.

V sekunde sa zo zozadu vyrútil na Edwarda. On sa stočil a skončil rovnako ako ten predtým. Ten veľký chlap využil príležitosť. Schmatol ma a otočil pred seba ako štít. Niečo mi pritisol ku krku. Nevidela som čo, ale chvela som sa. Chladilo ma to na krku a nebola som schopná ani myslieť.

„Bella, buď pokojná a zavri oči,“ prikázal Edward. V tej chvíli by som sa nepohla, ani keby padali skaly, ale nedokázala som zavrieť oči. Strach moje telo vybičoval na stopercentnú pohotovosť. Uprene som sa dívala na Edwarda. Jeho oči sčerneli. Jeho pokožka pôsobila ešte bledšie. Vyzeral neľudsky - ako démon z kníh o okultizme. V jeho očiach bola nenávisť a hnev. Nedokázala som si ani len predstaviť, že by mohol niekto na celej zemi pôsobiť desivejšie ako on teraz. Aj ten chlap, podľa držania tela, zaváhal.

Edward sa vyrútil smerom k nám. Tlak z môjho krku zmizol. Ozvalo sa zopár tupých rán. Žiadny krik a ani náznak boja. Len tri rany a ticho. Obzrela som sa a nikto nikde nebol. Na chodník zrazu odniekiaľ zo strechy pristál Edward. Doskočil ladne ako puma. Jeho oči boli stále čierne ako uhlie. Upravil si sako. Vydeseným pohľadom som skĺzla na jeho ruky. Urobila som vyplašený krok dozadu. Na hánkach mal krv. Uprene som mu pozrela do očí. Pozrel sa na svoje ruky. Opatrne uvoľnil postoj.

„Neboj sa ma. Nikdy by som ti neublížil. Tebe nie,“ zašepkal. Ešte som nebola schopná vstrebať jeho slová. Bola som vystrašená. Urobila som znova krok od neho. Sledovala som ho. Našťastie sa ani nepohol, lebo by som asi zvreskla. Začalo mi z toho prvotného šoku všetko dochádzať. Mohli ma znásilniť a aj zabiť, hnalo sa mi hlavou.

„Bella, viem, že sa bojíš, ale neublížim ti. Nikdy. Chránil som ťa a inak než takto to nešlo,“ šepol opatrne. Jeho oči už naberali karamelový nádych. Jeho tvár a črty pred očami jemneli. Akoby ten netvor pred chvíľou ani neexistoval. Pohol sa smerom ku mne a ja som znova krok ustúpila.

„Bella, prosím... Nechápeš, že si to najdôležitejšie? Nikdy ti neublížim,“ zašepkal zmučene. Vtedy som sa nekontrolovateľne rozplakala a hodila sa mu do náručia. Pevne ma zovrel a vo chvíli otváral dvere na aute a sadol si so mnou v náručí na zadné sedadlo. Nič nehovoril, len ma držal a rytmicky hladil po chrbte. Cítila som jeho tvár zaborenú v mojich vlasoch a pery, ktoré ma jemne bozkávajú. Schúlila som sa do klbka a natlačila sa do jeho náruče najviac ako to šlo. Pred chvíľou to bola náruč príšerného netvora, no pre mňa asi to najbezpečnejšie miesto na zemi. Tak som to cítila. Všetky moje zmysli a moje inštinkty mi radili držať si odstup, no moje vnútro, moje srdce a vlastne aj telo chcelo jeho ochranu. Až teraz som si začala uvedomovať pálivú bolesť dlaní a udretý bok. Vyslobodila som si ruku a do tmy, ktorá bola v aute, som sa snažila zaostriť na dlaň.

„Odrela si si ruky a máš tam špinu. Musíme to vyčistiť,“ šepol mi do vlasov. Nikdy som si tak dokonalo neuvedomovala, ako Edward nádherne vonia. Bola to svieža, mužná vôňa čistoty s jemným sladkastým buketom. Žiadny mužský parfém tak dobre nevonia. Bolo tým nasiaknuté všetko v jeho izbe. Už minule som uvažovala, čo tak pekne vonia. Vždy som sa vyhýbala tomu, byť pri ňom blízko. Aj keď som spala a on pri mne ležal, lebo sa dieťatko točilo, tak som mala tvár opačným smerom. Rýchlo som mu pozrela do tváre, no potom som sa mu znova zašila do náručia. Neprotestoval, nenaháňal ma, len ma objímal.

Prešla hádam aj hodina. Nechcelo sa mi ani pohnúť, ale vonku sa chladilo a Edward bol studený. Opatrne som sa odtiahla a pritiahla si bližšie k telu cípy oblečenia. Edward sa okamžite stočil a navliekol ma do svojho saka. Vzal ma na ruky a posadil na predné sedadlo. Zapol ma do pása. Ja som len sedela bez slova a ako handrová bábika som so sebou nechala robiť čokoľvek. Sadol si za volant.

„Hneď sme doma. Uložím ťa do teplej periny a poriadne si pospíš,“ šepol a vyrazil. Takto som si nikdy v živote nepredstavovala ani to najhoršie rande. Postupne mi začalo dochádzať, čo sa stalo. Edward sa musel asi riadne ovládať, aby tých chlapov nezabil. Nakoniec ani neviem, čo spravil s posledným. Možno je mŕtvy. Zachvela som sa a pozrela na Edwardov sústredený výraz. Zastavil pred domom. Pozrel sa smerom k rozsvietenej obývačke.

„Žiadne poznámky. Carlisle, príď do mojej izby,“ šepol akoby sám pre seba. Najprv som na neho nechápavo pozrela, no potom mi došlo, že rozpráva s niekým v dome. Vzal ma na ruky a prebehol pod okno na našej izbe. Nešli sme cez dom. Okno sa otvorilo a on ladne vyskočil. Okamžite si ma v tej tme prevzali iné ruky. Nesúhlasne som sa natiahla po Edwardovi.

„Carlisle sa na teba pozrie. Ja sa idem umyť,“ šepol. Potom som len postrehla, ako si niečo rýchlo a nepočuteľne šomre. Carlisle v tme prikyvoval. Potom Edward zmizol a Carlisle zasvietil lampu pri posteli.

„Ukáž mi tie ruky,“ šepol a začal si ich prezerať.

„Bolí ťa ešte niečo?“ opýtal sa s jemným a súcitným úsmevom.

„Bolí ma bok a rameno,“ šepla som. Pretiahla som si tuniku cez hlavu. Carlisle mi ľadovými prstami prebehol po boku od hrude, cez pás a skrivil tvár. Vytiahla som spod vankúša tričko a navliekla ho na seba. Môj svokor mi začal pohotovo čistiť dlane nejakým pálivým roztokom. Mala som v očiach slzy.

„Dieťatko je v poriadku? Nehýbalo sa?“ opýtal sa polohlasom.

„Bolo pokojné. Našťastie,“ šepla som a môj hlas sa chvel. Carlisle po chvíli odišiel. Stiahla som si nohavice a ponožky a ľahla si na bok, ktorý nebolel. Dvere sa rýchlo otvorili a hneď zavreli. Než som sa stihla otočiť, posteľ sa prehla. Okamžite som sa celým chrbtom pritlačila k tvrdej hrudi. Edward ma objal a ja som sa úplne schúlila do jeho objatia a pre istotu som zovrela v rukách jeho zápästia.

„Budem ťa chladiť,“ šepol. Odtiahol sa, no mne sa to nepáčilo. Posadila som sa, no on ma už balil do prikrývky a pritiahol ma do náručia. Dnes som videla aj tú desivejšiu a nebezpečnejšiu tvár svojho manžela. Celkom mi nedávalo zmysel, že z neho nemám strach a naopak, momentálne sa cítim bezpečne len s ním. Zavrela som oči a snažila sa myslieť na iné veci. Až teraz som si uvedomila, že Edward nepovedal takmer nič.

Ráno som otvorila oči. Posadila som sa na posteli a pohľad mi padol na vankúš. Z mojej kytice bola vytiahnutá ďalšia ruža a ne jej stonke bol navlečený môj snubný prsteň. Okamžite som ho stiahla a nastokla ho na prst. Už som si naň tak zvykla, že by mi vážne chýbal.

Rozhliadla som sa po izbe. Opatrne som sa postavila a keď som prechádzala k oknu, stiahla som zo seba tričko. Na ramene som mala odtlačok obrovskej ruky a celý bok tela modrý. Dlane som mala posiate drobnými odreninami. Prešla som k oknu. Dvere na garáži boli zdvihnuté a Volvo bolo preč. To znamenalo, že Edward šiel do školy. Neviem prečo, ale myslela som, že po včerajšku zostane doma. Chcela som sa vrátiť do postele. Oči mi padli na stoličku, na ktorej bolo prevesené jeho tričko. Vzala som ho a privoňala. Bolo plné tej jeho omamnej vône. Ako malá školáčka som sa do neho rýchlo obliekla a vliezla späť do postele. Prikryla som sa a vdychovala tú vôňu. Dvere sa opatrne otvorili. Myslela som, že je to Esme. Otočila som sa a pri posteli stál môj manžel. Prekvapene som na neho zamrkala. Sadol si na okraj postele a pozrel na moje oblečenie. Začervenala som sa.

„Moje tričko je celé mokré. Myslím, že som mala zlé sny,“ pošepla som. Edward sa usmial.

„Mala si si zobrať čisté,“ povedal s milým úsmevom.

„Stačí aj toto,“ povedala som ospalo.

„Nejdeš do školy?“ opýtala som sa.

„Dnes nie. Budem s tebou,“ šepol a ľahol si do postele. Za včerajšok som mu bola vďačná, ale neviem, či som bola pripravená mať ho pri sebe aj cez deň. Trocha som sa pomrvila a pretočila sa tak, aby mi nevidel do tváre. Ako na potvoru sa dieťatko práve teraz pohlo. Malo nejaký šiesty zmysel na to, keď som Edwarda nechcela pri sebe. Ono ho práve vtedy chcelo. Edward ma hneď objal okolo pásu a nasilu ma otočil k sebe.

„Je mi ľúto, ako to včera dopadlo. Viem, že som ťa vydesil asi rovnako, ako tí chlapi. Odídem zo školy, aby som mohol byť s tebou, aby si bola v bezpečí a aby si to mala jednoduchšie.“ Nespoznávala som ho. Pripadal mi celkom iný. Mala som pocit, že ho včerajšok tiež vydesil.

„Ja neočakávam, že kvôli mne odídeš zo školy alebo prestaneš chodiť na lov,“ šepla som. Edward sa pousmial.

„Strednú som absolvoval toľkokrát, že mi chýbať nebude a na lov musím, ale pôjdem len niekam bližšie. Mali by sme byť spolu častejšie. Keď sa obaja snažíme, tak nám to celkom ide. Nemyslíš?“ opýtal sa a zodvihol obočie. Usmiala som sa, aj keď som sa k úsmevu musela trocha nútiť, lebo sa na mňa Edward dosť tlačil. Trocha som sa mu zaprela do hrude a odtlačila ho. Nechal sa, aj keď vyzeral zaskočene. Neviem, čo čakal, asi, že sa mu hneď hodím k nohám, ale nedokázala by som to. Keď si uvedomím, čo všetko nás rozdeľuje. Nie sme ani len ľudia. Jediná vec, ktorá nás spojila, je to dieťatko v mojom vnútri.

„Edward, ja som ti sľúbila, že sa budem snažiť, ale nejde to zo dňa na deň. Neviem, čo vlastne očakávaš. Porodím dieťa a ak to prežijem, čo bude potom? Ja netuším, čo chceš, aby bolo a sama neviem, čo chcem ja. Rozmýšľal si nad tým?“ opýtala som sa a čakala, čo povie. Prudko sa posadil a otočil sa mi chrbtom.

„Ja viem presne, čo chcem, Bella.“

33. kapitola - 35. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 34. kapitola: