Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - 11. kapitola

21.11.2009 (15:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3371×

11. kapitola

Bella

Na druhý deň sme stáli nastúpení na čistinke. Naľavo odo mňa stál Edward a napravo stál Damian. Ostatní stáli za nami. Netrvalo dlho a doľahol k nám pach upíroch.

„Už prichádzajú,“ zašepkala som.

Všetci sa postavili do obranných pozícií. Sústredila som sa na svoj štít a obalila ním každého jednotlivca. Z lesa sa postupne začali vynárať postavy.

„Ten červenovlasý uprostred je Fabius,“ povedal Damian.

Môj pohľad sa zameral na vysokého upíra v čele sprievodu. Bol dosť svalnatý a ja som dúfala, že sa skôr spolieha na svoj dar ako na silu.

„Tá blonďavá vedľa neho má dar pripútať si niekoho k sebe a ten upír naľavo, s tmavými vlasmi v cope, dokáže znehybňovať. Týchto musíme vyradiť ako prvých. Sú tam aj ďalšie dary, ale okrem toho, čo má naša Jane, nie sú podstatné.

„Čo ich myšlienky?“ opýtala som sa Edwarda a neprestávala sledovať dianie pred nami.

Už boli pravdepodobne všetci. Narátala som päťdesiať štyri upírov. Nás bolo len štrnásť. Jane s Felixom a Demetrim stáli napravo od Fabiusa. Pocítila som slabý tlak na môj štít po celom jeho obvode. Bolo to také bodanie, ale nebolo to veľmi nepríjemné, skôr otravné. Hneď mi došlo, že to bude Jane. O chvíľu mi to potvrdil aj Edward.

„Jane na nás útočí.“

„Viem, cítim to.“

Edward sa na mňa s obavou pozrel, avšak ja som bola úplne v pohode. On ešte nepoznal silu môjho daru. Za ten rok som sa ho naučila dokonale ovládať a moc Jane som poznala. Zacítila som ďalší tlak, tentokrát trochu iný, nie tak bodavý. Skôr to bola taká studená vlna, z ktorej ma zamrazilo. Avšak môj štít stále držal na mieste.

„Ten dlhovlasý sa nás pokúsil znehybniť. Všetci sú si strašne istý svojou prevahou, len myšlienky Jane, Felixa a Demetriho sú nejaké zmätené. Jane rozmýšla čo ju ťahá k Alecovi a Fabius myslí na to, koho z nás musí vyradiť ako prvého,“ zavrčal Edward.

„Koho?“ opýtala som sa, aj keď odpoveď som už tušila.

„Volba padla na teba a na Aleca. Zjavne vie o tvojom dare. Niekto z našich mu to musel povedať. Inak ma prekvapuje, že Jane útočí aj na vlastného brata. Väčšinou sú vzťahy medzi súrodencami silnejšie ako dary. Tá upírka musí byť dosť silná.“

Prikývla som a začala svoj štít presúvať na druhú stranu. Mala som v úmysle obaliť doň Jane, Felixa a Demetriho, no musela som počkať na ten správny okamih. Už bol štít skoro pri nich, keď som zacítila prudké bodanie v okolí mojej hlavy.

„Fabius,“ sykol nenávistne Edward.

Tlak sa zvyšoval a ja som mala čo robiť, aby som nepovolila ani trochu zo svojej obrany. Na Fabiusovej tvári sa pomaly začal objavovať prekvapený výraz. Zjavne si bol príliš istý svojou schopnosťou.

„Alec, môžeš?“ opýtala som sa, neustále hypnotizujúc Fabiusa.

Čakala som kedy Alecova schopnosť dorazí k Fabiusovej skupine, no stále sa nič nedialo.

„Sakra,“ sykol Damian spolu s Edwardom.

„Nepočujem ich myšlienky,“ pokračoval Edward.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa nechápajúc.

„Dorazil posledný zo skupiny. Má dar podobný tomu tvojmu, ale nie až taký silný ako ty. Je to ten blonďák, ktorý teraz stojí za nimi.“

Očami som zamierila s spomínanému upírovi a v tej chvíli som zacítila odpor v časti štítu, ktorým som chcela obaliť Jane, Felixa a Demetriho. Toto bude ťažké, pomyslela som si. Rýchlo som si v hlave premietla všetky naše možnosti. Nebolo ich veľa. Naše dary nepôsobia na nich a ich nepôsobia na nás. Takže nakoniec to bude predsa len musieť rozhodnúť boj. Porovnala som naše počty. Boli v obrovskej presile. Máme vôbec nejakú šancu?

„Milujem ťa,“ zašepkala som smerom k Edwardovi.

„Aj ja teba, navždy.“

„Budeme musieť bojovať. Mikael, Alec, Anthony, Mia a Celeste – vy zaútočíte naľavo a Helen, Afton, Chelsea, Corin, Viola a Dominik – vy pôjdete vpravo. Hlavne musíte dostať toho blonďáka, ktorý stojí vzadu. Pamätajte si, že teraz ide nielen o nás, ale o celý svet. Ja sa zatiaľ pokúsim dostať našich z pod vplyvu tej upírky,“ povedala som rozhodne.

„Ja si beriem Fabiusa,“ povedal Damian, nepripúšťajúc žiadne námietky.

„Ja chcem tú blondínu,“ zavrčal Edward.

Prikývla som. V kútiku duše som verila, že máme nejakú šancu, že ich porazíme. Rozhodla som sa ešte naposledy vyzvať Fabiusa, aby sa vzdal.

„Fabius, vzdaj sa. Máš poslednú šancu.“

„Á, ty budeš určite Isabella. Škoda, že ťa budem musieť zabiť. Naša spolupráca by bola iste zaujímavá. Tak ma napadá... nechceš sa pridať ku mne? Spolu by sme mohli ovládnuť tento svet,“ povedal a ja som sa striasla odporom.

Edward s Damianom súčasne zavrčali.

„Ďakujem Fabius, ale nemám v úmysle sa zúčastniť tohto tvojho chorého plánu.“

„Tvoja smola. A niekto iný z vás? Alebo ste sa všetci rozhodli dnes pre Ara zomrieť? Damian, Alec, nepridáte sa k víťazovi?“ opýtal sa Fabius nadradene a očami behal po všetkých členoch gardy v nádeji, že sa niekto z nás k nemu pridá.

„My sme na strane víťaza,“ sykol Damian.

„Ideme na to,“ zavelila som.

Mikael sa rozbehol ako prvý a ostatní išli hneď za ním. Rovnako sa aj Fabiusova skupina rozbehla smerom k nám. Ja som ako jediná zostala pozadu a snažila sa pretlačiť svoj štít cez Felixa. Cítila som ďalší štít, pochádzajúci od toho blonďavého upíra, no zatiaľ čo môj štít bola membrána, ktorú som vedela obaliť okolo čohokoľvek, jeho štít bol akási bublina, polokopula, ktorá zakrývala celú Fabiusovú skupinu. Až teraz som si všimla, že zopár jeho bojovníkov ním už nie je chránených. Takže pravdepodobne nemôže meniť jeho tvar.

„Alec,“ skríkla som. „Skús použiť svoj dar.“

Alec sa zadíval na miesto, kam som doteraz hľadela. Netrvalo dlho a upíri, ktorí boli mimo kopuly, zostali dezorientovane stáť. Mikael na jednej strane a Viola na druhej sa na nich hneď vrhli. Niekto založil oheň a čistinkou sa začal šíriť štipľavo sladkastý dym. Zatlačila som na svoj štít v mieste kde stál Felix. Podarilo sa mi ho posunúť len o malý kúsok. Okrem toho som stále kontrolovala, či môj štít drží na mieste, a či sú všetci moji bojovníci ním obalení. Všimla som si, že sa naše sily pomaly vyrovnávajú. Na strane Fabiusa zostávalo už len niečo okolo tridsiatky upírov. My sme zatial prišli len o Miu.

Pozrela som sa naľavo – Damian práve trhal jedného z upírov a pomaly sa presúval k Fabiusovi. Edward bojoval kúsok od neho. Obaja boli zatiaľ v poriadku, dokonca som si na nich nevšimla ani nijaké zranenia. Znovu som sa zamerala na svoj štít. Zase sa mi ho podarilo dostať o kúsok bližšie k Felixovi. Naši sa už pomaly blížili k miestu, kde stála Jane, Felix a Demetri. Všetci traja stáli v obranných pozíciách, pripravený chrániť Fabiusa. Zatlačila som na štít. Toho blonďavého upíra držanie štítu jasne vysilovalo, lebo sa mi ho konečne podarilo dostať cez Felixa. Tým sa odpútal od moci tej upírky a na chvíľu zostal dezorientovane hľadieť okolo seba.

„Felix,“ skríkla som.

„Bella?“ doľahol ku mne jeho prekvapený hlas.

„Poď za mnou.“

Felix sa ako námesačný vydal mojím smerom. Cestou roztrhal jedného z upírov patriacich k Fabiusovi, aspoň, že to nebol jeden z našich. Bohvie, či by Felix vo svojom terajšom rozpoložení vedel rozoznať niekoho z gardy. Mňa spoznal zjavne preto, lebo som s ním trávila veľa času.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa keď podišiel ku mne.

V skratke som mu vysvetlila situáciu. Poriadne ho vytočilo, že s ním Fabius takto manipuloval. V sekunde sa mi otočil chrbtom a rozbehol sa proti tej blonďavej upírke, ktorá to mala všetko na svedomí. Potešená svojím úspechom s Felixom, som sa začala sútrediť na štít v okolí Demetriho. Rýchlo som ešte očami prebehla po čistinke – pomer síl bol už celkom vyrovnaný. Fabius prišiel zatiaľ o viac ako polovicu svojích bojovníkov. Na jeho tvári sa objavil zlovestný výraz. Zdvihol oči a naše pohľady sa stretli. Uškrnul sa a začal postupovať mojím smerom, spolu s dvomi upírmi, ktorý boli asi jeho ochrankou. Zatlačila som na štít.

V tej chvíli sa udialo niekoľko vecí naraz. Štít toho blonďavého upíra trochu povolil až sa nakoniec úplne stratil. Zahliadla som ako mu Mikael odtrhol hlavu. V tej istej chvíli som svojím štítom obalila Jane a Demetriho, ktorý našťastie nevyzerali tak dezorientovane ako Felix. Sledovala som ako sa pomaly spamätávajú. Práve som na nich chcela zakričať, keď zvuky boja preťal zúfalo bolestivý výkrik. Ten hlas som poznala, toho upíra som milovala. S námahou som otočila hlavu smerom odkiaľ vyšiel, stále dúfajúc, že sa mu nič zlé nestalo, no keď som zočila jeho telo a Fabiusa s jeho hlavou v rukách, moje najhoršie obavy sa naplnili. Bolesť, ktorú som v tej chvíli pocítila, ma položila na kolená. Môj rozum odmietal pochopiť, čo som práve videla, no moje srdce to pochopilo ihneď. Prestala som dýchať a môj štít padol. Obaloval teraz už len moje telo, ale mne to bolo v tej chvíli jedno. S ním ako by zomrela aj časť môjho srdca. Prečo? Prečo práve on?

* * *

Žena kľačala na zemi s bolestivým výrazom v tvári. Boj pomaly ustával, no ona si to vôbec nevšímala. Dokonca si ani nevšimla, keď úplne ustal. Dokázala myslieť len na jediné – On už nie je. Rukami sa objala okolo pása, dúfajúc, že ju to udrží pokope. Neustále opakovala jediné slovo: Prečo?

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - 11. kapitola: