Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 7. kapitola

07.09.2009 (10:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3216×

7. Kapitola

Pred týždňom

Alice

Sedeli sme s Jasperom v obývačke našeho nového domu vo Vancouveri. Tvárili sme sa, že pozeráme televíziu, ale ja som rozmýšlala nad tým ako sa naša rodina pomaly, ale isto rozpadá. Odkedy sme odišli z Forks, nič už nie je také ako pred tým. Nikto o tom nechce hovoriť, ale ja viem, že Bella chýba každému z nás. Emmet si prestal robiť zo všetkého srandu. Rosalie, tá krásna a dokonalá, sa prestala úplne o seba starať, čo bolo pre mňa dosť prekvapujúce, keďže Bellu nikdy nemala veľmi v láske. Carlise je skoro stále v nemocnici, doma ho vidieť málokedy a Esme tak tá trpí. Bella bola pre ňu ako ďalšia dcéra. Jasper ten trpí dvojnásobne, na jednej strane sa obviňuje, z toho čo sa stalo a na druhej ho bolí ten smútok okolo. A Edward...to sa nedá ani popísať. Prvé dni po odchode bol úplne mimo. Nechodil na lov, len sedel vo svojej izbe a pozeral na Bellinu fotku. Ešte nikdy som ho nevidela v takom stave. Bolo vidieť ako veľmi trpí. Asi po mesiaci nám povedal, že odchádza. Keď sme sa ho pýtali, že kam, tak povedal, že ani sám nevie, ale že sa občas ozve. Odvtedy sa ozval asi trikrát. A čo sa týka mňa, ja som na tom bola rovnako ako moja rodina. Bella mi strašne chýbala, bola mi viac ako kamarátka, bola mi sestrou. Ako keby som tam vo Forks nechala kúsok svojho kamenného srdca. Dokonca ma už nebavilo ani nakupovanie.

V tom ma z rozmýšlania vytrhol Jasper. Pohladkal ma po ruke a tým si vynútil moju pozornosť.

„Nad čím rozmýšlaš, láska?“

„Myslela som na to ako sa všetko zmenilo odkedy sme odišli z Forks,“ povzdychla som si.

V tom som dostala víziu: Bella stojí na lúke a nad ňou sa skláňa nejaký upír. Bella mu nastavuje krk a on sa zahryzne. V tom okamihu sa vízia skončila.

Nie to nie je možné! Prečo? Prečo práve ona? Uvedomila som si, že kričím. Jasper sa na mňa pozeral so strachom v očiach.

„Čo sa stalo Alice? Čo si videla?“

Jediné čo som zo seba dostala bolo: „Jasper, rýchlo zvolaj celú rodinu.“

Stále som musela myslieť na to, čo som videla. Edward mi síce zakázal hľadieť Belle do budúcnosti, ale bola som na ňu nejak naladená. Asi preto tá vízia prišla.

Ani nie za desať minút bola v obývačke celá rodina. Musela som im to povedať, hoci som vedela, že ich to zasiahne rovnako ako mňa. Jasper si sadol ku mne a objal ma.

„Čo sa stalo Alice?“ opýtal sa ma Carlisle.

„Mala som víziu. Bola v nej Bella a nejaký upír, ktorý sa jej zahryzol do krku,“ zašepkala som.

Videla som ten šok v ich tvárach.

„Musíme ho zastaviť,“ vykríkol Emmet.

„Nestihneme to. Deje sa to práve v tejto chvíli. Tá vízia prišla strašne neskoro.“ Posledné slová som už len vzlykala. Strašne som si teraz priala, aby som mohla plakať. Carlisle sa spamätal ako prvý.

„Alice, si si istá, že Bella...?“

Nevyslovil to strašné slovo, ale ja som vedela na čo myslí.

„Pravdepodobne áno. Videla som, ako sa jej zahryzne do krku a potom nič. Prázdno. Aj teraz keď sa pokúšam vidieť jej budúcnosť, tak už nič nevidím.“

Teraz už vzlykala Esme aj Rosalie. Jasper ma len držal, Emmet sedel s hlavou v dlaniach a Carlisle mal uprený pohľad niekam do neznáma.

„Musíme to povedať Edwardovi,“ ozval sa po dlhom čase Carlisle.

Bože, Edward. Už teraz je na tom zle a toho ho určite položí. Ale Carlisle má pravdu, musíme mu to povedať. Najprv ho však musíme nájsť. Musela som sa ukľudniť, aby som sa mohla sústrediť. Zbytočne som sa nadýchla a snažila som sa zistiť, kde sa práve teraz nachádza. Prales, vodopády, dážď a karneval.

„Jasper, choď pobaliť veci, za hodinu vyrážame,“ povedala som rozhodne.

Jasper sa ma nič nepýtal. Zvykol si už na moje vízie, a preto sa mlčky pobral do našej spálne baliť. Zato Emmet, tak ten potreboval vedieť všetko.

„Kam idete?“ opýtal sa ma.

„Samozrejme ideme hľadať Edwarda.“

„A kam?“

Bože, ten Emmet potrebuje fakt vedieť všetko.

„Niekam do Brazílie, ešte ani sama neviem,“ odvrkla som a už som bola na ceste za Jasperom.

O dve hodiny sme už sedeli v lietadle do Brazílie. Doma sme museli sľúbiť, že ich budeme o všetkom informovať. V Rio de Janeiro sme pristáli až po dvadsiatiť hodinách letu, pretože sme museli dvakrát prestupovať. Celú cestu som sa snažila zistiť kde sa presne Edward nachádza. Keď nás odbavili a a my sme čakali na batožinu, Jasper to už nevydržal a opýtal sa.

„A kam presne ideme?“

„Neviem Jasper. Edward mení svoje rozhodnutia strašne rýchlo. Naposledy sa rozhodol, že pôjde do mesta Altamira. Skúsime to tam. Asi by sme si mali požičiať nejaké auto, najlepšie terénne.“

„Dúfam, že ho čoskoro nájdeme,“ zašepkal.

„V to dúfam aj ja.“

Edwarda sme našli až o týždeň v malom hlinenom dome v pralese, kde sa schovával. Sedel v rohu na podlahe a v tvári mal neprítomný výraz. Bol v žalostnom stave. Prvé, čo som si všimla, bolo jeho oblečenie. Vypadal ako bezdomovec. Ďalšou vecou, ktorá sa nedala prehliadnuť, boli jeho oči. Mal ich čierne ako noc. Určite nebol už dlho na love. V tých očiach bolo ešte niečo. Bolesť. Mnoho bolesti. Keď nás uvidel, zatváril sa otrávene.

„Čo tu chcete? Prečo ma nenecháte na pokoji?“ vybafol na nás.

Tak toto bude ťažké. Už teraz bol nešťastný a my sme prišli so správou, ktorá ho úplne dorazí. Podišla som k nemu.

„Edward, prišli sme, lebo ti musíme niečo povedať, niečo o Belle“ zašepkala som.

V tej chvíli nás konečne začal vnímať.

„Čo je s Bellou?“ skríkol a v tom okamihu už stál pri mne.

Vedela som, že skôr ako mu to stihnem povedať si to prečíta v mojich myšlienkach. V duchu som mu povedala, že mi je to strašne ľúto a potom som mu ukázala moju víziu. Jeho výraz sa postupne zmenil zo šokovaného na výraz plný tej najhoršej bolesti.

„Nieeeeeeeeeeeeee!!!!!!“ jeho krik sa niesol celým pralesom.

Potom len padol na kolená a začal srdcervujúco vzlykať. Nevedela som ako mu pomôcť, tak som sa len zviezla na podlahu za ním a objala ho. Jasper si kľakol vedľa mňa. Všimla som si, že sa snaží ho ukľudniť. Jeho schopnosť však vždy nepomôže a tak to po nejakom čase vzdal a odišiel von. Toľko emócií bolo na neho už asi priveľa. Ani neviem ako dlho sme tam takto sedeli, keď zrazu Edward prestal vzlykať a otočil sa ku mne.

„Ja tomu neverím,“ rozhodne prehlásil.

Ešte sa nikdy nestalo, že by neveril mojim víziám.

„Edward, ale ja som si tým istá. Proste už Bellu nevidím,“ hlesla som.

„Alice, neviem ako je to možné, ale cítim, že Bella žije. Musím ísť do Forks a zistiť čo sa presne stalo.“

V jeho očiach bolo vidieť odhodlanie a v tej chvíli sa mi v hlave objavil obraz nášho príjazdu do Forks. Edward už stál na nohách a bol na ceste ku dverám.

„Počkaj Edward, ideme s tebou. Ale najprv sa musíš dať trochu dokopy a hlavne zájsť na lov.“ povedala som.

Nesúhlasne pokrútil hlavou, ale skôr ako stihol niečo povedať som dodala: „Predsa nechceš niekoho cestou zabiť.“

„Tak fajn,“ zavrčal a rozbehol sa do pralesa.

Pozreli sme sa s Jasperom na seba, on len pokrútil hlavou a vyrazili sme za Edwardom.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 7. kapitola: