Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 21. kapitola

26.06.2011 (17:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 75× • zobrazeno 13690×

Bella:

Nechápala som, čo sa so mnou deje. Edward buchol dvermi a odišiel a ja som začala mať zvláštne pocity tŕpnutia. Po chvíli som ucítila tlak v podbrušku a nasledovala tupá bolesť. Prekvapene som si vyhrnula šaty a pozrela sa na svoje bruško. Drobné žilky mi vystúpili na povrch kože a z niektorých sa začali tvoriť bolestivé modriny. Príšerne som sa zľakla. Utekala som do kúpeľne a stiahla zo seba šaty. Navliekla som si dlhšie bavlnené tričko a šokovane sledovala svoje telo v zrkadle. Prisahala by som, že cítim pohyby, ale na to je priskoro.

Vrátila som sa do izby a sadla si na posteľ. Bolesť sa stupňovala. Rozmýšľala som, čo robiť. Keď sa Edward dlhšie nevracal, vytiahla som z kabelky mobil. Roztrasenými rukami som najprv nebola schopná nájsť číslo. Keď sa mi to konečne podarilo, telefón párkrát zazvonil, ale nikto to nezodvihol, tak som číslo vytočila znova.

Po chvíli sa ozval hlas môjho značne znechuteného manžela.

„Edward, je mi zle. Bolí ma brucho a mám kŕče. Kde si?“ šepla som a keď povedal, že je o chvíľu späť, s úľavou som vydýchla. Neznášam ho, ale teraz ho vážne rada uvidím.

Pritiahla som si nohy k telu a objala si boľavé bruško. Netrvalo dlho a dvere sa otvorili. Edward ku mne priskočil a rýchlo mi stiahol ruky z brucha. V jeho tvári bolo vidieť šok. Rýchlo vybral z nohavíc mobil a začal telefonovať. Vlastne som ani nevnímala s kým hovorí. Upútalo ma niečo úplne iné. Na klope svetlých nohavíc mu žiaril červený odtlačok rúžu. V sekunde mi došlo, čo robil. Z očí mi začali padať trpké slzy. Čakala som od neho všetko, ale že si v našu svadobnú noc pôjde užiť boh vie s kým, to ma zarazilo. Dotelefonoval a oznámil mi, že ideme domov.

Dúfala som, že si nevšimne môj zarazený pohľad. Vyskočila som na nohy a znova som zacítila tú bolesť v brušku. Neviem však, čo bolo momentálne horšie. Bolesť v bruchu a strach o moje dieťa alebo bolesť na hrudi, ktorú mi spôsobilo zistenie, že sa neštíti užívať si, keď sme manželia. Schmatla som slušnejšie tričko a nohavice a s plačom vbehla do kúpeľne. Obliekla som sa a s Edwardom sme zišli na recepciu. Cítila som sa ako v bubline.

„Prajete si z tejto karty zaplatiť obe izby?“ opýtal sa ho recepčný. Všetko sa vo mne lámalo. On si dovolil s tou ženou si zaplatiť izbu v hoteli, v ktorom sme boli spolu. Otočila som sa k dverám. Edward ma vo chvíli zozadu podoprel a šli sme k autu. Manžel ma usadil a zapol. Potom si sadol ku mne.

„Je ti lepšie?“ opýtal sa ako by nič.

„Nie. Je mi na zvracanie... Z teba...“ šepla som a otočila hlavu na opačnú stranu. Z očí mi už padali slzy ako hrachy. Vyrazil a za pár minút sme boli pred domom. Chcel mi pomôcť z auta, no ja som nezniesla ani jeho dotyk. Bolestne som na neho zasyčala a on okamžite stiahol ruky. Z domu vybehol Carlisle. Postavila som sa k autu a v sekunde som sa zviezla do náručia môjho svokra. Carlisle ma vzal opatrne do náručia a utekal so mnou k dverám. Bežal tak rýchlo, že sa mi všetko zrazu rozmazalo. Myslela som, že halucinujem.

Možno je to tým plačom a bolesťou, povedala som si a skryla hlavu do látky košele na jeho hrudi.

Vo chvíli ma pokladal na mäkkú posteľ a vyhrnul mi tričko. Začal ma rýchlo prezerať.

„Ako to začalo?“ opýtal sa. Otvorila som oči, lebo som myslela, že hovorí so mnou, no rozprával s Edwardom.

„Neviem,“ šepol môj manžel.

„Akože nevieš? Nebol si s ňou?“ zasyčal Carlisle.

„Nie,“ štekol Edward.

„Bella, čo presne ťa bolí,“ opýtal sa teraz mňa. Znova som otvorila oči.

„Brucho a zle sa mi dýcha,“ zahapkala som.

„Trocha ju nadvihni,“ prikázal Carlisle Edwardovi. Len čo sa ma dotkol, niečo sa vo mne vzpriečilo.

„Nedotýkaj sa ma!“ vyštekla som na plné hrdlo. Edward spustil ruky popri tele. Pozrela som sa zmučene na Carlislea.

„Nech ide preč! Ja ho tu nechcem,“ šepla som pomedzi ťažké nádychy. Nemohla som ho tu zniesť. Nechcela som ho mať blízko. Bolo mi z neho zle. Edward urobil krok dozadu a potom ďalší. Vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. Carlisle zo svojho kufríka vytiahol ihlu a striekačku. Pichol ma do ruky. Ani som nevnímala, čo robí. Viem len, že mi po chvíli kŕče povolili a dýchanie sa začalo upokojovať. Bola som mu tak vďačná. Chcela som sa opýtať na dieťatko, ale nebola som schopná rozlepiť vyschnuté pery. Viem ešte, že ma niekto vyzliekol z nohavíc a prikryl ma, no netuším, kto to bol.

Edward:

Vyhodila ma z vlastnej izby ako psa. Nebol by som šiel, ale Carlisle zúril. Jeho myseľ na mňa revala. Bol presvedčený, že som jej niečo urobil a mal na mňa príšernú zlosť. Nechcel som ho zbytočne dráždiť a tak som vyšiel. Čo Bella nechápe, že sa o ňu tiež bojím? Bol som strachom bez seba a zvieralo mi hrdlo. Oprel som sa o stenu pred mojou izbou. Vo chvíli dobehla Alice a hneď za ňou Rose. Presne tie dve som tu potreboval.

„Čo sa stalo?“ šepla Alice takmer nepočuteľne.

„Je jej zle a bolí ju brucho. Má kŕče. Dieťa sa najskôr prejavuje,“ šepol som jej späť.

„Je mi jasné, že jej je zle. Čo si jej urobil, že tak vyvádza?“ povedala Alice namrzene. Pretočil som oči.

„Nič a aj keby, tak ťa do toho nič nie je,“ prskol som. Vtedy Carlisle vyšiel z dverí.

„Dal som jej niečo na tie kŕče a tiež liek na upokojenie. Bude spať do obeda,“ povedal trocha roztrasene. Vyľakalo ho to ako aj mňa.

„Je tak malé a už má takú silu,“ šepol som zamyslene.

„Mali by sme jej povedať pravdu,“ povedala Rose a uprela svoje zlaté oči na mňa.

„Iste. Bella som upír a aj moja rodina. Narodí sa ti znova len upír a my budeme dúfať, že ťa do pôrodu neroztrhá. Neboj sa, všetko bude v poriadku. Pri najhoršom ťa uhryznem do krčnej tepny a aj ty budeš upír,“ povedal som ironicky a dosť nahlas. Rose pretočila oči a podobné gesto urobila aj Alice. Carlisle na mňa mávol, aby som šiel za ním a ja som ho nasledoval do pracovne. Keď sa posadil za stôl, spustil šeptom.

„Kde si bol, keď ju to začalo bolieť?“

„To je moja vec,“ prskol som dosť naštvane. Liezlo mi na nervy ako to každý analyzuje. Z myslí celej mojej rodiny sa ozývali len výčitky. Kde som bol? Keby som bol stál pri nej, aj tak nezabránim tomu, aby ju to bolelo. Zoskratoval som, to je pravda. Naštvalo ma jej odmietnutie, ale nemala právo ma odmietať. Som jej muž a chcel som byť nežný. Otriasla mojím sebaovládaním. Ak by som v tej izbe zostal, tak jej ublížim. Určite nie fyzicky, toho by som nebol schopný, ale povedal by som niečo, čo by ju mrzelo.

„Nie je. Máš za Bellu zodpovednosť. To, čo sa s ňou deje, je len tvoja chyba. Mieniš si to konečne uvedomiť a prevezmeš zodpovednosť?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.

„Fajn, chceš vedieť, kde som bol? Tak dobre. Bol som s kurvou. Spokojný?“ vyprskol som a otočil sa k odchodu. Vtedy ma Carlisle zdrapol za košeľu a obratne ma pritlačil k stene. Šokovalo ma to, lebo som to vôbec nečakal a nezbadal som ani len náznak v jeho mysli, že na mňa zaútočí. Hlasno zavrčal. Takéto správanie som u neho nikdy nevidel. V sekunde, akoby si uvedomil svoj výbuch sa odtiahol a sklopil pohľad.

„To dievča si priviedol do nešťastia. Nejde o to, že si upír, ale si hlavne totálny idiot. Nemám slov, Edward. Býval si iný.“ Spustil ramená a otočil sa mi chrbtom. Vybehol som z pracovne a namieril si to rovno k oknu na schodisku. Vyskočil som a rozbehol sa lesom. Za sebou som ešte začul Emmettov pohoršený hlas.

„Bolo povedané, že sa musíme správať ako ľudia, keď je Bella v dome a on si môže skákať z okna?“ Tá veta bola nasledovaná úderom po hlave. To som sa už za tie roky naučil rozoznať podľa zvuku.

Takmer až do rána som sa túlal po lese. V zlosti som vrážal do stromov. To, čo mi povedal Carlisle ma bolelo. Najhoršie bolo, že mal pravdu. Býval som iný. Veril som, že môžem byť šťastný. Vedel som sa tešiť z maličkostí, ale všetko sa zmenilo. Moja rodina sa hrá na niečo, čím nie sme. Sme netvormi. Rose verí, že by som mohol byť s Bellou šťastný. Myslí si, že by sme mohli spolu vychovávať dieťa, ale to je hlúposť.

Ak Belle povieme, že sme upíri, utečie. Bude to ešte horšie. Nezvládne to. Ktorá žena by prijala fakt, že si vzala upíra a pod srdcom nosí jeho dieťa. Bude ho chcieť čo najskôr dostať preč zo svojho tela...

V hlave sa mi zrazu rozsvietila žiarovka. Rose má pravdu. Musíme jej to opatrne povedať a ona bude určite súhlasiť s potratom. Keď uverí a pochopí, že sme netvormi, dá dieťa preč. Ak by bolo všetko jednoduchšie a ja som ich mohol oboch milovať, bolo by to úžasné, ale toto nie je rozprávka so šťastným koncom. Ani v rozprávke nežije upír šťastne až na veky. Nie som začarovaný princ, ale monštrum. Bude môcť žiť normálne. Teda až na fakt, že bude vedieť o upíroch. Ak však nebude chcieť skončiť v blázinci, nikomu to nepovie. Ja jej nebudem stáť v ceste a nechám ju odísť. Dlžím jej to.

Vrátil som sa domov s odhodlaním, že jej to postupne poviem. Najprv ju však musím nechať predýchať ten dnešok.

20. kapitola - 22. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 21. kapitola: