Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 8. kapitola

08.09.2009 (17:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2887×

8. kapitola

Edward

Sedel som v nejakom starom dome uprostred pralesa. Ani neviem ako som sa sem dostal. Už je to tak dávno. Týždeň, mesiac, rok? Neviem. Čas som už dávno prestal vnímať. Všetko pre mňa stratilo význam odkedy som od nej odišiel. Ona – Bella – moja jediná láska, svetlo mojich dní, zmysel mojej existencie. Už som sa sám seba pýtal snáď tisíckrát, či som urobil dobre, keď som odišiel a tisíckrát mi vyšla tá istá odpoveď. Áno. Musel som jej dať šancu na normálny život, manžela a deti. So mnou bola neustále vystavená nebezpečenstvu. Najprv ja, potom James a nakoniec Jasper. Všetko čo sa ma týkalo bolo pre ňu nebezpečné. Áno, urobil som dobre. Ale prečo to potom tak strašne bolí?

V tom ma niekto vyrušil z môjho smútku. Sakra. Alice a Jasper. Čo tu tí robia?

„Čo tu chcete? Prečo ma nenecháte na pokoji?“ povedal som otrávene.

Nech mi dajú všetci pokoj. Chcem byť sám s mojim smútkom a spomienkami.

Alice podišla ku mne.

„Edward, prišli sme, lebo ti musíme niečo povedať, niečo o Belle“ zašepkala.

Čo mi zase chcú hovoriť. Nech mi dajú pokoj. V tej chvíli mi to došlo. Čo to hovorila? Niečo o Belle?

„Čo je s Bellou?“ výkrikol som a v tej chvílu som už stál pri nej. Nečakal som na odpoveď a nazrel jej do myšlienok. Prvé čo som počul bolo: „Je mi to lúto.“ Čo? Čo jej je ľúto? Čo sa to deje? V tom začala myslieť na nejakú svoju víziu. Najprv som videl len nejakého upíra ako sa ide zahryznúť do svojej obete. Tou obeťou bolo nejaké dievča. V tej chvíli som uvidel jej tvár.

„Niééééééééééééééééééé,“ skríkol som a padol na kolená. Potom som začať vzlykať. Nie, to nie je možné. Moja Bella nie. Prečo som ju opustil? Keby som bol pri nej určite by sa to nestalo. Nevnímal som čo sa okolo mňa deje. Jediné na čo som dokázal myslieť bolo ako sa do mojej lásky zahryzol nejaký zasraný upír.

Po nejakom čase som sa trochu ukľudnil a tá čierňava v mojej hlave trochu ustúpila. Nezmizla úplne, ale trochu sa to v mojej hlave vyjasnilo. Vtedy sa ozvalo moje kamenné srdce: „Ona nie je mŕtva.“ Do toho sa ozval môj rozum: „Samozrejme, že je mŕtva, čo si chceš nahovárať. Videl si tú víziu.“ Vo mne sa rozpútal boj. Boj medzi tým čo si myslelo moje srdce a tým čo mi hovoril môj rozum. Neviem prečo som sa nakoniec rozhodol veriť srdcu. Možno preto, lebo som stále dúfal, že sa mi to všetko len zdá. A možno som sa len zbláznil. Až teraz som si uvedomil, že ma niekto objíma. Alice. Prestal som vzlykať a otočil sa ku nej.

„Ja tomu neverím!“

„Edward, ale ja som si tým istá. Proste už Bellu nevidím,“ hlesla.

Ale ja som bol už rozhodnutý. Bolo mi jedno, čo mi hovorí, jedno, čo videla. Možno si bude o mne myslieť, že som blázon, ale všetko mi to bolo jedno. Hlavne nech nájdem Bellu živú.

„Alice, neviem ako je to možné, ale cítim, že Bella žije. Musím ísť do Forks a zistiť čo sa presne stalo.“

Nečakal som na odpoveď, vstal som a rozbehol sa ku dverám.

„Počkaj Edward, ideme s tebou. Ale najprv sa musíš dať trochu dokopy a hlavne zájsť na lov.“ povedala Alice.

Nesúhlasne som pokrútil hlavou. Bolo mi jedno ako vyzerám. Chcel som čo najskôr vedieť, čo je s Bellou.

„Predsa nechceš niekoho cestou zabiť,“ dodala. Vedela ako na mňa.

„Tak fajn,“ zavrčal som a rozbehol som sa do lesa.

O tri hodiny sme už sedeli v aute a boli na ceste na letisko. Alice práve telefonicky zajednávala letenky. Dúfam som, že nebudeme musieť čakať na letisku dlho. Keď dovolala, poslala mi myšlienku: „večer o 9 to odlieta. pozajtra sme vo Forks.“

„Ďakujem,“ sotva počuteľne som zašepkal.

O štyridsaťpäť hodín neskôr sme vchádzali do Forks. Auto sme si požičali na letisku. Ako sme sa blížili k Charlieho domu, bol som čím ďalej tým nervóznejší. Keď sme zastali pred Charlieho domom Alice dostala víziu. Nazrel som do jej mysle: „Videl som ako na mňa Charlie kričí.“ Potom sa objavila ďalšia vízia: „Charlie ukazoval Alice nejaký dopis.Neveriacky naň hľadela.“ Ten krik som chápal, ale ten dopis nie.

„Čo to má znamenať Alice?“ opýtal som sa jej.

„Neviem. Jediné čo  viem, že je ten dopis dôležitý.“

Cítil som, že je Charlie vo vnútri domu. Snažil som sa sústrediť na jeho myšlienky, ale nebolo v nich nič zaujímavé. Práve myslel na to ako pojde zajtra do práce a čo všetko ho tam čaká.

„Poďme!“ zavelil som.

Vystúpili sme z auta a ľudským krokom sa vydali k domu. Ja som išiel prvý a Alice s Jasperom ruka v ruke za mnou. Zaklopal som. Keď Charlie otvoril dvere zostal chvílu v šoku a potom začal strašne kričať.

„Čo ty tu chceš? Všetko je to kvôli tebe. Kvôli tebe odišla.“

Čo to povedal. Odišla? Takže nie je mŕtva. Mal som pocit, akoby moje mŕtve srdce začalo znova biť. Moja Bella, moja jediná láska žije. Ale kde je? Prečo ju potom Alice nevidí?

Počul som ako Alice s Jasperom myslia na to isté. Už som chcel Charliemu niečo povedať, keď spoza mňa vyšla Alice. Zadívala sa Charliemu do očí a medovým hlasom povedala:„Dobrý deň Charlie. Prepáčte, že vás otravujeme, ale môžeme sa s vami porozprávať?“

Alice vždy vedela ako na ľudí, aby splnili to čo chcela. Charlie sa pozrel na mňa, potom na Alice, na Jaspera a znova na mňa. Povzdychol si.

„Dobre. Ale on ostane vonku.“ nahnevane povedal a pritom ukázal na mňa. V jeho mysli som práve zomieral na tisíce spôsobov. Chcel som protestovať, ale Alice mi poslala myšlienku. „Sadni si do auta. Aj tak budeš všetko počuť.“

Alice s Jasperom šli do vnútra a ja som sa neochotne vydal k autu. Sadol som si a začal počúvať ich rozhovor. Stále mi však hlavou prúdili myšlienky. Bella žije. Bella žije. Potriasol som hlavou. Musím sa sústrediť. Počul som ako sa Alice pýta, kde je Bella a čo sa vlastne stalo. Charlie jej začal rozprávať ako pre vyše týždňom prišiel domov a Belly nikde. Najprv si myslel, že je niekde vonku no keď sa ani večer nevrátila začal mať strach. Vyhlásil po nej pátranie, no nikde ju ani po týždni nenašli. Už bol úplne zúfalý, keď sa zrazu v schránke objavil list. Alice ho poprosila, či si ho nemôže prečítať. Charlie jej ho podal a Alice čítala nahlas. Každé slovo z listu ma bolelo.     Za toto všetko môžem ja. Pokašlal som to. Nikdy som nemal odísť. Strašne som sa za to všetko obviňoval. Tak som bol ponorený do svojich myšlienok, že som si ani nevšimol, že Alice s Jasperom už sedia v aute. Prebral som sa až keď so mnou Jasper zatriasol. Pozrel som sa na Alice. Tá nechápavo krútila hlavou.

„Čo sa deje Alice?“

„Edward, ja to proste nechápem. Podľa všetkého je Bella nažive, ale ako je potom možné, že ju nevidím?!“

Nevedel som jej odpovedať. Pre mňa bolo podstatné, že môj anjel žije. Nič ostatné nebolo v tejto chvíli dôležité.

„Ja neviem Alice,“ popravde som jej povedal.

V tom Jasperovou mysľou prebehla zaujímavá myšlienka. Nie, to nie je možné! Moja Bella nie! Tomuto som sa chcel vždy vyhnúť. A prečo by to vlastne robil? Neuvedomil som si, že tú otázku som povedal nahlas.

„Kto? A čo?“ opýtala sa Alice a nechápavo na mňa hľadela.

„Vieš, Jasper mal zaujímavú myšlienku. Ale nejak sa mi tomu nechce veriť.“

Otočila sa na Jaspera a čakala vysvetlenie.

„Noo, keď si hovorila, že nechápeš prečo Bellu nevidíš ma napadlo jedno vysvetlenie. Podľa mňa ju ten upír nezabil, ale premenil.“

„Ale to stále nevysvetľuje prečo ju nevidím?“ ohradila sa Alice.

„Myslím, že by to mohlo mať niečo spoločné s tým, že ja som jej nedokázal čítať myšlienky. Ak je teraz naozaj upír, tak to môže byť nejaká jej schopnosť,“ povedal som zamyslene.

„Hmm to je zaujímavá myšlienka. Ale čo teraz?“

„Čo asi? Musím ju nájsť! Akurát neviem kde mám začať,“ povedal som zúfalo.

Bol som odhodlaný ju nájsť, len som nevedel, kde ju mám hľadať. Ak ju ten upír premenil, asi mal na to nejaký dôvod. Mohol ju odniesť kdekoľvek. Ale ja ju nájdem. Aj keby to trvalo neviem koľko rokov.

„No čo keby si začal na mieste odkiaľ bol poslaný ten list? Zatiaľ čo ho Alice čítala pozrel som si obálku. Bola na nej pečiatka z Liverpoolu.“ navrhol Jasper.

„To je skvelý nápad. Pôjdeme s tebou.“ skríkla Alice.

„Nie Alice,“ povedal som rozhodne: „Vy so mnou nepôjdete. Tentokrát pôjdem sám. Vy pôjdete domov a poviete ostatným čo sa stalo.“

Videl som ako jej nadšenie opadlo. Dokonca sa teraz na mňa mračila, ale ja neustúpim. Možno to bude nebezpečné a ja ich do toho nechcem zaťahovať. Takže Liverpool. Zdvihol som telefón a zavolal na letisko v Seattli. Najbližší volný let bol o dve hodiny. Jasperovi s Alice som hneď zajednal letenky domov. Nevšímal som si Alicine neustále mračenie a v duchu som si už predstavoval ako uvidím moju lásku. To som však nevedel, že to nebude vôbec také jednoduché...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 8. kapitola: