Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 18. kapitola

20.06.2011 (14:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 73× • zobrazeno 12619×

Bella:

Čas svadby sa nezadržateľne blížil a ja som začala byť vážne nervózna. Dnes som si mala ísť vyskúšať svadobné šaty, ktoré vybrali Alice s Rose. Nechala som to na ne, lebo som nemala ani najmenšiu chuť a nadšenie pre svadobné prípravy. S Edwardom som sa snažila tráviť čo najmenej času. Za posledný týždeň sa v škole veľmi neukázal, lebo mal dosť práce a vybavovania s papiermi okolo svadby. Nebola som ešte plnoletá a to bol problém.

Dnes mala priletieť aj René a Phil. To bol jediný svetlý bod celej tejto frašky. Od rána som bola nedočkavá a napätá. S Charliem sme po nich mali ísť na letisko, len čo príde z práce. Obliekla som sa do krátkych šiat, ktoré mi mama poslala. Veľmi sa mi nepáčili, lebo boli dosť krátke, ale chcela som jej urobiť radosť. Nedočkavo som vyzerala svojho otca. Namiesto policajného auta však na ceste zastavilo strieborné Volvo. Pretočila som oči a vybehla von. Čakala som, že potrebuje len niečo podpísať, ale on bol vymódený ako na prehliadkové mólo a široko sa usmial. Prešla som k autu a všimla si veľkú kyticu na zadnom sedadle.

„Ahoj, kráska,“ povedal pobavene a premeral si ma pohľadom.

„Na čo máš tu kyticu?“ opýtala som sa prekvapene.

„Pre budúcu svokru.“ Široko sa usmial. „Ideme?“ opýtal sa a otvoril dvere.

„Kam?“ Nechápala som, o čo mu ide. Po mamu predsa idem s Charliem.

„Volal mi tvoj otec, že to nestíha. Idem ja,“ povedal pokojne.

„Nie! S tebou nejdem!“ vyprskla som. Edward sa zamračil.

„Chceš ísť na letisko sama? A na čom tam pôjdeš, keď to nové auto odmietaš a staré neštartuje? Najprv porozmýšľaj, než niečo povieš. Mohol by som sa uraziť.“ Bol už zjavne nahnevaný, no ja tiež.

„Ty sa vieš uraziť? Veď nemáš chrbtovú kosť,“ prskla som. Edward nahnevane pribuchol dvere.

„Už vážne nemám chuť stále sa s tebou na niečom dohadovať. Tvoj otec ma o to požiadal a keď máš problém, tak fajn. Idem po nich sám.“ Trucovito obišiel auto a naštartoval. Pohol sa a ja som mu rýchlo buchla po kapote.

„Fajn! Zamknem,“ povedala som rýchlo a utekala zavrieť dvere. Totálne ma vyviedol z miery. Pribehla som k autu a nasadla. Prudko vyštartoval a ja som sa radšej rýchlo zapla. Bol zúrivý a tak vyzerala aj naša jazda. Obehol každé auto, na ktoré sme narazili a ja som sa len kŕčovito držala sedadla. Na diaľnici, keď sa už ručička tachometra približovala k dvestovke som to už nevydržala.

„Spomaľ!“ povedala som pridusene, no on ešte schválne pridal. Na čelo mi vystúpil studený pot a keď urobil ďalšiu bláznivú myšku pred ďalším autom, prišlo mi aj zle.

„Zastav!“ skríkla som zúfalo. Prudko otočil hlavu na mňa a stočil volant ku krajnici. Rýchlo zastavil. Stihla som akurát otvoriť dvere na aute a silno som zvracala. Myslela som, že skolabujem. Bolestivo ma napínalo a bránica sa mi kŕčovito zvierala. Edward v sekunde obehol auto. Prekvapene som sa na neho pozrela, keď ma vytiahol z auta. Bol pri mne tak rýchlo, že som šokovane zalapala po dychu.

„Zhlboka dýchaj,“ povedal trocha vystrašene a rukou mi odhrnul vlasy z mokrého čela. Nohy sa mi plietli a doslova som na ňom visela. Oprela som sa o jeho rameno a zhlboka dýchala. Pri každom nádychu mi do nosa vrážala jeho svieža sladkastá vôňa.

„Chceš ma zabiť?“ šepla som zmučene. Oči som mala stále zatvorené, aby sa mi netočila hlava.

„Neuvedomil som si to. Nečakal som, že ti bude tak zle. Prepáč,“ pošepol. To posledné slovo ma prebralo. On vážne povedal prepáč? Vyvalila som oči a pozrela mu do tváre. Pôsobil dosť vystrašene. Na chvíľu mi ho prišlo aj ľúto. Odtiahla som sa a opatrne som si sadla späť na sedadlo.

„Môžeme ísť, ale pomaly,“ povedala som nahnevane. Edward mi rýchlym pohybom zapol pás a vyrazil o poznanie pomalšie. Šiel plynule a neustále kontroloval môj výraz. Na najbližšej pumpe zastavil a vybehol. Vrátil sa s fľašou vody, mokrými obrúskami a žuvačkami. Všetko som si vzala a pokračovali sme v ceste. Už sme neprehovorili ani slovo. Nemala som chuť baviť sa s ním.

Vysadil ma pred bránou do letiskovej haly a šiel odparkovať. Ja som šla zatiaľ dnu a hľadala bránu, cez ktorú budú vystupovať. Lietadlo pristálo pred piatimi minútami, a tak som čakala. Edward ku mne vo chvíli pristúpil aj s kyticou pre moju matku. Objal ma okolo pásu a sa som zasyčala. Snažila som sa jeho ruku zo seba stiahnuť, no on ma chytil pevnejšie.

„Pusť ma!“ štekla som. Edward ma však k sebe pritlačil ešte bližšie a oprel si ma chrbtom o hruď. Chcela som ho odstrčiť, keď sa brána otvorila a začali vystupovať ľudia. Napäto som sa zahľadela do davu a hľadala usmiatu tvár mojej matky. Zbadali sme sa v tej istej sekunde. René sa rozžiarila a začala sa predierať dopredu. Phil šiel za ňou s nevzrušeným výrazom ako vždy.

„Mama!“ zvolala som a chcela sa k nej rozbehnúť, no Edward ma zadržal.

„Počkaj! Nepobežíš medzi tých ľudí,“ šepol mi do ucha a otrel sa perami o moje líce, a jemne ma pobozkal. Zmeravela som a šokovane sa pozrela do jeho tváre.

„Bella...“ vydýchla mama už tesne pri mne a ja som ju okamžite objala.

„Mami, tak rada ťa vidím! Chýbala si mi,“ šepla som a z očí sa mi začali valiť slzy. Nikdy som neplakala, no teraz plačem takmer pre všetko. René sa odtiahla a zasmiala sa.

„Si nejaká precitlivená,“ šepla.

„V poslednom čase plače stále,“ povedal Edward so širokým úsmevom a okamžite podal mame kvety. Prekvapene si ich vzala a premerala si ho odspodu hore, a naspäť. Edward sa na mňa pozrel. Najskôr čakal, že ho predstavím, ale ja som stuhla.

„Ja som Edward,“ povedal uvoľnene. René sa na neho nútene usmiala.

„Ja som Bellina mama. Volaj ma René, ako všetci,“ povedala milo a podala mu ruku.

„Teší ma. Už presne viem, po kom je Bella tak krásna,“ šepol a mala som dokonca pocit, že to hovorí úprimne, lebo sa na ňu díval ako na zjavenie. René pri tom pohľade zmäkla ako všetky ženy v Edwardovej prítomnosti. Konečne som odmrzla. Zvítala som sa s Philom a predstavila mu Edwarda. Edward šiel potom s Philom po kufre a my sme sa s René znova objali.

„Si nádherná, zlatko. Opeknela si,“ šepla moja matka.

„Aj ty.“ Usmiala som sa.

„Ten Edward je kus,“ povedala René obdivne. Pozrela som sa smerom, kde s Philom stáli, a ťažko som si vzdychla.

„Nie však pre teba, však?“ dodala René trocha smutne. Prekvapene som sa na ňu pozrela. Nečakala som, že si to niekto všimne.

„Bella, ja viem, kedy si šťastná a kedy ťa niečo trápi. Vidím na tebe, že trpíš. To, čo tu vidím, nie si ty. Máš na prste kameň ako z kameňolomu, po boku modela a pod srdcom jeho dieťa. Iné by boli šťastím bez seba, no ty si nešťastná. Chcem vedieť prečo?“ Zodvihla obočie a čakala, čo poviem. Zmätene som sa pozrela najprv na René a potom na Edwarda. Uprene na nás hľadel a ja som mala pocit, akoby počul to, o čom teraz hovoríme. Ten jeho výraz bol priam vražedný. Sucho som prehltla.

„Som len zo všetkého vydesená. O týždeň sa vydávam a budem matkou,“ pošepla som.

„Bella, na tom chlapcovi je niečo zvláštne. Vieš, že to dokážem vycítiť a ty si to zdedila po mne. Nemôže nás počuť, tak hovor,“ povedala pokojne. Jemne som sa usmiala. Edward s Philom už mali kufre a šli k nám. Začali sme sa baviť o všeobecných veciach a o mojich svadobných šatách. Edward bol maximálne milý, ale držal si odstup. Pre neho to nebolo zvykom. Stále sa snažil každú ženu okúzliť, no od mojej matky bočil. Rozprával sa hlavne s Philom.

Keď sme prišli domov, bol doma aj Charlie. Edward vystúpil a pomohol z auta aj mne. Potom urobil niečo, čo by som od neho nečakala. Vybral kľúče od auta a podal ich Philovi.

„Izbu máte rezervovanú u pani Watsovej. René určite vie, kde to je a auto budete potrebovať. Ja si zatiaľ vezmem Belline. Aj tak ho odmieta šoférovať,“ povedal s úsmevom. René sa na Edwarda milo usmiala. Mne okamžite napadlo, že sa na jeho dokonalý úsmev chytila už aj moja matka.

„Bella, dievčatá po teba a René prídu o hodinu. Užite si to.“ Podišiel ku mne a odtiahol ma za ruku trocha stranou. Nahol sa ku mne a pobozkal ma na čelo. Najprv som chcela uhnúť, no všetci sa na nás dívali, a tak som mu to dovolila.

S René sme šli do mojej izby a rozprávali sa. Najprv to boli len hlúposti, no potom sa René opýtala priamo.

„Ako sa to vlastne stalo, Bella? Bola si vždy tak zodpovedná. Nechápem to. Ten chalan je krásny, ale tebe sa taký nikdy nepáčili.“ Pozrela som na mamu a oči som mala v okamihu plné sĺz. Rozmýšľala som, čo jej mám povedať.

„Ja vlastne ani neviem. Udialo sa to tak rýchlo.“ Zahľadela som sa do zeme.

„Bol tvoj prvý?“ opýtala sa René a ja som celá sčervenela. Bolo mi to trápne, no mama ma objala a otočila k sebe. Jemne som prikývla.

„Ľúbiš ho?“ zašepkala. Chvíľu som premýšľala. Potom som zakývala hlavou zprava doľava.

„Tak prečo si ho berieš?“ Zodvihla obočie a tvárila sa presne tak, ako som sa ja práve cítila.

„Je to dobré pre to malé a aj pre nás všetkých. Konečne máš svoj život s Philom a Charlie si tiež nezaslúži mať na krku dcéru a aj vnúča,“ šepla som.

„Bella, čo to hovoríš? Podľa teba je lepšie vydať sa za muža, ktorého neľúbiš?“

„Ja neviem, čo k nemu vlastne cítim. Niekedy ho nenávidím a niekedy... Ja neviem.“ Nevyznala som sa sama v sebe.

„Bella, nemusíš si ho brať,“ povedala René rozhodne.

17. kapitola – 19. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 18. kapitola: