Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 22. kapitola

29.06.2011 (08:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 75× • zobrazeno 13290×

Edward:

Prišiel som domov nad ránom. Všetci boli v obývačke. Ignoroval som ich dotieravé a odsudzujúce myšlienky a chcel ísť do izby.

„Kam ideš?“ opýtala sa Alice.

„Ľahnúť si, aby som sa mohol tváriť, že spím,“ šepol som na vysvetlenie a vybehol po schodoch. Bella spala ako zabitá. Carlisle vravel, že sa prebudí až najskôr na obed, ale aj tak som si navliekol voľné platene nohavice a tričko a ľahol som si k Belle po vrchu prikrývky.

Otočil som sa na bok a podoprel si hlavu. Bella sa tiež pretočila nabok, tvárou ku mne a nohu si preložila na perinu. Mal som more času poriadne si prezrieť svoju manželku. Začal som tvárou. Prechádzal som pohľadom po snehobielej pokožke. Mala nádherné súmerné obočie. Oči jej jemne kmitali pod takmer priehľadnými viečkami. Nádherné dlhé riasy sa jemne chveli. Prechádzal som pohľadom po štíhlom nose až k dokonale súmerným, plným perám. Bol som fascinovaný. Tá malá kráska si ani neuvedomuje svoju dokonalosť. Nikdy som nevidel niekoho tak nádherného. Pôsobila tak nevinným a krehkým dojmom, no na druhej strane vo mne vyvolávala pocity hriešnejšie než čokoľvek na svete.

Prešiel som na jej štíhle hrdlo. Jej krčná tepna si ležérne tepala v rytme jej srdca. Keď sa hnevala, žila na krku jej navrela a búšila tak silno o jej krehkú pokožku, že som nebol schopný myslieť na nič iné. Pohľad mi padol na oblasť jej pŕs. Nikdy som ich nevidel, no moja predstavivosť bola naozaj tvorivá. Ak sú rovnako dokonalé, ako všetko ostatné, mám sa raz na čo tešiť. Jedným prstom som jemne povytiahol jej voľné tričko a odhalil bruško. Začínalo sa pekne rysovať. Tie modriny žiarili ako majáky.

Začal som uvažovať. Ak by to dieťa bolo aspoň z polovici po Belle, možno by ho mohla normálne porodiť. Ak však bude ako ja... Bojím sa, že bude upírom viac než človekom. Každý upír vie, čo narobili nemŕtve deti a to jednoducho nesmieme dopustiť. Tá myšlienka ma ťažila. Najhoršie bolo, že som to dieťa nedokázal nenávidieť. Bolo predsa časťou tejto krásnej labute a mňa. Ja som ale netvor. Zamyslene som pozrel na jej nahé stehno, vykúkajúce z pod periny.

Obdivoval som krásu anjela. Zrazu sa Bella plytko nadýchla a prudko otvorila oči. Prekvapene som sa jej pozrel do tváre a okamžite vyletel z postele ako namydlený. Bol to reflex. Nechcel som ju stresovať a počítal som s odmietavou reakciou.

Bella sa posadila a prekvapene sa na mňa pozrela.

„Čo tu robíš?“

„Spím. Čo asi?“ odpovedal som pokojne a sadol si na kraj postele. Bella si pritiahla prikrývku až po krk a ostražito ma sledovala. Pozrel som jej do tváre.

„Mala by si si ešte ľahnúť,“ šepol som, no ona nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Nechcem, aby si tu bol,“ povedala váhavo. Trocha ma to nahnevalo, ale snažil som sa uchovať si pokojný tón.

„Mali by sme sa dohodnúť na niektorých maličkostiach. Sme predsa manželia a manželstvo je o kompromisoch. V prvom rade, Bella, toto je aj moja izba a nemôžeš ma z nej vyháňať.“ Bella prekvapene zaklipkala očami, no potom prikývla.

„Nedá sa niečo urobiť s posteľou?“ opýtala sa takmer nepočuteľne. Nechápal som čo myslí.

„Nepáči sa ti alebo je nepohodlná?“

„Nie. Radšej by som bola, ak by tu boli dve,“ pošepla. Zatváril som sa kyslo.

„To je ďalšia vec. Možno bolo odo mňa naozaj prehnané čakať, že si splníš manželské povinnosti, ale ja beriem manželstvo celkom vážne. Včerajšok dopadol dosť zle a...“ Zarazil som sa, lebo Bella pretočila oči a potom nahnevane zasyčala.

„Pre teba manželstvo nič neznamená, ako si včera dokázal,“ prskla.

„Mýliš sa! Včera mi rupli nervy. Ak chceš počuť pravdu, tak nie som zvyknutý na tak dlhý pôst. Už poriadne dlho som nebol so žiadnou ženou a na včerajšok som sa neskutočne tešil. Odmietla si ma a uznaj sama, že oháňať sa na mladomanžela lampou, nie je práve to, čo sa patrí.“ Zodvihol som obočie a čakal na reakciu. Bella sa na mňa namrzene pozrela.

„Prepáč, ale si bez sexu koľko? Dva dni, tri dni...“ povedala pohŕdavo. Nemienil som to komentovať. Bolo by to zbytočné. Aj tak by mi neverila.

„Nemienim kupovať postele,“ povedal som rázne a tým ukončil debatu o posteli.

„Dobre. Čo ešte?“ opýtala sa.

„Do školy budeme chodiť spolu a chcem vedieť, kde si a čo robíš. Stačí, keď zavoláš. Nechcem ťa obmedzovať, ale mal by som to vedieť.“ Sledoval som jej výraz.

„Fajn. Máš ešte niečo?“ Len som zakýval, že nie.

„Dobre. Môžem ísť za svojim otcom kedy budem chcieť?“ Okamžite som prikývol. Na niečo také sa nemusela ani pýtať.

„Nechcem, aby si sa ma dotýkal,“ povedala zamyslene.

„Nebudem sa ťa dotýkať,“ povedal som dosť nerád, ale nedala mi na výber, než to sľúbiť. Bella vyzerala, že sa jej uľavilo. Opatrne spustila nohy na zem a šla do kúpeľne. Vyšla v župane a oprela sa o dvere.

„Som hladná. Smiem ísť do kuchyne a zobrať si niečo?“ opýtala sa roztomilo. Akoby ešte stále nechápala, že je doma.

„Bella, toto je aj tvoj dom a môžeš si zobrať čokoľvek budeš chcieť,“ povedal som vážne.

Bella:

Zbehla som po schodoch v župane a papučiach a Edward mi bol v pätách. Šla som do kuchyne. Esme sa opierala o linku a keď ma zbadala, žiarivo sa usmiala.

„Ahoj, zlatko. Ako si spala?“ šepla.

„Dobre,“ povedala som s úsmevom. Z buchotom sa prirútil Emmett a usmial sa na mňa.

„Sexi župan,“ šepol a uškrnul sa. Prisahala by som, že na neho Edward zavrčal.

„Si hladná?“ opýtala sa Esme. Prikývla som. Otočila sa k chladničke a začala vyberať zeleninu. Siahla po pečive a začala doslovne čarovať. Behom minútky som mala na stole obrovský sendvič. Bol veľký aj pre troch a tak mi došlo, že bude aj pre Edwarda. Vzala som polovicu do rúk a odhryzla si. Edward si sadol ku mne a usmial sa. Dnes bol zas úplne iný. Premenlivý ako počasie vo Forks. Niekedy prší, potom je pod mrakom, ale slnko vykukne len zriedla.

„Vy ste už jedli?“ opýtala som sa Esme. Zaklipkala očami, pozrela na Edwarda a potom na mňa. Vyzerala trocha zmätene. Náhlivo prikývla. Mykla som ramenami a posunula druhú polovicu sendviča pred Edwarda. Sucho prehltol a pozrel na mňa. Emm sa pridusene zasmial a s pobaveným úškrnom vyšiel z kuchyne.

„Z čoho sa smeje,“ opýtala som sa nechápavo. Esme pokrčila ramenami. Edward sa chvíľu na ten kus pečiva díval, akoby bol otrávený. Uprene som sa na neho pozrela a on si konečne odhryzol.

Keď som sa najedla. Rozhodla som sa ísť obliecť. Bola nedeľa a na mňa tento dom pôsobil veľmi zvláštnym dojmom. Nedeľu v rodine s toľkými mladými ľuďmi si predstavujem inak. Čakala by som, že tu bude hrať hlasná hudba. Čakala by som zapnutú telku a pred ňou dievčatá len v županoch ak pochlipkávajú čaj s gigantických hrnčekov. Chalani by vonku mohli hrať futbal, alebo sa len vŕtať v garáži alebo dielni. Esme by mala byť v kuchyni, prípadne baliť rodinu na piknik. Mohla by aj len tak s dievčatami sedieť pred telkou alebo leňošiť so svojim manželom v posteli. Kuchyňa by mala byť po raňajkách ako po nálete. Mal by byť dres plný riadu, alebo aspoň zapnutá umývačka a tu je všetko sterilné. Je tu ticho ako v hrobe a dievčatá síce teraz sedia na pohovke, ale sú vyobliekané ako z katalógu. Prišlo mi to zvláštne. Pôsobili nervózne, akoby nevedeli, čo majú robiť. Rose už šiestykrát za dvadsať sekúnd prehodila nohu cez nohu a vlasy z jednej strany na druhú.

Cítila som sa divne, že tu pobieham v župane. S dievčatami som sa pozdravila a chcela som ísť do izby obliecť sa, keď sa dorútil Emm a hneď za ním Jasper. Na niečom sa hádali a ja som konečne začínala mať dojem, že sú normálni. Edward sa ku mne postavil z boku a hodil po tých dvoch nahnevaný výraz. Obaja sa zarazili.

„Ahoj, Bella,“ šepol Jasper a sadol si k Alice. Emm sa usmial a keď sa otočil, začala som sa smiať. Mal celé tričko roztrhnuté od lemu goliera po spodný.

„Nesmej sa! Zostal som visieť na strome,“ prskol a tričko si stiahol. Ja som úplne podvedome otvorila doširoka oči a spadla mi čeľusť. Emm bol svalnatejší než chlapi z časopisu Mustle and Fitness. Na bruchu mal doslova pekáč buchiet a tie bicáky naháňali strach. Oblečený nevyzeral až tak veľký. Zalapala som po dychu a Emmett si to všimol. Napriamil sa a hodil kulturistickú pózu.

„To váľaš kukadla, švagrinká. Som namakaný likvidátor, čo?“

„Nie. Vyzeráš ako by si bol na steroidoch,“ šepla som trocha znechutene. Jasper dostal záchvat smiechu a Emmettovi sklapla sánka. Rose sa k Emmovi ochraniteľsky postavila a objala ho.

„Už si predsa dosť veľký, aby si plakal,“ šepla mu, a tak sme sa smiali všetci.

„Tvoja žena ma urazila,“ prskol svalovec na Edwarda a on sa len pridusene zasmial.

„Konečne ti niekto povedal pravdu,“ šepol Edward. V tom sa prirútila Esme a premerala si svojho odhaleného syna.

„Emmett, už som ti povedala, že tu nemáš behať bez trička. Všetci sa vedia slušne obliecť, len ty si zase extra,“ vyprskla. Predpokladám, že nechcela kritizovať mňa, ale dotkla sa ma jej poznámka, keďže som bola v župane.

„Idem sa prezliecť,“ povedala som previnilo a Esme sa zarazila.

„Nie, na teba som nenarážala. Pokojne buď v župane, keď je ti to pohodlné a...“

„Nechaj to tak, Esme,“ povedal jej Edward a ona okamžite zmĺkla. Tvárila sa, ako keby niečo vyviedla. Vzťahy v tejto rodine boli tiež dosť zvláštne. Viem, že si Carlisle a Esme všetkých adoptovali, ale nesprávajú sa k nim ako k deťom. Pristupujú k sebe ako k rovnocenným. Mala by tu byť istá hierarchia medzi rodičom a dieťaťom, aj keď adoptovaným. V tejto rodine však chýbala. Iste, bolo cítiť od každého určitú dávku úcty ku Carlislovi a Esme.

Vybehla som po schodoch. Počula som zdola horlivú debatu, ale slovám som nerozoznala. Prezliekla som sa, umyla a zišla znova dole. Už to tu vyzeralo trocha prirodzenejšie. Alice listovala časopis a Rose s Esme pozerali na televíziu. Emm sa súkal do asi o číslo menšieho trička a Edward sedel nevzrušene pri okne. Jasper tu nebol, ale počula som z vonku vrčanie motora auta.

„Carlisle pracuje?“ opýtala som sa Esme.

„Áno, ale o chvíľu sa vráti. Len ho k niečomu zavolali,“ šepla s úsmevom a ďalej sledovala telku. Prešla som k Edwardovi.

„Chcela by som ísť za Renée. Cítim sa už dobre a chcem s ňou ešte byť, kým odíde,“ šepla som, aby som nikoho nerušila. Edward sa na moje prekvapenie usmial a prikývol. Siahol do vrecka a vytiahol kľúč.

„Vieš na čom sme sa dohodli?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím a kľúčom jemne mykol, keď som sa poň natiahla.

„Ak niečo, tak ti zavolám,“ šepla som a vytiahla mobil z vrecka, aby videl, že ho mám. Spokojne prikývol a podal mi kľúč. Šiel so mnou ku dverám a na dverách mi podal platobnú kartu. Vzala som ju a nechápavo na neho pozrela.

„Čo je to?“

„Karta. Strká sa do bankomatu, alebo sa podá predavačke pri pokladni. Sú to peniaze, Bella,“ povedal, akoby som bola idiot.

„Viem, na čo sa používa, ale...“

„Potrebuješ peniaze, keby niečo alebo chceš radšej hotovosť?“ opýtal sa a vytiahol z vrecka peňaženku.

„Nechcem tvoje peniaze,“ prskla som.

„To nie sú moje peniaze, ale...“ Nenechala som ho to dokončiť.

„Nechcem ani peniaze tvojich rodičov,“ štekla som. Edward sa zasmial.

„Toto nie sú Carlislove a Esmine peniaze, ale naše. Chcem, aby si mala kartu a používala ju. Ver, že mám viac peňazí, než zvládneš minúť,“ šepol.

„Super,“ vzdychla som. „Ja od teba nechcem peniaze.“ Založila som si ruky na hrudi.

„Bella, odkiaľ chceš brať peniaze na oblečenie a jedlo? Budeš si stále pýtať vreckové od svojho otca?“ opýtal sa Edward trocha tvrdo. Zamyslela som sa a trocha aj zahanbila, lebo mal pravdu.

„Budem pracovať,“ šepla som.

„Si tehotná a nanajvýš to tehotenstvo je trocha náročnejšie - ako sme si už včera uvedomili. Nemôžeš pracovať, tak si tú kartu pekne odlož a neboj sa ju použiť.“ Kartu som si rezignovane strčila do vrecka. Nechcela som sa naťahovať. Bolo to zbytočné a mal pravdu.

„PIN je rok tvojho narodenia. Je to u nás v rodine zvyk,“ šepol môj manžel.

„Dobre vedieť. Takže si mi práve prezradil PIN všetkých v rodine. A my máme dokonca PIN rovnaký,“ uškrnula som sa. Edward zodvihol obočie a potom sa totálne rozosmial.

„Nemyslím, že ho máme rovnaký, Bella.“

21. kapitola - 23. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 22. kapitola: