Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - 12. kapitola - Koniec

23.11.2009 (21:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 3071×

12. kapitola

Bella

Nechávala som bolesť zaplavovať moje telo. V srdci mi zúril šialený oheň. Bolo to snáď ešte horšie ako premena, lebo pri tej som aspoň vedela, že sa to raz skončí, ale toto utrpenie – táto bolesť – tak o tej som vedela, že sa neskončí nikdy. Už navždy ostane mojou súčasťou. Dokážem s tým vôbec žiť? Spomenula som si na dobu po Edwardovom odchode. Na to, čo som vtedy cítila, na tú prázdnotu. Toto bolo snáď ešte horšie. Nedokázala som sa ani prinútiť vstať a pozrieť sa dianie okolo seba. Viečka som mala tuho zomknuté a bála som sa nimi pohnúť čo i len o milimeter. Ruky som mala ovinuté okolo pásu, dúfajúc, že ma to udrží pokope. Z hrude mi vyvierali bolestivé vzlyky. Ešte nikdy som si tak nepriala mať možnosť plakať ako teraz. Možno by mi slzy pomohli aspoň čiastočne odplaviť tú bolesť, ktorá ma sužovala.

Objali ma nejaké paže. Medzi vzlykmi som sa plytko nadýchla a do nosu mi udrela známa vôňa. Pritisla som sa bližšie k jeho telu, objala ho a rukami sa zakvačila do jeho svetra. Kŕčovito som sa ho držala. Predstavoval pre mňa záchranné lano, hodené do tých vĺn bolesti, ktoré cezo mňa pretekali.

„Prečo? Prečo... práve... Damian?“ dostala som zo seba medzi vzlykmi.

Ani som nečakala, že mi odpovie. Na tú otázku odpoveď neexistovala. To ako keby som chcela vedieť, prečo sa niekto narodí. So smrťou je to rovnaké. Nikto nevie kedy príde, ani ktorou cestou a taktiež jej nezáleží na tom, či je jej cieľom človek, upír, alebo nejaká iná bytosť.

„Pššt láska,“ pohladil ma po vlasoch. „Damian bude v poriadku.“

Trvalo asi minútu, kým mi táto informácia dorazila do mozgu a ďalšiu minútu trvalo, kým ju môj mozog dokázal spracovať.

„Ako?“ pretisla som cez zatvorené pery.

„Fabius nestihol jeho telo hodiť do ohňa. Podarilo sa nám ho dať dokopy.“

„Fabius... kto?“ ešte stále som nebola schopná normálne hovoriť, no Edward zjavne pochopil, čo som sa chcela opýtať.

„Ja som ho zabil. Keď som počul Damianov výkrik, rýchlo som mu pribehol na pomoc. Síce som ho nikdy nemal v láske, to priznávam, ale vedel som, že ty ho máš rada, a že by ti jeho strata veľmi ublížila a ako ťa tu teraz vidím takú zlomenú, tak som mal pravdu.“

Po jeho slovách som konečne pochopila, že môj najlepší priateľ nezomrel. Povolila som zovretie svojich rúk na Edwardovom svetri. Moje srdce sa pomaly zaceľovalo a mojím telom prechádzala vlna úľavy. Zamrkala som viečkami a prinútila sa otvoriť oči. Stretla som sa s tými Edwardovými. Na chvíľu ma uväznil v svojom pohľade. Až teraz som si uvedomila, že aj jemu sa mohlo niečo stať a ako som rada, že je v poriadku.

„Milujem ťa,“ zašepkala som a prisala sa mu na pery.

„Aj ja teba, ani nevieš, ako som rád, že je to už za nami.“

Vtedy som si spomenula na Damiana. Musím ho vidieť.

„Damian,“ zašepkala som.

Edward mi vtisol posledný bozk a pomohol mi na nohy. Konečne som sa pozrela na čistinku a rýchlo prešla očami po mojích spolubojovníkoch. S úľavou som zistila, že okrem Mie, sú všetci viacmenej v poriadku. Pohľad mi padol na Damianove telo ležiace na zemi. Nad ním sa skláňala Jane s Alecom. Chytila som Edwarda za ruku spolu sme sa rozbehli k miestu, kde ležal Damian. Jane zdvihla hlavu a stretla sa s mojím pohľadom. Vyskočila zo zeme a vrhla sa mi okolo krku.

„Bella, sestrička, ani nevieš ako veľmi si mi chýbala!“

„Aj ty mne,“ hlesla som a užívala si jej objatie, stále nepúšťajúc Edwardovu ruku.

Môj pohľad však smeroval ponad jej plece k Damianovi. Na krku mu bola vidieť tenká čiara, ktorá označovala miesto, kde mu ju Fabius odtrhol a taká istá čiara sa vynímala aj na jeho pravom ramene. Jane si všimla smer mojho pohľadu a tak odo mňa odstúpila. Podišla som k Damianovmu telu, kvokla si a stiahla Edwarda zo sebou na zem. Nechcela som ho ani na chvíľu pustiť. Už nikdy. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela a na jeho tvári sa objavil pobavený úsmev. Zľahka sa obtrel o moje pery, pustil mi ruku a svoju omotal okolo mojích pliec. Môj pohľad sa znovu zameral na Damiana. Až teraz som si všimla jeho zatvorených očí a bolesťou strhanej tváre. Zdvihla som ruku a jemne ho prstami pohladila po líci. Jeho viečka sa jemne zachveli, no jeho oči zostávali zatvorené.

„Prečo ešte neotvoril oči?“ zisťovala som.

„Chvíľu potrvá, kým sa jeho telo úplne zregeneruje. Teraz je vo fáze akého si spánku,“ odvetil Edward a zasmial sa. „Aspoň si po tých tisíc rokoch môže konečne pospať.“

Usmiala som sa a hlavu si oprela o jeho plece. V mojom zornom poli sa objavila tvár Demetriho.

„Ja ho ponesiem. Mali by sme ísť, ten oheň čoskoro pripúta pozornosť,“ povedal.

Prikývla som a otočila hlavu smerom k ohňu, ktorý už pomaly doháral. Vzduchom lietali jemné čiastočky popola. Pokrútila som nechápavo hlavou – toľko zmarených životov a to len pre jedinú vec – pre moc. Demetri zobral opatrne do rúk Damianove telo. S Edwardom sme sa postavili a ja som sa otočila k ostatným.

„Ideme. Vo Volterre sú už určite netrpezlivý,“ zavelila som.

Všetci sme sa vydali naspäť do Volterry. Nemohli sme však bežať naším obvyklým tempom. Hlavným dôvodom bol Damian a ďalším bolo, že niektorý z gardy boli zranení. Tak sme išli skoro normálnym ľudským tempom. Vonku sa už zotmelo a na nebi sa objavil mesiac, ktorý, hoci sme to nepotrebovali, nám svietil na cestu. Po hodine sme konečne dorazili do Volterry. Felix išiel najprv preveriť, či cestou nestretneme žiadneho človeka. Predsa len, postavy v otrhaných plášťoch a Damianove telo v Demetriho rukách, by pútali určite pozornosť. Vzduch bol čistý a brána na Volturiovskom sídle sa otvorila. Pred nami sa rozprestieralo nádvorie a na ňom nastúpení všetci, čo vo Volterre zostali.

Na ich tvárach bol spokojný výraz a všetci sa usmievali. Domyslela som si, že ako padol môj štít, tak Alice všetko videla – to preto sa tak usmievali. Pomaly sme prešli nádvorím, ale to už sa mi okolo krku hodila Alice.

„Bella!“ skríkla a drtila ma vo svojom malom náručí.

Po mne sa hodila na Edwarda. Jej príklad nasledovala celá rodina, dokonca aj Aro ku mne podišiel a objal ma. Niektorý zostali prekvapene hľadieť na jeho počínanie, no ja som sa tým nezaoberala a objatie mu opätovala. Toto bola jedna z mála chvíľ, keď som pustila Edwardovu ruku.

„Poďme dnu, tam sa môžeme porozprávať,“ povedal Aro hľadiac na Damianove telo v Demetriho rukách.

Carlisle sa celú cestu do sály Edwarda vypytoval na priebeh boja a ja som ho len mlčky počúvala. On totižto ten boj vnímal úplne inak ako ja. Hovoril aj o tom ako zabil Fabiusa. Rovnako ako ja, aj ostatný zaujato počúvali Edwardove rozprávanie, teda možno okrem Alice, ktorá vždy vedela viac ako ostatní. Vošli sme do hlavnej sály. Všimla som si, že Demetri už nenesie v rukách Damianove telo. Pravdepodobne ho zaniesol do jeho izby. Dúfala som, že bude čoskoro v poriadku. Aro, Caius a Marcus sa posadili na svoje miesta a Aro vyzval Jane, aby k nemu pristúpila. Jane k nemu podišla a s úsmevom mu podala ruku. Aro ju chytil a chvíľu hľadel do jej myšlienok. Celú dobu sa mračil. Takto to postupne zopakoval aj s Demetrim, Felixom, Alecom a Mikaelom. Keď pustil Mikaelovu ruku obrátil sa na Edwarda.

„Drahý priateľ, môžem?“

Edward mykol plecami, pustil moju ruku a podišiel k Arovi. Len na chvíľu ma pustil a už mi jeho bezprostredná blízkosť chýbala. Edward podal Arovi svoju ruku a on ju s úsmevom uchopil, predtým mi ešte stihol venovať žiarivý úsmev. By ma celkom zaujímalo, čo ho tak pobavilo. Sledovala som, ako si navzájom čítajú myšlienky. Aro sa chvíľu usmieval, chvíľu mračil – na tvári sa mu vystriedali snáď všetky emócie. Predstavila som si, čo asi vidí v Edwardovej mysli – naše zoznámenie, rozchod, stretnutie vo Volterre, naše prvé milovanie, jeho ďalší odchod a ďalší návrat, noc pred bitkou a nakoniec samotný boj. Edwardov výraz tváre sa menil rovnako ako ten Arov. Predtým, než pustil Edwardovu ruku sa na neho usmial. Edward sa na neho tiež usmial a potom sotva viditeľne prikývol. Zrejme odpovedal na nejakú Arovu nevyslovenú otázku. Pochybujem, že si toto jeho gesto niekto všimol, no ja som Edwardove gestá poznala lepšie ako tie vlastné.

Edward sa vrátil ku mne a ja som jeho ruku okamžite uchopila do svojej dlane. Nahol sa a do vlasov mi vtisol jemný bozk.

„Milujem ťa,“ sotva počuteľne šepol a ja som sa šťastne usmiala.

„Moji drahí, som veľmi rád, že ste všetci v poriadku – teda až na Miu – bohužiaľ. Nebudem vás viac zdržiavať, určite si chcete oddýchnuť a dať sa do poriadku, no ak súhlasíte, tak o dve hodiny sa môžeme stretnúť a trochu osláviť naše víťazstvo. Samozrejme...“ otočil sa na moju rodinu. „...dúfam, že aj vy sa k nám pridáte.“

„Ďakujeme za pozvanie, prídeme,“ povedal Carlisle za nás všetkých.

„Heidi, prosím ťa, zabezpeč pre našich priateľov nejaké občerstvenie,“ začula som ešte Ara hovoriť, keď sme vychádzali zo sály. Ja som zamierila do svojej izby a Edward išiel samozrejme so mnou. Zatvoril za nami dvere, otočil sa a naše pohľady sa stretli. Svoje ruky položil na moje ramená a jemne ma pritisol chrbtom o dvere.

„Nevieš si predstaviť, ako som rád, že je to už za nami. Tak veľmi ťa milujem,“ hlesol predtým, ako mi chytil hlavu do svojích dlaní a prisal sa na moje pery.

„Milujem ťa,“ šeptala som opakovane medzi bozkami, ako by tie dve slová predstavovali nejaké dávne zaklínadlo, ktorým by som si ho k sebe ešte viac pripútala.

Naše pery sa lačne ochutnávali a naše jazyky spolu tancovali vášnivé tango. Všetkú radosť z toho, že je to už za nami, a že sme tu spolu, sme dávali do tých bozkov. Ani som sa nenazdala a môj plášť skĺzol na zem rovnako, ako tričko s podprsenkou. Edward svoju pozornosť presunul na moje prsia, prstami jemne prechádzal po mojích bradavkách, ktoré zúfalo túžili po jeho dotykoch. Keď sa odpútal od mojich úst a pery presunul na môj krk, už som to nevydržala a strhla mu sveter. Jeho ruky sa presunuli na môj pás a jediným prudkým pohybom mi strhol nohavice spolu s nohavičkami. Nasledovala som jeho príklad a vyslobodila ho z nohavíc, spolu s boxerkami dopadli na zem. Už som nechcela na nič čakať, a tak som na neho vyskočila a nohy mu omotala okolo pása. Edward do mňa jediným pohybom vstúpil.

„Bože,“ zavzdychal. „To je ten najlepší pocit na svete. Nič sa nevyrovná tomu, keď som v tebe,“ šepkal, keď do mňa rytmicky narážal.

„Tak veľmi... ťa milujem,“ hlesla som.

Edward zrýchlil svoje pohyby a priviedol nás k spoločnému vrcholu. Zostávajúc stále vo mne, ma preniesol do sprchového kúta. Oprel moje telo o sklenenú stenu a pustil vodu. Horúce kvapky dopadali na naše prepletené telá a Edward sa začal vo mne znovu pohybovať.

„Zbožňujem ťa,“ šepla som, keď moje telo zaplavil ďalší orgazmus.

Edward ma o pár sekúnd nasledoval.

„Takto by som dokázala stráviť celú večnosť,“ hlesla som, keď som sa trochu prebrala z omámenia.

„Aj ja,“ povedal Edward a vtisol mi na pery rýchly bozk. „Ale mali by sme ísť, o chvíľu je tá oslava, no vôbec sa mi tam nechce ísť,“ zamrnčal, šibalsky sa usmial a názorne mi ukázal, ako veľmi sa mu nechce ísť. Znovu nás začala pohlcovať vášeň, keď niekto zaklopal na dvere.

„Alice,“ sykol Edward.

Musela som sa zasmiať nad jeho zmučeným výrazom, ktorý sa mu objavil na tvári.

„Tá si teda vie vybrať čas,“ zasmiala som sa a odmotala svoje nohy z jeho pásu.

Edward neochotne vyšiel zo sprchy, okolo bedier si omotal uterák – čo vyzeralo, vzhladom na situáciu, dosť smiešne – a zamieril ku dverám.

„Čo sa deje?“ vyhŕkol na nezvaného návštevníka.

Počula som pobavený smiech a zvonivý hlas Alice ako mu hovorí: „Myslela som, že budeš potrebovať niečo na seba a ehm... asi by ste sa mali obliecť, o chvíľu to začne.“

„Ďakujem,“ povedal Edward už trochu miernejším tónom a zatvoril dvere.

Zastavila som vodu a zabalila sa do uteráku. Postavila som sa pred zrkadlo a začala si fénovať vlasy. Vošiel Edward a ja som zacítila jeho pery na mojom obnaženom ramene.

„Sakra, musíme tam ísť?“ zamračene zamrnčal a nahodil psie oči. Usmiala som sa.

„Hej, bohužiaľ, ale neboj, potom si to vynahradíme,“ sľúbila som mu.

V očiach mu zažiarili hviezdičky, rýchlo ma pobozkal a odišiel naspäť do izby. Netrvalo dlho a vlasy som mala suché. Vyšla som z kúpeľne a predo mnou som zbadala prekrásneho muža – môjho Edwarda. Bol už oblečený – Alice mu doniesla tmavý oblek a modrú košeľu. Vlasy mal ledabolo rozstrapatené do všetkých strán a na tvári mal šibalský úsmev. Podišla som k nemu.

„Nechápem, čím som si ťa zaslúžila,“ hlesla som, hľadiac mu do jeho zlatých očí.

„To skor, čím som si zaslúžil ja teba?“

Pripomenula som si, že oslava o chvíľu začína a tak som sa odtrhla od jeho očí a prešla k jednému z kufrov. V skrini som totižto mala len oblečenie na bežné nosenie, ostatné veci som už mala zabalené. Na vrchu ležali tmavomodré šaty pošité diamantami – tie, ktoré som mala na plese. Edward prešiel ku mne a hlavu si položil na moje plece.

„To sú tie z plesu?“ opýtal sa.

Mlčky som prikývla, spomínajúc na tú noc.

„Obleč si ich.“

Prekvapene som sa otočila a pozrela na neho.

„Mám na ne krásne spomienky,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku.

Usmiala som sa – tie šaty aj mne budú navždy pripomínať naše prvé milovanie. Vytiahla som ich z kufra a položila na pohovku. Prešla som ku komode a vytiahla si spodnú bielizeň. Rozviazala som uterák, ktorým som bola omotaná a nechala ho spadnúť na zem. Za mnou sa ozvalo zalapanie po dychu a Edwardov priškrtený hlas:

„Neprovokuj, lebo sa na tú oslavu skutočne nedostaneme.“

Usmiala som sa a rýchlo si obliekla nohavičky a podprsenku, no a Edward mi pomohol zapnúť šaty. Obula som si lodičky patriace ku šatám a bola som hotová. Pred odchodom mi ešte padol zrak na zamatovú krabičku na stole. Skoro som na ňu zabudla. Vzala som ju a ruka v ruke sme vyšli z izby. Zo sály už bola počuť vrava a tak sme vošli dnu. V sále už boli všetci a podľa ich pobavených pohľadov sa čakalo už len na nás. Odrazu sa môj pohľad zastavil na vysokom svalnatom upírovi.

„Damian!“ skríkla som, rozbehla sa a skočila mu okolo krku.

Trochu to s ním zamávalo a mne došlo, že ešte musí byť slabý. Ospravedlňujúco som sa na neho usmiala a pustila ho. Za mnou sa objavil Edward.

„Som rád, že si už v poriadku,“ povedal.

„Ďakujem. Zachránil si mi život, to ti nikdy nezabudnem, ale pokiaľ raz ublížiš tejto skvelej osôbke, osobne ťa prídem vykastrovať,“ výhražne zavrčal Damian, no jeho oči sa smiali.

„To sa nemusíš báť. Nikdy dvakrát nespravím tú istú chybu. Ona je teraz pre mňa viac, ako môj vlastný život.“

Damian prikývol a obaja si podali ruky. S radosťou som sa na nich pozerala, možno raz, neskor, z nich budú aj priatelia. Spomenula som si na krabičku, ktorú som stále držala v rukách.

„Musím ísť za Arom, ospravedlňte ma na chvíľu.“

Aro sedel na svojom obvyklom mieste a usmieval sa na všetky strany.

„Aro, toto by som vám mala vrátiť. Teraz mi to už nepatrí,“ povedala som a podala mu zamatovú krabičku.

Aro otvoril kabičku, chvíľu sa díval na jej obsah a potom mi ju podal naspäť. Prekvapená som podvihla obočie.

„Nechaj si ich na pamiatku. Nech ti vždy pripomínajú čas strávený s nami. Aj keď si sa rozhodla odísť so svojou novou rodinou, pre nás – a to určite hovorím za všetkých – budeš navždy naším právoplatným členom. Kedykoľvek by ste ty alebo tvoja rodina mali nejaký problém, môžete rátať s našou pomocou.“

Bola som dojatá jeho slovami. Prehltla som vzlyk, sklonila sa a objala ho.

„Ďakujem,“ hlesla som.

„Budeš mi chýbať Bella,“ zašepkal. „Mala by si vstať, všetci sa na nás pozerajú.“

„Ou, prepáč,“ povedala som, pustila ho, vstala a vrátila sa k miestu, kde stál Edward.

„To by som do Ara nikdy nepovedal,“ šepol Edward tak, aby som to počula iba ja.

„Lebo ho nepoznáš tak dobre ako ja. Nie je taký, ako sa na prvý pohľad zdá,“ odvetila som rovnako potichu.

„Priatelia, vezmite si čaše,“ predniesol Aro.

Heidi podala každému čašu a ja som prekvapene zistila, že sa v nej nachádza zvieracia krv. Zdvihla som oči a nechápavo pozrela na Ara.

„Rozhodol som sa, že dnes si pripijeme zvieracou krvou, na počesť našich milých priateľov. Ich odhodlanie živiť sa touto krvou ma nikdy neprestane prekvapovať, rovnako ako dôvod, pre ktorý to vlastne robia, no dnes som už aspoň o krôčik bližšie k pochopeniu ich počínania. Zdá sa, že za všetkým je láska, ktorá ich spája. Tak pozdvihnite čaše a pripime si, nielen na naše dnešné víťazstvo, ale aj na lásku, ktorá, ako sme mali možnosť vidieť, nepozná prekážky. Na zdravie!“ skončil svoju reč Aro a napil sa.

Moja rodina nasledovala jeho príklad, rovnako ako aj Damian, ale ostatný hľadeli na Ara a čakali na jeho reakciu.

„Nie je to až také zlé,“ povedal prekvapene.

V sále sa ozval chichot a to prebralo ostatných. Každý zdvihol pohár a napil sa. Väčšina sa netvárila priveľmi znechutene. Jane dokonca vyzerala, že jej to chutí a ja som dúfala, že raz nastane čas, keď sa všetci upíri budú živiť zvieracou krvou. Bolo to síce nepravdepodobné, ale snívať s otvorenými očami predsa nikto nezakázal.

Odniekiaľ začala znieť hudba a jej jemné tóny postupne naplnili celú sálu.

„Smiem prosiť?“ ozval sa vedľa mňa Edward.

Položila som čašu a podala mu svoju ruku. Pridali sme sa k niekoľkým párom, ktoré sa už ladne vznášali na parkete. Edward bol vynikajúci tanečník a ja som sa nechávala unášať hudbou. Vedľa nás tancovala Alice s Jasperom a taktiež Rose s Emmettom. Odrazu k nám pritancovala Alice a niečo zašepkala Edwardovi. Na jeho tvári sa objavil môj milovaný pokrivený úsmev a v tej chvíli sa hudba zmenila a ja som v skladbe spoznala svoju uspávanku. Omráčene som hľadela na Edwarda a myslela si, že už nemôžem byť šťastnejšia, no mýlila som sa. Edward zastal uprostred piesne a ja som si všimla, že sme zostali na parkete sami. Pozrela som sa nechápajúc na neho. Edward ma pustil, kľakol si predo mňa a chytil jednu moju ruku. Stále mi nedochádzalo, čo sa tu deje. Alice sa uškŕňala, rovnako ako celá moja rodina, dokonca sa škeril aj Aro. Takže som zjavne jediná, ktorá nevie, o čo tu ide.

„Bella, láska, si to najlepšie, čo ma v mojej existencii mohlo stretnúť. Bez teba nie som nič. Ty si ma naučila milovať a vďaka tebe som začal veriť, že upír môže mať aj dušu. Milujem ťa viac ako čokoľvek na svete, a preto sa ťa pýtam - Isabella Marie Swanová Volturiová vezmeš si ma za muža?“

Chvíľu som na neho len omámene hľadela a snažila sa pochopiť jeho slová. Niekto si odkašlal.

„Asi by si mala niečo povedať láska,“ povedal pobavene Edward.

Konečne mi zaplo.

„O môj bože, samozrejme, áno, bude mi cťou... stať sa tvojou ženou,“ breptala som zmätene.

Edward vytiahol z vrecka saka malú krabičku a z nej prekrásny starožitný prsteň.

„Patril mojej mame. Alice niečo tušila a tak ho vzala zo sebou do Volterry a ja som jej za to hrozne vďačný,“ povedal a nasadil mi ho na prst.

„Je prekrásny,“ dojatá som hlesla.

Edward vstal a vzal ma do náruče. Roztočil ma vo vzduchu a ja som sa šťastne usmievala.

„Som tak neskutočne šťastný. Milujem ťa,“ šepkal.

„Aj ja teba,“ zašepkala som skôr, než som sa mu prisala na pery.

Nebolo pre mňa nič dôležitejšie ako táto chvíľa, ako muž v mojom náručí. Hľadela som do Edwardových zlatých očí a pochopila, že teraz nás už nič nerozdelí. Z diaľky som ešte začula Alice a Jane ako sa hádajú, ktorá mi pripraví svadbu, no mne to bolo jedno. Máme na to predsa večnosť...

KONIEC

-----------------------------------------------------------------------------------

Chcem vám všetkým poďakovať za vaše fantastické komentáre, ktorá ma vždy poháňali vpred. Teraz vás prosím o ten posledný, čo sa týka tejto poviedky. Rada by som vedela, čo sa vám páčilo, čo nepáčilo, prípadne, na čo si mám v budúcnosti dať pozor.

Ešte raz ĎAKUJEM!

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - 12. kapitola - Koniec: