Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 13. kapitola

18.09.2009 (20:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2839×

13. kapitola

Alice

Sedela som v aute s Jasperom, Rose a Emmettom. Práve sme boli na ceste zo školy, keď prišla vízia. Chvíľu som sa pozerala na obrázky v mojej hlave a pomaly som sa vytáčala.

„To snáď nie! Prečo nám konečne nedajú pokoj?“ nahnevane som sa pýtala sama seba.

Ani som si neuvedomila, že som to povedala nahlas.

„Kto?“ opýtal sa Emmett.

„Doma vám poviem,“ odvrkla som a ponorila som sa do preskúmavania možností, ktoré sme mali. Keď sme prišli domov, už som mala jasno. Iná možnosť nie je. Nech som si to preberala zo všetkých strán, výsledok bol vždy rovnaký.

„Esme, Carlisle môžete prísť dole?“  povedala som normálnym hlasom medzi dverami.

Bolo mi jasné, že ma budú počuť. Vtedy som uvidela, pri čom som ich vyrušila. No čo už. Môžu pokračovať, keď sa porozprávame. O chvíľu už schádzali dolu schodmi. Esme si ešte rýchlo zapínala posledné gombíky na blúzke. Taktne som sklopila zrak, i keď im muselo byť jasné, že som všetko videla. Niekedy bol môj dar prekliatím.

„Deje sa niečo Alice?“ opýtal sa ma Carlisle.

„Sadnite si, musím vám niečo povedať.“

Esme sa posadila k Rose a Emmettovi na pohovku a Carlisle si sadol do kresla oproti Jasperovi. Ja som zostala stáť, aby som na všetkých videla.

„Takže, mala som víziu. O dva dni príde pozvanie z Volttery. Ešte neviem čoho sa týka, ale už teraz som si istá, že nebudeme môcť odmietnuť. Všetky moje vízie skončili odchodom do Volterry.Budeme tam musieť ísť všetci a keď hovorím všetci, myslím tým aj Edwarda.“

A jemu sa to určite nebude páčiť, dodala som v duchu.

Očami som postupne prechádzala po tvárach mojich blízkych a čakala som na nejaké reakcie. Prvý sa ozval Jasper.

„Prečo by nás pozývali?“

Povzdychla som si. To keby som tak vedela.

„Neviem. Všetko sa vyjasní, keď prijde tá pozvánka. Chcela som len aby ste to dopredu vedeli.“

Jasper len prikývol hlavou a ďalej to nerozoberal. Ostatný sa začali dohadovať, aký dôvod by to mohlo mať. Ja som ich však nepočúvala, chytila som Jaspera za ruku a odviedla ho do našej izby. Nechcelo sa mi dohadovať o dôvode, ktorý na to Volturiovci mali. Už aj tak ma štvalo, že som ho zatiaľ nevidela.

Dva dni vládlo u nás doma napätie. Každý netrpezlivo očakával pozvánku z Volterry. Ja však asi najviac. Dúfala som, že keď budem mať pred sebou tú pozvánku, moje vízie budú presnejšie.

Sedeli sme všetci v obývačke a čakali na Carlisla. Išiel do mesta na poštu vyzdvihnúť pozvánku. Dopisy sme si nechávali odkladať na pošte. Bolo to jednoduchšie, ako keby nám ju mal niekto nosiť domov. Predsa len sme nechceli, aby ľudia vedeli, kde presne bývame. Dom v horách nám poskytoval súkromie, o ktoré by sme neradi prišli.

Na ceste sa ozval zvuk prichádzajúceho auta. Už som to nevydržala, vyskočila som zo sedačky a začala sa prechádzať hore dole. V tom vošiel Carlisle a v ruke držal obálku. Rýchlo som podišla k nemu a vytrhla mu ju z rúk. Bola otvorená. Ani som sa veľmi nedivila, tiež bol zvedavý. Vytiahla som pozvánku a prebehla očami text. Vtedy prišla vízia, na ktorú som čakala.

Stojíme v nejakej vyzdobenej miestnosti vo Volterre. Okolo nás bolo veľa upírov z celého sveta. Pred nami sedeli na svojich trónoch Aro, Caius a Marcus, spolu s niekoľkými členmi gardy. V tom vošli do miestnosti dve postavy, avšak do tváre som im nevidela. Boli zahalené v oblaku nepriehľadnej hmly.Postavili sa pri Ara a ten jednu z tých postáv predstavil ako nového člena gardy.Meno som však nepočula. Ešte som sa stihla pozrieť do tvárí členov mojej rodiny. V ich tvárach bol šok. Vtedy moja vízia skončila.

Nechápala som, čo to malo znamenať. Prečo som im nevidela do tváre? Kto to bol? Otázok bolo veľa, no odpovede žiadne. Jediné čo som vedela bolo, že musím zavolať Edwardovi. Určite sa bude vykrúcať, ale nakoniec pôjde s nami. Videla som to.

Edward

Prekliate slnko.

Sedím v hotelovej izbe v centre Paríža a čakám na súmrak. V minulosti som súmrak neznášal, avšak teraz sa ho neviem dočkať. Len v noci sa môžem vybrať ju hľadať. Tak ako posledných dvanásť mesiacov. Každú noc. Rôzne štáty, rôzne mestá. S jediným cieľom – nájsť moju jedinú lásku.

Ako každý deň si predstavím, že stojí predo mnou. Len tá predstava mi pomáha, aby som sa nezbláznil. Zdvihnem ruku a prstami jej zľahka prechádzam po jemnej tvári. Každý záhyb, každú krivku poznám dokonale. Jej pokožka je taká horúca. Úplný opak môjho ľadového kamenného tela. Zastavím sa na jej hebkých perách. Predstavím si, aké to bolo bozkávať ich. Jej pery chutili lepšie ako tá najľahodnejšia krv. Nič sa tomu nemohlo vyrovnať. Odtrhnem pohľad od jej pier a pozriem sa jej do očí. Jej čokoládovo hnedá sa stretne s mojou zlatohnedou a vtedy sa na jej tvári rozleje červeň. Bože, ako som miloval, keď sa červenala. Podídem bližšie a schovám ju svojho náručia. Vtedy ma obklopí tá jej neskutočná vôňa. Nikto v celej mojej existencii mi nevoňal tak ako ona. Kedysi som sa strašne bál, aby táto jej vôňa, nebola jej záhubou. No teraz ju priam vítam. Nedovolí mi zabudnúť. Zľahka jej vtisnem bozk do vlasov. Tu jej tá vôňa ešte koncentrovanejšia. Stále ju držím opatrne v náručí. Mám strach, že pri prudkom pohybe sa mi stratí. Je taká nádherná, úžasná, dokonalá. Bella.

Vždy si ju predstavujem rovnako. Stále nechcem pripustiť, že je teraz z nej pravdepodobne upír. Nepredstavujem si ako môže vyzerať. Je mi to jedno. Na mojej láske k nej sa tým nič nemení. Radšej si ju budem predstavovať tak ako si ju pamätám. Ako krehkého človeka.

V tom ma vytrhne zo snívania zvonenie mobilu a moja predstava zmizne. Do kelu, kto ma vyrušuje práve teraz a vytrháva ma z rúk mojej dokonalej prestavy. Pozriem sa na mobil, nech spoznám toho opovážlivca. Alice. Čo tá môže odo mňa chcieť. Najskôr ma napadne, že ten hovor zruším, avšak napokom to zdvihnem.

„Prosím Alice. Čo je tak dôležité, že mi voláš?“

„Edward, mal by si sa vrátiť domov.“

Čo domov? Ja sa domov ani omylom nechystám. Nie pokiaľ nenájdem Bellu.

„Nie Alice. Kým nenájdem Bellu sa domov nevrátim.“

„Už ju hľadáš rok Edward a stále nevidím, že by ju mal nájsť.

„Ja sa nevzdávam. Raz ju určite nájdem.“

Započul som ako si povzdychla.

„Dobre Edward, potom ju kľudne môžeš hľadať ďalej, ale teraz musíš prísť domov.“

Teraz už jej hlas znie naliehavo. Škoda, že jej nemôžem čítať myšlienky. Na to je moc ďaleko.

„Čo sa deje Alice, prečo mám prísť?“

„Dostali sme pozvánku. Z Volterry. Prijali nového člena a poriadajú ples. Sme všetci pozvaný.“

Zavrčal som. Zasraný Volturiovci. Prečo nás konečne nenechajú na pokoji.

„No a Alice? To je toho. Tak tam nepôjdeme.“

„Edward, ale my ideme a ty ideš s nami.“

„Mám dôležitejšie veci ako sa trepať do Volterry.“

„Ale ty musíš ísť.“

Teraz už hystericky kričala.

„Prečo?“

„Lebo ak nepôjdeš, pre niekoho z nás to časom bude znamenať smrť,“ povedala smutne.

„Si si istá, že sa to nedá nijako obísť?“ spýtal som sa opatrne.

„Áno. Keby nejde niekto z nás, všetky vízie skôr či neskôr vedú k smrti.“

To mi moc na výber nedala. Nechcelo sa mi odtiaľto odchádzať. Chcel som ďalej hľadať Bellu. No taktiež som nechcel mať na svedomí smrť niekoho z mojej rodiny.

„Dobre Alice. Prídem domov, ale hneď po tej fraške vo Volterre sa vydám ďalej hľadať Bellu.“

„Už som ti zajednala letenku. Odlietaš o dve hodiny z letiska Charlesa de Gaulla. Zajtra večer si doma.“

Prevrátil som očami. Jasné. Vedela, že prídem. Vedela, že by som nikdy nedovolil, aby sa mojím pričinením, rodine niečo stalo.

„Fajn, zajtra som tam.“ povedal som a vypol hovor.

Rýchlo som si pobalil veci, aby som sa mohol vydať na letisko. No predtým som si ešte naposledy predstavil moju lásku. Znovu som ju pohľadil po tvári.

„Láska, musím teraz na nejaký čas odísť, ale vrátim sa a potom si ťa nájdem. Nech si kdekoľvek,“ zašepkal som a vybehol som z izby.

Vtedy som ešte nevedel, že ju nájdem na mieste, kde by som ju v živote nehľadal.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 13. kapitola: