Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 20. kapitola

07.10.2009 (13:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3402×

20. kapitola

Edward

Bella odišla spolu s Alice, aby sa mohli osamote porozprávať. Zmizli za nejakými dverami. Dúfal som, že budem môcť cez Alice počúvať ich rozhovor, ale podľa všetkého ju Bella zaštítila a tak som nepočul vôbec nič. Hypnotizoval som tie dvere a čakal. Neviem koľko času behlo, Ale odrazu sa dvere otvorili a z nich vybehla Bella. Vyzerala ako by sa mala každú chvíľu zrútiť. Kým som sa spamätal, zmizla za dverami, ktoré viedli von zo sály. Chcel som sa za ňou hneď rozbehnúť, no vtedy sa objavila Alice. Neváhal som a rýchlym krokom podišiel k nej.

„Alice, čo sa stalo? Hovor!“

„Ja...Edward, musela som jej povedať pravdu,“ hlesla a v hlave mi premietla celý rozhovor.

Videl som, že Bella si myslí, že som ju opustil, lebo som ju nechcel. Vlastne my všetci. Aká hlúposť, ako by som vôbec ja dokázal existovať bez toho, aby som ju chcel. Keď som sledoval jej bolesťou skrivenú tvár v Aliciných myšlienkach, pichlo ma pri srdci. Bože, čo som to spravil? Veď som len chcel, aby bola šťastná a namiesto toho jej neustále ubližujem. Musím ju nájsť a všetko jej vysvetliť.

„Musím ísť za ňou,“ povedal som Alice a rozbehol sa preč.

Vôbec som nevedel, kde ju mám hľadať. Tak som len behal náhodne chodbami Volturiovského sídla a dúfal, že na ňu niekde narazím. Vedel som, že pravdepodobnosť, že ju nájdem, je strašne malá, no ja som sa nedokázal vzdať. Potreboval som sa s ňou porozprávať, aj keby to malo byť posledné, čo v živote spravím. Neviem ako dlho som ju už hľadal, no odrazu som započul v chodbe predo mnou nejaké kroky. Absolútne som netušil, kde som sa práve nachádzal a tým pádom tie kroky mohli byť kohokoľvek, ale mne to nedalo. Odrazu sa tie kroky začali vzďalovať a tak som urobil poslednú vec, ktorá ma napadla.

„Bella!“ skríkol som a bežal smerom, odkiaľ vychádzali tie zvuky.

Kroky ustali. Že by som ju predsa len našiel? Rozbehol som sa ešte rýchlejšie. Vbehol som do nejakej chodby a tam som ju uvidel. Stála tam zo zmučeným výrazom a hľadela mojím smerom. Aj napriek tomu bolestivému výrazu to bola najkrajšia bytosť, akú som kedy videl. Nepochopím ako som mohol niekedy toto prenádherné stvorenie opustiť. Pomalými krokmi som sa k nej približoval. Bál som sa, že mi znovu utečie. Celý čas som sa jej pozeral do očí. Už som bol od nej len pár krokov, keď sa jej bolestivý výraz trochu zmiernil. Pocítil som príval istoty a rýchlo som prekonal tých pár krokov, ktoré nás od seba delili. Stáli sme oproti sebe a stále sa hypnotizovali očami. Dokázal by som takto stáť aj celú večnosť, ale musel som jej to všetko vysvetliť.

„Bella, ja...,“ začal som, no ona mi položila prst na pery.

„Nič nehovor,“ povedala a prisala sa mi na pery.

Bella

Bežala som chodbami Volturiovského sídla a chcela sa dostať čo najďalej. Najďalej od tých slov, ktoré mi znovu prevrátili život naruby. Stále som si nebola istá, že sú pravdivé, no čím dlhšie som nad nimi rozmýšlala, tým viac mi dávali zmysel. Odrazu som započula za sebou nejaké kroky. Prvýkrát za celý čas, odkedy som vybehla zo sály, som sa pozrela okolo seba. Bola som neďaleko mojej izby a tak som sa ešte rýchlejšie rozbehla jej smerom. Kroky za mnou neustávali, no pridal sa k nim bolestivý výkrik.

„Bella!“

Bol to výkrik, ktorý mi trhal srdce, lebo ten hlas by som spoznala kdekoľvek a kedykoľvek. Čo teraz? Na jednej strane som sa chcela schúliť do svojej izby a zabudnúť na to, že som ho vôbec kedy stretla a na druhej som sa chcela otočiť a bežať smerom, odkiaľ vychádzal jeho výkrik. Bože, čo mám spraviť? Nakoniec som sa rozhodla pre tretiu možnosť. Zastavila som sa, otočila hlavu smerom, odkiaľ bolo počuť približujúce sa kroky a čakala. Nemusela som čakať dlho a na rohu chodby sa objavil on. Ako si ma všimol, spomalil. Celý čas ma hypnotizoval pohľadom a ja som sa spod neho nedokázala vymaniť. Stále som cítila obrovskú bolesť v srdci, no každým jeho krokom, ktorým sa ku mne priblížil, sa táto bolesť zmenšovala. Nahradzovali ju úplne iné pocity. Láska, nádej a neuveriteľná túžba.

Odrazu stál pri mne a neustále ma hypnotizoval svojím pohľadom. Bol taký dokonalý. Nebolo nič dokonalejšie ako on. Nebolo počuť nič iné len jeho a môj dych. Čím dlhšie sme tam stáli, tým väčšiu túžbu som cítila.

„Bella, ja...,“ začal Edward a tým prerušil to úžasné ticho.

No ja som nechcela, aby niečo hovoril. Chcela som úplne iné veci. A tak, ako Edward začal hovoriť, som zdvihla ruku a položila mu na pery prst, aby som ho umlčala.

„Nič nehovor,“ hlesla som a prisala sa mu na pery.

Bože, toto bolo lepšie ako som si pamätala. V tej chvíli ako sa naše pery spojili, som zabudla na všetko. Na Volterru, na upírov, na bolesť, na Cullenovcov, dokonca aj na Damiana. Boli sme tu proste len ja a on. Bella a Edward. Dve bytosti, ktoré sa milujú a potrebujú. Dnes, na tomto mieste, presne v túto chvíľu.

Nedokázala som myslieť na nič iné ako na naše jazyky, ktoré sa medzi sebou prepletali vo víre šialeného tanca. Rukami som blúdila po jeho chrbte a vychutnávala si tie dokonalé krivky jeho tela. Po chvíli mi to však už prestalo stačiť. Chcela som mu strhnúť oblečenie a pocítiť ho na sebe, aj v sebe.  To bolo jediné, na čo som sa dokázala v tejto chvíli sústrediť a tak som ho bez toho, aby som prerušila ten bozk, začala ťahať preč. Dúfala som, že moja izba nie je ďaleko a mala som pravdu. Ani neviem ako sa mi, s perami neustále pritisnutými na tie jeho, podarilo otvoriť dvere, ale odrazu sme už stáli v mojej izbe.

Teraz, keď nás už nikto nemohol vyrušiť, som sa pustila do toho, po čom som celú dobu túžila. Ruky som presunula dopredu na jeho sako a náhlivo som mu rozopínala gombíky. Sako spadlo na zem a ja som pokračovala jeho košelou. Avšak ani on nezaháľal. Jeho ruky blúdili po mojom tele a každý jeho dotyk na ňom zanechával horúcu stopu. Bolo to iné ako keď som bola ešte človek. Vtedy mi pripadali jeho ruky studené, no teraz sa mi zdalo, že sú úplne vrelé. Každým jeho ďalším dotykom, som cítila väčšiu vášeň. Úplne ma ten pocit ovládol.

Konečne sa mi podarilo rozopnúť mu košelu. Jediným pohybom som mu ju strhla dolu. Vtedy ako by sa na chvíľu spamätal, prerušil náš bozk a trochu sa odtiahol.

„My...mali by sme sa porozprávať,“ povedal prerývane.

Hovoril síce, že sa chce porozprávať, no jeho oči hovorili niečo iné. Bola v nich rovnaká vášeň, ako musela byť v tých mojich. V tej chvíli som vedela, že som už vyhrala. Znovu som sa lačne pritisla na jeho pery.

„Bella,“ vzdychol mi do úst a jeho ruky sa znovu rozbehli po mojom tele.

zastavil sa až na zipse mojích šiat. Jedným rýchlym pohybom ich rozopol a šaty na zemi podo mnou vytvorili modrostrieborné jazierko.

„Konečne,“ vzdychla som a ešte viac som sa k nemu pritisla.

Rukami som obkresľovala jeho svaly. Nevedela som sa ho nabažiť. Stále sa bozkávajúc, sme sa presunuli k pohovke.

„Máš na sebe veľa oblečenia,“ zašepkala som a ruky presunula na gombík jeho nohavíc.

Rozopla som najprv gombík, potom zips  a stiahla som mu ich dole spolu s boxerkami. Konečne stál predo mnou ako ho Pán Boh stvoril. Musela som uznať, že v jeho prípade si dal naozaj záležať.

„Aj ty máš na sebe veľa oblečenia,“ hlesol a usmial sa na mňa tým svojím pokriveným úsmevom.

Objal ma a jeho ruky putovali k zapínaniu mojej podprsenky. Odrazu už podprsenka padala dole a on sa presunul k poslednej časti môjho oblečenia. Nohavičky nasledovali podprsenku. Už nám nič neprekážalo vo vzájomnej blízkosti. Vrhla som sa na jeho pery a v tom istom momente som ho zhodila na pohovku. Perami som lačne prechádzala po každom kúsku jeho mramorovej pokožky. Jazykom som si razila cestičku od jeho ucha, ďalej po kľúčnej kosti, až som skončila na mieste, ktoré ma lákalo najviac. Jeho penis.

Objala som ho rukou a pár krát prešla hore dole po celej jeho dĺžke. Úplne ma ten pohyb fascinoval. Z jeho pier uniklo hlboké zavzdychanie. To ma povzbudilo, tak som neváhala a vzala si ho do úst. Bol taký veľký, tvrdý a pulzujúci. Jazykom som krúzila okolo špičky a stále som prechádzala kukou hore a dole. Očami zastretými vášnou som sa pozrela na Edwarda. Na tvári mal blažený výraz a oči mal mierne privreté. Vtedy mi bolo jasné, že to čo robím, robím dobre. Hoci to bolo pre mňa prvýkrát, vášeň mi ukazovala cestu a ja som sa ňou nechala viesť.

„To je už...moc,“ precedil cez zuby a pritiahol si ma hore ku svojim perám.

Ani som sa nenazdala a ležala som pod ním.

„Teraz som na rade ja,“ zašepkal.

Jeho pery a ruky začali blúdiť po mojom tele. Zastavili sa až na prsiach. Jednu bradavku vzal do úst a ja som sa inštinktívne prehla a vystavila mu svoje telo ešte viac na obdiv.

„Si taká nádherná,“ hlesol a presunul sa k druhej bradavke.

Nedokázala som zo seba dostať nič rozumné a tak som len zašepkala: „Edward.“

Zjavne potešený mojou reakciou, sa presunul k centru mojej rozkoše. Jemne mi prstom pohladil klitoris a potom ten prst zasunul dnu. Plameň vášne, ktorý ma hrial, sa v tej chvíli rozhorel prudkým ohňom. Bolo to tak nádherné, tak neskutočné. Keď som tam pocítila jeho pery, zazdalo sa mi, že som sa práve dostala do neba. Oheň ma spaloval a ja som chcela už len jediné – spojiť naše telá v jedno.

„Edward, prosím. Ja už to viac nevydržím,“ podarilo sa mi ešte z posledných síl precediť pomedzi zuby.

Zjavne pochopil, čo som mu chcela povedať, lebo sa presunul na mňa. Nohy som mu ovinula okolo bokov a tak som ho donútila spojiť naše telá. Opatrne do mna vstúpil, no zastavila ho prekážka. Prekvapene sa na mňa pozrela. Neviem, čo sa mu v tej chvíli vírilo hlavou, no odrazu svoje pery roztiahol do žiarivého úsmevu.

„Ďakujem,“ zašepkal.

Vtedy som nechápala, čo tým chcel povedať, lebo jediné, na čo som dokázala myslieť, bola jeho pulzujúca mužnosť, vyvolávajúca vo mne tie neskutočné pocity.

„Prosím,“ hlesla som a dúfala, že konečne prekoná tú prekážku, ktorá nám bránila v dokonalom splynutí.

Trochu sa vysunul a potom jediným pohybom prekonal túto prekážku. Nemôžem povedať, že to nebolelo, ale tú bolesť okamžite nahradila obrovská rozkoš. Nahol sa ku mne a spojil naše pery. Naše telá sa hýbali v rytme akého si pradávneho tanca, starého ako ľudstvo samo.

„Milujem ťa,“ zašepkal Edward.

„Aj ja ťa milujem,“ odvetila som medzi vzdychmi.

Jeho pohyby sa zrýchlili a ten oheň, čo ma spaľoval, začal byť neznesiteľný. Moje ruky som presunula na jeho pevný zadok a prinútila ho, aby svoje výpady ešte zrýchlil. Chcela som sa už dostať za tú pomyseľnú bránu, ku ktorej som sa blížila. Naše vzdychy nabrali na intenzite. Odrazu to prišlo.

Všetko to nahromadené napätie povolilo a mojím telom sa rozliehala číročistá slasť. Edward ma o pár sekúnd nasledoval. Nikdy by som si nepomyslela, že existuje niečo tak fantastické. Síce som o tom mnoho krát čítala, ale to všetko bol slabý odvar oproti tomu, čo som dnes prežila s Edwardom. Ležali sme v objatí a ja som sa stále nemohla spamätať z toho zážitku. Ani jeden z nás nič nehovoril. Slová vôbec neboli dôležité. Len sme si vychutnávali vzájomnú prítomnosť. Edward ma jemne prstami hladil po chrbte a ja som sa konečne trochu ukľudnila. Znovu som dokázala rozumne uvažovať. A to som radšej nemala. Mala som ostať v tom opojnom obláčiku slasti.

Teraz, keď mojím myšlienkam nevládol závoj túžby, ale ja sama, mi došlo, čo sa tu práve stalo. V mysli sa mi objavilo jediné meno. Damian. Och, Bože. Ako som mu to mohla spraviť? Ako som mu mohla takto ublížiť? V hlave sa mi objavilo ďalšie slovo – vina. Ovíjalo sa okolo mojho srdca a zarývalo doň svoje ostré drápy.

Vymanila som sa z Edwardovho náručia a začala sa obliekať.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 20. kapitola: