Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - 1. kapitola

19.10.2009 (11:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3566×

1. kapitola

Alice

Už ubehol mesiac od plesu vo Volterre. Po skončení plesu sme zostali vo Volterre len jeden deň. Nemali sme dôvod tam ďalej zostávať. Edward odišiel a Bella sa celý deň neukázala. Tak sme sa rozlúčili s Arom a vrátili sa domov. Pred odchodom som ešte Belle napísala list a poprosila Jane, aby jej ho odovzdala. V liste som jej nechala kontakt na seba aj adresu, kde sme teraz bývali. Stále som dúfala, že by sa Bella mohla ozvať. Nechcela som prerušiť kontakt medzi nami, predsa len Bella bola moja dobrá kamarátka, teda predtým ako sa to všetko stalo. A taktiež bola súčasťou našej rodiny, aj keď ona si to nemyslela. Strašne mi chýba. Teda nielen mne, ale celej rodine. Všetko sa vrátilo zas do starých koľají. Presne ako pred rokom. Nikdo nemal dobrú náladu, dokonca ani Emmett. Carlisle pracoval od rána do večera, Esme bola smutná a Jasper trávil väčšinu času mimo domu. Chápala som ho, bolo to pre neho ťažké, všetky tie pocity.

Dnes bol výnimočne doma. Sedeli sme spolu na pohovke a on ma držal v náručí. Napadlo ma, že sa pozriem, do Edwardovej budúcnosti. Po vízii som musela uznať, že sa nič nezmenilo. Stále sa nechce vrátiť. Na jednej strane som ho chápala, prišiel o svoju jedinú lásku, ale na druhej ma štval. Nemôže celý život stráviť odlúčený od rodiny. Ubližuje tým nielen sebe, ale aj nám. Hlavne Esme. Ale on nie. Bude sa utápať v bolesti a ešte aj na mieste, kde mu ju všetko pripomína. Povzdychla som si.

„Čo sa deje láska?“ ozval sa Jasper a pohladil ma po vlasoch.

„Edward,“ povedala som.

„Stále nič nové?“

Pokrútila som hlavou. Už ma nebavilo stále len tak nečinne sedieť a čakať kým sa môj brat umúdri, ale nemohla som s tým nič robiť. Ani jedno z mojich rozhodnutí by neprinieslo očakávaný výsledok. Tak som aspoň urobila to čo každý deň. Nahla som sa a zobrala zo stolíku svoj mobil. Napísala som správu, rovnakú ako tých tridsať pre tým. Edward, vráť sa! Prosím!

Edward

Sedel som za klavírom a už asi po stýkrát hral tú istú pieseň. Aj dnes tá melódia končila rovnako ako posledných tridsať dní. Ten koniec bol taký nevyhnutný ako bol nevyhnutný môj koniec s Bellou. Od začiatku bola naša láska odsúdená k zániku. Už vtedy, keď sme sa prvýkrát stretli, som mal počúvať svoj inštinkt a odísť z Forks čo najďalej. Keby som to vtedy urobil, dnes by bola Bella niekde na vysokej škole a mala nejakého ľudského priateľa. Prečo som vtedy nepočúval, čo mi hovoril rozum? Bol som vtedy strašne sebecký. Posledný krát som ťukol do kláves. Potrebujem vypadnúť. Vstal som od klavíra a pomalými krokmi vyšiel von. Preskočil som potok za domom s rozbehol sa do lesa.

Bežal som bezcielne a ako vždy som dúfal, že mi beh pomôže oslobodiť sa od tých myšlienok a od bolesti, ktorú mi prinášali. No dnes to bolo horšie ako inokedy. Stále som musel myslieť na naše milovanie. Na to ako šepkala, že ma miluje. Vtedy som bol najšťastnejší upír na zemi. A teraz som snáď ten najnešťastnejší. Ubolený, zlomený, sklamaný. Došlo mi, že dnes sa tých myšlienok a tej bolesti nezbavím. Neviem prečo som išiel práve sem. Na miesto, kde mi ju všetko pripomína. Na miesto, kde to všetko začalo a vlastne aj skončilo.

Blížil som sa k miestu, kde som, odkedy som prišiel, trávil najviac času. Naša lúka. Tu som jej prvý krát vyznal lásku. Stále bola rovnako nádherná, ale ja som už jej nádheru nedokázal vnímať tak, ako keď som sem chodil s Bellou. Ona dávala tomuto miestu význam. Iba s ňou som dokázal vidieť všetku tú jej nádheru. Zastavil som sa uprostred a ľahol si do trávy.

Tie myšlienky a spomienky sa už nedali zastaviť. Jedna za druhou sa mi v hlave premietali ako spomalený film. Prvý deň, keď som ju uvidel v škole a moja túžba ju zabiť. Keď som ju zachránil pred tou dodávkou, v ten deň som zistil, že ju musím chrániť a nikomu nedovolím jej ublížiť. Večera v Port Angels a jej priznanie, že vie o mojom tajomstve. Už vtedy som ju miloval, tak ako ešte nikoho. A už nikoho ani nebudem. Ona zostane mojou jedinou láskou. Nedokážem na ňu zabudnúť. Spomienky sa mi v hlave premietali ďalej. Strašne to bolelo.

To ako som ju prvýkrát doviedol sem na našu lúku a otvoril jej svoje srdce. Keď ju chcel zabiť James. Aj vtedy som ju chcel opustiť. Videl som, že moja prítomnosť jej ubližuje. Osudná oslava narodenín a Jasperovo zlyhanie. Ako som jej povedal, že ju nemilujem. Nikdy nezabudnem na jej výraz. Ona mi vtedy skutočne uverila. Nechápal som to. Ako mi mohla tak ľahko uveriť, že ju nemilujem. Toľko krát som ju presviedčal o svojej láske. Tá chvíľa, keď som si myslel, že je mŕtva. Spomenul som si na bolesť, ktorú som vtedy cítil. Bola zrovnateľná s tou, ktorú cítim teraz. Ples vo Volterre. Ako som si najprv myslel, že som sa už skutočne zbláznil a potom som ju zbadal. A nakoniec naše milovanie. Tá dokonalá a jedinečná chvíľa. Nikdy som si nemyslel, že prežijem niečo tak fantastické.

Z rozmýšlania ma vytrhol zvuk telefónu. Tón mi naznačil, že mi prišla sms. Ani som sa nemusel pozerať na display, aby som zistil od koho. Už mesiac, deň, čo deň, to bola jedna a tá istá sms. Vedel som, že im svojím správaním ubližujem, ale nebol som pripravený na tom niečo meniť. Nechcel som sa k nim teraz vrátiť. Potreboval som byť sám so svojimi spomienkami. Bolo mi jasné, že Alice moje rozhodnutie uvidí, a tak som sa ani neobťažoval jej na tú správu odpísať. Vlastne nikdy som jej na ňu neodpísal. Sám som ešte nevedel, či sa k nim vôbec niekedy dokážem vrátiť. Žiť ďalej ako predtým, bolo na míle vzdialené od môjho súčasného stavu.

Ako som tam ležal a nechával hlavou plynúť moje spomienky, som prišiel na dôvod, prečo som sa vrátil práve sem, na toto miesto, do Forks. Presne pre túto chvíľu. Pre spomienky. Nechcel som na ňu zabudnúť. Nechcel som zabudnúť na chvíle, ktoré sme spolu prežili. Nechcel som zabudnúť na nič, čo sa jej týkalo. Každou spomienkou sa bolesť v mojej hrudi zväčšovala. Už som si na ňu nejak zvykol a tak som sa snažil vybaviť si čo najviac spomienok na Bellu. Nechal som bolesť, aby sa ovíjala okolo môjho tela, okolo môjho mŕtveho srdca.

Bella

Nemôžem uveriť tomu, že odvtedy ubehol už mesiac. Zdá sa mi, ako by sa to stalo len včera. Asi to bude tou bolesťou, ktorá sa ani o trochu nezmenšila. Stále tu bola a požierala kúsok po kúsku moje telo. Hoci som si myslela, že nie je už ani kúsok, ktorý by nepohltila, ona ma vždy prekvapila. Zas a zas si našla nejaký kus a ten potom spaľovala. Sedela som na pohovke vo svojej izbe. Len tu som mohla byť sama sebou, nemusela som sa pretvarovať aká som šťastná a spokojná. Len tu som mohla nechať tú bolesť vystúpiť na povrch. Pred ostatnými a hlavne pred Damianom som sa tvárila, že je všetko v poriadku, ale bolesť uprostred môjho tela hovorila o opaku. Pred ním som nemohla, vlastne nechcela dať najavo svoje skutočné pocity. Vedela som, že by to trápilo. Stačilo, že som sa trápila ja, nemusel sa ešte aj on. A tak som to dusila v sebe a vypustila, len keď som bola sama.

V ruke som zvierala dopis. Bol už značne ošarpaný z toho, ako som ho dookola čítala. Každé slovo sa mi zarývalo zas a znova do hrude. Bolo ako keď vás porežú črepiny skla, až na to, že toto rezanie nikdy neprestalo. Oči sa mi zastavili na tých slovách Nikdy ťa neprestanem milovať. Ja nikdy nedokážem zabudnúť na to, čo sa odohralo v tejto izbe. Už mi bolo jasné, že ani ja ho nikdy neprestanem milovať a taktiež nedokážem zabudnúť na naše prvé a jediné milovanie. Viem, že som sa snažila oklamať sama seba, keď som si nahovorila, že dokážem zabudnúť. Nedokážem. Navždy budem milovať toho čarovného chlapca s bronzovými vlasmi a zlatými očami. Ale musím žiť ďalej. A keď nie žiť, tak aspoň prežívať.

Spomenula som si na Damiana. Bolo mi jasné, že aj keď sa budem akokoľvek snažiť, nikdy mu nedokážem dať toľko lásky koľko by si zaslúžil. Aj keď som dúfala, že by som mohla svoje srdce prinútiť opätovať jeho lásku, každým ďalším dňom som sa utvrdzovala v tom, že srdce neoklamem. Už som pochopila, že síce Damiana milujem, ale nikdy to nebol ten druh lásky, ktorý cíti on. U mňa to bola láska sestry k bratovi. Áno, brala som Damiana ako svojho staršieho brata a to bola tá láska, ktorú som k nemu cítila. Teraz to už viem, no nič už na svojom rozhodnutí nezmením. A tak sa budem do konca života trápiť, s vedomím, že som síce zabila svoju lásku, ale aspoň niekoho som urobila šťastným.

Na chodbe som počula kroky. Zastali pri mojej izbe. Rýchlo som schovala dopis. Ozvalo sa klopanie a vo dverách sa objavila hlava Jane.

„Bella, Aro nás všetkých volá do sály.“

„Dobre, hneď som tam,“ povedala som a povzdychla si.

„Stretneme sa tam, idem ešte zavolať Heidi.“

Len som prikývla a dvere sa zatvorili. Vstala som z pohovky a podišla k zrkadlu. Dnes som vyzerala horšie ako inokedy. Síce som bola stále krásna, ale kruhy pod očami boli väčšie a výraznejšie a moje oči už nežiarili tak ako pred mesiacom. Aj v nich sa usadil smútok, ktorý som mala v duši. Pokývala som hlavou, nahodila šťastne zamilovaný výraz a pomalým krokom sa vybrala do sály. Hra na pretvarovanie sa začína.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - 1. kapitola: