Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - 3. kapitola

27.10.2009 (12:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2328×

3. kapitola

Bella

Neviem čo ma nakoniec prinútilo k rozhodnutiu povedať Damianovi pravdu. Možno to bol môj pocit viny v tomto všetkom alebo len jeho oči, s nádejou sa upierajúce do tých mojich. V každom prípade som vedela, že nech mu už odhalím z tejto pravdy čo i len kúsok, bude to mať ďalekosiahle následky. Zhlboka som sa nadýchla.

„Damian, ja...neviem kde začať,“ povedala som úprimne.

Bolo toho toľko veľa čo som mu chcela povedať. Na jeho tvári som zbadala malý úškrn.

„Že by na začiatku?“ povedal.

Pousmiala som sa. Ešte aj v takejto chvíli je schopný žartovať. Znovu som sa nepotrebne nadýchla a chcela pokračovať, ale Damian bol rýchlejší.

„Poďme na to inak. Bella, miluješ ho?“

Prečo musel trafiť akurát otázku, ktorej som sa chcela ešte chvíľu vyhýbať. Mala som pocit, že presne vie, prečo sa ma to pýta. Ako by už všetko vedel a chcel si to u mňa len potvrdiť. Na krátky, prchavý okamih ma napadlo, že by som mu mohla zaklamať. No aký by to malo význam? Žiadny. Zaslúži si konečne vedieť pravdu. Klamstiev a špatných rozhodnutí už bolo dosť.

„Áno,“ zašepkala som.

Jeho tvárou preletel tieň bolesti. Sklopila som oči. Tiež ma to bolelo, keď som mu to hovorila, lebo som vedela, že mu tým ubližujem. V hlave sa mi vynoril citát, ktorý som kedysi čítala: Pravdivé slová nebývajú príjemné. Príjemné slová nebývajú pravdivé. Nechcela som sa mu pozrieť do očí, bola som zbabelá. A tak som len hľadela do podlahy a čakala na nejakú jeho reakciu. On ma však prekvapil ďalšou otázkou.

„Viac ako mňa?“

Asi som mala tú otázku čakať, no prekvapila ma. Neschopná slova som len prikývla. Povzdychol si.

„Myslím, že to vždy vedel, len som si to nechcel pripustiť. Už vtedy po premene, keď si mi o ňom hovorila. Videl som na tebe ako veľmi ho miluješ, no naivne som si myslel, že ťa to časom prejde. Dodnes som netušil ako veľmi som sa mýlil. To čo je medzi vami dvomi nikdy nevyprchá. Je to príliš silné. Keď som čítal ten list, čo ti tu nechal, nechápal som ho. Ako je možné, že aj keď ťa miluje, dokázal odísť? Že o teba nebojoval? Považoval som ho vtedy za hlupáka. No teraz, keď tu sedím vedľa teba a viem, že ho miluješ viac ako mňa, ho chápem. Aké veľké gesto dokázal urobiť. Vlastne, ja som hlupák.“

Ani neviem, pri ktorých slovách som sa zviezla z kresla do jeho náruče. No teraz ma objímal a ja som počúvala jeho sebaobviňovanie. Nechápala som prečo si nadáva on. Veď ja som bola tá, čo urobila chybu, tá čo od začiatku robí všetko zle. Musela som ho zastaviť.

„Damian, ale to nie je pravda. Prečo by si mal byť hlupák?“

Chcelo som pokračovať, avšak zastavil ma jeho prst na mojich perách.

„Nie Bella, neprerušuj ma. Ja som hlupák. Už len preto, lebo som ťa chcel donútiť, aby si potlačila svoje skutočné city. Sebecky som chcel, aby si ma milovala viac ako jeho. Ale už som sa zobudil. Celý ten mesiac od plesu som videl ako sa trápiš, ako sa meníš na niečo, čo ma desilo. Už ťa nechcem takto vidieť. Nepatríš sem, do Volterry. Nepatríš ku mne. Patríš k nemu.“

Nevedela som, čo povedať. Ležala som mu v náručí, on ma hladil po vlasoch a ja som si v hlave premietala každé slovo, ktoré vyslovil. Nie so všetkým som súhlasila, ale v niektorých veciach mal pravdu. Moja láska k Edwardovi nikdy nevyprchá a ja skutočne nepatrím sem, ale k Edwardovi. Aj keď som sa snažila, skutočne snažila zapadnúť, nikdy som sa tu necítila ako doma. Tak som sa cítila len u mamy, otca a u Cullenovcov. Ticho prerušil Damian.

„Bella, prečo si vlastne po plese zostala so mnou, keď si ho stále milovala?

„Nechcela som ti ublížiť. Spravil si pre mňa tak veľa. Vedela som, že ma miluješ a ja som ti to chcela všetko nejak odplatiť. Tiež som dúfala, že by som ti raz mohla dať aspoň zlomok tej lásky, ktorú si mi dával ty,“ šepkala som.

„Bella, ty si neskutočná. Chcela si obetovať svoje šťastie? Kvôli mne? Hlúpučká. To ťa nenapadlo, že pokiaľ nebudeš ty šťastná, tak ja šťastný nikdy nebudem?“

„Vtedy som tak nad tým nerozmýšlala. Verila som, že časom šťastná budem, no ako si už zistil, moc sa mi to nedarilo,“ zasmiala som sa.

Náš rozhovor už nebol tak napätý a ja som sa konečne uvoľnila. Prekvapilo ma, že o Damian zobral tak ľahko. Skutočne je to skvelý kamarát. Cítila som ako mi postrapatil vlasy.

„Povieš mi, čo sa stalo medzi tebou a Edwardom v noci plesu?“

Otočila som sa. Teraz sme sedeli oproti sebe na zemi a pozerali si do očí. Videla som ako mu cukajú kútiky. Určite tušil, čo sa tu dialo.

„Damian, nemyslím, že by si to chcel počuť,“ povedala som so smiechom v hlase a žmurkla na neho.

Damian sa teraz už smial.

„Au, to bolelo. Aj tak to asi tuším.“

V jeho očiach prekvapivo nebola ani stopa po bolesti, ktorú som mu týmto všetkým musela spôsobiť. Teraz už predo mnou nesedel muž, ktorý je do mňa zamilovaný. Sedel tu muž, ktorý bol mojím najlepší priateľom.

„Ako je možné, že si to zobral tak ľahko?“ nemohla som sa nespýtať.

Mrkol na mňa.

„Nemôžeš smútiť za niečím, čo si nikdy nemal,“ doberal si ma.

Začala som sa smiať. Ten chlap je neskutočný. Natiahla som sa po vankúši, ktorý bol na kresle a hodila ho do neho. On mi to nedaroval a hodil ho do mňa naspäť. Nakoniec sa náš pôvodne vážny rozhovor, rozhovor, ktorého som sa tak bála, skončil veľkou vankúšovou vojnou. Keď sme sa po nejak dobe konečne ukľudnili, v hlave sa mi vynorila otázka.

„A čo teraz?“ opýtala som sa sama seba nahlas.

Damian odpovedal za mňa.

„Teraz je čas ísť za Arom.“

„Tak na toho som úplne zabudla.“

„Haha, tak to mu radšej nehovor,“ uškrnul sa.

Podal mi ruku a pomohol mi vstať. Vybrali sme sa do Arovej pracovne. Napadlo ma, že toto asi nebude moc príjemný rozhovor.

Alice

Práve sme sa vracali z lovu, keď prišla vízia. Zostala som na chvíľu v šoku.

„Alice, čo sa deje?“ opýtal sa ma Jasper.

„Esme, odchádza.“

Jasper na mňa hľadel prekvapene.

„Kam?“

„Do Forks, za Edwardom.“

Obaja sme sa rozbehli smerom k domu. Nikdy som si nemyslela, že to bude práve Esme, ktorá poruší sľub daný Edwardovi. Edward chcel byť sám a my sme mu sľúbili, že ho necháme, pokiaľ sa sám nerozhodne vrátiť domov. O pár minút sme už stáli pred domom. Esme si práve dávala kufor do auta. Pristúpili sme k nej.

„Esme, prečo?“ opýtala som sa.

„Ja to už nemôžem vydržať. Viem, že je tam sám, a že sa trápi. Chcem mu pomôcť.“

„Myslíš, že sa ti podarí ho presvedčiť, aby sa vrátil?“

„Neviem, ale aspoň sa o to pokúsim. Aspoň tam nebude tak sám.“

Prikývla som a objala ju.

„Dávaj si na seba pozor mami,“ zašepkala som.

Objala sa aj s Jasperom, nasadla do auta a odišla. Rýchlo som si vo víziách prešla jej cestu. Zastaví sa ešte u Carlisla v nemocnici a potom pôjde do Forks. Chytila som Jaspera za ruku a vošli sme do domu.

„Myslíš, že sa jej podarí ho presvedčiť?“

„Netuším, zatiaľ nič nevidím.“

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - 3. kapitola: