Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 11. kapitola

30.04.2012 (21:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 81× • zobrazeno 10541×

Edward:

Prišli sme do prominentného klubu miestnych papalášov. V aute sme sa veľmi nezhovárali, teda len trochu o Nessie. Sám som nevedel, kam sa mám dívať, aby som necivel na tie červené pery, do tých hlbokých očí a najväčším lákadlom bola hlboká ryha medzi jej prsiami.

Pomohol som jej vystúpiť a na recepcii som jej galantne pomohol z kabáta. Dal som ho spolu s mojim recepčnej a ponúkol partnerke rameno. Usmiala sa a zavesila sa mi na plece. Spolu sme kráčali po koberci k hostiteľom. Bella sa na opätkoch trocha zaknísala, ale prehľadne to ustála. To len ja som si všimol drobné zaváhanie, a tak som jej ruku majetnícky prekryl svojou.

„Pán Cullen, rád vás vidím. Moja manželka, madam Ogusta,“ povedal pán Ridley hrdo a ukázal na svoju manželku. Zdvorilo som tej žene pobozkal ruku. Toto som ovládal z čias minulých.

„Pán Ridley, madam Ridleyová, moja partnerka, Isabella Swanová,“ povedal som rovnako hrdo ako on. Bella si najprv podala ruku s madam Ogustou a pochválila jej náhrdelník. Ten šperk bol v ich rodine generácie a netuším, ako to Bella vedela, ale okamžite Ridleyovú zaujala. Viac ale jej manžela, ktorý z nej nedokázal spustiť oči a momentálne ani ruky. Žmolil jej drobnú rúčku a splietal ódy na jej krásu a pôvab. Prišli ďalší hostia a ja som konečne Bellu oslobodil zo zovretia starého kocúra.

„Predstavím ťa svojim kolegom.“ Usmial som sa a ona sa na mňa zvláštne pozrela.

„Šéfom?“ opýtala sa pridusene.

„Nie. Šéf som ja. Kolegom,“ hlesol som a viedol ju k hlúčiku ľudí, stojacich pri občerstvení. Bol som trocha nesvoj, ale musel som ich pozdraviť a bolo by netaktné ju nepredstaviť. Jediná z mojich podriadených tu bola Ingrit a ostatné osadenstvo tvorili šéfovia jednotlivých odborov. Keby len tušili, že plánujem túto celú firmu kúpiť.

Bella bola nádherná a ja som bol hrdý, že je po mojom boku, aj keď som mal panický strach, že sa prejaví ako suchár. Zatiaľ však bola okúzľujúca.

„Dobrý večer,“ šepol som k skupinke a vyslúžil som si stopercentnú pozornosť. Najprv sa dívali na mňa a potom sa všetky pohľady upreli na Isabellu. Milo sa usmiala.

„Dobrý večer,“ šepla rozkošne a sklopila pohľad v zvláštnom staromódnom geste.

„Ospravedlňujem sa. Dovoľte mi predstaviť vám moju spoločnosť. Slečna Isabella Swanova,“ povedal som uvoľnene.

„Bella, poprosím,“ povedala milo a okamžite si začala podávať ruku najprv s dámami a neskôr s pánmi. Bolo to uvoľnenejšie a nechcel som ju menovite predstavovať všetkým. Takto si to zachovalo dekórum určitej neformálnosti. Prvá jej ruku podala Ingrit.

„Ja som Ingrit. Som sekretárka pána Cullena.“ Ingrit sa žiarivo usmiala. „Počkať, vy ste Bella. Vy ste...“

„Bella sa stará o Nessie,“ skočil som Ingrit do reči, lebo som nechcel, aby pred kolegami použila slovo guvernantka. Neviem síce, či som urobil dobre, lebo sa Bella nadýchla a potom sa na mňa pozrela. Určite ma chcela zotrieť za skákanie do reči, no mlčala.

„Takže ste opatrovateľka?“ opýtal sa jeden zo šéfov odboru. Bella sa znova široko usmiala.

„Dávam prednosť výrazu guvernantka. Tento výraz mi príde výstižnejší, pre to, čo robím.“ Pôsobila trocha napäto a tak som ju chytil za ruku. Mykla sebou, akoby jej telom prešla elektrina.

„V konečnom dôsledku v tom nevidím rozdiel. Staráte sa o dieťa, keď sú jeho rodičia v práci.“ Ten chlap dostane najbližšie padáka. Bella sa uvoľnene zaknísala. Bola očarujúca. Konverzovala a nonšalantne odpovedala zvedavcom.

Na chvíľu som sa vzdialil, aby som sa pozhováral s riaditeľom banky, ktorá na Aljaške investuje. Pozrel som sa cez miestnosť a nemohol uveriť, že dokáže byť tak očarujúca. Áno, krásna je, to som si všimol aj v tom hrubom svetri, čo v ňom pobehuje po dome, ale ten pôvab. Kde to bolo doposiaľ. Zdvorilo odpovedala aj na primitívne otázky niektorých prízemných chlapov, ktorým sa zdalo povolanie opatrovateľky v dome vdovca, za ktorého ma považovali, ako lukratívna práca. Vzal som pohár šampanského a vrátil sa k Isabelle. Podal som jej ho a ona sa opatrne napila.

„A vy?“ opýtala sa a nadvihla pohár.

„Tykáme si a ja nepijem. Nikdy,“ povedal som ráznejšie a fascinovane sledoval, ako priložila červené pery k hrane kryštálového pohára a upila si dúšok zlatistej tekutiny. To bolo tak sexy, keď trocha rúžu zostalo na okraji pohára.

„Je výborné,“ šepla a z kraja pohára stiahla jahodu, ktorú si strčila do úst a mne sa tie moje trocha otvorili. Dočerta, urobila to schválne? Flirtuje so mnou, alebo si len namýšľam. Zrazu som bol hrozne neistý. Zatriasol som hlavou. Bože, je to Bella. Je to guvernantka, ktorá ma vie vytočiť do nepríčetnosti tou svojou upätosťou a poučovaním.

„Deje sa niečo?“ Nadvihla obočie.

„Nie. Všetko je v poriadku.“ Ukončila sa oficiálna časť, kde mal hostiteľ krátky príhovor a vyzval prítomných, aby sa presunuli k občerstveniu. V tú istú chvíľu vystúpilo na pódium niekoľko hudobníkov a usadili sa. Zaujali pozície a začali hrať. Belle zažiarili oči.

„Krásne,“ šepla.

„Áno. Sú skvelí,“ poznamenal som.

„Ako dlho hráš na klavír?“ opýtala sa a nenútene sa usmiala. Zatykala mi a bolo to vážne príjemné.

„Storočie,“ zažartoval som, aj keď to bola pravda.

„Ešte som ťa nepočula hrať, čiže z toho asi vyplýva, že si nemal...“ Zmĺkla a trocha jej zružoveli líca.

„Čo som nemal?“ Zodvihol som obočie.

„No, Emmett povedal, že hráš, keď máš depresiu a keď hráš, majú depresiu všetci v dome, lebo hráš celé hodiny.“ Vyzerala trocha neisto a rozpačito si zhrýzla spodnú peru. Mal som chuť tú peru zachrániť pred tými bielymi zúbkami. Aké by to bolo, keby sa takto zahryzli do mojej pery. Dočerta. Potrebujem prefackať. Na čo to myslím?

„Emmett je všímavý. Hrám, aj keď nie som v depresii. Cez deň som v práci a v noci nechcem nikoho rušiť.“ Povzdychol som si, lebo mi bolo jasné, že moji bratia dávali Belle rozumy.

„Chcela by som ťa počuť.“ Umelci dohrali skladbu a Bella sa pridala k potlesku. Nerozumiem tomu, ale nedokázal som ju spustiť z očí. Pôsobila tak nesmelo a zároveň tak graciózne, akoby jej patril celý svet.

Zamiešali sme sa do davu. Neustále ma oslovovali ľudia, s ktorými som obchodoval, ale aj ľudia, ktorí by chceli obchodovať a dohodnúť si schôdzku. Každému som slušne vysvetľoval, že ide o spoločenskú akciu a Bella mi pevne stála po ľavom boku a príjemne sa usmievala aj na tých ľudí, ktorých by som najradšej nakopal.

Blížila sa už polnoc a Bella statočne až do tejto chvíle stála na tých svojich ihličkách. Vzal som ju k stolu a spolu sme sa usadili. Hostia už boli po väčšine trocha pod parou a aj ich počet sa výrazne znížil. Bol tu dosť hluk, a tak som sa k Belle viac nahol. Doslova som to zneužíval. Páčilo sa mi to a celý večer som uvažoval, čo sa to so mnou deje. Pripadal som si ako pod vplyvom nejakého kúzla, od chvíle, čo zišla zo schodov. Mal som ohromnú chuť šokovať a urobiť dojem. Chcel som v nej vyvolať aspoň časť tých pocitov, ktoré vo mne vyvolávala ona.

Hudobníci už odišli, a tak som sa po chvíli zodvihol, vzal som Bellu za ruku a ona sa nechápavo zodvihla po mojom boku. Neodolal som. Prešiel som ku klavíru a posadil sa. Bellu som usadil k sebe na lavičku a odkryl klávesy.

„Ty hráš?“ šepol som. Zakývala hlavou, že nie. Pohladil som klávesy a ona ma uprene sledovala. Páčilo sa mi to. Páčilo sa mi, že sa ma, aj keď nevedomky, dotýka a cítim tak jej sálajúce teplo a vôňu. Prebehol som prstami po klávesom a jediné, čo sa mi teraz bežalo po rozume, nebol Bach alebo iný klasik, ale Michal Nyman a jeho skladba The Promise. Efektná skladba. Mnohí si ju okamžite stotožnia s krásnou nemou ženou z filmu Piáno. Bella sa usmiala.

„Nyman...“ pošepla. Pomaly dýchla a jemne privrela oči. Bola prekrásna. Nič iné som nevnímal, len ako sa jej zrýchlil tep a prehĺbil dych. Reagovala na každú zmenu rytmu. Nevedomky si pritlačila ruky na hruď a sledovala moje ruky na klaviatúre. Nedalo sa inak a hľadel som do jej tváre, ktorá akoby zamrzla v čase. Riasy jej tvorili pod očami vejáriky, ako ich jemne privierala, a keď ich zase široko otvorila a pozrela mi do tváre, zneistel som. Ten uprený pohľad prehĺbil dych aj mne. Tie čokoládové oči mali nesmiernu hĺbku. Boli to oči inteligentnej a vášnivej ženy. Ani som si neuvedomil, akú pozornosť vzbudila moja hra na klavír. Ľudia pristúpili bližšie. Uvedomil som si to, až keď sa Bella rozpačito ohliadla. Posledné tóny dozneli a ozval sa potlesk. Isabella tiež nadšene zatlieskala. Usmial som sa, postavil som sa a pomohol do stoja aj Belle. Obdaroval som publikum úsmevom a jemným úklonom. Postavili sme sa bokom.

„Už je vhodný čas odísť. Súhlasíte?“ Bella prikývla.

Rozlúčili sme sa a keď som jej podával kabát, priskočila k nám Ingrit. Podala Isabelle ruku a potom sa pozrela so zdvihnutým prstom na mňa.

„Uvidíme sa v práci, šéfe, a hrozne vám to pristane.“ Pozrela na Bellu a potom zas na mňa. Myslím, že Ingrit toho tiež dosť vypila. Bella sa začervenala a rozpačito kývla na vďak za lichôtku. Bolo by zbytočné to Ingrit v tomto stave vyvracať.

Pred klubom sme počkali, kým priviezli moje auto a ja som Belle galantne otvoril dvere. Pomohol som jej nastúpiť. Oprela si hlavu do opierky a dívala sa z okna.

„Podobné akcie sú poriadna nuda,“ prehodil som.

„Mne sa tam páčilo. Všetci boli milí,“ šepla pokojne.

„Skvelé. Teraz už viem, že sa ti podobné akcie páčia, tak už viem, koho znova požiadam o láskavosť,“ zasmial som sa.

„To ale nemám v popise práce,“ povedala automaticky a moja snová bublina o tom, že tento večer bol naozaj zaujímavý a romantický, jednoducho spľasla.

„Nie, samozrejme, že to nemáš v popise práce,“ povedal som trocha mrzuto. Bella sa na mňa uprene pozrela.

„Nemal by si sa ukazovať s opatrovateľkou svojej dcéry. Ľudia sú niekedy hrozne netaktní. Mrzelo by ma, keby si ťa pre to doberali alebo mali nepríjemné reči. Nehodí sa to. Nemala som s tým súhlasiť,“ šepla a mne vyrazila dych. Mal som chuť zastaviť a poriadne jej natrieskať na zadok, no nereagoval som.

Keď sme sa sem len chystali, sám som sa bál. Bella nepozná myšlienky tých mužov a žien v sále. Muži ju obdivovali a poniektorým som mal chuť zmaľovať fasádu a ženy jej závideli. Bella si zrazu siahla do vlasov a odopla tú veľkú ružu. Potom si do vlasou zaplietla obe ruky a vlasy sa jej vo vlnách rozliali na plecia a okolo tváre. Okrem tej mokrej kreácie, keď sa sprchovala s mojou dcérou, som ju s rozpustenými vlasmi nevidel. Bola ako víla. Pouličné lampy jej do tváre hádzali odrazy svetla.

Bella:

Celý tento večer bol čarovný. Keď sme dorazili domov, vzal mi kabát a zavesil ho. Mali sme to už za sebou. Stiahla som si vysoké lodičky a pritlačila si ich k hrudi. Edward sa na mňa uprene díval a ja som cítila, ako naberám odtieň červenej. Páľava mi zaplavila líca. Sklonila som pohľad. Pripadala som si ako nejaká hlupaňa. Díval sa na mňa tak zvláštne. Bože, čo si to namýšľam. Najskôr mi chce poďakovať, že som ho sprevádzala a dúfam, že som mu neurobila hanbu. Pár ľudí tam malo pripomienky, že som len jeho guvernantka, zamestnanec. Dlho som vydýchla a zľakla som sa, keď som si uvedomila, že stojí rovno oproti mne a díva sa mi do tváre. Pokúšal sa uchytiť môj pohľad. To mlčanie už bolo trýznivo dlhé.

„Ďakujem, že ste ma vzal na ten večierok, Edward,“ šepla som.

„Tykáme si, Bella,“ povedal zastrene. Jeho hlas oťažel. Bol stále zamatový, ale objavil sa v ňom zvláštne podmanivý nádych.

Pod bradou sa mi objavili dva studené prsty a pridvihli si moju tvár. Nedokázala som protestovať a ani sa vlastne pohnúť. Uprela som najprv jeden trocha zaskočený a značne vydesený pohľad do jeho očí a potom si to môj pohľad samovoľne namieril k jeho perám. Doslova som ich hypnotizovala. Mal ich jemne pootvorené a ja som cítila sladkosť jeho dychu. Už som si to dnešný večer všimla. Voňal a nebola to len tá omamná voda po holení. Bola to jeho vôňa, vôňa jeho tela a dychu. Zachvela som sa. Díval sa na mňa, akoby čakal na nejaké dovolenie alebo čo a ja som mala pocit, že sa zosypem.

Zrazu sa prudko nahol. Ucítila som pevné zovretie na svojom páse. Pripadala som si ako Popoluška z rozprávky. Mala som pocit, že ma svojimi veľkými rukami celú uväznil v klietke a to tvrdé objatie mi nedalo šancu sa ani pohnúť. Pritlačil sa na moje pery. Bolo to iné, než som čakala. Vlastne som to nečakala, že ma pobozká, ale myslela som, že sú tie pery iné. Čakala som niečo mäkké a poddajné, teplé a možno trocha mokré, neviem. Bolo to ale iné. Bol studený a pevný. Tie pery boli ako hodváb, no celé to objatie v kombinácii s textúrou pier a tým všetkým bolo neskutočné.

Zatočila sa mi hlava. Akoby sa do môjho tela cez jeho pery vkradlo omámenie. Topánky mi vypadli z rúk a buchli o zem. Vtedy som sa prebrala. Voľnými rukami som zatlačila na jeho kamennú hruď a on ma okamžite pustil a krok ustúpil. Vyrezal asi tak zmätene, ako som sa ja cítila. Vyvalila som oči.

„Isabella, si v poriadku?“ opýtal sa priškrtene. Ja som len pokývala hlavou sprava doľava a potom zhora nadol. On môj pohyb zopakoval ako v zrkadle. „Bella, to má byť áno, či nie?“ opýtal sa s očami dokorán.

„Dobrú noc!“ vypískla som tak tenkým hlasom, až som sa sama zarazila nad tým, že takto predsa normálne nezniem. Doslova som utekala do svojej izby. Vpadla som do kúpeľne ako zmyslov zbavená a zostala zarazene stáť. Nessie sedela na záchode a kývala nohami. Pozrela sa na mňa a široko sa usmiala.

„Si krásna,“ šepla.

„Nessie, prečo nespíš?“ opýtala som sa prekvapene. Nessie zliezla z toalety a usmiala sa.

„Potrebovala som cikať,“ povedala akoby nič a zase sa široko usmiala. Vtedy sa otvorili dvere na jej izbe a dovnútra napochodoval Edward. Mal v rukách moje lodičky. Vošiel do kúpeľne a ja som sa šla prepadnúť od hanby. Točila sa mi hlava a hučalo mi v ušiach. Edward s rešpektom položil topánky na zem a podišiel k Nessie.

„Poď, miláčik. Uložím ťa,“ šepol a vzal Nessie do náručia. Ja som cúvla k dverám.

„Dobrú noc, Bella,“ zaspievala Nessie a Edward sa na mňa usmial. Zatvorila som dvere a oprela sa o ne chrbtom.

Bože, čo som to spravila? On je môj zamestnávateľ, šéf. Ja som nemožná a neopakovateľne hlúpa. Toto sa nemalo stať. On to nemal dovoliť, ja som to nemala dovoliť. Nepatrím k tým ženám, čo robia opatrovateľky, aby si narazili chlapa. Je to neprofesionálne. Mala by som dať hneď ráno výpoveď. Možno to nestihnem. Možno mi ju dá on. Pobozkal ma vlastne? Teda, pobozkal ma, ale nebolo to náhodou tak, že sa len nahol a ja som mu skočila po perách? Nie, on ma pobozkal, ale ja som sa mu dívala na pery a možno to pochopil tak, že to chcem. Ááá... Chcelo sa mi kričať. Ten zmätok, čo vo mne bol, to bolo niečo strašné.

Zhodila som zo seba šaty a obliekla si svoje pyžamo. Sedela som na posteli a rozmýšľala. Čo mám robiť? Mám sa tváriť, že sa nič nestalo, alebo hneď ráno dať výpoveď? 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 11. kapitola: