Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - 2. kapitola

23.10.2009 (10:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2332×

2. kapitola

Damian

Stáli sme v hlavnej sále. Aro si nás dal zavolať kvôli problémom s novorenými v Rumunsku. Nejaký upír si začal budovať armádu a hrozilo, že nás čoskoro prezradia. Tentokrát sa to Belly ani mňa netýkalo. Pôjde tam obvyklá zostava – Jane, Demetri, Felix a Mikael.

Pozrel som sa na Bellu. Stála vedľa Jane a vyzerala byť duchom neprítomná. V poslednom čase ju vidím takto často. Ako by ju niečo trápilo. Niekedy v jej očiach zahliadnem smútok a bolesť. Hoci ona si myslí, že to nikto nevidí, ja som si to všimol. Na to ju už poznám moc dobre. Je smutná, ale snaží sa to zakrývať. Už to nie je tá veselá Bella, nadšená z toho, že je v garde. Väčšinu času trávi vo svojej izbe alebo v telocvični. Mám pocit, že ten smútok a bolesť si vybíja na tréningoch. Trénuje niekedy aj niekoľko hodín. Zdá sa, že niekedy aj zabudne na to, že je to len tréning. Berie to ako skutočný boj. Jedine Félix a Demetri toto jej nadšenie zdieľajú. Nikto iný zo seba nechce robiť fackovacieho panáka. Dokonca ani ja. Na jednej strane ma teší, čo všetko sa mi podarilo ju naučiť, ale na druhej sa desím, čo sa z nej stalo. Dokonalý stroj na zabíjanie.

Aj Aro si všimol jej túžbu po boji a tak jej pred pár dňami zveril dvoch neprispôsobivých nováčikov. Obaja majú dosť silné dary a Aro ich chce do gardy. Dominik vie vnútiť komukoľvek svoje rozhodnutia a Chiara vidí minulosť. Sú to súrodenci rovnako ako Jane s Alecom. Až na to, že boli premenení vo veku dvadsať rokov. Našla ich Jane s Felixom na poslednej misii. Našťastie boli novorodení a tak ešte nevedeli svoje dary dobre ovládať. Avšak každým ďalším dňom sa v ich ovládaní zdokonaľujú. Najmä Dominik. Hlavne kvôli nemu Aro vybral Bellu, aby ich učila. Len na ňu jeho dar neplatí.

Z rozmýšlania ma prebral až Arov hlas, ktorý oznamoval ukončenie porady. Očami som pohľadal Bellu. Práve vychádzala zo sály a tak som sa vybral za ňou. Chcel som zistiť, čo sa s ňou deje. Dostihol som ju až pri Arovej kancelárii.

„Bella, počkaj,“ zakričal som na ňu.

Otočila hlavu a pousmiala sa. Ten úsmev mi pripadal silený. Trochu ako maska, za ktorou sa schováva.

„Ach Damian. Nepočula som, že ideš za mnou. Chcel si niečo?“

„Môžeme sa niekde osamote porozprávať?“

Pozorne som sledoval jej tvár. Chcel som vedieť, či zhodí aspoň na chvíľu zo seba tú masku – nič sa nedeje, všetko je v pohode. Mal som pravdu. Jej tvárou sa na chvíľu prehnala bolesť, strach a prekvapenie. No až príliš rýchlo to stihla zakryť. Sklopila oči.

„Teraz nemôžem, mám tréning s Dominikom a Chiarou.“

Zlá odpoveď. Ja sa len tak ľahko nevzdám. Chcem vedieť odpovede na svoje otázky.

„Idem s tebou.“

Pokývala plecami a vybrala sa smerom ku telocvični. Išiel som mlčky vedľa nej. V telocvični už na ňu čakali Dominik s Chiarou. Akonáhle sme vstúpili do dverí a oni zbadali Bellu, zahliadol som ich očiach rešpekt a strach. Nikdy som si nemyslel, že by sa mojej Belly niekto mohol báť, avšak ako som sledoval ich tréning, pochopil som tieto ich pocity. Bella bola na nich skutočne tvrdá. Hádzala s nimi a nedala im ani na chvíľu vydýchnuť. Kričala na nich, akí sú slabí a úbohí. Bože, čo sa to z nej stalo? Čo to spôsobilo? Chvíľami som sa jej dokonca bál aj ja. Nikdy som ju takúto nevidel. Musím zistiť, čo sa s ňou stalo.

Po tréningu sme išli do jej izby. Sadol som si na sedačku a ona išla zatiaľ do sprchy. Stále som sa nemohol spamätať z toho, čo som videl. Kde sa stratila moja sladká Bella? Netrvalo dlho a dvere na kúpeľni sa otvorili. Bella vyšla už prezlečená a sadla si vedľa mňa na pohovku. Nohy si skrčila k sebe a objala ich rukami. Prisunul som sa k nej a objal ju. Najprv sa jej telo naplo a ja som si už myslel, že sa odtiahne, no potom sa uvolnila a nechala ma ju objímať. V tejto chvíli sa mi zdalo, že je to znovu tá stará Bella, moja Bella. Avšak nenechal som sa oblbnúť touto pretvárkou. Už som nemohol ďalej čakať. Potreboval som vedieť, čo sa deje. Čo spôsobilu tú zmenu?

„Bella,“ zašepkal som jej do vlasom, aby som pritiahol jej pozornosť.

„Hmm,“ zamrmlala.

„Povedz mi, čo sa to s tebou deje?“

„Nič. Všetko je v po...“

Skočil som jej do reči.

„Nehovor mi, že je všetko v poriadku. Dobre viem, že to tak nie je. Tak mi prosím ťa aspoň neklam!“ skríkol som naštvane.

Vysmykla sa z môjho náručia a sadla si na kreslo.

„Čo chceš odo mňa počuť?“

Tentokrát zvýšila hlas už aj ona.

„Pravdu,“ zašepkal som.

„Damian, ja...nemôžem,“ povedala s pohľadom upreným do prázdna.

Vstal som, kvokol si vedľa kresla a chytil jej ruky do mojich.

„Bella, láska, ja sa už nemôžem dívať ako sa trápiš. Viem, že sa to snažíš skrývať, ale mňa tým neoklameš. Ja to vidím. Na to ťa už poznám príliš dobre. A to dnes v tej telocvični, čo sa to deje? Nikdy si taká nebola.“

Po týchto slovách sa mykla a klopila oči. Teraz pre zmenu hľadela do zeme. Stále mlčala. Prstom som jej zdvihol bradu a prinúl ju tak, aby sa mi pozrela do očí. V očiach som našiel tú Bellu, ktorú som pred vyše rokom sledoval, aby som ju mohol premeniť. Zlomenú, smutnú, bez života. Až teraz mi došlo, kedy sa takto zmenila. Po tom plese. Ja som taký hlupák. Že mi to nedošlo skôr. Bol som taký opantaný tým, že sa rozhodla zostať so mnou, že som si ani nevšimol, ako sa tým trápi. Že by som predsa len nevyhral v boji o jej lásku? Chcel som to vôbec vedieť? Na druhej strane vidieť ju takúto, ma bolelo. V prvom rade musím zistiť, čo sa stalo v jej izbe v noc plesu.

„Bella, prosím, povedz mi to. Povedz mi čo sa s tebou deje. Súvisí to s Edwardom?“ prosíkal som s očami stále upretými do tých jej.

Hľadal som čo i len malý náznak, že by som sa mohol mýliť. No ako som spomenul jeho meno, došlo mi, že som mal pravdu. Bella stále nič nepovedala, ale videl som sotva badateľné prikývnutie.

„Bella, ja to už nevydržím, povedz niečo,“ ďalej som prosíkal.

Keď sa stále nič nedialo, rozhodol som sa použiť tvrdšie zbrane. Nechcel som jej ubližovať, len som chcel vedieť pravdu.

„Čítal som ten dopis, ktorý ti tu nechal,“ zašepkal som.

Konečne som videl nejakú reakciu. Šokovane na mňa hľadela.

„Kedy?“ sotva počutelne zašepkala.

„Hneď v tú noc. Ešte predtým ako som ťa našiel v mojej izbe. Nemohol som ťa vtedy nájsť a tak som prišiel do tvojej izby a ten dopis ležal na stole. Najprv som si myslel, že je od teba a tak som ho začal čítať. No aj keď som pochopil, že je od neho, nedokázal som už prestať čítať. Stále som dúfal, že mi o tom niekedy sama povieš. O tom, čo sa stalo v tejto izbe v tú noc plesu, ale ty si stále mlčala. Povieš mi teda čo sa stalo?“

Videl som na nej, že sa stále rozhoduje, čo mi má povedať.

„Prosím, potrebujem vedieť pravdu.“

Zhlboka sa nadýchla a ja som v jej tvári zbadal rozhodnutie. Niečo prelomilo tú bariéru, za ktorou sa schovávala. Konečne mi to povie. Bol som si istý.

„Damian...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - 2. kapitola: