Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - Epilóg

01.12.2009 (11:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3441×

Epilóg

Bella

„Bella, vylez už s tej vane! Inak si tam po teba osobne prídem,“ ozval sa spoza dverí naštvaný hlas Alice.

Dnes sa vydávam a Alice už od rána vyšiluje.

„Už idem,“ zavrčala som otrávene.

Obrad je až o štyri hodiny a ona sa už nevie dočkať, kedy si zo mňa urobí bábiku na hranie. Povzdychla som si. Odkedy sme prišli z Volterry nepočujem nič iné ako – objednám ruže alebo ľalie, radšej biele alebo ružové, mám objednať aj tortu a čo výzdoba? A odkedy prišla aj Jane, snažím sa pred nimi skrývať. Oni dve totiž sú vražedná kombinácia – lepšie by bolo, keby sa nikdy nestretli.

„Bella, pohni si,“ ozvala sa pre zmenu Jane.

Sakra, ja sa z tých dvoch určite dnes zbláznim. Bože, za čo ma tak trestáš? Vyšla som z vane a ovinula si okolo seba uterák. Vychutnala som si ešte poslednú minútu pred mučením a vyšla von z kúpeľne. Ako som predpokladala, tie dve sa na mňa hneď vrhli. Posadili ma pred zrkadlo, ktoré bolo zakryté nejakou látkou a začali sa dohadovať. Trochu mi to pripomenulo prípravy pred plesom vo Volterre.

„Jane, ty sa pusti do vlasov, ako sme sa dohodli, natoč jej ich a potom to popripínaj do vrchu a ja sa zatiaľ pustím do make-upu. Rose, ty zatiaľ dones šaty,“ dirigovala Alice.

Povzdychla som si a radšej zatvorila oči. Škoda, že nemôžem spať, lebo by som to celkom rada prespala. Duchom som sa preniesla na našu lúku, kde sme v poslednom čase s Edwardom trávili väčšinu času. Totiž, jediná moja podmienka, čo sa týkalo svadby bola, že sa musí obrad konať v starom dome Cullenovcov vo Forks. A tak sme sa pred dvomi týždňami presunuli sem a Alice sa pustila do príprav. Jane prišla asi dva dni po našom príchode a odvtedy je to už na nevydržanie. Dokonca aj Edward je z nich už na nervy. Okrajom mysle som vnímala zvuk fénu a Janine ruky v mojich vlasoch, taktiež som cítila Alicine prsty na mojej tvári. Neviem koľko ubehlo času – mne sa zdalo, že večnosť – keď sa ozval hlas Alice:

„Bella, prosím, otvor oči, nech to môžem dokončiť.“

Na jej žiadosť som otvorila oči a párkrát zamrkala. Alice mi naniesla špirálu a potom trochu odstúpila. Chvíľu sa na mňa pozerala a potom nadšene vykríkla:

„Perfektné!“

Hneď sa vedľa nej objavila Jane aj Rosalie. Obe hneď začali vzdychať, aká som nádherná.

Rose mi podala spodné prádlo.

„Rýchlo si to obleč, potom ti pomôžeme do šiat,“ povedala a už ma ťahali do kúpeľne.

Prvé, čo ma napadlo bolo, že sa pozriem do zrkadla, čo to vlastne so mnou porobili. Urobila som jeden krok smerom k nemu, no zastavil ma hlas Alice:

„Bella, neopováž sa pozrieť do zrkadla!“

Sakra, zavrčala som, ako to mohla vedieť? Veď štít bol stále na svojom mieste. Pokrútila som hlavou a radšej sa rýchlo obliekla. Keď som vyšla von, už sa ku mne blížila Rose so šatami v rukách. Zostala som v nemom úžase, teraz som ich totiž videla prvýkrát. Alice mi ich odmietla ukázať skôr, vraj to má byť prekvapenie. Bola to prekrásna kreácia z bieleho saténu a striebornej čipky. Nemohla som sa na ne vynadívať. Vrch tvoril korzet z hladkého bieleho saténu, ktorý bol na prsiach jemne nariasený. Bol bez ramienok s hlbokým výstrihom. Sukňa sa od pása dolu rozširovala a na zemi vytvárala strieborné jazierko z čipky. Tie šaty boli neskutočne nádherné. Rose ich držala a spolu s Alice a Jane hľadeli na mňa očakávajúc moju reakciu.

„Sú prekrásne,“ vzdychla som a opatrne prešla prstami po tej nádhere. „Ďakujem.“

„Nemáš zač,“ kývla rukou Alice. „Otoč sa, nech ťa môžeme do nich obliecť.“

Poslušne som sa otočila a Rose mi ich pretiahla cez hlavu. Zapla zips a vzadu zošnurovala korzet. Jane mi obula strieborné topánky s plnou špicou, vykladané malými kamienkami. Alice mi zatiaľ pripla malé diamantové náušnice, ktoré som mala naposledy na plese, a ktoré mi potom daroval Aro.

„Dobre, takže už máme niečo nové, niečo darované – teraz už len zostáva niečo požičané a niečo modré,“ uvažovala Alice nahlas.

Vtedy po mne Roser niečo hodila. Automaticky som nastavila ruky a nich pristál bledomodrý podväzok. Jane mi ho vytrhla z ruky a skôr, než som sa stihla spamätať, mi ho nasadila. To sa už však predo mnou objavilo velikánske zrkadlo a ja som zostala úplne v šoku. Bytosť v ňom sa na mňa totiž vôbec nepodobala. Vedela som, že teraz som už pekná, ale tá bytosť v zrkadle bola viac než prekrásna. Dotkla som sa rukou tváre, aby som sa presvedčila, že som to skutočne ja. Dievčatá sa vážne prekonali. Vlasy som mala na bokoch uhladené, len zopár pramienkov sa mi vlnilo okolo tváre a z ofiny mi vytvorili vysokú bublinu. Ostatné vlasy som mala natočené a na chrbte mi vytvárali záplavu kučierok. Na oči mi Alice naniesla tmavo šedé tiene a čiernu linku, ktorú na vonkajšom kútiku trochu pretiahla, a tak vyzerali ako mačacie. Pery mi len zľahka pretrela leskom a na líčkach som mala jemnú červeň. Vôbec som tak nevypadala ako upír. Spolu so šatami to vyzeralo fantasticky. Otvorili sa dvere a do vnútra vošla Esme. Mala na sebe krásne fialové šaty po kolená a vlasy mala začesané nabok, kde boli spletené do zložitého drdolu. Podišla ku mne a jemne ma objala.

„Zlatíčko, si nádherná,“ šepla.

„Aj ty, mami,“ vrátila som jej kompliment.

Medzi dverami sa objavila vysmiata tvár Emmetta.

„No ženy, ako dlho sa tu chcete ešte schovávať? Všetci už na vás čakajú a hlavne Edward vyzerá, že dolu vychodí jamu,“ povedal a potom sa jeho pohľad stočil na mňa.

„Teda Bella, si fakt kočka. Keby nemám Rose, normálne by som ťa Edwardovi uniesol.“

Zasmiala som sa a Rose mu hneď capla jednu po hlave.

„Tak, už len toto a môžeš ísť,“ škonštatovala Jane a podala mi okrúhlu kyticu z bielych a zelených ruží, ktorá bola dozdobená kamienkami a pierkami. Až teraz som si všimla, že Jane, Rose a Alice sú už oblečené. Ako vždy vyzerali všetky tri perfektne. Šaty mali rovnaké – boli zo zvláštnej zelenej látky, ktorá na svetle hrala všetkými odtieňmi. Od striebornej cez modrú až po ružovú. Šaty boli na tenké ramienka a sukňa bola od pásu jemne rozšírená a siahala kúsok pod kolená. Môj pohľad sa zastavil na Jane. Musela som sa pousmiať. Jej oči boli jemne popretkávané zlatými bodkami, čo bolo výsledkom jej zvieracej stravy, ktorou sa po mojom odchode z Volterry rozhodla živiť. Predsa len mal môj pobyt vo Volterre nejaký význam.

„Bella poď, už je čas,“ prerušila tok mojich myšlienok Alice.

Jednou rukou som si nadvihla šaty a urobila prvý krok k mojej šťastnej budúcnosti s Edwardom. Pri schodoch ma už čakal Carlisle, ktorého som poprosila, aby ma doviedol k oltáru.

„Prvá pôjdem ja spolu s Jane. Počkáte kým zídeme schody a potom môžete ísť,“ dávala nám posledné pokyny Alice.

Prikývla som. Carlisle mi ponúkol rameno a ja som sa do neho zakvačila. Rose začala hrať v záhrade na klavíri uspávanku, ktorú pre mňa kedysi zložil Edward. Alice s Jane pomaly schádzali po schodoch.

„Pripravená?“ opýtal sa Carlisle, keď stúpili na posledný schod.

„Áno.“

Zhlboka som sa nadýchla a prekonala prvý schod.

Edward

Stál som v obývačke a vítal prichádzajúcich hostí. Obrad sa mal konať už o dve hodiny a Bella bola spolu s Alice, Jane a Rose hore v našej izbe. Celkom sa divím, že odtiaľ nie sú počuť Belline zúfalé výkriky, kedže sa Alice rozhodla si z nej urobiť bábiku na hranie. Vedel som, že moja sestra je niekedy šialená, ale toto už presahovalo všetky medze. Celé dni nehovorila o ničom inom ako o svadbe a s príchodom Jane sa to ešte zhoršilo. Posledné dva týždne sme s Bellou často chodili na našu lúku a venovali sa sami sebe. Už chápem, prečo to Rose a Emmettovi trvalo toľko rokov, kým sa trochu ukľudnili. Ja som sa Belly nemohol nabažiť a vedel som, že tá túžba, ktorú cítim v jej prítomnosti, nikdy nevyprchá. Aj teraz som mal chuť vytrhnúť ju zo spárov mojej sestry a odniesť niekam veľmi ďaleko, kde by sme boli len my dvaja. Po ceste sa blížilo k našemu domu asi päť áut. Keďže naši priatelia z Denali tu už boli, rovnako ako aj Jasperovi priatelia – Peter a Charlote, bolo mi jasné, že to budú Volturiovci. Spomenul som si na môj myšlienkový rozhovor s Arom, v ktorom ma vtedy poprosiť, či by nás mohol s Bellou oddať.

Podišiel som k Arovi a podal mu svoju ruku. Uchopil ju do svojich dlaní a chvíľu len sledoval moje myšlienky. Keď prešiel k myšlienkam, ktoré som mal, keď Bella prišla na to, kto sme, zamračil sa.

„Vieš, že za toto prezradenie tajomstva by som ťa mal zabiť?“

Zamračil som sa.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad. Bella by vás za to asi nepochválila a taktiež som vám zachránil Damiana.“

„Si trúfalý,“ pousmial sa. „Ale stále nepochopím, ako si sa pri nej dokázal udržať, predsa len La tua cantante. Také mrhanie, ale zas obdivujem tvoju sebakontrolu. Prekonal si dokonca aj Carlisla. Inak, vlastne som rád, že si jej odolal. Nebyť toho, tak by sme ju nikdy nespoznali a nepriniesla by nám toľko dobrého do Volterry.“

„No nie, že by som bol dvakrát nadšený, že skončila vo Volterre. Práve tomu som sa vždy chcel vyhnúť,“ odvrkol som.

„Vidím, že si ju hľadal celý rok. Bol si skutočne vytrvalý.“

„Hmm, keby som vtedy vedel, kde skončila...“

„Ale nakoniec to dopadlo dobre.“

„To áno.“

„Ou, kedy chceš uskutočniť ten vážny krok?“ opýtal sa Aro, narážajúc na myšlienku, ktorá mi prebehla hlavou len pred pár minútami.

„Neviem, ale asi čo najskôr.“

„Chcem usporiadať takú malú oslavu dnešného víťazstva, tak čo keby si ju požiadal už dnes? Celkom rád by som videl jej reakciu a pokiaľ nemáš prsteň, rád ti venujem niečo z našich klenotov.“

„Síce som to ešte nemal v pláne, ale budiž.“

„Poprosím Heidi, nech trochu vyzdobí sálu, aby to bolo trochu romantickejšie.“

Prekvapením som nadvihol obočie. Nikdy som nepovažoval Ara za niekoho, kto uznáva romantiku a jej podobné veci.

„Zase nie som až taký zlý, ako si všetci myslia a hlavne na tých, ktorých mám rád. A ešte jedna vec, chcel by som ťa poprosiť, či by som vás dvoch mohol oddať. Samozrejme pokiaľ Bella povie áno. Nebuď prekvapený,“ povedal, keď videl moju reakciu. „Osvedčenie na to mám už dávno. Ešte z čias, keď si brala Chelsea Aftona.“

„Tak dobre, ale musí s tým súhlasiť aj Bella,“ prikývol som.

„Toho by som sa skutočne neobával.“

Pousmial som sa. Bolo zvláštne ako Bella vnímala Ara. Brala ho skoro ako svojho otca. Dokonca aj ja som musel prehodnotiť svoj názor na neho.

„To som rád,“ okomentoval moju poslednú myšlienku. „Asi by si mal už ísť, Bella vyzerá byť už dosť nervózna. Asi sa obáva, čo som asi mohol vidieť v tvojich myšlienkach,“ po týchto slovách pustil moju ruku a ja som sa vrátil k Belle.

Otvoril som dvere a vyšiel von. Pred domov práve zaparkovalo päť čiernych Mercedesov s tmavými sklami. Ako som predpokladal, boli to Volturiovci, ale nečakal som, že prídu skoro všetci. Ako prvý vystúpil Damian, ktorého si Bella vybrala za svedka. Síce som tým nebol dvakrát nadšený, ale bol to jej najlepší priateľ a tak som to nejak preglgol. Stále som ho totiž vnímal ako svoju konkurenciu. Po ňom vystúpil Aro s manželkou a Alec. Za nimi sa postupne objavila skoro celá garda – Heidi, Renata, Caius aj s manželkou, Marcus, Helen, Chelsea s Aftonom, Mikael a Dominik, vedľa ktorého išlo jemu podobné dievča. Podľa toho, čo som počul vo Volterre, to bola jeho sestra. Sprievod uzatvárali dve veľké hory krabíc, za ktorými som, podľa myšlienok, spoznal Demetriho a Felixa. Aro podišiel ku mne.

„Rád ťa vidím, drahý priateľ. Hlavne v takýto významný deň. A kde máme budúcu pani Cullenovú?“

Povzdychol som si, prekrútil očami a ukázal hore.

„Jane s Alice si ju vzali do parády.“

Aro sa zasmial a vtedy sa vedľa mňa objavil Carlisle.

„Aro, vítam ťa,“ povedal a v jeho očiach som videl prekvapenie z toho, koľko hostí prišlo z Volterry. Neverím, že to Alice nevedela, skôr by som povedal, že to nechcela prezradiť a nechala to ako prekvapenie.

„Poďte ďalej,“ povedal som a ustúpil z dverí.

Postupne som sa zo všetkými zvítal. Naše vzťahy sa dosť zlepšili, dokonca by som mohol povedať, že ich beriem za svojích priateľov. Teda asi okrem Damiana. Odrazu bolo v dome akosi plno. Postavil som sa bokom a sledoval dianie predo mnou. V kuchyni sa Esme rozprávala s Renatou, Heidy a manželkami Ara a Caiusa. Demetri, Felix a Mikael stáli pri dverách na terasu spolu s Emmettom a Jasperom a živo diskutovali o rôznych technikách boja. Chelsea s Aftonom sedeli v obývačke spolu s Peterom a Charlotte. Caius, Marcus, Aro a Carlisle spomínali v záhrade na staré časy. Dominik spolu so sestrou rozoberali s Elezarom svoje zvláštne dary a Alec prekvapivo zapadol medzi sestry z Denali.

„Je prekvapivé ako dokázala Bella zmeniť všetkých vo Volterre,“ ozval sa vedľa mňa hlas Damiana. Zrovna som myslel na to isté.

„To hej, ona bola vždy výnimočná,“ zamyslene som hlesol.

„Vieš, ja ťa vlastne obdivujem, čo všetko si urobil, aby bola šťastná – neviem, či by som to ja dokázal. A ešte k tomu ste sa po tých všetkých prekážkach neprestali milovať. Vaša láska je obdivuhodná.“

„Milujem ju viac ako čokoľvek na tomto svete. A ako to zvládaš ty? Lebo si neviem predstaviť, že by som tu stál ja a pozeral sa ako si Bella berie teba. To by som asi nezvládol.“

„Prekvapivo dobre. Nečakal som, že bude také jednoduché sa cez to preniesť. No my dvaja sme si nikdy neboli súdený a moje srdce to zjavne pochopilo skôr ako môj rozum. Teraz ju beriem viac ako svoju sestru, no prišiel som za tebou z iného dôvodu.“

Videl som na ňom, aký je nervózny a celkom ma to prekvapilo. On totiž vždy vyzeral byť strašne sebavedomý, no teraz pripomínal malého školáčika, ktorý domov domov donesie zlú známku. Zhlboka sa nadýchol a spustil.

„Vieš, chcem Carlisla poprosiť, či by som nemohol nejaký čas s vami bývať. Vo Volterre ma to totiž už nebaví a taktiež by som si chcel aj trochu oddýchnuť a vyskúšať si normálny život medzi ľuďmi. No najprv som sa chcel opýtať teba, lebo pokiaľ by ti to vadilo, tak sa Carlisla ani nebudem pýtať,“ vydýchol.

Predstavil som si naše spoločné spolužitie. No pokial cezo mňa pretiahne Bella štít a ja nebudem počuť jeho myšlienky a budem ho viacmenej ignorovať, mohlo by to fungovať. Bella tým nápadom bude určite nadšená a podľa všetkého už nehrozí, že by sa o ňu viac pokúšal. Uvedomil som si, že vlastne nemám inú možnosť.

„Dobre, tak ja s tým súhlasím, ale pokiaľ sa o niečo pokúsiš...“ nedokončil som a nechal ho, nech si z toho vyvodí vlastné závery.

„To sa nemusíš báť,“ uistil ma a na jeho tvári sa objavil úsmev. „Ďakujem,“ šepol a ja som sa pousmial.

„Už je čas,“ zvolala Rose, schádzajúc po schodoch.

Usmial som sa – už len chvíľu a Bella bude, aj podľa zákona, už navždy moja. Vyšiel som na terasu. Alice zo záhrady vytvorila dokonalé miesto na svadbu. V záhrade stál altánok obmotaný zelenými a červenými ružami. Uprostred neho už stál Aro a čakal na nás. Pred altánkom, po oboch stranách stáli štyri rady stoličiek pre hostí. Medzi nimi bola ulička, ktorá bola posiata lupeňmi ruží. Napravo od stoličiek, na vyvýšenom mieste, stál klavír, za ktorým už sedela Rose.

„No čo, pripravený?“ objavil sa vedľa mňa môj svedok – Jasper.

„Áno, môžeme ísť.“

Všetci sedeli na svojích miestach. Damian stál vedľa Ara a ja, spolu s Jasperom, som sa pridal k nemu. Rose začala hrať uspávanku, ktorú som kedysi zložil pre Bellu. Bola to moja jediná podmienka, na ktorej som, v súvislosti so svadbou, trval. Vyjadrovala totiž celý môj vzťah s Bellou. Všetci otočili svoje hlavy ku dverám, ktorými práve vychádzali Alice a Jane. Obe boli krásne, ale keď vošla moja láska, zavesená do Carlisla, všetci prestali dýchať. Bola prekrásna a vyzerala ako anjel. Omámene som hľadel, ako sa ku mne blíži a ďakoval bohu, že si vybrala práve mňa.

Bella

Nejakým zázrakom sa mi podarilo zísť po schodoch bez toho, aby som zakoptala. Vyšli sme von do záhrady, kde sa mal konať obrad. Alice sa skutočne prekonala. Záhrada bola nádherne vyzdobená a pod nohami som si všimla lupienky ruží. Avšak ja som veľmi nevnímala krásu Alicinej výzdoby, lebo jediné, čo som teraz dokázala vnímať, bol ten prekrásny muž v čiernom obleku s bronzovými vlasmi, zlatými očami a pokryveným úsmevom, ktorý ma čakal pred altánkom. Pomalými krokmi pre prišli k nemu a Carlisle vložil moju ruku do tej Edwardovej, a potom sa posadil k Esme.

„Si nádherná,“ zašepkal Edward.

„Nie, to ty si nádherný,“ uistila som ho.

Otočili sme sa k Arovi, ktorému na perách pohrával úsmev.

„Milí priatelia, zišli sme sa dnes, aby sme spojili tieto dve výnimočné bytosti vo zväzok manželský. Edward s Bellou sa rozhodli, že si povedia vlastné sľuby. Edward, môžeš začať.“

Edward sa ku mne otočil tak, že sme si teraz hľadeli do očí a začal:

„Bella, si to najlepšie, čo ma v mojej celej existencii stretlo. Keď som si vtedy myslel, že si zomrela, chcel som zomrieť tiež. Nevedel som si predstaviť svet, v ktorom by si ty nebola. No potom som ťa stretol vo Volterre a nemohol som pochopiť, ako som to tak dlho mohol bez teba vydržať, lebo život bez teba ani nebol život, ale len trpké prežívanie. Keď už som si myslel, že som si ťa znovu získal, stalo sa presne opačné a ja som už neveril, že niekedy budem šťastný. No potom si zavolala Alice a my sme sa znovu vrátili do Volterry. Keď si mi povedala, že ma miluješ, nemohol som uveriť svojmu šťastiu. Vtedy som si povedal, že urobím všetko, aby si bola so mnou šťastná, a preto ti tu dnes sľubujem, že ťa budem milovať a chrániť po celú svoju existenciu.“

Keby som človek, tak teraz určite plačem. Jeho slová boli tak nádherné. Zhlboka som sa nadýchla.

„Edward, už ako človek som vedela, že s tebou chcem stráviť celý svoj život, no moje ľudské srdce vtedy bolo príliš slabé, aby dokázalo vstrebať všetku tú lásku. Žiadalo si viac miesta, hoci som to vtedy ešte nevedela. Potom prišiel Damian a daroval mi večnosť. Vtedy som zistila, že až ako upír dokážem prijať všetku tú lásku, ktorú som vtedy cítila a rovnako aj bolesť z tvojej straty. Keď som si už myslela, že ťa nikdy neuvidím, znovu si sa objavil a moje srdce začalo spievať. A spieva doteraz – tú sladkú pieseň pre teba, a preto, ako tu dnes stojím, ti sľubujem, že ťa budem navždy milovať a ctiť.“

Otočili sme sa naspäť k Arovi a ten pokračoval:

„Pýtam sa teba - Edward Anthony Masen Cullen, berieš si Isabellu Marie Swanovú Volturiovú za svoju zákonitú manželku?“

Keď povedal Volturiovú, musela som sa pousmiať. Čakala som niečo také, leby by to nebol Aro, aby si nerýpol. Natoľko som ho už poznala.

„Áno,“ povedal rozhodne Edward.

Aro sa otočil ku mne.

„Teraz sa pýtam teba – Isabella Marie Swanová Volturiová, berieš si Edwarda Anthonyho Masena Cullena za svojho zákonitého manžela?“

„Áno, povedala som rovnako rozhodne ako Edward a dokonca sa mi pri tom ani nezatriasol hlas.

„Vymeňte si prstene.“

Jazz podišiel bližšie a v rukách držal červený zamatový vankúšik, na ktorom ležali naše obrúčky. Boli z bieleho zlata, s jemným vzorom. Vo vnútri bol vyrytý dátum a jedno slovo: Navždy. Navzájom sme si ich vymenili.

„A teraz sa môžete pobozkať.“

Edward sa ku mne nahol.

„Milujem ťa,“ šepol pred tým, ako sa naše pery spojili.

Naše jazyky medzi sebou tancovali. Toto bolo presne to, čo mi celý deň chýbalo. Nevedela som sa ho nabažiť a už som sa nevedela dočkať, kedy spolu budeme sami.

„Nechajte si to na neskôr,“ ozval sa pobavený hlas Emmetta.

Edward sa odo mňa neochotne odtiahol a hneď sa okolo nás zhŕkli gratulanti. Sotva som stíhala vnímať postavy mihajúce sa predo mnou. Ako posledný ku mne podišiel Aro.

„Buďte spolu šťastný,“ povedal a pobozkal ma na líce. „Dobre si si vybrala,“ zašepkal len pre mňa, skôr než sa odtiahol.

Na perách mi pohrával šťastný úsmev a ja som sa z láskou pozerala na môjho milovaného manžela.

„Je čas na prvý novomanželský tanec,“ skríkla Alice.

Rose začala hrať krásnu pomalú pieseň a Edward ma zaviedol doprostred záhrady, kde bol improvizovaný parket. Vzal ma do náruče a začali sme sa hýbať do zvuku hudby.

„Už som vám povedal, že ste dnes neskutočne nádherná, pani Cullenová?“

„Áno, ale kľudne to môžete opakovať ešte stokrát, pán Cullen. A mimochodom, aj vy ste dnes očarujúci.“

Pieseň až príliš rýchlo skončila a Edwarda nahradil Carlisle. Po hodine som tancovala skoro so všetkými mužmi na svadbe. Najvtipnejší bol ako vždy Emmett, ktorý navrhoval, že ma niekde unesie, aby ma Edward nemohol nájsť. Samozrejme som ho hneď zrušila, na čo reagoval vyčarovaním šialene smutného výrazu.

„Môžem?“ prerušil môj tanec s Mikaelom Damian.

S radosťou som prikývla, lebo som dnes ešte nemala čas, aby som sa s ním vôbec zvítala, nie to ešte porozprávala. Damian ma vzal do náruče a začali sme tancovať.

„Vidím, že si s ním veľmi šťastná.“

„Áno, to som. On je mojím osudom.“

„Kedy odchádzate?“

„Asi o pár hodín.“

„Už ti Edward prezradil, kam pôjdete?“

Damian samozrejme vedel, že mi Edward nechce povedať cieľ našej svadobnej cesty. Odkedy som odišla z Volterry, často sme si telefonovali.

„Nie, vraj to bude prekvapenie.“

Na Damianovej ttvári sa objavil šibalský úsmev a mne to vtedy došlo.

„Ty vieš, kam pôjdeme,“ skonštatovala som.

Damian len prikývol.

„Povedz mi to,“ žobronila som.

„Nie, má to byť prekvapenie. Aspoň mi potom povieš, ako sa ti to páčilo,“ povedal tajomne.

Zamračila som sa.

„Inak, mal by som ti povedať, že som požiadal Carlisla, či by som nemohol nejaký čas bývať u vás. On súhlasil.“

Prekvapene som na neho pozrela. Vedela som, že vo Volterre nie je šťastný, ale nečakala som, že to bude riešiť takto. Potom ma napadlo, ako na to zareaguje Edward. Damian zrejme vycítil moje obavy.

„Aj Edward s tým súhlasil,“ povedal, ale to mu už na rameno potľapkal Edward.

„Môžem si zatancovať so svojou manželkou?“

Damian ma pustil a Edward nahradil jeho miesto.

„Už sa neviem dočkať, keď budeme spolu sami,“ zašepkal a moje telo zachvátil plameň túžby.

Už som mu chcela navrhnúť, nech sa niekde vyparíme, keď k nám podišla Alice.

„Bella, musíš sa prezliecť, za hodinu letí lietadlo.“

Chcela som protestovať, ale Alice ma doslova vytrhla s Edwardovho náručia a ťahala ma hore do svojej izby. Tam ma prinútila prezliecť si šaty. Teraz som mala na sebe šaty po kolená z tmavomodrého saténu. Cez to mi prehodila krátky kabátik v rovnakom odtieni. Rozpustila mi vlasy, takže my teraz vo vlnách rámovali tvár. Zišli sme dolu do obývačky, kde už na mňa čakal Edward. Taktiež sa prezliekol a samozrejme mu to ako vždy strašne seklo. Tmavomodré rifle, biela košela a tmavé športové sako sa k nemu hodili asi ešte viac ako oblek. Rozlúčili sme sa so všetkými a nasadli do auta. Alice mi nedovolila ani zabaliť si veci. Len mi do ruky dala kufor so slovami, že tam mám všetko, čo budem potrebovať. Edward nás zaviezol k letisku a vyzdvihol letenky. Stále som netušila, kam ideme. Nasadli sme do lietadla. Po niekoľkých hodinách sme vystúpili v Paríži.

„Už sme tu?“ prekvapene som sa opýtala Edwarda.

„Nie, len prestupujeme,“ povedal a tajomne sa usmial.

Nasadli sme do ďalšieho lietadla. Už som sa ani nepýtala, kam vlastne ideme. Podľa informácií v lietadle, sme leteli niekde do Afriky.

„Kde to sme?“ nevydržala som a opýtala sa ho, keď sme pristávali.

„Momentálne sme v Káhire. Tu znovu prestupujeme. Prešli sme k menšiemu lietadlu. Zostala som úplne v šoku, keď si Edward sadol na miesto pilota.

„Ty vieš riadiť lietadlo?“ dostala som zo seba stále v šoku.

„Hej, už dávnejšie som sa to naučil. Veď vieš, veľa voľného času,“ povedal, ako by sa o nič nejednalo.

S obavami som si sadla vedľa neho. Edward zjavne dobre vedel, čo robí. Postláčal nejaké gombíky a lietadlo vzlietlo. Za nejaký čas sme pristáli na malom letisku. Absolútne som netušila, kde sa práve nachádzame.

„Kde sme teraz?“

„V Tanzánii, v meste Tanga,“ povedal vykladajúc kufre z lietadla.

Vôbec som nevedela, kde to je. V zemepise som nikdy dobrá nebola. Edward si nevšímal môj zmätok a kufre zaniesol do nejakého auta. Ako poslušný psík som si sadla do auta vedľa neho. Prešli sme niekoľko kilometrov a zastavili sa pri móle. Bolo tu niekoľko lodí a Edward sa spolu s kuframi odobral k tej najluxusnejšej. Kufre položil na palubu a pomohol mi prejsť na loď. Potom, akoby nič, sa ujal kormidla. Už som sa radšej ani nepýtala, či ju vie ovládať. Bolo tu veľmi teplo, a tak som sa v kajute prezliekla do plaviek, ktoré mi Alice našťastie nezabudla zabaliť. Ubehli asi dve hodiny, keď sa ozval Edwardov nadšený hlas.

„Bella, pozri,“ ukazoval na nejaké miesto pred nami.

Spoznala som obrysy nejakého ostrova.

„Čo to je?“ opýtala som sa nechápavo.

„To je darček, ktorý sme dostali od Ara.“

„My sme dostali ostrov?“ opýtala som sa, keď mi konečne došlo.

„Áno. Vraj, aby sme mali miesto, kde môžeme tráviť chvíle osamote.“

„Ako sa volá a kde to vlastne sme?“ vyzvedala som ďalej.

„Sme neďaleko súostrovia Seychelly. Tento ostrovček vlastne do neho patrí, i keď na mape by si ho nenašla. A čo sa týka názvu, Aro to nechal na teba. Máš si ho pomenovať sama.“

Na chvíľu som sa zamyslela. Aký názov by sa hodil pre ostrov? Potom ma niečo napadlo. Už viem.

„Už mám názov. Bude sa volať Letto di rose,“ povedala som nadšená svojím nápadom.

„Šťastný život? Myslím, že si ho pomenovala nádherne.“

Podišla som k mojej láske, zozadu ho objala a položila si hlavu na jeho plece. Áno, šťastný život je to, čo nás teraz čaká a to doslovne...

Zhrnutie

-------------------------------------------------------------------------------

A keďže sa nejak stále neviem rozlúčiť s touto poviedkou, pretože mám neustále pocit, že som niečo nepovedala (teda nenapísala) a vďaka tomu, že som dnes konečne prišla na to, čože mi to vlastne v tejto poviedke chýba, rozhodla som sa.

K tejto poviedke napíšem ešte jednu jednorázovku, ktorá bude nezávislým pokračovaním, pretože to, čo mi v tejto poviedke chýbalo je - šťastný koniec pre Damiana - takže sa ešte máte na čo tešiť :D

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - Epilóg: