Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 4. kapitola

01.09.2009 (09:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3117×

4. Kapitola

Damian

Sedel som na pohovke a pozeral televíziu. Teda tváril som sa, že ju pozerám. Čakal som, kedy Bella konečne zíde dolu. Potreboval som jej všetko vysvetliť a položiť jej tú najdôležitejšiu otázku. Započul som ako schádza dolu schodmi. Konečne. Otočil som hlavu, aby som sa na ňu pozrel. Zostala stáť na poslednom schode. Ó môj bože, to snáď nemôže byť ona. Bola dokonalá. Mala na sebe také sexi šaty, čo jej končili na kolenami a vo výstrihu sa jemne črtali snehovobiele obliny jej pŕs. Ako som sa na ňu pozeral, tak som zabudol aj dýchať. Po chvíle som sa spamätal, zhlboka sa nadýchol a na tvári som vyčaroval úsmev.

„Vyzeráš skutočne nádherne. Poď si sem za mnou sadnúť, porozprávame sa.“

Pomalým krokom sa vybrala smerom ku mne. Mal som pocit, že si ma prezerá rovnako, ako som jsi ju prezeral ja. Vypol som televíziu a otočil sa naspäť ku nej.

„Chceš sa pýtať alebo budem rozprávať?

„Začni rozprávať a ja sa prípadne niečo opýtam.“

Tak som sa teda pustil do rozprávania. Keď som spomenul moje priezvisko, ktoré som si privlastnil, keď som sa pridal k Volturiovcom, skočila mi do reči a šokovala ma.

„Volturi? Ty si z tej starej upírskej rodiny? To si prišiel až z Talianska?

Ostal som na ňu pozerať s otvorenými ústami. Sakra. Ako to že pozná Volturiovcov. Pokiaľ viem, tak žiadny človek o nich nevie.

„Áno, som. Ale odkiaľ vieš o Volturiovcoch? Čo všetko o nich vieš?“

Trvalo jej asi minútu kým mi odpovedala, ako keby nad niečím rozmýšlala.

„No jedine čo viem, že je to stará rodina žijúca v Taliansku. V upíriom svete niečo ako kráľovská rodina v tom našom. To je všetko čo viem.“

Mal som pocit, že mi nepovedala celú pravdu. Nepovedala mi odkiaľ to vie. O Volturiovcoch vedeli len upíri. Potom sa mi v hlave vyjasnilo. Jasné. Veď hovorila, že sa pozná s Cullenovcami. Asi mi o tom nechce povedať, ale ja to z nej skôr, či neskôr dostanem. Povzdychol som si a pokračoval v rozprávaní. Vysvetlil som jej kto sú Volturiovci, kto má aký dar, aký dar mám ja, a prečo som ju vyhľadal a premenil. Ostala sa na mňa pozerať úplne nechápajúco.

„Ja mám nejakú schopnosť? A akú?“

Musel som sa zasmiať, keď som videl výraz jej tváre. Tak som jej vysvetliť akú ma schopnosť. Potom som jej musel položiť tú najťažšiu otázku. Bál som sa toho. Bál som sa že povie nie. Nevedel som si predstaviť, že ju už neuvidím. Neviem prečo, ale prirástla mi za ten krátky čas k srdcu.

„Keďže teraz už vieš všetko, chcem sa ťa niečo opýtať. Pridáš sa k nám do gardy?“

Ostala ticho. Videl som nad tým usilovne premýšla. Asi zvažovala všetky pre a proti. Strašne som dúfal, že sa k nám pridá. Potom prehovorila.

„Dobre Damian, pridám sa k vám. Ale mám podmienku. Nikto ma nebude nútiť piť ľudskú krv.“

Ani nevedela akú radosť mi urobila. Vyskočil som zo sedačky a prudko ju objal. Nevedel som, kde sa to vo mne vzalo, proste som mal potrebu to urobiť.

„Jasné Bella, to nebude problém. Super, tak sa teším. Vieš za tu chvílu som si ťa nejak obľúbil, ako mladšiu sestru.“

Chvílu sme sa objímali, potom sa jemne odťiahla. Pozrel som sa na ňu nechápavo.

„Chcem sa ťa ešte popýtať na veľa vecí. Napríklad prečo mám červené oči, keď som nepila ľudskú krv a ako to že hore v skrini je všetko v mojej veľkosti?“

„S tými očami neviem. Nemám s tým skúsenosť, asi budeme musieť počkať. A čo sa týka tých vecí v skrini, hovoril som ti, že som ťa nejaký čas sledoval. Pomaly som sa pripravoval na tvoj príchod.“

„Ty si si bol istý, že ma dostaneš?“

„Si príliš výnimočný talent na to, aby som nepremenil a keď už sme pri tom, ešte nikto mi neušiel.“

Usmievala sa.

„Ty si nejak veríš?!“

„Haha ani nie, len ti hovorím fakty.“

„Čo bude teraz, myslím tým, že kedy pôjdeme do Volterry?“

Tým, že nechcela piť ľudskú krv sa to všetko zjednodušilo. Väčšinou novorodený úpíri nevedeli odolať ľudskej krvi a zabíjali hlava nehlava. Často trvalo aj pár mesiacov, kým som sa s nimi mohol vydať do Volterry. Ale s Bello to je iné. Vyzerá, že cestu dokáže zvládnuť. Nechápal som kde sa v nej berie to odhodlanie. Zajtra s ňou vyskúšam ísť do blízkosti Seattlu. Pokiaľ sa dokáže ovládať, tak pozajtra by sme sa mohli vydať do Volterry.

„Pokiaľ všetko pôjde dobre, a ty zvládneš zajtrajšiu skúšku, pozajtra môžeme byť na ceste.“

„Neviem prečo, ale celkom sa teším.“

„To je dobre. Uvidíš, Volterra je krásne historické mesto a ostatní z rodiny sú tiež fajn.“

„Verím ti, hoci som si najprv myslela, že sú zlí.“

Vtedy ma napadlo, že som sa jej chcel opýtať na Cullenovcov. Vedel som, že mi niečo tají.

„Bella, môžem sa ťa na niečo opýtať?“

„Jasné.“

„Čo ty a Cullenovci? Ako je možné, že si to o nich vedela?“

Sklopila oči a zostala na pár minút ticho. Myslím, že rozmýšlala, či mi to môže povedať. Jej tvárou sa mihol tieň smútku. Zistil som, že nechcem aby mala ešte niekedy na tvári tento výraz. Chcel som aby sa znovu usmievala. Čo sa to so mnou deje? Ešte pri nikom som nemal takéto pocity. Asi po piatich minútach zdvihla oči a pozrela sa na mňa. Videl som tam rezignáciu.

„Dobre. Poviem ti to ale musíš mi sľúbiť, že sa to nikto nikdy nedozvie. Proste, že to zostane medzi nami. A ešte, že ma nebudeš prerušovať.“

Toto som jej v pohode mohol slúbiť. Už som vedel, že by som jej v živote nedokázal ublížiť. Budem ju brániť pred celým svetom. Nevedel som, čo tieto pocity znamenajú a ani som sa nad tým nechcel zamýšlať. Teraz tu boli dôležitejšie veci.

„Bella, mne môžeš veriť. Ja to nikomu nepoviem.“

Nadýchla sa a pustila sa do rozprávania.

„Už je to to niečo vyše roka, čo som sa presťahovala do Forks. Začala som tam chodiť na strednú školu a tam som ich spoznala. Alice s Jasperom, Rosalie s Emmetom a Edwarda.“

Pri poslednom mene si vzdychla a v očiach mala ešte väčší smútok. Avšak neprestávala rozprávať.

„Hneď ma zaujali. Iste chápeš prečo. Boli tak odlišný. Navyše sa z nikým v škole nebavili. Samozrejme ani so mnou, hoci sme spolu sedeli v lavici. Všetko sa zmenilo v jeden deň, keď mi Edward zachránil život. Vtedy som si všimla na nich niektoré zvláštne veci. Začala som hľadať na internete a postupne som zisťovala pravdu. Potom mi Edward zachránil život druhý krát. V ten deň sme sa o tom prvý krát rozprávali a ja som už vedela čo je zač.“

Mal som toľko otázok, ale nechal som ju ďalej rozprávať.

„Zaľúbila som sa do neho a on do mňa, teda aspoň mi to vtedy tvrdil.“

Prestala rozprávať a rozvzlykala sa. Keby mohla plakať, tak už jej určite po tvári tečú potoky sĺz. Nevedel som čo mám robiť, tak som si ju len privinul na hruď a nežne som ju hladil po vlasoch. Mal som pocit, že cítim tu bolesť s ňou. Chcel som vedieť čo sa stalo. Za nejaký čas sa jej vzlyky zmiernili, až napokon úplne prestali. Ostala ku mne privinutá a pokračovala.

„Postupne som sa s poznala s celou rodinou. S Edwardom sme začali spolu chodiť. Všetko bolo perfektné až do mojich osemnástich narodením. Alice mi urobila u nich doma oslavu. Keď som otvárala jeden z darčekov porezala som sa a Jasper to nezvládol. Vyštartoval po mne. Ostatní ho ale stihli zadržať. Cítila som, že toto nebude len tak. Po dvoch dňoch mi Edward oznámil, že odchádzajú. Celá rodina. Povedal mi, že pre neho nie som dosť dobrá.“

Posledné slová už len vzlykala. Teraz som pochopil prečo vyzerala tak ako vyzerala, keď som ju sledoval. Trápila sa. Čiastočne som toho Edwarda chápal, predsa bola vtedy len človek. Zaujímavé. Upír zamilovaný do človeka. Ale ako som sa tak na ňu teraz pozeral, úplne som to chápal. Bolo na nej niečo čo vás nútilo ju milovať. Počkať čo to trepem? Milovať? Sakra tak ja som sa zamiloval! Je to vôbec možné za taký krátky čas? Ubehli sotva tri týždne odkedy som ju prvýkrát uvidel. Ako som ju sledoval strápenú v mojom náručí došlo mi, že budem musieť na ňu ísť opatrne. Potrebovala sa zo všetkého spamätať. A ja som dúfal, že keď sa spamätá, tak ju získam.

Trvalo asi dve hodiny kým sa úplne ukľudnila. Celý čas mi ležala v náručí a ja som ju hladil po vlasoch. Potom sa posadila a začala sa ospravedlňovať.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 4. kapitola: