Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 12. kapitola

17.09.2009 (09:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2637×

12. kapitola

Bella

Na letisku sme pristáli na druhý deň tesne po zotmení. Nasadli sme do áut a vyrazili do Volterry. Ja som išla s Damianom jeho Mercedesom a ostatný išli s Felixom. Ani nie o hodinu sme prišli na nádvorie. Damian mi galantne otvoril dvere a pomohol mi vystúpiť z auta. Ruka v ruke sme sa vybrali dovnútra. Pristihla som sa, že mi to vôbec neprišlo divné – to držanie sa za ruky. Práve naopak, zdalo sa mi to nejakým spôsobom správne. Na recepcii nás už čakala Jane. Rozbehla sa ku mne a s jej tak vlastným nadšením ma objala. V tom si všimla moju ruku prepletenú s Damianovou. Pozrela sa na mňa, pozdvihla obočie, avšak nijak to nekomentovala. No z jej pohľadu som mohla vyčítať, že ma výsluch neminie. Trochu poodstúpila a pozrela sa smerom k ostatným.

„Aro vás bude čakať všetkých o dve hodiny v hlavnej miestnosti.“ povedala.

Všetci zborovo prikývli a pomali sa rozpŕchli. Ostala som tam len ja, Damian a Jane. Mala by som ísť dať tiež do poriadku. Pozrela som sa na Damiana. Asi ho napadlo to isté, lebo v tej chvíli mi neochotne pustil ruku a zašepkal.

„Prídem po teba o dve hodiny.“

Ešte mi rýchlo dal bozk na pery a už ho nebolo. Kým som sa spamätala, Jane ma už ťahala k mojej izbe.

„Bella, tak toto mi musíš všetko vysvetliť. A chcem všetky podrobnosti,“ štebotala.

Ach môj bože, čo som komu spravila? Z tohto sa asi tak ľahko nevyvlečiem. No čo, aspoň sa pokúsim.

„Jane necháš ma nech sa môžem dať do poriadku? Vieš osprchovať sa a ták,“ povedala som keď sme vstúpili do mojej izby a dúfala, že to zaberie.

Ona sa však posadila na sedačku a vôbec nevyzerala, že by chcela odísť.

„Počkám tu na teba. Keď sa osprchuješ, učešem ťa a namaľujem. A ty mi popritom môžeš povedať všetko, čo sa stalo,“ povedala nadšene.

Videla som, že to nemá význam a tak som sa odvliekla do kúpeľne. Skôr ako som stihla pustiť vodu na mňa ešte Jane zakričala:

„Kým sa osprchuješ vyberiem ti nejaké pekné šaty.“

Prekrútila som očami a ponorila sa do prúdu horúcej vody. V duchu som premýšľala nad tým,  čo vlastne poviem Jane. Keď som po pol hodine vyšla z kúpeľne, Jane sedela na pohovke. Ako ma zbadala, vyskočila.

„Bella, pripravila som ti šaty. Obleč sa a ja sa ti potom urobím niečo s tým vrabčím hniezdom, čo máš na hlave,“ nadšene švitorila.

Povzdychla som si a podišla som k stoličke. Boli na nej položené nejaké tmavozelené šaty, ktoré som ešte na sebe nemala. Rýchlo som sa obliekla, lebo Jane vedľa mňa celý čas netrpezlivo podupkávala nohou. Niekedy som mala chuť ju zabiť, najmä v prípadoch keď si zo mňa chcela urobiť bábiku na hranie. Strašne mi v tomto pripomínala Alice. Neviem si predstaviť, že by sa tie dve raz stretli. To by bola vražedná kombinácia. Radšej som na to nemyslela a sústredila sa na Jane. Hneď ako si všimla, že už som oblečená, ma ťahala k toaletnému stolíku. Sadla som si pred zrkadlo. Jane chytila kefu a začala mi prečesávať moje dlhé hnedé vlasy. Stále som čakala kedy to vypukne. Nemusela som čakať ani minútu. Nadýchla sa a v zrkadle som videla ako jej v očiach zažiarili hviezdičky. Čo? Zamračila som sa. Ja už z nej asi ozaj blbnem. Neviem kde by sa v tých krvavočervených očiach mohli zjaviť hviezdičky. Ona si však môjho zamračeného výrazu nevšímala a spustila.

„No Bella, rozprávaj. Čo ty a Damian? Ako sa to stalo?“ vybafla na mňa.

Už v sprche som sa rozhodla, že jej poviem len základné body.

„Vieš, stalo sa to keď bolo po boji. Damian za mnou prišiel, objal ma a pobozkal. Potom sme sa o všetkom rozprávali v lietadle a nejak sme sa dali dokopy.“

Dúfala som, že jej to bude stačiť. Ale mýlila som sa. Chrlila na mňa otázky jednu za druhou. Aké to bolo, čo mi povedal, čo k nemu cítim a mnoho ďalších. Ja som sa jej snažila odpovedať, no niektoré veci som si samozrejme nechala pre seba. Hlavne tie o Edwardovi. O tom som sa mohla baviť len s Damianom. Ani som si neuvedomila koľko času ubehlo, keď niekto zaklopal na dvere. Damian. Jane mu šla otvoriť a ja som sa zatiaľ pozrela do zrkadla. Nikdy ma neprestalo prekvapovať ako veľmi som opeknela. A hoci mi Jane niekedy pekne liezla na nervy, vždy so mňa vykúzlila niekoho, kto by sa mohol krásou rovnať aj Rosalie alebo Heidi. Postavila som sa a prešla ku dverám, kde ma už čakal Damian.

„Si prekrásna,“ zašepkal a jemne ma pobozkal na pery.

Pozrela som sa na neho. Keby som nikdy nestretla Edwarda tak poviem, že je to najkrajší chlap, ktorého som kedy videla. Blonďavé vlasy mal začesané dozadu. Pod čiernou košelou sa mu zreteľne črtali pevné svaly. Košelu mal trochu rozopnutú  a ja som si nemohla nevšimnúť jemné zlaté chĺpky vyčnievajúce spod nej. Videla som ho bez košele už toľko krát, ale dnes som to vnímala inak. Predtým to bol môj najlepší kamarát, ale teraz som ho vnímala ako muža. Muža, ktorý sa mi páčil.

„Aj ty dnes vyzeráš fantasticky,“ vrátila som mu kompliment.

Na tvári sa mu objavil úsmev ako keď dáte malému dieťaťu jeho obľúbenú hračku. V tom si niekto za nami odkašlal. Jane. Úplne som na ňu zabudla.

„Mali by sme ísť, Aro už čaká,“ povedala.

„Fajn, poďme teda,“ zavrčal neochotne Damian.

Chytil ma za ruku a spolu s Jane sme sa vydali za Arom.

Keď sme vošli do hlavnej miestnosti už tam boli všetci. Aro, Marcus a Caius sedeli ako obvykle na svojich trónoch. Vedľa nich stála tradičná zostava – Arova manželka Sulpicia, Caiova manželka Athenodora, Renata, Chelsea, Alec a Jane, ktorá sa od nás odpojila hneď ako sme vošli dnu. Trochu bokom stáli Felix, Demetri, Mikael a Helen. S Damianom sme sa pridali k nim.

„Konečne sme všetci. Som veľmi zvedavý ako to tam dopadlo,“ povedal Aro a pokynul Felixovi aby k nemu prišiel. Felix bez slova podišiel k nemu a podal mu ruku. Aro mu ju chvíľu držal a potom to isté spravil aj s Demetrim. Bolo mi jasné, že im číta myšlienky.

„Fantastické,“ vykríkol a pustil Demetriho ruku.

Pozrel sa na mňa a usmial sa.

„Bella, viedla si si skvele. To ako si dostala tú upírku, proste krása. Týmto si zložila skúšku.“

Čo? Akú skúšku? O čo tu ide? Nechápavo som hľadela okolo seba. Všetci sa usmievali. Keď si Aro všimol môj výraz, obrátil sa na Damiana.

„Damian môžeš?“

Teraz som už nechápala vôbec nič. Damian prikývol a obrátil sa na mňa. Usmial sa a začal hovoriť.

„Bella, každý kto sa kedy k nám pridal, musel po roku zložiť skúšku. Jej cieľom vždy bolo zistiť vernosť, odvahu a schopnosti v boji. Samozrejme nikto zo skúšaných nesmel dopredu vedieť, že ide o skúšku. Preto si o tom nevedela ani ty.“

Stále som bola trochu mimo. Chcela som sa opýtať čo sa teraz bude diať a aký to má dopad na môj pobyt vo Volterre. Nadýchla som sa.

„A teraz čo?“ Viac sa mi povedať nepodarilo. V hlave som mala stále kopu otázok a nevedela som ich dať do jednej súvislej vety.

Damian sa otočil naspäť k Arovi.

„Teraz Bella, si už oficiálne Volturiová,“ povedal so smiechom Aro.

V tom mu Jane podala nejakú červenú krabičku. Aro vstal, podišiel ku mne a podal mi ju. Keď som ju otvorila neveriacky som sa dívala na to, čo bolo vo vnútri. Jemnej zlatej retiazke bol zavesený prívesok s erbom Volturiovcov.

„Môžem?“ opýtal sa Aro.

Stále som bola v šoku a tak som len mlčky prikývla. Aro vybral retiazku z krabičky a pripol mi ju na krk.

„Odteraz ti patrí meno Isabella Volturiová,“ povedal.

Keby môžem, tak sa od dojatia rozplačem. Vždy som túžila patriť do veľkej rodiny, asi preto som tak prilnula ku Cullenovcom. Tí ma však nechceli a ja som konečne našla miesto, kde ma za člena rodiny považujú.

„Ďakujem,“ zašepkala som.

„Takže Bella, keďže si už Volturiová, mali by sme ťa predstaviť svetu. Preto usporiadame ples na tvoju počesť a ty sa budeš môcť zoznámiť z našimi priateľmi z celého sveta. Myslím, že by mohol byť tak o dva týždne,“ povedal Aro a obrátil sa na Jane: „Zvládneš to dovtedy?“

Z Jane priam sršalo nadšenie.

„Áno, pane. Zajtra rozpošleme pozvánky a pustím sa do prípravy.“

Aro sa na ňu usmial, pokývol hlavou na znak súhlasu a sadol si naspäť na trón. To bolo znamenie, že môžeme odísť. Damian ma chytil za ruku a ja som sa pobrala za ním. Ešte stále som bola trochu mimo. Ako sa za nami zatvorili dvere, skočila na mňa Jane.

„Bella, ani nevieš ako sa teším. Pôjdeme na nákupy. Musím ti vybrať nejaké šaty, topánky a doplnky. Všetci na plese z teba padnú na zadok.“

Kým ona štebotala, ja som sa spamätávala z toho, čo sa stalo. Sotva som vnímala, že sme došli ku dverám mojej izby. Len ma Jane zrazu objala a so slovami: „Musím ísť rýchlo napísať pozvánky,“ zmizla.

„Mala by si si ísť oddýchnuť. Potrebuješ to všetko vstrebať,“ zašepkal Damian.

„Uhm,“ zamrmlala som.

„Prídem za tebou neskôr,“ povedal. Potom sa ku mne sklonil a na pery mi vtisol jemný bozk. Kým som sa spamätala bol preč.

Vošla som do izby a ľahla si na sedačku. V tej chvíli mi to všetko došlo. Som oficiálne Volturiová. Bol to povznášajúci pocit zas niekam patriť. Nevedela som sa ho nabažiť. Potom mi došlo aj niečo iné. PLES. Nie! Sakra! Že som si to neuvedomila skôr. Nemôžem sa strápniť pred všetkými tými upírmi. Neváhala som, vyskočila zo sedačky a trielila preč. Po piatich minútach som našla dvere, ktoré som hľadala. Zaklopala som. Keď sa otvorili nevšímala som si prekvapený pohľad majiteľa izby a prekĺzla som popri ňom dovnútra.

Otočila som sa a pozrela mu do očí.

„Damian, musíš mi pomôcť!“

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 12. kapitola: