Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 11. kapitola

15.05.2010 (20:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 788×

Pozerala som sa na Alice a na toho chalana, ktorého držala za ruku a ťahala za sebou.

„Pekný párik,“ povedala som si viac pre seba, ako pre niekoho iného. Alec sa na mňa pozrel a zagúľal očami. On ich určite musel poznať. Alice mi už ťukala na okienko, kým ja som sa spamätala.

„Alice?“ Hodila som na ňu pohľad, čo vysvetľoval všetko. Prekvapene som sa na ňu usmiala a vyskočila som z auta.

„Ups.“ Uvedomila som si, že mám „len trochu“ roztrhané oblečenie. Vyčítavo sa na mňa pozrela.

„Preboha! Čo to máš na sebe?“ prevrátila som očami a objala ju. Vystískala som ju, vybozkávala, až nemohla dýchať, chúďa. Celá vyškerená na mňa pozrela.

„Kde si bola? Prečo si mi nedala vedieť? Vieš, aký som mala strach? Veľmi dlho som sa zmierovala s tým, že si ma opustila,“ smutne som to na ňu vykričala. Tvárila sa, akoby som jej tým ublížila.

„Prepáč, zlato, ale tvoja mama ti to predsa povedala, nie?“ Šibalsky sa usmiala. Myslela si, že ma na toto dostane? Ale ja sa len tak ľahko nenechám.

„A ty si myslíš, že to ťa ospravedlňuje?“ Nahodila som výraz, ktorý som ani sama nevedela pomenovať. Ani neviem, koľko sme to tam rozoberali, ale zatiaľ si nás všetci prehliadli. Jej chlapec tam stál ako stĺp a vyškieral sa od ucha k uchu. Tie dva páry za nimi sa tvárili dosť nechápavo. Len ten chalan s tým úžasným három sa tváril, že o všetkom vie a tak ho to nezaujíma. Ale aj tak som si všimla, že sa po mne po očku pozerá. Bol taký sladký. Škoda, že mal priateľku. Zrazu sa na mňa Alice škaredo pozrela, ani som nevedela, prečo.

„Bella!“ skríkla. Až skoro spadla omietka zo stropu, ak nie skoro celý.

„Veď prečo na mňa kričíš?!“ Vrátila som jej ten škaredý pohľad. Celá jej nová rodina sa po nás pozerala a každú chvíľku čakala, že nás bude musieť od seba odtrhnúť. Myslím, že sme vyzerali dosť zvláštne.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať osamote.“ Pozrela po očku na toho svojho chalana. Myslím, že ten bol len rád.

„A inak, toto je Jasper,“ láskyplne sa na neho pozrela a vtisla mu na tvár veľký bozk. Pozrela som sa na neho a pritom som mu podala ruku so žiarivým úsmevom.

„Teší ma, som Bella.“ Vtom došli všetci. Alice si vzdychla.

„Och, takže toto je moja nová rodinka, oficiálne môj brat Edward, jeho priateľka Tanya,“ slovo priateľka hrozne zdôraznila. „A môj braček Emmett s jeho priateľkou, Rosalie,“ dopovedala a ja som sa poctivo s každým zoznámila. Edward sa na mňa pozeral, akoby som ho niečím trýznila, Tanya sa na mňa milo usmiala, ale keď videla, ako sa pozerám na Edwarda, tak ju to hneď prešlo. Emmett vyškerený od ucha k uchu a Rosalie veľká, trocha namyslená barbie. Po piatich minútach rozhovoru mi Alice naznačila, že by som mala ísť za ňou. Na Aleca som pri tom úplne zabudla. A tak sedel stále v aute, nehybný ako socha. Alice ma odtiahla na prvé vécko, čo našla.

„Bella, prosím ťa, Edwarda nechaj na pokoji. Tanya ho miluje a neprežila by to bez neho. Videla som, že by ste niečo spolu mali, keby som ti to nepovedala. Moja drahá, ja viem, že ešte budeš kvôli tomu veľmi trpieť, ale neboj sa, dlho sa tu nezdržíme.“ Keď dopovedala, tvárila som sa, akoby mi to bolo jedno. Ale v mojom vnútri to tak nevyzeralo. Bolo mi strašne. Edward sa mi strašne páčil a ja som si nevedela predstaviť, že by som s ním niečo nemala. Vzdychla som si.

„V poriadku,“ odvetila som po nejakej chvíli. Alice si vydýchla. Dostala víziu. Tupo sa pozerala pred seba. Niekto by si myslel, že je námesačná. Po nejakej dobe sa usmiala.

„Bella, bude to v poriadku. Videla som, že je Tanya šťastná. Som rada, že si ma poslúchla. A ešte som ti chcela povedať, že Edward číta myšlienky. Pokús sa ich pred ním skryť. Najlepšie by bolo, keby si si spievala v mysli,“ povedala tým svojím spevavým hláskom. Toto jej predsa nemôžem odmietnuť. Usmiala som sa na ňu.

„Bella.“ Pozrela sa na mňa smutne. „Prepáč, ak som ti ublížila, ale takto to bude lepšie.“ Dopovedala a rozbehla sa von. Šla som hneď za ňou. Veď to nejako prežijem. Šla som okolo jednej reštaurácie, keď vtom ma jeden chlapec chytil za rukáv.

„Ahoj, kočka.“ Nahodil sexy úsmev a začal ma zvádzať. Zvonku som počula, ako niekto zavrčal. Ani som sa nestihla obzrieť, kto to bol, a už som bola opretá o stenu.

„Hej, hej, chlapče, brzdi!“ povedala som mu, aby sa trocha upokojil. Pred chvíľkou som len prišla o panenstvo a teraz, že by som už šla s druhým? Pomaly ma znova začal ťahať na WC a ja som sa mu moc nebránila. Len som sa na neho usmiala. Myslím, že to bral ako súhlas. Po pár metroch som sa uvedomila a pustila ho.

„Stalo sa niečo?“ Vyčaroval na mňa tej najkrajší úsmev, aký som kedy videla. Keby som nebola opretá o stenu, myslím, že by sa mi boli podlomili kolená. Zažmurkala som svojimi dlhými mihalnicami a cítila som, ako vo mne narastá vzrušenie.

„Nie, ale ponáhľam sa, prepáč.“ Odtrhla som od neho pohľad a snažila som sa ho už viac nevnímať. Otočila som sa na podpätku a zrýchlila tempo k autu. Už som sa neobzrela.

Prišla som k autu a tam sa na mňa pozeralo niekoľko párov očí.

„Urobila som niečo zle?“ spýtala som sa odvážne.

„Nie, neurobila,“ odvetila Alice a potichu sa usmiala. Pozrela som sa na Edwarda, ktorý sa práve venoval tej svojej Tanye. Mala som chuť jej rozkopať zadok, ale myslím, že ona mi za to poníženie nestojí. Alice sa na mňa zamračila. Odrazu som odohnala všetky tie myšlienky a snažila som sa sústrediť len na jedno.

„Ide sa nakupovať.“ Všetci zdvihli hlavy a otrávene sa na mňa pozerali. Samozrejme okrem Alice. Tá bola blázon, tak tá sa nepočítala.

„Bella? Si si tým istá?“ spýtal sa ma Emmett.

„Jasné,“ vystrúhala som grimasu. Vzala som si peňaženku a mohli sme vyraziť.

Po niekoľkých hodinách sme sa znova stretli pri autách. Bola som už aj prezlečená. Predsa len som nemohla chodiť celý deň taká dotrhaná. Podvedome som sa usmievala, keď som si spomenula na môj nový zážitok. Nikdy som si nemyslela, že by sa to mohlo po prvý krát stať v aute. A ups, ešte na ňom ani neviem.

„Alice, prosím, zohnala by si mi číslo na autoškolu?“ spýtala som sa s očami sklopenými do zeme a hanbou v očiach.

„Samozrejme.“ Lišiacky sa na mňa usmiala. Mala som šťastie, že to nepočuli aj ostatní. To by bolo smiechu. Edward sa pozrel naším smerom a pousmial sa. Asi si prečítal Alicine a moje myšlienky. Doparoma! Ja som na to úplne zabudla! Veď on mi číta myšlienky! A ja si tu rozmýšľam, ako nakopem jeho frajerku. Chytila som sa za hlavu a pokrútila som ňou. Pozrela som znova na neho a on sa kyslo usmial. Mám pocit, že ma zabije.

„Stretneme sa ešte?“ spýtala som sa trocha podráždene.

„Si píš,“ ozvalo sa spoza auta. Teraz neviem, či som to mala brať ironicky alebo normálne.

„Dobre teda, Alice, uvidíme sa dúfam zajtra,“ prosila som ju pohľadom. Bola to moja jediná priateľka. A veľmi som si ju obľúbila. Mala som ju rada ako svoju sestru.

„Určite! Zlato, mám ťa rada,“ rozlúčili sme sa a ja som nasadla do auta ku Alecovi.

Mám taký pocit, že ako som ho tam nechala, tak taký ostal až doteraz. Bol sladký, ale na Edwarda nemal. A čo tu ja vlastne myslím na Edwarda? Pokrútila som hlavou nad svojimi hlúpymi myšlienkami. Zajtra sa stretnem s Alice. Ups, kde som len dala to číslo? Aha! Mám ho, našla som ho na palubnej doske. Nie že len som nemotorná, ale ešte ku tomu som aj slepá! Tak to je na upíra už čo povedať. Alec pridal na plyne a ja som sa napla. Niečo mi chýbalo, ale nevedela som prísť na to, že čo.

(...)

Stála som vo svojej izbe a pozerala som sa na západ slnka. Jeho lúče mi nerobili veľký problém. Oslepnúť som nemohla tak, či tak. Vzala som si do ruky telefón a zavolala som do tej autoškoly. V telefóne sa ozval príjemný hlas nejakého postaršieho muža. Dal mi pokyny, kedy a kam mám prísť a ukončila som hovor. Takže, o chvíľku sa mám ísť ešte zapísať. Mám taký pocit, že to bude pre mňa dosť náročné. Postavila som sa pred skriňu a prehrabávala sa vo svojich nových veciach. Predsa len musím urobiť nejaký dojem, aby mi ten vodičák vôbec dali. Vybrala som si krátku, čiernu, obtiahnutú minisukňu, červené tričko na ramienka a doladila som to doplnkami. Vzala som si kabelku a vyrazila som von k svojmu autu. Teraz len niekoho prehovoriť, aby tam šiel so mnou. Nepôjdem tam predsa pešo.

„Felix! Ako rada ťa vidím,“ skríkla som na neho už z dialky.

„Čo potrebuješ?“ spýtal sa ma na rovinu. Premeral si ma od hlavy po päty a prehltol slinu.

„Keď ti poviem, že ťa rada vidím, tak to už musím niečo potrebovať?“ vábivo som zapriadla. Hrala som sa s ním ako mačička so špagátikom. Opatrne som poťahovala za šnúrky.

„Ale tak predsa len by sa našlo niečo, čo by si mohol pre mňa urobiť.“ Príťažlivo som sa na neho usmiala a pokračovala.

„Vieš šoférovať?“ Skúmavo som si ho premerala.

„Nie.“ Dofrasa, celkom zbytočne som sa namáhala. Zalapala som po dychu a skoro som sa neudržala. Prečo len ja musím mať také šťastie na tých debilov?

Zhrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 11. kapitola: