Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - 6. kapitola

07.11.2009 (15:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2598×

6. kapitola

Alice

Konečne. Esme je už s Edwardom a podľa všetkého to vyzerá tak, že ju môj bratček neodoženie. Síce sa stále nerozhodol vrátiť, no ja som verila, že je to len otázka času.

Sedela som v obývačke s notebookom na kolenách a objednávala si nejaké veci z internetu. Jasper s Emmettom hrali už niekoľko hodín svoju zložitú šachovú partiu a Rose sa pustila do vylepšovania svojho kabrioletu. Otvorili sa dvere. Ani som nemusela zdvihnúť hlavu, aby som zistila, kto vošiel. Carlisle sa vrátil z práce. Všetkých pozdravil a odobral sa do pracovne. Vrátila som sa k svojej objednávke. Hmm tieto šaty z novej kolekcie sú fakt super. Nečakane prišla vízia: Niekto mi zavolá. Videla som Volterru, avšak všetko bolo zahalené oparom nepriehľadnej hmly. Kto to môže byť a čo odo mňa chce? V tej chvíli ma niečo napadlo. Takéto vízie som mala vždy s Bellou, vďaka jej štítu. Že by mi volala ona. O pár minút sa to dozviem. Presne ako som čakala o niekoľko minút sa rozzvonil môj telefón. Na displeji bolo neznáme číslo, presne ako som čakala. Potvrdila som prijať a opatrne, trochu s nádejou v hlase som sa opýtala:

„Bella?“

Na druhej strane sa ozval prekvapený hlas mojej milovanej kamarátky.

„Alice, ako si vedela, že volám ja?“ pýtala sa a potom akoby sama pre seba začudovane povedala: „Veď štít som nespustila?“

„Nevedela som to, len som tušila. Pamätáš sa ako som ti spomínala, že ťa vo svojích víziách nevidím a vidím len hmlu? Tak aj dnes som mala víziu, že mi bude volať niekto z Volterry, ale tá osoba bola schovaná za tou istou hmlou ako vtedy. Tak som si to nejak domyslela.“

„Aha,“ hlesla a ja som dostala nejaký zlý pocit, že sa niečo deje.

Nerada som bola neinformovaná, chcela som vedieť, čo sa stalo. Niekedy ma fakt vytáčalo, že práve ju ne vidím. Objavovali sa mi len malé záblesky, z ktorých som si však nevedela nič odvodiť. No čo už.

„Stalo sa niečo alebo mi voláš len tak?“ opýtala som sa.

Síce som dúfala, že je to tá druhá možnosť, ale podvedome som vedela, že je to tá prvá. Z druhej strany sa ozval hlas Belly.

„Ja... my... Alice potrebujem pomoc... teda mi všetci ju potrebujeme... od teba,“ povedala a ja som v jej hlase počula, že ťažko hľadá slová. Chcela som sa opýtať o čo ide, keď Bella pokračovala:

„Ja viem, že nemám právo od teba niečo žiadať, hlavne po tom ako som sa zachovala k vašej rodine... k nemu, ale aj napriek tomu ťa žiadam, úpenlivo prosím. Alice príď prosím do Volterry, bez teba to nezvládneme.“

Hlas sa jej zasekol. Teraz mi už bolo jasné, že sa stalo niečo zlé, ale stále som nič nevidela, akoby ešte nebolo o všetkom rozhodnuté.

„Bella, k našej rodine si sa zachovala oveľa lepšie ako sme si zaslúžili a samozrejme, že prídem pomôcť. Aj keď stále netuším, o čo ide.“

V telefóne som počula hlboký nádych.

„To je na dlho Alice. Dôležité je, aby si prišla, čo najskôr. Samozrejme aj Jasper je vítaný, prípadne ktokoľvek z Vás. Všetko ti poviem, keď prídete.“

„Dobre Bella, zajtra podvečer budeme vo Volterre.“

„Ďakujem,“ zašepkala.

„Nemáš zač. Zajtra sme tam. Ahoj,“ povedala som a chcela zložiť telefón, no Bella ma zastavila.

„Počkaj Alice, skoro by som zabudla. Povedz Carlislovi, že Fabius je nažive, a že má Jane, Demetriho a Felixa,“ povedala a zložila.

Môj zlý pocit sa ešte prehĺbil. V prvej chvíli ma napadlo, že jej zavolám naspäť a opýtam sa jej kto to je, ale videla som sa ako idem za Carlislom a hovorím mu to. Položila som telefón. Jasper s Emmettom na mňa prekvapene pozerali.

„Mali by sme ísť asi za Carlislom. Všetci,“ povedala som normálnym hlasom, ale tak aby ma počula aj Rose.

Jasper s Emmettom sa postavili a nasledovali ma do Carlislovej pracovne. Rose sa o pár minút pripojila tiež. Vošli sme do pracovne. Carlisle sedel za stolom a niečo čítal. Ako nás zbadal, zatvoril knihu a vstal.

„Deje sa niečo?“

„Mali by sme sa všetci porozprávať. Volala Bella. Chce, aby som prišla do Volterry. Vraj potrebuje moju pomoc.“

„Povedala ti, čo sa deje?“

„Nie, ale mám ti odkázať, že nejaký Fabius žije a dostal Jane, Demetriho a Felixa.“

Ako to Carlisle počul, zostal v šoku. Pomalým krokom prešiel ku kreslu a zvalil sa doň. Chvíľu krútil hlavou a opakoval jednu vetu: „To nie je možné...“

Je možné, aby sa upír zbláznil? Lebo práve taký pocit som mala z Carlisla. Po niekoľkých minútach ma to prestalo baviť. Chcela som vedieť, kto je Fabius a o čo ide. Neznášala som nevedomosť. Podišla som ku Carlislovi a jemne ním zatriasla. Potriasol hlavou a pozrel na mňa. Zdalo sa, že je znovu v poriadku a tak som spustila.

„Carlisle, kto je ten Fabius?“

„Poďme do jedálne, tam vám to poviem,“ hlesol, postavil sa a prešiel ku dverám.

Vydala som sa hneď za ním a ostatní ma nasledovali. V jedálni sme si posadali za stôl a čakali. Carlisle bol chvíľu ticho, zdalo sa ako keby bol mysľou niekde inde.

„Carlisle,“ oslovila som ho netrpezlivo.

„Áno Alice?“

„Môžeš nám už konečne povedať, kto je to ten Fabius?“

„Fabius je upír, ktorý sa ma kedysi pokúsil zabiť,“ povedal kľudným hlasom.

Čakala som všetko, ale toto bol šok. Nevedela som si predstaviť dôvod, pre ktorý by niekto chcel zabiť Carlisla – najmierumilovnejšieho upíra, akého poznám. Moji súrodenci vyzerali byť rovnako šokovaní ako ja. Myslím, že sa im v hlave odohrávalo to isté ako v tej mojej.

„Prečo?“ zašepkala som a čakala vysvetlenie.

Carlisle si povzdychol.

„Asi by som vám to mal vysvetliť od začiatku. Keď som prišiel do Talianska a spoznal Volturiovcov, tak Fabius už bol členom gardy. Aro si ho veľmi cenil, lebo mal úžasný dar. Dokázal komukoľvek zabrániť v používaní jeho daru. Neprišiel som nikdy na to ako to presne robí, ale v princípe to fungovalo cez myšlienky. Proste ťa presvedčil, aby si ten dar nepoužil. Nikdy sme sa veľmi nerozprávali a on sa na mňa pozeral vždy takým pohŕdavým pohľadom. Celý čas som si myslel, že je to kvôli môjmu vegetariánstvu, pretože aj niektorí iní členovia gardy mnou za to pohŕdali. Avšak neskôr som sa dozvedel, že Fabius mal svoj vlastný pohľad na svet upírov. Považoval nás za vyššie bytosti a jeho snom bolo ovládnuť svet upírov a podmaniť si ľudí. Plánoval, že sa pomaly votrie do priazne Ara a časom nahradí niekoho z bratov, toho, ktorého samozrejme sám odstráni. Ja som ho, podľa jeho slov, v dosiahnutí tohto cieľa ohrozoval. A to len preto, že som trávil veľa času s Arom. A tak raz, keď som išiel do lesa na lov, na mňa počkal a pokúsil sa ma zabiť. Práve, keď chcel na mňa skočiť sa objavil Felix a Fabius to vzdal a utiekol. Nikdy som sa vlastne Felixa nespýtal, čo tam robil, ale som mu za to vďačný. Aro poslal za Fabiusom gardu, ale on sa niekoľko rokov úspešne ukrýval. Keď ho našli, zabarikádoval sa v nejakom dome a zapálil ho. Všetci si mysleli, že to neprežil, ale podľa všetkého to prežil. A teraz sa určite vrátil preto, aby dokončil to čo začal,“ skončil svoje rozprávanie Carlisle.

Chvíľu bolo ticho. Otočila som sa na Jaspera a chytila ho za ruku. Zdvihol hlavu a pozrel mi do očí. Bolo mi jasné, že samú ma do Volterry nepustí.

„Mali by sme sa ísť pobaliť,“ zašepkala som.

Spolu s Jasperom sme vtali a rozbehli sa ku schodisku. Zastavil nás však hlas Carlisla.

„Idem s vami. Fabiusa treba zastaviť, inak to bude mať katastrofálne následky, pre celý svet,“ hlesol a tiež vstal.

Rose s Ememettom sa pozreli na seba a mne bolo jasné, že sa rozhodli ísť tiež. Na nič som nečakala a vyletela som po schodoch spolu s Jasperom do našej izby. Začala som hádzať veci do kufra. Lietadlo nám letí o dve hodiny. V tom ma napadlo, že musím zavolať ešte niekomu. Vyhrabala som mobil z kôpky oblečenia na posteli a vytočila známe číslo. Keď ani po niekoľkých zvoneniach nezdvihol, napísala som mu sms: Edward, zdvihni to. Ide o Bellu. Dala som odoslať. No konečne. Videla som, že Edward ma konečne zdvihne a tak som mu znovu zavolala. Z telefónu sa ozval jeho strachom presýtený hlas – ako vždy, keď išlo o Bellu.

„Alice, čo sa stalo?“

Edward

Bol som rád, že Esme prišla do Forks. Aj keď som najprv nechcel prítomnosť kohokoľvek z mojej rodiny, prítomnosť Esme sa zvláštnym spôsobom upokojovala. Nijak si nevyžadovala moju pozornosť. Proste tam bola a to mi pomáhalo. Práve sa zaoberala nejakým návrhom domu a myslela na Carlisla. Chýbal jej. Aj mne chýbal, vlastne celá rodina, ale ešte som nebol pripravený na návrat späť. Nechal som Esme s jej myšlienkami a rozbehol sa na našu lúku. Sadol som si doprostred a ako každý deň spomínal na Bellu. Po nejakom čase mi vo vrecku zazvonil mobil. Vytiahol som ho a pozrel na volajúceho – Alice. Chvíľu som rozmýšlal, že ho zdvihnem, ale napokon som ho len položil vedľa seba. Ani nie o minútu mi telefón zapípal a oznámil tak príchod sms. Čakal som, že je to každodenná sms od Alice, ale niečo ma prinútilo otvoriť ju a potvrdiť si to. Bola to správa od Alice, ale úplne iná ako som očakával. Držal som telefón a čakal, kedy mi Alice znovu zavolá. V duchu som si už predstavoval tie najhoršie scenáre, čo sa mohlo stať. Telefón mi v rukách zazvonil a ja som ho vystrašene zdvihol, obávajúc sa najhoršieho.

„Alice, čo sa stalo?“ opýtal som sa vystrašene.

„Bella mi volala, potrebuje moju pomoc vo Volterre. Ide aj Carlisle a Rose s Emmettom, samozrejme aj Jasper.“

Takže Bella je v poriadku. Trochu ma to ukľudnilo, ale stále som nechápal, prečo by mala Bella potrebovať pomoc Alice. Bolo to zvláštne. Zlý pocit z toho všetkého ma stále neopúšťal.

„A o čo vlastne ide? Prečo potrebuje pomoc? Stalo sa jej niečo?“

„Nejaký Fabius dostal Jane, Demetriho a Felixa a tak ma Bella potrebuje vo Volterre. Nepovedala mi prečo, vraj mi všetko vysvetlí po príchode.“

Čo? Fabius je živý? To nie je možné! Carlisle mi kedysi dávno príbeh o ňom rozprával. Podľa neho je to blázon, čo sa snažil ovládnuť svet. Musím ísť do Volterry. Vyskočil som a s telefónom pri uchu sa rozbehol naspäť domov.

„Letí vám to o hodinu a pol. Stretneme sa až vo Volterre,“ povedala Alice a mne bolo jasné, že moje rozhodnutie už videla.

„Ďakujem,“ zašepkal som a skončil hovor.

Doma som v rýchlosti povedal Esme o čo sa jedná a o dve hodiny sme už sedeli v lietadle. Chcem Belle pomôcť, nech sa už jedná o čokoľvek. Kľudne za ňu aj položím život, pokiaľ to bude potrebné. Vôbec nezáleží na tom, že ma nemiluje. Aj tak ju neprestanem ochraňovať. Na to ju až príliš milujem. Vtedy som to pochopil. Iba život, ktorý žijeme pre ostatných, stojí za to. Tá bolesť sa zrazu stratila a nahradil ju úplne iný pocit. Nevedel som ho pomenovať. Bol to akýsi druh kľudu, pokoja, ktorý som celý čas hľadal. Čím sme boli bližšie k Volterre, tým bol ten pocit príjemnejší...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - 6. kapitola: